Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/84/2017 z 29. 1. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2019, sp. zn. 9Sžsk/84/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5013201074.3 Najvyšší súd | 9Sžsk/84/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:5013201074.3 | 2019-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9387a150-159e-42ea-b9cf-26f6f041076d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5013201074.3 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/84/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201074
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5013201074.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej
a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: E. A.,
bytom ul. S. XX, XX-XXX Y., Poľská republika, právne zastúpeného: JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,
advokátka so sídlom J. M. Geromettu 146/1, 010 01 Žilina, Slovenská republika, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, za účasti: M. O. A., bytom Z. Xb/XX, XXX XX D. -
D.ź., Poľská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. k. 8589-3/2013-BA, zo dňa
03.10.2013, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 21Scud/4/2013-91
z 08.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21Scud/4/2013-91 z 08. marca
2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 8589-3/2013-BA zo dňa 03.10.2013 z r u š u j e a
vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania a trovy kasačného konania
vrátane trov právneho zastúpenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21Scud/4/2013-91 z 08.03.2017 zamietol žalobu, ktorou žalobca
žiadal zrušiť rozhodnutie žalovanej č. k. 8589-3/2013-BA zo dňa 03.10.2013 a vec jej vrátiť na ďalšie
konanie.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový orgán rozhodnutím č. k. 700-0200/2011-23 zo
dňa 09.09.2011 rozhodla, že žalobcovi ako zamestnancovi nevznikla účasť na povinnom nemocenskom
poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti dňom 07.04.2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že u zamestnávateľa žalobcu M. O. A. - GM CONZULTING, 919 10
Buková 22, IČO: 45 506 108, nebolo možné ani fyzickou kontrolou preukázať splnenie kritérií na uznanie
miesta sídla zamestnávateľa uvedené vo výpise živnostenského registra ani reálny výkon činnosti
zamestnanca, a preto zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 07.04.2010 podľa slovenskej legislatívy. Proti
uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal porušenie zásad konania vo
veciach sociálneho poistenia, konkrétne neupovedomenie o začatí konania [porušenie § 185 ods. 4
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 461/2003
Z. z.)], odopretie práv účastníka konania (porušenie § 173 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 48
bod 2 Ústavy Slovenskej republiky), neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne posúdenie veci
(porušenie § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) a neprihliadnutie na dôkazy predložené v konaní
zamestnávateľom (porušenie § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.).



3. O podanom odvolaní rozhodla žalovaná rozhodnutím č. k. 8589-3/2013-BA, zo dňa 03.10.2013 (ďalej
len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím zmenila prvostupňové rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava tak, že z výrokovej časti vypustila text „... nevznikla účasť na
nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti ...“ a nahradila ho textom:
„... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti dňa 07.04.2010 podľa slovenskej legislatívy“. V ostatnom prvostupňové rozhodnutie
potvrdila. V odôvodnení žalovaná uviedla, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci
iba status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti
a určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Vzhľadom k tomu, že na základe vykonanej
fyzickej kontroly v sídle zamestnávateľa nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania, nevzniklo žalobcovi
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
od 07.04.2010 podľa slovenskej legislatívy. Zároveň poukázala na ust. § 172 a nasl. zákona č. 461/2003
Z. z. a uviedla, že konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch
je nedávkové konanie, ktoré podľa § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. môže začať aj z podnetu
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

4. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca žalobu, v ktorej namietal neprimerané použitie čl. 11 ods.
2 písm. a/ základného nariadenia, ktoré sa na jeho prípad neuplatňuje a uplatňuje sa výlučne čl. 13
ods. 3 základného nariadenia, pretože nevykonával iba prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú
prácu na Slovensku. Poukázal na to, že v dôsledku tohto neprimeraného použitia došlo k situácií,
že napriek ustanoveniam základného nariadenia žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch
rôznych členských štátov. Ďalej uviedol, že pracovnú zmluvu uzavrel v dobrej viere a nemyslel, že
zamestnávateľ GMC je svojou činnosťou v rozpore so zákonom. Žalobca nemal žiadny vplyv na konanie
zamestnávateľa, ktorý nepodal proti preskúmavanému rozhodnutiu odvolanie, pričom zamestnávateľ
má k dispozícií všetky príslušné dôkazy, ktoré pravdepodobne nepredloží. Ďalej namietal porušenie
predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok vo veci, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia
spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu o prihlásení
žalobcu k sociálnemu poisteniu, a ľubovoľné a nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustiť
ako dôkaz doklady uvedené žalobcom, keď predložené dôkazné návrhy žalobcu prispievali k vysvetleniu
okolností dôležitých pre riešenie veci a tieto rozhodnutia boli vydané pre podnikateľov v totožnom
skutočnom a právnom stave.

5. V dôvodoch žaloby ďalej žalobca uviedol, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z
ktorej platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 07.04.2010 dodatočne uzavrel pracovnú
zmluvu s firmou M. O. A. - GM CONZULTING s miestom podnikania 109 19 Buková 22 na území
Slovenskej republiky. Uviedol, že podal návrh na Sociálnu poisťovňu, pobočku Kędzierzynie-Koźlu o
určenie príslušnej legislatívy, podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná
legislatíva bola poukázaná legislatíva slovenská, v súlade s obsahom čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia, t. j. legislatíva štátu, na území ktorého žalobca vykonáva nájomnú prácu. Nevedel, že
zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom. Pracovnú zmluvu podpísal, pretože sa chcel naučiť nové
zručnosti a poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov. Tvrdil, že dostával odmenu za svoju prácu,
a preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že spoločnosť si neplní povinnosti zamestnávateľa. Žalobca
podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska a práca spočívala v iných
činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti zamestnávateľa. O porušení zákona
zo strany zamestnávateľa aj o neprihlásení zamestnancov na poisťovňu sa dozvedel až po dlhej
dobe. Predpokladá, že zamestnávateľ nie je schopný ho brániť, pretože napadnuté rozhodnutie bude
mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že
je poškodeným a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho
zamestnávateľ, čo potvrdzuje aj ignorovanie kontroly a nesúlad s pokynmi subjektu, ktoré kontrolu
vykonávali. Správne orgány podľa neho porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Poukázal na to, že bol
registrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská inštitúcia mu udelila
číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad vydaný inštitúciou potvrdzujúci
prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Žiadal zrušiť
rozhodnutie žalovanej a predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava a postúpiť
vec prvostupňovému správnemu orgánu s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov Spoločenstva
o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia počas opätovného preskúmania. Navrhol výsluch



žalobcu formou právnej pomoci na príslušnom súde v Poľskej republike, súhlasil s konaním v jeho
neprítomnosti a žiadal priznať náhradu trov konania.

6. Žalovaná k námietkam žalobcu obsiahnutým v žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky sa
uplatňujú v oblasti sociálneho zabezpečenia koordinačné nariadenia nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71
z 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Poukázala na
čl. 13 (2) písm. a/ základného nariadenia, čl. 14 a uviedla, že v oboch prípadoch sa na osobu vzťahuje
legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná, avšak pri určovaní legislatívy je rozhodujúci
nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti. Na podnet poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia začala Sociálna poisťovňa vykonávať kontroly zamerané na reálny výkon
činnosti zamestnancov z dôvodu, že v mnohých prípadoch cieľom nie je výkon zamestnania na pracovnú
zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie
v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti. Uviedla, že len v tých prípadoch, kedy sa nepreukáže
reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna
poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Vzhľadom k
tomu, že kontrolou vykonanou Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava sa nepodarilo preukázať reálny
výkon činnosti žalobcu ako aj ďalších zamestnancov dotknutého zamestnávateľa, nevzniklo žalobcovi
od 07.04.2010 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Keďže Sociálna poisťovňa rozhodla tak, že žalobcovi
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
podľa slovenskej legislatívy nevzniklo, nedošlo k súbehu poistenia žalobcu na území Slovenskej
republiky a Poľskej republiky z titulu vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti. Ďalej uviedla, že
prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky a nemôže zakladať povinné sociálne poistenie
ani vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.
Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho
poistenia je právne neúčinná. Zároveň žalovaná poukázala na list Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa
10.12.2013, ktorým Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou
inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v
zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Navrhla, aby
krajský súd žalobu zamietol.

7. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21Scud/4/2013-52 zo dňa 04.03.2015 žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. 9Sžso/75/2015 zo dňa 30.03.2016 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd uviedol, že krajský súd postupoval nesprávne, keď do
konania ako účastníka nepribral zamestnávateľa žalobcu - fyzickú osobu M. O. A., ktorému zaniklo
živnostenské oprávnenie dňom 02.06.2012, pretože bol účastníkom správneho konania a aj po zániku
jeho živnostenského oprávnenia v súlade s § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. ide o fyzickú
osobu, o ktorej právach alebo povinnostiach sa má konať alebo ktorej práva alebo povinnosti môžu byť
rozhodnutím správneho orgánu dotknuté. Po vrátení veci krajský súd uznesením č. k. 21Scud/4/2013-80
z 01.06.2016 pribral do konania bývalého zamestnávateľa žalobcu M. O. A., bytom Z. Xb/XX, XXX XX
D. - D., Poľská republika. Pribratý účastník sa k žalobe ani k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.

8. Krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia
citoval čl. 11 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenia“), čl.
16 ods. 1 - 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.09.2009 (ďalej
len „vykonávacie nariadenia“) a ust. § 6 ods. 1 a § 20 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
účinnom od 01.01.2011. Uviedol, že pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia
osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia. Uplatniteľná
legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby
osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté
systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali
systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých



členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok, a
tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia,
alebo aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je
možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia
s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom
je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje
na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t. j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné
poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom
(PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa.
A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom
členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri
súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre
všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je
pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie
A1 z dôvodu, nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť
na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom
štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj
napriek tomu, že sa jej bydlisko či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých
prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť
zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

9. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať základné nariadenie a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na
čl. 13 ods. 3 ako aj vykonávacie nariadenie čl. 14-16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva
činnosť zamestnanca a činnosť SZČO súčasne v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci
žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania
v správnom konaní však nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť
zamestnanca u zamestnávateľa M. O. A. - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na
území SR. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou bolo zistené,
že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza
žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste
podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené žiadne
doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu, a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Nebola vedená
evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko
výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín
týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov
bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ ani na výzvu správneho orgánu nepredložil relevantné dôkazy
preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, predložil len štvrťročné správy o vykonaní
prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Zo správy o vykonaní kontroly zo
14.07.2011 krajský súd zistil, že podľa p. Y. K., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo
označené ako miesto podnikania zamestnávateľa, a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň
bola ekonómkou zamestnávateľa žalobcu, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na
Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania
obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny
výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho
zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi konania neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác
žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. Žalobca predložil ako listinné dôkazy štvrťročné
správy o vykonaných prácach, v ktorých však absentuje dátum ich vyhotovenia a nie je zrejmé, za
ktorý konkrétny štvrťrok je správa realizovaná. Absentuje v nich dátum vykonania prác a konkrétnejšie
miesto výkonu okrem označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré žalobca mal v uvedených firmách,
ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií štvrťročných správ, realizovať. Podľa krajského súdu žalobca ani z
týchto dokumentov nepreukázal reálny výkon práce promotéra internetových online kurzov a realizáciu
pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve zo dňa 07.04.2010. Promotér (z anglického promotion
podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, úlohou ktorej je zviditeľniť určitý
produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť
ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke výrobku alebo
služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek rôznych firiem bez ďalšieho.



10. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na
území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonával
súčasne činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Iba táto skutočnosť môže
zakladať postup podľa základného nariadenia čl. 13 ods. 3 a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov
príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).

11. Záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy je podľa krajského súdu súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z. z.
ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne. Podanie a registrácia prihlášky nie je dôkazom o skutočnom
vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods.
1 písm. a/, § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.. Keďže bolo preukázané, že
žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva
činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym
predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 ods. 3 písm.
a/ základného nariadenia). Krajský súd konštatoval, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13
ods. 3 vo väzbe na čl. 11 ods. 1 prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný súbeh
vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca v Slovenskej republike a SZČO v Poľskej republike.
Ďalej zdôraznil, že zákon č. 461/2003 Z. z. špecificky upravuje podmienky zastavenia konania, preto
nebolo možné podľa názoru krajského súdu aplikovať ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho
poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z. z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku vylučuje. Podľa názoru
krajského súdu, pokiaľ žalovaná rozhodla meritórne a konštatovala spolu s prvostupňovým rozhodnutím,
že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným
postupom, ktorý žalovaná a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohla a
bola povinná aplikovať.

12. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodu, že krajský
súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)].
V rámci sťažnostných bodov žalobca uviedol, že v žalobe namietal neprimerané použitie čl. 11 ods.
2 písm. a/ základného nariadenia a spochybňovanie pracovnej zmluvy. Podľa názoru žalobcu tento
článok nebol v prípade žalobcu aplikovateľný, pretože žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet
v Poľsku, ale aj závislú prácu ako zamestnanec na Slovensku od 07.04.2010 u zamestnávateľa M. O.
A. - GM CONZULTING, IČO: 45506108, ktorý ukončil svoju podnikateľskú činnosť ku dňu 02.06.2012.
Uvedené preukázal dôkazmi, ktorými ako zamestnanec disponoval (pracovná zmluva, štvrťročné správy
o vykonaní prác). Z dôvodu súbehu výkonu SZČO v Poľsku a zamestnanca na Slovensku, má za to,
že sa voči nemu má aplikovať čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, čo žalovaná nerešpektovala v
dôsledku čoho žalobca fakticky podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov.
Namietal, že otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia
je predmetom hmotnoprávneho posúdenia a s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
namietal oprávnenie správneho orgánu prvého aj druhého stupňa vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí
povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z, pretože toto nie
je v ich kompetencii. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015, v ktorom
Najvyšší súd SR vyslovil rovnaký právny názor. Bez ohľadu na uvedené ďalej namietal aj skutočnosť,
že krajský súd ani žalovaná sa nevysporiadali so záznamom o vykonaní kontroly dňa 14.07.2011 u
zamestnávateľa žalobcu, ktorého súčasťou ako príloha je Správa o kontrole. Krajský súd mal podľa
žalobcu nesprávne právne vec posúdiť tým, že zákonným spôsobom nevyhodnotil jediný zákonným
spôsobom a vôbec uskutočnený a získaný dôkaz v rámci prvostupňového správneho konania vykonaný
Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava v rámci kontroly uskutočnenej u zamestnávateľa žalobcu dňa
14.07.2011, ktorej výsledkom bol záznam v zmysle § 246 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.. Z ustanovenia
§ 246 ods. 6 vyplýva, že ak sa počas kontroly nezistí porušenie právnych predpisov, vypracuje sa len
záznam o kontrole. Namietal, že otázka reálneho výkonu práce žalobcu už bola vyriešená v rámci
konania o kontrole a túto skutočnosť krajský súd odignoroval. Žalobca mal za to, že krajský súd



flagrantným spôsobom odignoroval záznam a správu z kontroly zo dňa 14.07.2011 ako základný podklad
pre vydanie rozhodnutia, zo strany krajského súdu nebol vyvrátený záver o tom, že práca nebola
reálne vykonávaná, a to napriek tomu, že dôkaz o opaku neposkytli, slepo nasleduje nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie prvostupňového a druhostupňového orgánu, ktoré okrem iného nedostatočne
a neobjektívne zistili skutkový stav. Poukázal na skutkovo a právne obdobnú právnu vec, v ktorej Krajský
súd v Prešove v rozsudku č. k. 1S/12/2014 zo dňa 28.10.2014 dospel k záveru o nedostatočnom zistení
skutkového stavu správnym orgánom, v prípade, ak správny orgán prijal záver o nevykonávaní činnosti
zamestnanca iba na základe vykonanej kontroly. Žalobca ďalej uviedol, že polemikou nad výkladom
náplne práce Promotéra, bez reflektovania v tomto ohľade na zmluvnú voľnosť medzi žalobcom a jeho
zamestnávateľom, pri nerešpektovaní pracovnej zmluvy došlo zo strany krajského súdu k porušeniu
zákona nesprávnym právnym posúdením veci. Nad rámec žalobca zdôraznil, že správny orgán ani súd
nemôžu od žalobcu požadovať splnenie iných než zákonom č. 461/2003 Z. z. v § 4 ods. 1 v nadväznosti
na čl. 1 písm. a/ základného nariadenia uvedených požiadaviek na status zamestnanca, resp. vznik
povinného poistenia. Žiadal, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

13. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrila žalovaná, podľa ktorej žalobca neuviedol také námietky k
správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu
alebo zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Uviedla, že vo svojich písomných podaniach v konaní pred
krajským súdom zaujala stanovisko ku každej námietke žalobcu obsiahnutej v žalobe. Opätovne uviedla,
že na aplikáciu čl. 13(3) základného nariadenia musí byť splnených niekoľko podstatných náležitostí
ako napr. aj reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Nesúhlasila s názorom
žalobcu, že na základe pracovnej zmluvy automaticky nadobúda status zamestnanca. Poukázala na
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, podľa ktorého za pracovníka
musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Uviedla, že reálny výkon
činnosti predpokladá aj priamo čl. 13 (3) základného nariadenia a s týmto názorom sa stotožnil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžso/77/2015. Mala za to, že dôkazy predložené
žalobcom nepreukázali, že došlo k reálnemu výkonu činnosti. Zopakoval zistenia z kontroly zo dňa
07.07.2011, z ktorej bola vypracovaná správa dňa 14.07.2011 a súčasne bol zamestnávateľ vyzvaný na
predloženie relevantných dokladov. Ďalej poukázala na čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a uviedla,
že dôkazné bremeno leží aj na žalobcovi a jeho zamestnávateľovi. Poukázala na rovnaké závery,
ktoré prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžso/48/2015. Ďalej k námietkam
v kasačnej sťažnosti uviedla, že o kontrole bola vypracovaná správa a nie záznam, pričom chybné
označenie výsledku kontroly nemá vplyv na obsah textu, z ktorého je zrejmé, že bolo zistených viacero
pochybení. Žalovaná ďalej poukázala aj na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého
je možné určiť právne predpisy vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcií. Žiadala rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdiť.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 492 ods. 2
SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.

15. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“).

16. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody,
ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd
neprihliada.

18. Podľa § 453 ods. 3 SSP kasačný súd nie je viazaný sťažnostným návrhom.

19. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby (v sociálnych veciach) nie je správny
súd viazaný žalobnými bodmi.



20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

21. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

22. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

23. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

24. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

25. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

26. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

27. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

28. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

29. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

30. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

31. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia



Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:

a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

32. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

33. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

34. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

35. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

36. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument
zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

37. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

38. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,
styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami
dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

39. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je:

a/ nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a
na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,
b/ dôchodkové poistenie, a to:
1. starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia,
2. invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v
dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia,
c/ úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania,
d/ garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na
uspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa
osobitného predpisu2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len
„príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu
príspevkov na starobné dôchodkové sporenie,
e/ poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku
nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.



40. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

41. V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá
vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela dňa 07.04.2010 pracovnú
zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa priamo vzťahuje Nariadenie (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho
vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne
čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú
platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie
je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho
súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

42. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na
vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná
na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie
príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby,
ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného
členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych
predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia).
Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo
by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho
zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo
štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie
nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje
postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

43. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution
of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13
základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike,
a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

44. Žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne
orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie
danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

45. Pokiaľ žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia a na existenciu dohody medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou, ktorá nemusí mať podľa
vykonávacieho nariadenia písomnú formu, kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom
prípade musí byť existencia takejto dohody žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy
nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom
štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne
predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia).

46. Z administratívneho spisu žalovanej existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
nevyplýva. Podaním zo 16.09.2014 žalovaná predložila krajskému súdu kópiu listu poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS č. 240000/503/UBS-IG/AT-B6/2014 zo dňa 15.05.2014 v poľskom jazyku,
ktoré má slúžiť ako potvrdenie poľskej inštitúcie ZUS o tom, že na žalobcu sa vzťahuje od 07.04.2010
poľská legislatíva. Kasačný súd poukazuje na povinnosť žalovanej v odôvodnení rozhodnutia podľa §
209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe
rozhodovala. Žalovaná ani pobočka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodovala v prvom stupni pritom v



odôvodnení rozhodnutia neuviedli, že by podkladom na vydanie rozhodnutia bola dohoda medzi ňou a
poľskou inštitúciou ZUS alebo určenie legislatívy poľskou inštitúciou ZUS.

47. Nad rámec uvedeného kasačný súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo či stane
konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca
jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve
predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo
dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na
vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia
sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou
slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a
spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom
poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež
určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu
legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne
nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má
právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.

48. Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca
reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania
zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné.

49. K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd dodáva,
že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
č. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že
definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu
podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na
rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

50. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne
posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho,
aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich
určeným príslušným orgánom. Preto podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok Krajského súdu Žilina č. k.
21Scud/29/2013-91 z 08.03.2017 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie.

51. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie
uvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom odvolacieho súdu. Žalovaná vyčká na určenie
uplatniteľnej legislatívy, prípadne využije postup podľa čl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v
spojení s rozhodnutím A1.

52. O náhrade trov konania ako trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods.
1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania ako aj
náhradu trov kasačného konania vrátane trov právneho zastúpenia.

53. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.