Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 15CoE/102/2013 z 28. 4. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. apríla 2013, sp. zn. 15CoE/102/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4013899415.1
Krajský súd Nitra | 15CoE/102/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4013899415.1 | 2013-04-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: OZ, § 22 ods. 1 OZ, § 22 ods. 2 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba965d36-20ce-4b6a-bca7-fb5d77fee819
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4013899415.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/102/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013899415
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4013899415.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. U. XXX, D. C., o
zastavení exekúcie a trovách exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
č. k. 25Er/355/2004-44 zo dňa 16.05.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací  súd  uznesenie  Okresného  súdu  Nitra  č. k.  25Er/355/2004-44 zo dňa
16.05.2012  p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému
uložil povinnosť zaplatiť pôvodnej súdnej exekútorke Mgr. Kataríne Baňarovej, so sídlom exekútorského
úradu: Námestie Á. Vámbéryho 5249/13B, Dunajská Streda trovy exekúcie vo výške 182,43 eura
a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60,
Bratislava, náhradu trov exekúcie nepriznal.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia
odôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. g),  § 58 ods. 1, § 238 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 39, § 574 ods. 2
zákona č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol s
poukazom na ustanovenie § 196, § 199, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 14, § 15, §
22, § 23 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len "vyhláška").

Súd prvého stupňa uviedol, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere č. 4061555 zo
dňa 20.10.2003 je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považované za neplatný právny úkon, na
základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Kušnírom k uznaniu právneho záväzku a teda ani k vydaniu a
podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie. Dodal, že dohoda, ktorou
sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného
o splnomocnení Mgr. Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu považuje súd
za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Poznamenal, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a
splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška a tak povinná osoba nemohla realizovať
svoje právo uznať dlh. Na základe uvedeného súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a následne o
zastavení exekúcie.
O náhrade trov exekúcie vo výške 182,43 eura pre pôvodnú súdnu exekútorku Mgr. Katarínu
Baňarovú rozhodol v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku ako aj vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov tak,



že na ich úhradu zaviazal oprávneného. Súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému trovy exekúcie nepriznal,
keďže tento podaním zo dňa 17.04.2012 oznámil, že si trovy exekučného konania neuplatňuje.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že
Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie
požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká
právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu
revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi.
Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej
tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru,
že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto
dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný
ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na
základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal
ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje
o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením
a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z
ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal, že zástupca povinného žiadnym spôsobom
neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
zo dňa 10.08.2012 oprávnený tvrdil, že ak bola smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“)  prebratá do slovenského právneho
poriadku správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože
samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti
nemu odvolávať. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom
Európskej únie a všeobecným súdom. Namietal, že ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až
293 „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou“ je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých
vyplýva niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných
jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu.
Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru  Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa



12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru
EÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice
Rady vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2, V prípade zápornej
odpovedi, je možné ust. Písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej
doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), a
zistil, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť. Rozhodol
tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 26.11.2004, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe Notárskej zápisnice
N2391/2004, NZ69352/2004 zo dňa 13.09.2004, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač. Dňa
16.02.2005 súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Oprávnený podaním zo dňa 18.05.2009 navrhol zmenu súdneho exekútora, pričom súd tejto zmene
uznesením č.k. 25Er/355/2004-28 zo dňa 04.02.2010 vyhovel a priznal pôvodnej súdnej exekútorke
náhradu trov exekúcie vo výške 182,43 eura. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho
jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v
ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že
napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vzťahujúci sa k
vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia, a preto, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, sa v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho,
aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.



Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či
splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva
v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor v
záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony
osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia
absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli.

Ďalej odvolací súd dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže
posudzovať iba exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na
návrh alebo aj bez návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť
skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho
súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie
izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie  podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá,
je povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie
žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto
možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru (rovnako
ako Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení sp.zn. 16CoE 228/2012 zo dňa 30.08.2012),
že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv



EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.