Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/524/2011 z 1. 7. 2012 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 1. júla 2012, sp. zn. 4CoE/524/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3807216597.3 Krajský súd Trenčín | 4CoE/524/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3807216597.3 | 2012-07-01 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/312d8b9d-73e8-494c-8a67-873b320aa73b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3807216597.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/524/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807216597
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3807216597.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej C. F., bytom B. F. X, o vymoženie 3.555,43
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.
augusta 2011, č. k. 16Er/2840/2007-35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Záhradnícka
č.60, 821 08 Bratislava trovy exekúcie vo výške 35,85 eur. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom
podaným 07.12.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnej na podklade exekučného titulu, a to
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. 6337/07 zo
dňa 03.09.2007, ktorý zaväzoval povinnú k zaplateniu istiny 107.111,- Sk a úroku z omeškania v
sume 0,25 denne zo sumy 80.228,-Sk od 07.06. 2007 do zaplatenia, trovy konania 18.757,- Sk
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 01.10. 2007 a
vykonateľnosť 04.10. 2007. Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou
ako zmluva o úvere zo dňa 03.11.2006 považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru ( ďalej len ,,VP´´). Hodnotiac obsah zmluvy o úvere zo dňa 03.11.2006 má súd
za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako
spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania
peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné
prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere
v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka /viď zmluva/, ale že k poskytnutiu peňažných
prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy, čo potvrdil dlžník pri podpise zmluvy. Záväzok veriteľa
poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o
úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť
k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že
požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje
s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa
Občianskeho zákonníka, i keď v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je bez právneho významu
právna forma zmluvy. V danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol
spotrebiteľom. Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj
režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Pri aplikácii § 52
ods. 2 v spojitosti s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že hmotnoprávny
vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a, resp. za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona. Na tomto mieste považuje



sú za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho
práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ určité
otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z. použijú sa na ich riešenie príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Nakoniec aj v
zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa
nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade,
a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie
uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky podľa bodu 17. VP kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním rozhodcovskej doložky citovanej v odôvodnení rozsudku rozhodcovského
súdu, konkrétne bodu 17. všeobecných podmienok zmluvy, vzhliadol súd v zmluvnom dojednaní nekalú
podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným
je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu
a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo
spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v bode 17. /posledná veta/, súd
posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd zaoberal tým, či je vôbec
možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8
ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej
strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych
záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom
na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie
nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie
sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie
o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej
zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva
súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup
jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na
predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si
finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec
pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom,
ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený,
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám
alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože
rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový
vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od
subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od
jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú
nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom
zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných
zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu
ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným
súdom. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,



C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti
Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle,
že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného
bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej
doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených
v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť
jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania
popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky
nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti.
Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s.
I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady,
keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku,
nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich
uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu,
ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a
posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď
to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne
dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom
vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných
práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže
na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej
podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v
právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou
právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré
pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom / ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným,
povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde / sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je
preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v
exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v
tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s
akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom
zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký
stanovuje smernica 93/13/EHS. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi
C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá



priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže
byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o
úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej
pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v
rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda
je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. Z vyššie uvedených
dôvodov súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Doručením poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu trov exekúcie. V predmetnej veci poverený
súdny exekútor predložil tamojšiemu súdu vyúčtovanie trov exekúcie spolu s exekučným spisom v
zmysle vyhlášky MS SR 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Na predmetné
konanie súd aplikoval znenie vyhlášky č. 288/95 Z.z. v znení vyhlášky č. 569/2008 Z.z. s účinnosťou
od 1.1. 2009. Novela vyhlášky vykonaná vyhláškou č. 141/2008 Z.z. sa s poukazom na prechodné
ustanovenie - § 27 a vyhlášky, na predmetné konanie nevzťahuje. Zo špecifikácie úkonov exekútora a z
predloženého exekučného spisu je zrejmé, že tieto úkony exekútor vykonal, a preto súd dospel k záveru,
že v danom prípade má právo na náhradu trov exekúcie vo výške 35,85 eur, teda nie v celej uplatnenej
výške 40,- eur, nakoľko súdny exekútor nesprávne aplikoval znenie vyhlášky č. 288/1995 Z.z. účinné
od 01.05.2008, pričom exekučné konanie začalo 07.12.2007. Súd preto prepočítal trovy exekúcie podľa
platnej právnej úpravy. Tieto trovy - celkovo 35,85 eur pozostávajú z paušálnej odmeny 16,60 eur za
spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice ( § 21a cit vyhl.), za 4 úkonov exekučnej činnosti
á 3,32 eura /úkon, t.j. 13,28 eura (§ 15 cit. vyhlášky - získanie poverenia, doručenie upovedomenia o
začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu- prikázaním pohľadávky
z účtu v banke) a súčasne súd priznal 20% DPH k priznanej odmene výške 5,97 eura. S poukazom na
ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení k náhrade nevyhnutných trov exekúcie
súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie keď porušil, resp. obišiel vyššie
citované zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa, pričom pri podávaní návrhu podľa Exekučného
poriadku musel predpokladať, že súdnemu exekútorovi vzniknú trovy. Vzhľadom na uvedené, súd o
námietkach povinnej proti ďalším trovám exekúcie nerozhodoval, nakoľko trovy exekúcie v plnej výške
znáša oprávnený.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. K tvrdeniam súdu o aplikácii
smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená
to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v
stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená
smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového
obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať
príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu o tom, že medzi
účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o pôžičke, keďže oprávnený neposkytol peňažné prostriedky
na základe požiadania povinnej, uviedol, že povinná ako dlžník požiadala oprávneného ako veriteľa o
poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o úver, pričom následne bola uzatvorená zmluva o úvere
a v rovnaký deň boli povinnej vyplatené aj peňažné prostriedky z úveru, avšak až potom, ako došlo k
osvedčeniu pravosti jej podpisu na predmetnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že okamih uzatvorenia
zmluvy s povinnou ako dlžníkom nie je totožný s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov. Pokiaľ
by oprávnený nemal rezervované peňažné prostriedky pre povinného, nebolo by možné, aby mu ich
v zmysle jeho žiadosti podľa § 500 ods. 1 Obch. zákonníka vyplatil. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o
tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej
absentuje RPMN, uviedol, že oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv
o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obch. zákonníka. Tento druh zmluvy má charakter
spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného



zákonníka. Navyše aj účastníci si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa
všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podstatnými náležitosťami
zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obch. zákonníka je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie
dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Mal za to, že predmetná zmluva obsahuje
podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1
Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o
úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Poukázal na to, že predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, v dôsledku čoho zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu
obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom
úvere /opis tovaru a služby, cena tovaru a služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby/. Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na charakter
podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. K tvrdeniam
súdu o rozhodcovskej doložke poukázal na skutočnosť, že s povinnou bola uzavretá zmluva o úvere
obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať
sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Je
úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v
zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/ EHS
sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy.
Ďalej namietal priznanie odmeny súdnemu exekútorovi vo výške 16,60 eur za spísanie návrhu na
vykonanie exekúcie do zápisnice, nakoľko pri zastavení exekúcie by mal súd určovať odmenu podľa §
14 - 16 vyhlášky, pričom z ich znenia nevyplýva oprávnenie pre exekučný súd, aby odmenu súdnemu
exekútorovi v prípade jej zastavenia určoval podľa § 6 vyhlášky. Žiadal preto, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 221 Občianskeho súdneho poriadku v
platnom znení zrušil.

Povinná v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť ako vecne správne.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že
v danej veci je nepochybné, že povinná je a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno
podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti
stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať
aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa
použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v
jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2
a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je
tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.
K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice



vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát
neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii
smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do
svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004
zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého
stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu
uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval
aj správny právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa preto v
zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom,
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963
Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil
s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi
účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnej) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak,
ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii
nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako celok
len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj
odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, preto je v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania návrhu za výkon exekučnej činnosti
podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena
o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Spôsob určenia a výšku odmeny, ako aj náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje
vyhláška č. 288/1995 Z.z.. Podľa § 14 ods. 1/, 2/, 3/ cit. vyhlášky v znení platnom do 30.04.2008, ak súdny
exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, alebo ak exekúciu zastaví, odmena súdneho exekútora za
výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou
sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 6,64
eur (200,- Sk) za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu
jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Paušálna odmena za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti
je 3,32 eur ( 100,- Sk). Podľa § 22 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí pri odmene aj náhrada hotových



výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, pričom náhrada zahŕňa
najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

V predmetnej veci súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil
oprávnenému povinnosť nahradiť nevyhnutné trovy exekúcie v celkovej výške 35,85 eur. Preskúmaním
spisového materiálu, vrátane priloženej špecifikácie trov exekúcie súdneho exekútora a pripojeného
exekučného spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri určení náhrady trov
exekučného konania postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi priznal za výkon jeho exekučnej
činnosti trovy exekúcie pozostávajú z paušálnej odmeny 16,60 eur za spísanie návrhu na vykonanie
exekúcie do zápisnice ( § 21a cit vyhl.), za 4 úkony exekučnej činnosti á 3,32 eur za získanie poverenia,
doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie a exekučného
príkazu- prikázaním pohľadávky z účtu v banke (§ 15 cit. vyhlášky) a 20% DPH k priznanej odmene vo
výške 5,97 eur, trovy exekúcie spolu vo výške 35,85 eur. Námietku oprávneného uvádzanú v odvolaní,
týkajúcu sa priznania odmeny súdnemu exekútorovi vo výške 16,60 eur za spísanie návrhu na vykonanie
exekúcie do zápisnice, že pri zastavení exekúcie by mal súd určovať odmenu podľa § 14 - 16 vyhlášky,
pričom z ich znenia nevyplýva oprávnenie pre exekučný súd, aby odmenu súdnemu exekútorovi v
prípade jej zastavenia určoval podľa § 6 vyhlášky, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Odmena za
spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice priznaná súdnemu exekútorovi podľa ust. § 21a cit.
vyhlášky vo výške 16,60 eur totiž predstavuje odmenu za špecifický úkon súdneho exekútora, pričom
v predmetnej vyhláške je táto odmena upravená osobitne a priznáva sa bez ohľadu na spôsob, akým
bola exekúcia skončená.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.