Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/84/2017 z 6. 3. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. marca 2018, sp. zn. 25Co/84/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2213206875.1
Krajský súd Trnava | 25Co/84/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2213206875.1 | 2018-03-06 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 39 OZ, § 3 ods. 1 OZ, § 53 OZ, § 17 ZZŠ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9bc76f2e-f64a-4129-b8c1-b27974f1326d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2213206875.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/84/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213206875
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2213206875.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., IČO: 26 429
705, so sídlom Česká republika, 602 00 Brno, Zábrdovice, Příklop 843/4, proti žalovanému: E. F., nar.
XX.XX.XXXX, adresa U. H., U. XXX/XX, o zaplatenie 22,12 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/115/2013-109 zo dňa 20.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému  nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví žalobu, ktorou sa žalobca tlačivom A (vzor
je prílohou Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.1.2007) domáhal
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 22,12 Eur
s popísaným príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznáva
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú
vystavil žalovaný dňa 24.4.2009 na zmenkovú sumu 361,62 Eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 21.9.2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Do textu zmenky bol poňatý
záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú
sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 21.9.2009. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného
zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ z nej nič
neuhradil. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie
uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou.

3. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 3, § 39
Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku.

4. Súd prvej inštancie mal za to, že zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok zo
spotrebiteľského vzťahu, pričom v rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 419/2011 zo 14. 03.
2013 (W. E., a.s. proti I. W.) samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z
úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek



tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného
papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.

5. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúce mu z
úverovej zmluvy, ktorou veriteľ - spoločnosť Pohotovosť, s. r. o. poskytol v prospech žalovaného ako
fyzickej osoby - spotrebiteľa spotrebiteľský úver vo výške 350 eur, ktorý sa zaviazal splatiť v celkovej
sume 696,- Eur v 12 mesačných splátkach po 58 eur. V zmluve nie je uvedený úrok, len výška poplatku
(346,- Eur), bez uvedenia RPMN, ako aj priemernej hodnoty RPMN. Spotrebiteľský úver žalovaný
prevzal v deň podpísania zmluvy. Žalovaný v ten istý deň vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho
záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o. sumu 892,-
Eur spolu so zmenkovým úrokom z dlžnej sumy. Pôvodný veriteľ vyplnil túto zmenku v zmysle Dohody
o vyplnení zmenky na sumu 361,62 Eur s uvedením dátumu začiatku úročenia. Uvedená zmenka bola
vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4
rokov od vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa. Z rubovej
strany zmenky vyplýva, že veriteľ túto zmenku indosoval na rad žalobcu, nie je tu však uvedený dátum
jej prevedenia rubopisom (uvedená skutočnosť je dôležitá práve z dôvodu, či mohol pôvodný veriteľ
previesť zmenku rubopisom na indosatára, nakoľko ako súd zistil, právo zo zmenky už bolo priznané
rozhodcovským rozsudkom v prospech indosanta (Pohotovosť s. r. o.). V prípade predloženej zmenky
ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné
údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma je vyjadrená číslicami aj slovami a dátum
začiatku úročenia je v listine uvedená odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva. V
danom prípade bol žalovanému poskytnutý úver - vo výške 350,- Eur, pričom zmenka bola vyplnená na
zmenkovú sumu 361,62 Eur, teda aj v prípade, že by skutočne v čase jej vyplnenia nemal byť ani len
sčasti úver splatený, ide o navýšenie, teda šlo o jej vyplnenie v rozpore so zákonom. Tým, že zmenka
bola vyplnená v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z., ide o neplatnú zmenku. Zmluva o úvere
je nielen zmluvou spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001
Z. z., kedy na vystavenie a na prijatie zmenky treba aplikovať ustanovenie § 4 ods. 6 cit. zákona.
Podľa tohto ustanovenia mohol veriteľ zmenku vystavenú dlžníkom, ktorý mal v záväzkovom vzťahu
postavenie spotrebiteľa, prijať, len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia
bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške
maximálne 30% istiny poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto
ustanovením, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Zmenka v
posudzovanom prípade bola vyplnená významne vyššou zmenkovou sumou než zákonné ustanovenie
pripúšťa, pretože daný spotrebiteľský úver treba považovať pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Uvedený zmenkový úrok je v
rozpore aj so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť. Z dôvodu, že bol úrok (0,25%
denne) na zmenke predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu.

6. Podľa prvoinštančného súdu postup pôvodného veriteľa v procese uzavretia úverovej zmluvy a
vystavenia zmenky, jej vyplnenia je možno označiť za nekalú praktiku, je v rozpore s dobrými mravmi a
nemôže požívať právnu ochranu, zmenka je neplatná, žalobca ako indosatár z neplatnej zmenky nemá
vecnú (aktívnu) legitimáciu na uplatňovanie nárokov voči žalovanému zo zmenky a preto súd žalobu
zamietol. Záväzok spotrebiteľa k založeniu zmenkovej obligácie je neplatný, a pôvodný majiteľ zmenky
nemohol preniesť na žalobcu ako nadobúdateľa zmenky práva zodpovedajúce neplatnému záväzku,
teda práva, ktoré platne nenadobudol. Žalobca si uplatnil iba práva zo zmenky a takéto práva žalobcovi
priznať nemožno.

7. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP <. s konštatovaním, že žalovaný mal v
konaní plný procesný úspech.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho advokáta a navrhol rozsudok
zmeniť tak, že žalobe odvolací súd vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 16,60 Eur bez DPH za podané odvolanie, á 8,58 Eur bez DPH režijný paušál a to všetko navýšené
o DPH z dôvodu, že: a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku; b) v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
starne, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na



spravodlivý proces); c) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku).

9. Ako prvé zdôraznil, že žalobca, ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či
ďalšími listinnými dôkazmi ako ho vykonal okresný súd nenavrhli. Ust. § 120 ods. 1 OSP pritom súdu
umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, avšak tento postup
je možné využiť len výnimočne. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky, z prednesov sporových strán počas
písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania na základe  návrhov strán. Nevyplynula potreba
vykonať ďalšie navrhnuté dôkazy. Z prednesov súd pritom svoj postup neodôvodnil, predpokladom
vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaný mohol vzniesť
námietky proti zmenke, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté.

10. Súd nesprávne vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, že právny predchodca žalobcu so
žalovaným uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacia zmenka a že žalovaný uzatvoril
zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov, súd ich
vyabstrahoval z dokazovania, ktoré sám navrhol. Takéto skutočnosti preto nemožno považovať za
nesporné. Účastníci sa k nim nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k
nespornosti týchto skutočností. Ak súd na takýchto skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie,
nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Prvostupňový súd dospel k
rozhodnutiu aj na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov a ich nesprávnej interpretácie. V
ďalšom poukázal na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici č.k. 43CoZm/18/2013, z ktorého okrem iného
odcitoval, že každý občan má možnosť pred vystavením zmenky zvážiť, či ju podpíše alebo uprednostní
inú formu potvrdenia svojej povinnosti uhradiť dlh. Nie je možné pripustiť, aby sa vytvorila osobitná
skupina subjektov (spotrebitelia), pre ktorých by sa právne predpisy vykladali inak ako pre všetky ostatné
subjekty. Navrhovateľ je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy, nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd
ignoroval § 17 Zákona o zmenkách a šekoch, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie
je oprávnený znášať tzn. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahu s
pôvodným majiteľom zmenky, keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak
môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/3/2008. Pripustil, že
za určitých okolností je síce možné uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka
musí byť vznesená zo strany žalovaného, ktorý nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
Nie je prípustné, aby túto úlohu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V danom prípade
bolo následkom nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5
ods. 1 OSP, porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia
vykonané bez návrhu. Zdôraznil, že kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný
vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy
obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázal tiež na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ktorý
vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná v SR, z ktorého zdôraznil, že zmenkový
záväzok je celkom samostatný a oddelený od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku. Je
nezávislým dokonca na existencii zaistenej pohľadávky. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť,
nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Uplatnená zmenka má všetky zákonom
predpísané náležitosti, je teda platná a uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. V
nadväznosti na poukaz súdu prvej inštancie na vyjadrenie Európskej komisie k veci vedenej na ESD pod
sp. zn. C-558/13 odvolateľ uviedol, že pôvod informácie súdu je pochybný, keďže súd nebol účastníkom
tohto konania a pripomienka nie je verejne dostupná, nie je ani súčasťou daného súdneho spisu. Súd
prvej inštancie tak svoje odôvodnenie založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného
zdroja, čo je v právnom štáte neprípustné. K samotnému obsahu pripomienky uviedol, že ide len o
jeden z názorov jedného z účastníkov prejudiciálneho konania. Citovanie a aplikovanie názoru jedného
z účastníkov a nie rozhodnutia súdu je neodôvodnené a neprípustné. Poukázal pritom na vyjadrenie
Nemecka k čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 4 Smernice Rady 87/102/EHS ako i vyjadrenie
Slovenskej republiky, ktorými sa súd nezaoberal. Uzavrel, že nikto okrem súdu netvrdil, že žalovanému
bol poskytnutý spotrebiteľský úver a túto skutočnosť nikto v konaní ani nepreukázal. Ak napriek tomu



súd z tohto záveru vychádzal, jeho rozhodnutie je prekvapivé a predstavuje odňatie možnosti konať
pred súdom.

11. Ohľadne súdom prvej inštancie uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 žalobca
uviedol, že išlo o vydanie zmenkového platobného rozkazu a nešlo o prípad indosovanej zmenky,
neuplatňoval sa § 17 Zákona zmenkového a šekového, preto na toto rozhodnutie nie je možné vzhliadať.
Pokiaľ súd v odôvodnení poukazuje na rozhodnutie vo veci C-419/2011 a odvodzuje z neho svoju
povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, žalobca tvrdí, že v tejto
veci je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. Keďže
Súdny dvor sa v nej zaoberal postavením žalovaného ako spotrebiteľa iba z dôvodu, že tento namietal
svoje postavenie a zároveň uvádzal svoje bydlisko v Rakúsku, v ďalšom odvolateľ odkázal na závery
Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 10Co 79/13 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoZm/10/2013, z ktorého odcitoval rozsiahle state podporujúce ním vyslovené názory vo veci so
záverom, že záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných záväzkov, sú záväzkami
samostatnými podľa Zákona zmenkového a šekového je preto súd je oprávnený skúmať len to, či
zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre jej platnosť zo zákona povinne do nej uviesť,
nie však podmienky jej vystavenia, ani jej neprípustnosť.

12. V ďalšom sa odvolateľ vyjadril k záveru súdu, že dohoda o vyplňovacom práce blankozmenky
by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebiteľských úverov.
Poukázal na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby bola
na zabezpečenie nárokov vystavená zmenka, limitovaná bola len výška zabezpečenia. Zákonodarca
tiež pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení. Dohoda o vyplňovacom práve
preto nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí
spotrebiteľských úverov, keďže právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.

13. Pridal tiež vyjadrenie k originárnemu nadobudnutiu zmenkových práv indosatárom zo zmenky
nadobudnutej derivatívne, pričom odkázal na rozhodnutie NS SR v stanovisku 93/2015, ako aj na
rozhodnutie Najvyššieho rakúskeho súdu v civilných veciach pod sp. zn. 3Ob 546/81 z 9.9.1981 SZ
54/117, BGH, 25.02.1965-IIZR 191/62. Zdôraznil tiež, že stanovisko NS SR č. 93/2015 v žiadnom
prípade neprelomilo zásadu obranyhodnosti prevodu zmenky rubopisom. Odvolateľ tiež poukázal na
rakúsku úpravu ochrany spotrebiteľa pri zmenkových vzťahoch, znenie rakúskeho spolkového zákona o
ochrane spotrebiteľa, v tejto súvislosti na rozsudok Oberster Gerichsthof sp. zn. 1Ob 602/87. Zdôraznil,
že skúmaním kauzy ex offo by dochádzalo k narúšaniu pilierov, na ktorých stojí zmenkové právo a
Dohovoru o jednotnom zmenkovom práve zo 7.6.1930, čím dochádza k budovaniu nedôvery voči
zmenke ako cennému papieru. Odvolateľ tiež poukázal na rozhodnutia rakúskeho Oberster Gerichsthof
sp. zn. Oghe 1 Ob 270/57, Oghe 5 Ob 275/71, z ktorých citoval niektoré časti, ako aj na výklad Zákona
zmenkového a šekového NS ČR v rozhodnutí Rv II 473/32. V závere uviedol, že závery súdu prvej
inštancie sú nesprávne a vyplývajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti  (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a
2 CSP.



16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje
na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

17. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie
tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o
predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

18. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

19. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

20. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

21. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

22. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

23. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovanej (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo zmluvy
o úvere. Išlo o formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala predtlačený text, kde boli dopísané iba označenie
dlžníka, suma, ktorú mal obdržať a ktorú splatiť. Ďalej zmluva obsahuje predtlačený text o tom, že dolu
podpísaný dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom
plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú
na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať a súčasne
potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane zmluvy) a vyhlasuje, že
je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti.

24. Všeobecné podmienky k zmluve o úvere obsahujú Dohodu o vyplnení zmenky: Na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy.  Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zmenke
remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite,
t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo



neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo
sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia
zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.

25. V konaní bola predložená i zmenka. Z pripojenej zmenky súd zistil, že žalovaný dňa 24.4.2009
vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., sumu 361,62 Eur a zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z tejto
sumy od 21.9.2009. Na zmenke je odkaz na číslo zmluvy: 2520465. Uvedená zmenka bola vystavená
ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala
na rad žalobcu. Z uvedenej listiny vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje:
dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma
je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a dátum začiatku úročenia je v listine uvedená odlišným tlačeným
písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.

26. V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007z
11.7.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007 nevylučuje ústne
pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Keďže súd prvej inštancie mal za to, že vo
veci je nutné nariadiť pojednávanie, pričom nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007
z 11.7.2007 nebráni uskutočneniu pojednávania, nie je možné postup súdu prvého stupňa vyhodnotiť
ako priečiaci sa platným procesným predpisom. Z Občianskeho súdneho poriadku explicitne nevyplýva
povinnosť súdu nariadiť pojednávanie formou uznesenia.

27. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o
procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia
spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

28. V odvolaní odvolateľ poukázal na to, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci
vykonal dokazovanie na nariadenom pojednávaní, oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným
spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však
dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Odkazuje aj
na ust. § 120 O.s.p., podľa ktorého dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastníci navrhli. A žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže
táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. Zákon
zmenkový a šekový, dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto
neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie
vo veci.

29. Odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že  i keď vo všeobecnosti procesné predpisy prenechávajú
do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany (dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť
konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy dostali do postavenia, aby len automaticky vydávali exekučné
tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom



rozpore so statusovým  zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo
aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo.
Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom
ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je
vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z
hodnotových základov spoločnosti.

30. V prípade cit. Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 Preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné
pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

31. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu
podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Preskúmaním
obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a dôkazom, pripojeným  do spisu bez návrhu účastníkov konania podľa § 120 ods. 1
veta tretia O.s.p., ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p.. Toto ustanovenie
dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako len tie, ktoré navrhli účastníci konania za účelom zistenia
skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore. Ide vlastne o prelomenie zásady
formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možného využiť ho vtedy, keď
je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Zákonodarca s účinnosťou
od 1.7.2016 v Civilnom sporovom poriadku v ust. § 295 už osobitne explicitne upravil dokazovanie v
spotrebiteľských sporoch tak, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

32. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad ktorej vystavil žalovaný zmenku, na líci ktorej
sa nachádza číslo úverovej zmluvy. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvého
stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

33. Súd prvej inštancie preto postupoval  v súlade aj s právom Spoločenstva (komunitárne právo),
ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne (por. napr. rozsudok Súdneho dvora
európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77), kde
pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný
v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú
jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym
súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou
judikatúrou európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny
súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu
Spoločenstva.

34. Vnútroštátny súd konal aj v súlade so stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho
a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z
akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou
či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v
intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky).
Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej



kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech
spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v čl. 7 uvedenej smernice, pretože
takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci ku skončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo
(prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom
zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku (effet utilé). Z hľadiska práva
EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho
práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice,
povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej
Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249
tretím odsekom Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu
vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie.

35. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú
zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností
spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia,
v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10 Banco Espanol de
Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len
ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne
s právom Európskej únie.

36. Súdu prvej inštancie nič nebránilo, naopak bolo jeho povinnosťou z úradnej povinnosti skúmať,
či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. Oboznámením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej
inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s
obsahom ktorých sa súd prvej inštancie oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového
stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho konania ani rovnosť účastníkov. Vychádzajúc
pritom z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to,
že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom
zohľadniť (posúdenie zmyslu predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich
porovnanie s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...).

37. Z ustanovenia § 17 zák. č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex
offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu
skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia
stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok“ nestanovuje, že súd žalobe musí
vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z
úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými
klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného
poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50, 51).
Proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

38. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex
offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva



natoľko právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky
samej. Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda
napr. aj na prípadné uznanie dlhu či vystavenie zmenky. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc
zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide
o zmenkových dlžníkov - spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje
Občiansky zákonník (§ 54 ods. 1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

39. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnymi závermi súdu,
ktorý prioritne ako základnú  neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil dohodu o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru v dôsledku čoho je táto podmienka podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná, z čoho vyplýva i absolútna neplatnosť samotnej zmenky ako právneho
úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka.  Týka sa to tiež neprijateľne vysokej  sankcie 91,25%
ročne (0,25% denne) zmenkových úrokov za ,,porušenie zmluvných povinností“, netransparentného
administratívneho poplatku za úver, neprijateľnej rozhodcovskej doložky, neuvedenia  v zmluvách o
spotrebiteľskom úvere náležitostí v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., čo spôsobuje, že úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

40. Je potrebné poukázať tiež na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu (od 1.7.2016) bol už
účinný nový procesný kódex zák. č. 160/2015 CSP, ktorý sa v zmysle § 470 ods. 1 uplatní aj na toto
predtým začaté konanie, ktorý vo svojej druhej hlave v § 290 až 300 upravuje osobitné procesné postupy
pre spory s ochranou slabšej strany, medzi ktoré patria i spotrebiteľské spory, akým je bezo sporu podľa
§ 290 CSP i prejednávaná vec. Podľa § 295 CSP  v spotrebiteľskom spore potom súd môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

41. Žiada sa doplniť, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. pôvodne uplatnila práva z úverovej
zmluvy na rozhodcovskom súde, ktorý jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, avšak všeobecný súd
exekúciu nepovolil, a to pre neprijateľné zmluvné podmienky. Po nepovolenej exekúcii spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku (podpísanú pri dojednávaní vyššie uvedeného úveru) na
žalobcu CD Consulting s.r.o.. Je evidentné, že pôvodný veriteľ uplatnil v minulosti na súde plnenia z
neprijateľných zmluvných podmienok a že po nepovolení exekúcie pre rozpor so zákonom sa tentokrát
uplatňujú v podstate obdobné plnenia, len ich uplatňuje žalobca ako indosatár zo zmenky, a to podľa
nariadenia. Plnenie v uvedenej výške správne prvostupňový súd považuje za rozporné so zásadou
dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39 v spoj. s § 3 Občianskeho zákonníka a dohodu
o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, majúc za to, že nešlo o podmienku
individuálne dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore
so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, ide o neplatné dojednanie (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka). Ak je potom neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka,
čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR dňa 6.5.2008 pod sp. zn.
4Obo/161/2007.

42. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.



43. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu v nezastavenej časti
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o
náhrade trov konania, potvrdil.

44. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396    ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

46. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o  náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

47. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

48. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s
odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26.10.2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).