Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/102/2018 z 16. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 16. apríla 2019, sp. zn. 11Co/102/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7215224089.1 Krajský súd Košice | 11Co/102/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7215224089.1 | 2019-04-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71f74e0e-02b2-4c5f-b791-80fabf438f05 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7215224089.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/102/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215224089
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7215224089.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.
Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne H. M., nar. X.X.XXXX, bytom Y. Y. XX,
zast. JUDr. Rastislavom Lenártom, advokátom, so sídlom Košice, Pollova 32, proti žalovanej Univerzitnej
nemocnici L. Pasteura, Košice, so sídlom Košice, Rastislavova 43, IČO: 00606707, zast. Advokátska
kancelária Alena Zadáková a spol., so sídlom Košice, Kováčska 32, za účasti intervenienta na strane
žalovanej KOOPERATIVA poisťovne, a.s. Vienna Insurance group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova
4, IČO: 00585441, o náhradu nemajetkovej ujmy 300.000 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
41C/506/2015-301 zo 4.10.2017 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol, vyslovil, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania, štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal a štátu
nárok na náhradu trov voči žalovanej priznal v rozsahu 50 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 300.000 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 4.10.2013 do zaplatenia z titulu nemajetkovej
ujmy a náhrady trov konania.

3. Skutkovo žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že páchatelia trestného činu N. M., B. K. a C. D. v obci
Y. dňa 11.7.2013 v čase okolo 2.00 hodiny po predchádzajúcej vzájomnej dohode neoprávnene vnikli
na pozemok obývaného rodinného domu súp. č. XX, majiteľa V. M., nar. XX.XX.XXXX, tým spôsobom,
že v zadnej časti pozemku preliezli oplotenie a cez záhradu prešli na dvor rodinného domu ku dverám
komory, kde B. K. a C. D. dávali pozor a N. M. prešiel do vnútorného priestoru komory cez otvorené
okienko a zvnútra páčidlom vypáčil uzamknuté dvere komory, v tom sa v dome rozsvietilo svetlo, na čo
B. K. a C. D. z miesta ušli a N. M. ostal na mieste, kde do nájdeného batohu začal nakladať rôzne káble,
predlžovacie šnúry a mosadzné súčiastky, pričom bol pri čine prichytený majiteľom domu, poškodeným
V. M.Č., ktorého v úmysle usmrtiť presne nestotožneným nástrojom, buď mačetou alebo sekerou
dvakrát udrel do oblasti hlavy, čím mu spôsobil tržnopomliaždenú ranu v strednej časti temennej oblasti
hlavy, zlomeninu temennej kosti v strednej časti s vpáčením úlomkov, otras mozgu ľahkého stupňa,
sečnú ranu pravej strany tváre prenikajúcu do ústnej dutiny s poškodením lícnych vetiev nervu a sečnú
ranu v podjazykovej oblasti vpravo, teda poranenia s dobou liečenia od 11.7.2013 do 29.8.2013, t.j.
49 dní, pričom poškodený počas hospitalizácie na I. internej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou
v Košiciach zomrel dňa X.XX.XXXX. Žalobkyňa, ktorá je manželkou nebohého V. M. sa žiadosťou o



prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo 6.12.2013 obrátila na Úrad pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Košice, ohľadom poskytovania zdravotnej starostlivosti na I.
stomatologickej klinike, oddelenie ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie a I. internej kliniky, pracovisko
Trieda SNP 1, Košice. Na I. stomatologickej klinike, oddelenie ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie
bol V. M. hospitalizovaný od 11.7.2013 do 26.7.2013. Žalobkyňa tvrdila, že podľa ošetrujúceho lekára
nebohého V. M., ktorý bol dňa 23.9.2013 hospitalizovaný na I. internej klinike, pracovisko Trieda SNP l
Košice, pre hyponatrémiu ťažkého stupňa a hypotenziu, ako aj ďalšie diagnózy a bol tam hospitalizovaný
až do svojej smrti dňa X.XX.XXXX, nebolo pri jeho hospitalizácii dňa 11.7.2013 vykonané CT hrudníka
a pľúc, pretože ako uviedol ošetrujúci lekár, pri jeho hospitalizácii odo dňa 23.9.2013, mal nebohý na
pravej strane pľúc krvnú zrazeninu vo veľkosti dlane ruky, ktorá mohla vzniknúť vdýchnutím krvi po útoku
na nebohého. Krvná zrazenina sa mohla dostať do pľúc nebohého V. M. aj po tom, ako bol kopaný do
oblasti brucha - brušnej dutiny, keď uvedené zranenie rozsiahly hematóm 11 x 7 x 5 organizovaný na
orgánoch dutiny brušnej bol zistený USG vyšetrením dňa 24.7.2013 až po 13. dňoch hospitalizácie a
dva dni pred prepustením do domácej liečby, avšak tento nález už následne ďalej nebol u nebohého
sledovaný a ani zdokumentovaný. Krvná zrazenina v pravej strane pľúc vo veľkosti dlane mohla byť
príčinou smrti nebohého, ako aj príčinou jeho ďalších následne vzniknutých chorôb a diagnóz, kde nie
je zrejmé, o aké diagnózy sa malo jednať a či mali súvis s jeho usmrtením. Žalobkyňa uviedla, že aj
diagnostikovaná hyponatrémia ťažkého stupňa a hypotenzia ako aj ďalšie diagnózy, pri prijatí nebohého
dňa 23.9.2013, mohli vzniknúť ako priamy dôsledok zanedbanej a nedostatočne vykonanej starostlivosti
nebohého pri jeho prvej hospitalizácii od 11.7.2013 do 26.7.2013.
Aj závery Prepúšťacej správy nebohého o jeho hospitalizácii od 23.9.2013 do jeho úmrtia X.XX.XXXX,
vnášajú istú pochybnosť o tom, že jeho následné zdravotné problémy mohli vzniknúť nedostatočnými
vyšetreniami a zanedbanou zdravotnou starostlivosťou pri jeho prvej hospitalizácii v UNLP Košice
na I. stomatologickej klinike, odd. ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie ako aj následne na I. internej
klinike, pracovisko Trieda SNP 1, Košice. Z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo
žalobkyni doručené oznámenie výsledku prešetrenia jej podania, kde v závere je uvedené, že nebolo
zistené porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa má
však za to, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nezodpovedal všetky otázky v jej
podnete žalobkyne resp. sa zodpovedaniu jednoducho vyhol. Rodina nebohého V. M., nedostala dodnes
objektívnu odpoveď o tom, kto všetko, okrem páchateľov trestného činu, bol a je zodpovedný za úmrtie
a stratu manžela, otca už dospelých detí a stratu starého otca pre vnúčatá. Právnym titulom, o ktorý
opiera žalobkyňa svoj nárok, je ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde je uvedené,
že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1, najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade je možné sa domnievať, že tu existoval
neoprávnený zásah žalovanej do osobnostných práv žalobkyne, konkrétne do práva na jej súkromie,
ktorého súčasťou je aj rodinný život, ktorý bol smrťou jej manžela celkom neodčiniteľným spôsobom
narušený.

3. Žalovaná neuznala nárok žalobkyne čo do dôvodu ani do výšky, pretože smrť nebohého nebola
zavinená žalobkyňou proklamovaným nesprávnym postupom žalovane.

4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil z rozsudku sp. zn. 7T/90/2013-480 z 5.11.2014
Okresného súdu Košice I, že obžalovaní N. M., B. K. a C. D. boli uznaní vinnými, že v obci Y. dňa
11.7.2013 okolo 2.00 hodiny vnikli na pozemok obývaného rodinného domu so súpisným číslom XX,
pričom N. M. bol pri čine prichytený majiteľom domu V. M., ktorého v úmysle usmrtiť mačetou alebo
sekerou dvakrát udrel do oblasti hlavy, čím mu spôsobil tržno - pomliaždenú ranu v strednej časti
temennej oblasti hlavy, zlomeninu temennej kosti v strednej časti s vpáčením úlomkov, otras mozgu
ľahkého stupňa, sečnú ranu pravej strany tváre prenikajúcu do ústnej dutiny s poškodením lícnych
vetiev tvárového nervu a sečnú ranu v podjazykovej oblasti vpravo, teda poranenia s dobou liečenia
od 11.7.2013 do 29.8.2013, t.j. 49 dní, pričom poškodený počas hospitalizácie na I. internej klinike
FNsP v Košiciach zomrel dňa X.XX.XXXX. Znaleckými posudkami č. 39/2013a 51/2013 z 18.11.2013
vyhotovenými pre účely trestného stíhania znalcom MUDr. I. G. - znalcom v odbore zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie súdne lekárstvo a MUDr. F. K., znalkyni v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
súdne lekárstvo mal súd preukázané, že bezprostrednou príčinou smrti V. M. bol obojstranný hnisavý
lalôčkový zápal pľúc, miestami abscedujúci, najmä pravých pľúc. Pri vonkajšej obhliadke boli zistené
tieto nálezy: stará jazva uprostred temena hlavy, viac vľavo, prebiehajúca v predozadnom smere dĺžky
3,5 cm, stará jazva na pravom líci, vpichy po injekčných ihlách s krvnými výronmi v okolí ľavej lakťovej



jame, na zadovonkajšej ploche dolnej tretiny pravého predlaktia aj na chrbtovej ploche pravej ruky,
na chrbtovej ploche pravej nohy aj pod pravým vnútorným členkom, preležanina na pravej päte. Pri
vnútornej obhliadke boli zistené tie nálezy: oválne odštiepenie (odseknutie) vonkajšej doštičky pravej aj
ľavej temennej kosti, obojstranný hnisavý lalôčkový zápal pľúc, miestami abscesujúci, najmä pravých
pľúc (dva abscesy v hornom laloku pravých pľúc), nešpecifická akútna reaktívna hyperplázia sleziny,
opuch mozgu s mozočkovým kuželom, ložiskový opuch obidvoch pľúc, pasívne prekrvenie vnútorných
orgánov. Nebohý V. M. bol po úraze prijatý na sečné rany hlavy do Univerzitnej nemocnice L. Pasteura
Košice, I. stomatologická klinika, oddelenie ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie, kde bol hospitalizovaný
od 11.7.2013, 9.30 hod. a prepustený bol z nemocnice dňa 26.7.2013 do ambulantnej starostlivosti.
Priebeh operácie a hospitalizácie bez komplikácii. Pacienta prepustili do domáceho ošetrenia v dobrom
afebrilnom stave, operačná rana kľudná bez sekrécie. V. M. bol potom prijatý do nemocnice až dňa
23.9.2013 o 11.15 hodine na I. internú kliniku, pracovisko Trieda SNP l, kde bol prijatý pre hyponatrémiu
ťažkého stupňa a hypotenziu, ako aj pre ďalšie diagnózy a bol pre ne hospitalizovaný až do úmrtia dňa
3.10.2017 o 6.50 hod. Túto druhú hospitalizáciu menovaného nemožno dávať do súvisu s jeho predošlou
hospitalizáciou pre sečné poranenia. V danom prípade išlo o dve sečné poranenia hlavy: sečná rana
temena hlavy so zlomeninou lebečnej klenby v centrálnej časti temennej oblasti. Sečná rana ústneho
kútika a líca vpravo prenikajúca do ústnej dutiny a sečná rana v pravej podjazykovej oblasti. Tieto
poranenia z medicínskeho hľadiska znalci hodnotili ako poranenia ťažké. Pri sečnej radne na temene
hlavy a na tvári vpravo sa jednalo o ťažký úraz a jednalo sa o útok druhej osoby sečným nástrojom
(najskôr mačetou) na také oblasti tela, kde sú životne dôležité orgány - mozog, krčná chrbtica aj veľké
cievy krku, a preto len zhodou okolností nedošlo pri tomto útoku druhej osoby hneď ku vzniku smrteľných
poranení. Podľa záveru znaleckého posudku išlo o úmrtie z chorobných príčin - obojstranný hnisavý
zápal pľúc, miestami abscedujúci, najmä pravých pľúc s viacerými chorobnými zmenami a nálezmi
(u polymorbídneho pacienta), nedala sa nájsť jednoznačná príčinná súvislosť medzi poraneniami a
úmrtím menovaného. Jednalo sa o sečnú ranu na temene hlavy a na tvári vpravo, ktoré mu boli
spôsobené sečným nástrojom druhou osobou a menovaný ich utrpel takmer tri mesiace pred úmrtím. Z
Oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Košice zo dňa 10.3.2014, ako
odpovede na podnet žalobkyne, súd zistil, že vyšetrovacie a liečebné postupy u pacienta počas jeho
hospitalizácie na I. SCHK UNLP boli zvolené správne a v dostatočnom rozsahu. Počas hospitalizácie
neboli v klinickom náleze prítomné zmeny, ktoré by mali v tom čase viesť k indikácii RTG resp. CT
vyšetrenia hrudníka. Pri objavení sa bolesti v pravom podbrušku bolo správne vykonané USG vyšetrenie
brucha a včas konzultovaný chirurg. Išlo o krvnú podliatinu, ktorá vznikla v brušnej stene (bez súvisu
s orgánmi v brušnej dutine) pravdepodobne v súvislosti s aplikáciou antikoagulačnej liečby. Na I. UK
UNLP bol pacient hospitalizovaný pre nízke hodnoty tlaku krvi a chorobne zníženú hladinu sodíka v
krvi s celkovou slabosťou a poruchou hybnosti. Pri RTG vyšetrení hrudníka bolo popisované ložiskovité
zatienenie v pravom pľúcnom poli s následným CT nálezom rozsiahleho, nevzdušného areálu v strednej
časti pravého pľúcneho poľa. Vzhľadom na tento nález a pozitívne zápalové parametre bola správne
začatá antibiotická liečba - aj pri skromnej klinickej manifestácii len s občasným pocitom ťažšieho
dychu, zvýšenými teplotami a jednorázovou hemoptýzou (vykašliavanie krvi) deň pred hospitalizáciou.
Nízka hladina sodíka v krvi bola správne korigovaná s úpravou hodnôt ešte počas hospitalizácie.
Pri antibiotickej liečbe došlo aj k výraznému poklesu zápalových parametrov. Vyšetrovacie a liečebné
postupy počas hospitalizácie pacienta na I. IK UNLP boli zvolené správne a v dostatočnom rozsahu.
Nepriaznivý priebeh ochorenia s exitom bol spôsobený vysokým vekom pacienta (84 rokov) a početnými
dlhodobými ochoreniami (ischemickou chorobou srdca s prekonaným infarktom myokardu (ischémia -
nedokrvenie srdcového svalu, infarkt - odumretie časti tkaniva dôsledku ischémie), s implantovaným
kardiostimulátorom pre prevodovú poruchu srdcového rytmu a dlhodobou antikoagulačnou liečbou
(antikoagulačná liečba - lieky na riedenie krvi, znižujú krvnú zrážanlivosť), vysokým krvným tlakom - 3.
stupeň s vysokým pridaným kardiovaskulárnym rizikom, cukrovkou II. typu - kompenzovanou diétou, so
začínajúcimi dlhodobými komplikáciami, dlhodobou obštrukčnou chorobou pľúc (obštrukčný - zužujúci
priesvit priedušiek), zníženou funkciou štítnej žľazy, prekonal sukcesívnu pľúcnu embóliu (upchatie
ciev v pľúcach krvnou zrazeninou), bol po opakovaných úrazoch (2x zlomenina pravej stehennej
kosti s následným operačným riešením, opakované ťažké úrazy hlavy) s oslabením obranyschopnosti,
čo výrazne modifikovalo klinický priebeh ťažkého ochorenia - abscedujúcej bronchopneumónie
(podľa pitevného nálezu išlo o úmrtie z chorobných príčin - obojstranný hnisavý lalôčkovitý zápal pľúc,
miestami abscedujúci (tvorba dutín vyplnených hnisom), najmä pravých pľúc. Zdravotná starostlivosť
bola pacientovi v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice poskytnutá včas, v dostatočnom rozsahu a
správne. Vyhodnotením informácií získaných výkonom dohľadu a prešetrením zdravotnej dokumentácie
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nezistil porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.



o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zo súdom nariadeného znaleckého posudku
č. 6/2016 znalca MUDr. C. S., PhD., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie interná medicína,
kardiológia vyplynulo, že zo všeobecného lekárskeho, interného a kardiologického pohľadu (znalec
nie je chirurg) bol diagnostikovaný liečebný postup lekárov dňa 11.7.2013 na úrazovej chirurgickej
ambulancii CPO, Rastislavova 43, na stomatochirurgickej ambulancii I. Stomatochirurgickej kliniky na
Tr. SNP 1 a na neurochirurgickej konziliárnej ambulancii na Triede SNP l správny. Tak isto bol správny
diagnostický a liečebný postup zdravotného personálu počas pobytu V. M. na I. Stomatologickej klinike
UNLP v dobe 11.7.2013 - 26.7.2013. Bezprostrednou príčinou smrti nebohého bol obojstranný zápal
pľúc, s viacerými hnisavými ložiskami, ktoré boli početnejšie a väčšie v pravých pľúcach. K príčine
zhoršenia zdravotného stavu nebohého s ohľadom na závery vyplývajúce zo zdravotnej dokumentácie
znalec uviedol, že V. M. mal začiatkom roku 2013 84 rokov, liečil sa dlhodobo s početnými diagnózami:
od r. 1997 mal implantovaný kardiostimulátor pre chronické ochorenie srdca, užíval lieky na liečbu
vysokého tlaku krvi, mal cukrovku, užíval dlhodobo lieky na zníženie krvnej zrážanlivosti pre v minulosti
prekonanú embolizáciu do pľúc, mal zníženú funkciu štítnej žľazy, chronický zápal priedušiek so
zvýšeným krvným tlakom v pľúcnom krvnom obehu, bol po resekcii časti tenkého čreva pre infarkt
čreva, v rokoch 2009-2010 bol opakovane operovaný pre zlomeninu stehennej kosti, v januári utrpel
úraz hlavy s otrasom mozgu, v júli 2013 znovu ťažký úraz hlavy v dôsledku napadnutia a úderov do
hlavy sečným nástrojom, v januári 2013 mu bol tiež diagnostikovaný vnútrolebečný nádor a následne
v septembri 2013 prekonal epileptický záchvat. Z dlhodobého hľadiska sa na postupnom zhoršovaní
zdravotného stavu V. M. podieľali všetky uvedené diagnózy, od roku 2009 však pravdepodobne bol
predovšetkým postupný rast meningeómu - vnútrolebečného nádoru v pravej čelnej oblasti, s následnými
poruchami stability (pády, zlomeniny, otras mozgu). Z krátkodobého hľadiska - rádovo v období január -
október 2013 sa na vzniknutých zdravotných komplikáciách podieľali najpravdepodobnejšie meningeóm
v kombinácii s úrazmi hlavy z januára a júla 2013, epileptický záchvat a následné podávanie kortikoidov,
ťažká porucha vnútorného prostredia v septembri (výrazný pokles koncentrácia sodíka v krvi) s
nutnosťou hospitalizácie a imobilizácie (pobyt na lôžku) a v konečnej fáze hnisavý obojstranný zápal pľúc
čiastočne rezistentný na podávanú liečbu. K záverom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
v súvislosti so zmenou antikoagulačnej liečby znalec uviedol, že V. M. na odporúčanie kardiológov
VÚSCH dlhodobo (roky) užíval tablety Warfarin, dôvodom tejto liečby bola skutočnosť, že pacient v
minulosti prekonal embolizáciu do pľúc - jedná sa o vytvorenie krvnej zrazeniny väčšinou pri spomalenom
krvnom toku v žilách dolných končatín s následným uvoľnením tejto zrazeniny do krvného obehu a jej
vniknutím a následným upchatím pľúcnych ciev, čo vedie k vzniku smrteľne nebezpečného pľúcneho
infarktu. Warfarin výrazne znižuje možnosť vzniku krvnej zrazeniny v žilách a chráni tak pacienta
pred ďalšou možnou pľúcnou embolizáciou, zároveň však zvyšuje riziko vzniku vážneho krvácania pri
akomkoľek poranení. Pri plánovanom fibronschopickom vyšetrení V.. M. existovalo riziko poranenia
sliznice priedušiek zavedením fibroskopu, s následným krvácaním do pľúc. Podávanie Warfarinu bolo
preto potrebné ukončiť a nahradiť do injekčným podávaním nízkomolekulárneho heparínu, ktorý tiež
znižuje možnosť spontánneho vzniku trombu v krvnom riečisku, ale riziko vzniku vážneho krvácania pri
jeho podávaní je oveľa menšie než u Warfarínu. Z uvedeného dôvodu bolo teda rozhodnutie lekárov o
dočasnom prerušení podávania Warfarínu a jeho nahradení nízkomolekulárnym heparínom správne.
Toto rozhodnutie nijakým spôsobom nesúviselo s neskorším úmrtím V. M.. Nezlepšenie klinického
stavu pacienta je možné pričítať jednak prítomnosti nádoru tlačiaceho na mozog a pravdepodobne aj
na mozgový podvesok (hypofýzu), ktorá produkuje antidiuretický hormón, a jednak vzniku hnisavého
abscedujúceho zápalu pľúc, kde podávané lieky len minimálne (resp. vôbec) prenikajú do hnisavých
ložisiek. Poranenia hlavy, ktoré V.. M. utrpel pri napadnutí v noci 11.7.2013 sa mohli teoreticky podieľať
na zhoršení niektorých mozgových funkcií, takúto súvislosť však pravdepodobne nie je možné dokázať.
Rôzne časy úmrtia V.. M., tak ako sú uvedené v spise, sú spôsobené tým, že v prípade času 3.10.2013
o 5.25 hod. ide o záznam ošetrujúceho lekára a v prípade času 3.10.2013 o 6.50 hod. ide o čas
prehliadky mŕtveho, ktorú vykonal lekár LSPP. Absedujúca bronchopneumónia vznikla u V. M. v dobe
medzi jeho prepustením z Neurologickej kliniky a prijatím na Internú kliniku - teda medzi dátumami
10.9.2013 a 23.9.2013. Vzhľadom k údaju z chorobopisu, že V.. M.Č. dňa 24.9.2013 spadol na záchode,
je možné, že v jeho prípade došlo aj k jednému alebo viacerým pádom z postele. Posúdenie mechanizmu
vzniku poranení u pitvaného pacienta patrí jednoznačne do kompetencie súdneho patológa, ktorý má
v tejto oblasti najväčšie teoretické znalosti i praktické skúsenosti. Vykonané prístrojové vyšetrenia
a liečba u V. M. boli v súlade so skutočnosťou, že mal implantovaný kardiostimulátor. Vyšetrenie
magnetickou rezonanciou navrhnuté v prepúšťacej správe z Kliniky úrazovej chirurgie pravdepodobne
nebolo vykonané - takéto vyšetrenie je u pacienta s kardiostimulátorom kontraindikované. Posúdenie



mechanizmu vzniku kožných odrenín zistených pri pitve patrí do kompetencie súdneho patológa, ktorý
má v tejto oblasti najväčšie teoretické i praktické skúsenosti. Z interného a kardiologického aspektu
bol postup lekárov na I. Stomatologickej klinike a na Neurologickej klinike lege artis - v súlade s
poznatkami lekárskej vedy. Indikáciu podávania Fortecortinu vzhľadom na jeho možné vedľajšie účinky
by mal posúdiť znalec z odboru neurológia. K správnosti liečby V.. M.Š. počas jeho pobytu na I.
stomatologickej klinike by sa mal vyjadriť chirurg, ev. stomatochirurg. Z interného hľadiska k tejto liečbe
znalec nemal žiadne pripomienky. V období medzi prepustením zo Stomatologickej kliniky a prijatím na
Neurochirgickú kliniku navštívil V.. M.Š. 4x svoju praktickú lekárku MUDr. I. W.Ú.. Účelom návštev bol
predpis liekov, merania tlaku krvi a vyšetrenia zrážanlivosti krvi. Zdravotná starostlivosť v tomto období
bola poskytnutá správne. V dobe 5.9.2013-10.9.2013 bol V.. M. hospitalizovaný na Neurologickej klinike
UNLP. K správnosti liečebného postupu lekárov počas hospitalizácie by sa mal vyjadriť znalec neurológ,
event. neurochirurg. Z interného hľadiska novonasadený liek Fortecortin mohol znížiť imunologickú
odolnosť organizmu a prispieť tak k následnému rozvoju hnisavého zápalu pľúc. Pokiaľ ale bolo podanie
Fortecortinu indikované z neurologického hľadiska, nebolo užívanie tohto lieku z interného hľadiska
kontraindikované. V období 10.9.2013-23.9.2013 bol V.. M.Č. doma. V tejto dobe 4x navštívil ambulanciu
svojej všeobecnej lekárky, kde mu bola poskytnutá správna zdravotná starostlivosť. Od 23.9.2013 do
3.10.2013 bol V.. M. hospitalizovaný na I. internej klinike UNLP Košice, Trieda SNP 1. Počas tejto
hospitalizácie bola V.. M. poskytnutá odborná zdravotná starostlivosť za účasti konziliárov z odboru
kardiológia, neurológia, pľúcne lekárstvo a rádiológia. Vyšetrenia a liečba boli zamerané na úpravu
hyponatriémie a liečbu zápalu pľúc. Hyponatrémiu sa podarilo skorigovať úplne, liečba zápalu pľúc
bola úspešná čiastočne - ustúpili systémové príznaky zápalu (zvýšená telesná teplota, CRP), ako však
pozdejšie ukázala pitva, hnisavé ložiská na pľúcach sa vyliečiť nepodarilo.

5. Právne súd vec posudzoval podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, § 149, § 153, § 187, § 191, § 206, § 209 ods. 1 CSP, konštatoval,
že žalobkyňa ako manželka nebohého V. M. si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila na základe
toho, že zdravotná starostlivosť jej nebohému manželovi nebola poskytnutá lege artis. Súd poukázal
na predpoklady vzniku nároku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorými sú existencia ujmy (spočívajúca
v poškodení duševného zdravia žalobkyne), porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon
(spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne a príčinná
súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Preto sa musel predovšetkým vysporiadať
s tým, či na strane žalovanej sú predpoklady za škodu podľa § 420 OZ, teda či žalovaná konala
protiprávne, najmä v rozpore so zákonom č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a či medzi
protiprávnym konaním a následkom je príčinná súvislosť. Súd uzavrel, že žalovaná listinnými dôkazmi,
znaleckým dokazovaním v rámci v trestného konania obžalovaných N. M. a spol., oznámením Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a protokolom č. 1227/2013 o vykonanom dohľade ako aj
znaleckým posudkom znalca MUDr. C. S. preukázala, že zdravotná starostlivosť poskytnutá nebohému
V.ovi M.ovi počas jeho hospitalizácie u žalovanej na I. stomatologickej klinike a I. internej klinike
UNLP bola poskytnutá lege artis, vyšetrovacie a liečebné postupy počas hospitalizácie pacienta boli
zvolené správne a v dostatočnom rozsahu, že nepriaznivý priebeh ochorenia s exitom bol spôsobený
vysokým vekom pacienta s početnými dlhodobými ochoreniami, oslabením obranyschopnosti, čo
výrazne modifikovalo klinický priebeh ťažkého ochorenia - abscedujúcej bronchopneumónie (podľa
pitevného nálezu), nebolo teda zistené porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti. Zavinenie žalovanej, bolo jednoznačne vyvrátené, pretože sa nepreukázala príčinná
súvislosť medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a následkom, smrťou nebohého V. M., teda
aby v príčinnej súvislosti existovalo protiprávne konanie žalovanej. Keďže zdravotná starostlivosť bola
nebohému V. M. poskytnutá žalovanou lege artis, nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne z
viny žalovanej a nedošlo k naplneniu predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd
preto žalobu zamietol.

6. Konajúci súd na pojednávaní dňa 4.10.2017 nevyhovel návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania
- vykonanie znaleckého dokazovania resp. doplnenia dokazovania o odborné posúdenie v odboroch
stomatochirurgia, neurológia a súdna patológia. K tomu uviedol, že po vypracovaní ZP č. 6/2016
znalcom MUDr. S. žalobkyňa navrhla doplniť dokazovanie s poukazom na závery znaleckého posudku
č.6/2016 znalca MUDr. C. S. PhD, o odvetvie stomatochirurgia a neurológia, súdna patológia, nakoľko
MUDr. S. ako znalec z odvetvia interná medicína, kardiológia nebol oprávnený odpovedať na otázky
z uvedených odvetví. Uznesením 41C//506/2015-252 z 29.12.2016 súd pôvodne uložil znalcovi doplniť



znalecký posudok č. 6/2016 v naznačenom smere, pričom uložil žalovanej zložiť preddavok na trovy
znaleckého dokazovania. Žalovaná v sťažnosti voči tomuto uzneseniu v časti zloženia preddavku
oznámila, že nesúhlasí s povinnosťou zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania okrem iného
z dôvodu, že návrh na doplnenie dokazovania navrhla žalobkyňa, a preto nie je správne, aby žalovaná
financovala súdny spor, ktorý ona nevyvolala už aj s ohľadom na skutočnosť, že doterajšie znalecké
dokazovanie preukázalo, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis a je úlohou žalobkyne
preukázať príčinnú súvislosť medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a smrťou jej manžela.
Uznesením 41C/506/2015-284 z 25.4.2017 súd zrušil uznesenie 41C/506/2015-282 zo dňa 29.12.2016
v celom rozsahu z dôvodu, že doterajšie znalecké dokazovanie preukázalo, že zdravotná starostlivosť
bola manželovi žalobkyne poskytnutá lege artis, preto ak je žalobkyňa toho názoru, že doteraz vykonané
dokazovanie je nepostačujúce a je treba ho doplniť znaleckým dokazovaním znalcami iných odborov,
táto dôkazná povinnosť zaťažuje v zmysle CSP tú sporovú stranu, ktorá navrhla dôkaz, t.j. žalobkyňu.
Je úlohou žalobkyne preukázať príčinnú súvislosť medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a
smrťou jej manžela predložením znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia, na vlastné náklady.
Súd upozornil strany sporu, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého
dokazovania. Následne listom zo dňa 20.7.2017 súd vyzval strany sporu (žalobkyňu, žalovanú a
intervenienta), že majú možnosť predložiť resp. doplniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany do 25.8.2017 (sudcovská koncentrácia konania). Po uplynutí doby na ne súd nebude
prihliadať. Opätovne súd prvej inštancie v predmetnom oznámení poznamenal, že podľa Civilného
sporového poriadku účinného od 1.7.2016 preddavková povinnosť zaťažuje vždy tú sporovú stranu,
ktorá navrhla vykonanie príslušného dôkazu. V danom prípade je to žalobkyňa. Oznámenie - výzva súdu
bola právnemu zástupcovi žalobkyne doručená do vlastných rúk dňa 10.8.20017. Do pojednávania dňa
4.10.2017 žalobkyňa na výzvu súdu nereagovala, súkromnoznalecký posudok, či odborné vyjadrenie
nepredložila. Žalobkyňa až na pojednávaní dňa 4.10.2017 žiadala, aby súd zabezpečil dôkaz - odborné
posúdenie poskytnutia zdravotnej starostlivosti odborne znalými osobami aj z odboru stomatochirurgia,
neurológia a súdna patológia prípadne ďalších. Súd z uvedených dôvodov nevyhovel návrhu právneho
zástupcu žalobkyne o doplnenie dokazovania, s poukazom aj na hospodárnosť konania a výsledky
doteraz vykonaného dokazovania, pričom tiež konštatoval, že žalobkyni nič nebránilo po výzve súdu
do pojednávania predložiť súkromnoznalecký posudok alebo odborné vyjadrenie.

7. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázala na závery znaleckého posudku 6/2016, z ktorého podľa nej
vyplynuli ďalšie odborné otázky, na ktoré znalec neodpovedal, pretože to nepatrilo do jeho kompetencie,
a podľa vyjadrenia znalca mal na ne odpovedať znalec z iného odboru. Preto žalobkyňa navrhla, aby
súd doplnil znalecké dokazovanie v zmysle záverov znaleckého posudku 6/2016, na čo súd reagoval
uznesením z 29.12.2016 sp. zn. 41C/506/2015-252 a uložil znalcovi povinnosť doplniť znalecký posudok
6/2016. Uznesením z 25.4.2017 však súd zrušil svoje uznesenie 41C/506/2015-252 z 29.12.2016 v
celom rozsahu, v dôsledku čoho, nebolo v danej veci vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu. Súd
zrušením uznesenia o doplnení znaleckého posudku žalobkyni zamedzil možnosť ochrany jej práv a
porušil tak zásadu spravodlivého procesu aj zásadu, že súd pozná právo. Aj postup súdu, ktorý doručoval
stranám sporu oznámenie obsahujúce odkaz na § 153 a lehotu do 25.8.2017 považuje žalobkyňa za
prejav porušenia jej práv. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí - žalobkyňa na pojednávaní dňa 4.10.2017 trvala
na doplnení dokazovanie s poukazom na písomný návrh na doplnenie dokazovania z 11.7.2016 a to
ešte pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo. Poukázala na to, že je 77 ročnou
starobnou dôchodkyňou, nemá dostatok finančných prostriedkov, bola oslobodená od platenia súdnych
poplatkov a táto skutočnosť jej zabránila predložiť súkromný znalecký posudok či odborné vyjadrenie.
Nesúhlasila s názorom súdu, že vykonané znalecké dokazovanie preukázalo, že zdravotná starostlivosť
jej manželovi bola poskytnutá lege artis a mala za to, že rozhodnutie súdu bolo vydané predčasne,
pretože konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, súd nevykonal všetky
potrebné dôkazy a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
skutkový stav neobstojí a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Žalovaná v písomnom vyjadrení konštatovala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne,
rozsudok bol vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý bol správne právne
posúdený, dostatočne odôvodnený a s jeho závermi sa v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobkyňou
uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite



zistil skutkový stav a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zákonom, z dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. V predmetnej veci
bolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Súd nemal ani inú možnosť ako oprieť svoje
rozhodnutie o vykonané znalecké dokazovanie a na závery znaleckých posudkov a závery úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou musel súd prihliadať, nakoľko posudzovanie postupu a výkonu
lekárov je tak špecifickou oblasťou, že súd musí vychádzať predovšetkým z odborného posúdenia,
nakoľko hodnotenie, či zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis patrí medicíne a nie právu. K
nevykonaniu ďalšieho znaleckého dokazovania uviedla, že procesnú situáciu, kedy súd na pojednávaní
dňa 4.10.2017 nepripustil ďalšie dokazovanie vo veci, si žalobkyňa zavinila sama, keďže žiadnym
spôsobom nereagovala na oznámenie súdu zo dňa 20.7.2017, ktorým súd vyzval strany na možnosť
predložiť, resp. doplniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v lehote do
25.8.2017. Súd dal stranám dostatočný priestor či už na predloženie alebo doplnenie dokazovania.
Žalobkyňa si musela byť vedomá, že zrušením uznesenia 41C/506/2015-252 z 29.12.2016 v celom
rozsahu sa nebude dopĺňať znalecké dokazovanie, a preto bolo jej povinnosťou buď predložiť znalecký
posudok, resp. navrhnúť jeho doplnenie. Ani nepriaznivá finančná situácia nezbavuje žalobkyňu
povinnosti navrhovať a predkladať dôkazy včas. Strana sporu v sporovom konaní, ktoré sa riadi
prejednávacou zásadou, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010
z 31.5.2010). Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Trovy odvolacieho konania si výslovne
neuplatnila.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa
11.4.2019 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379
a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne
správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365
ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP) dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody
uplatnené odvolateľkou nie sú dôvodné.

11. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v
zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Súd prvej inštancie vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne nevyhovel a závery, ktoré
prijal primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

13. Odvolateľka neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu ako žalobkyňu
privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľke.

14. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré
v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny podľa ust. § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.



15. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

16. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

17. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ak
ich strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

18. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia
sporového konania. Tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov úpravy
sporového konania, a to s princípom arbitrárneho konania (čl. 10 CSP). Strany sú povinné uplatniť
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, čo zároveň znamená, že strany sporu nie
sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určenom
štádiu konania. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou
konania i zákonnou koncentráciou konania, ktoré predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného
sporového konania, t.j. zásady arbitrárneho konania, podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo
konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania, tak, aby bol naplnený účel zákona. Ak procesný
úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom
ustanovených podmienok procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom,
že súd na procesný úkon neprihliada. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
(skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr (objektívne
hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko) so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní, nie je včasné. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného
útoku alebo prostriedkov procesnej obrany môže súd v okolnostiach konkrétneho prípadu ospravedlniť
na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť veci) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť
strany rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti).

19. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Civilný sporový
poriadok týmto ustanovením zaviedol princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany
sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho
dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
Prioritu má procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti
a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.

20. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy 300.000 € s prísl žalobou
podanou dňa 10.8.2015. Podľa § 470 ods. 1 CSP (nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované (§ 470 ods. 2 veta prvá). Z uvedeného vyplýva, že nový procesný predpis je okamžite
aplikovateľný pri zachovaní účinkov dovtedy vykonaných procesných úkonov.

21. Súd prvej inštancie postupujúc podľa nového procesného predpisu prípisom z 20.7.2017, ktorý
žalobkyňa zastúpená advokátom prevzala dňa 10.8.2017, oznámil stranám sporu, že majú možnosť
predložiť, resp. doplniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany do 25.8.2017 s
tým, že po uplynutí tejto lehoty na ne súd nebude prihliadať (súd poskytol toto poučenie stranám napriek
tomu, že mu táto povinnosť pri zastúpení advokátom v zmysle ust. § 160 ods. 3 písm. b/ CSP zo zákona
nevyplýva). Žalobkyni bolo zrejmé už od 1.6.2017 (vtedy jej bolo doručené uznesenie 41C/506/2015-284
z 25.4.2017 o zrušení uznesenia o nariadení doplňujúceho znaleckého posudku), že je v dôkaznej núdzi
(zo znaleckého posudku č. 6/2016 nevyplýval postup žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
non lege artis) a následne bola súdom vyzvaná, aby predložila prostriedky procesného útoku do súdom



stanovenej lehoty. Žalobkyňa teda mala dostatočný priestor, aby včas oznámila konajúcemu súdu
prostriedky procesného útoku, a nie až na pojednávaní dňa 4.10.2017, kedy súd vyhlásil rozsudok vo
veci. Včasným prostriedkom procesného útoku zo strany žalobkyne mohol byť nielen návrh na doplnenie
znaleckého dokazovania ako sa domnieva žalobkyňa, ale aj iné návrhy na doplnenie dôkazov, už aj
vzhľadom na to, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov a súd ho vyhodnocuje
ako ktorýkoľvek iný dôkaz, teda znalecký posudok ako dôkaz nemá „vyššiu silu“.

22. Obligatórnymi predpokladmi vzniku všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu
spôsobenú pacientovi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sú porušenie profesijnej a právnej
povinnosti (protiprávny úkon) zdravotníckeho pracovníka, t.j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym
právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škodlivého následku v podobe vzniknutej škody
a kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním zodpovedného subjektu a škodlivým následkom a
prezumované zavinenie. Prezumpcia zavinenia znamená, že poškodený, v tomto konkrétnom prípade
žalobkyňa, je povinná preukázať existenciu protiprávneho konania (protiprávneho úkonu), vzniku
škodlivého následku (škody) a kauzálneho nexu medzi protiprávnym úkonom a škodlivým následkom,
nie je však povinná preukazovať zavinenie na strane zodpovedného subjektu.

23. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zdravotnú starostlivosť je
nutné chápať ako celok, v rámci ktorého môže dôjsť aj k určitým pochybeniam, avšak tieto pochybenia
nemusia zakladať zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia. Samotná existencia nesprávneho postupu,
pochybenia ešte nezakladá právnu zodpovednosť poskytovateľa voči pacientovi - tá vzniká až v prípade,
ak je následkom tohto nesprávneho postupu, pochybenia, škoda na pacientovom zdraví. Nestačí
iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii, príčinnú súvislosť
treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Pokiaľ ide o vzťah príčinnej
súvislosti (kauzálny nexus) v prejednávanej veci, ten by bol daný vtedy, ak jednoznačne preukázané
protiprávne konanie - nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti pri hospitalizácii V.a M.a dňa
11.7.2013 na stomatochirurgii zo strany žalovanej a zásah do osobnostných práv žalobkyne v súvislosti s
jeho smrťou, by boli v logickom slede, a teda by bolo možné konštatovať, že protiprávne konanie škodcu
(žalovanej) bolo príčinou, a vznik škody (smrť) následkom výlučne tejto príčiny. Podľa obsahu spisu k
smrti V.a M.a došlo následkom iných viacerých príčin, konštatovaných aj v znaleckom posudku č. 6/2016.

24. Odvolací súd konštatuje, že v konaní neboli vôbec preukázané (napr. svedeckými výpoveďami)
tvrdenia žalobkyne, že by V. M. bol počas svojej hospitalizácie viackrát spadol z postele, resp. že
krvná zrazenina v pľúcach V. M. mohla vzniknúť vdýchnutím krvi po útoku na nebohého, nebola však
zistená, pretože pri jeho hospitalizácii dňa 11.7.2013 neboli vykonané CT hrudníka a pľúc, čo mal uviesť
ošetrujúci lekár nebohého V. M.. Nebolo teda zistené, že by žalovaná porušila svoju právnu povinnosť pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti V. M.. Podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov
je zdravotná starostlivosť poskytovaná správne a teda lege artis v tom prípade, ak sa vykonajú všetky
zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom
uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
Podľa v konaní vyhotoveného znaleckého posudku zdravotná starostlivosť poskytnutá V. M.Č. bola lege
artis. Doplnenie znaleckého dokazovania by malo význam vtedy, ak by bolo potvrdené dôkazmi, že
došlo napr. k pádom pacienta z postele (pri ktorých sa mohol zraniť), resp. svedok by potvrdil argument
žalobkyne o možnosti vzniku, resp. pôvode krvnej zrazeniny v pľúcach nebohého, čo v ďalšom konaní
mohlo byť prípadne predmetom doplňujúceho znaleckého dokazovania, ktoré ale nebolo opodstatnené
za v konaní existujúcej procesnej situácia, keď žalobkyňa včas nepoužila prostriedky procesného útoku.

25. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že znalecký posudok č. 6/2016 bol vyhotovený v čase
účinnosti O.s.p. a štát preddavkovo vyplatil trovy znaleckého dokazovania znalcovi v sume 915,78
€. Po nadobudnutí účinnosti CSP vychádza platná právna úprava z toho, že štát preddavkovo trovy
znaleckého dokazovania neznáša a preddavková povinnosť zaťažuje vždy tú sporovú stranu, ktorá
navrhla vykonanie príslušného dôkazu a protistrane nemožno uložiť preddavkovú povinnosť v súvislosti
s dôkazným návrhom niekoho iného, ktorého procesný záujem je v kontradikcii. Prenos preddavkovej
povinnosti zákon nepripúšťa ani v prípade, že vykonanie dôkazu navrhla osoba, ktorej nemožno
preddavkovú povinnosť uložiť (§ 253 ods. 1, 3 CSP). Preto ak žalobkyňa mala za to, že v konaní je



nevyhnutné dokazovanie doplnením znaleckého posudku, nič jej nebránilo predložiť súkromný znalecký
posudok v zmysle § 209 ods. 1 CSP alebo odborné vyjadrenie ako menej formálny a procesne
jednoduchší prostriedok ako znalecký posudok. Naviac súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu
na vykonanie dokazovania a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie
sporových strán. Najvyšší súd to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné
nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu
procesných oprávnení účastníka konania. Aj v ďalšom rozhodnutí R 125/1999 najvyšší súd vysvetlil,
že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom.

26. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť domáhať sa
svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a
záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí zaoberať úplne všetkými dôvodmi
a argumentmi procesných strán, postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie.

27. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vysporiadavajúc sa s otázkou zodpovednosti žalovanej
za škodu podľa § 420 OZ dospel k záveru, že na strane žalovanej nie sú splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, pretože
žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno a neprodukovala také dôkazy, ktoré by preukázali opak,
teda, že boli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu (viď bod 22).

28. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je
zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať)
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto právna norma zásadne určuje
rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a
súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo
strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho
vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne
určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

29. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu,
ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132
ods. 1 CSP) resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe
navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie
v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.

30. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto



skutočností tiež tvrdí. Ak teda v prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila, že žalovaná je zodpovedná za
vznik škody podľa § 420 OZ, teda za smrť jej manžela, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu
relevantné, jednoznačné a nesporné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti, pretože vychádzajúc z
ust. § 420 OZ toto dôkazné bremeno spočíva na nej a naviac túto povinnosť mala splniť včas, v súdom
stanovenej lehote. Uplatnenie prostriedkov procesného útoku až na pojednávaní dňa 4.10.2017 nie je
možné považovať za včasné, keďže žalobkyňa neuviedla také skutočnosti, ktoré jej bránili vykonať ich
skôr, ak by konala starostlivo.

31. Na záver, v súvislosti s výškou žalobkyňou uplatneného nároku, odvolací súd uvádza, že výška
náhrady je síce predmetom voľnej úvahy súdu, ale musí byť primeraná a súd musí prihliadnuť pri svojej
úvahe na dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, pri ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Na majetkové pomery poškodenej osoby súd
pri kvantifikácii výšky náhrady nemajetkovej ujmy nesmie prihliadať (odvolací súd na to poukazuje v
súvislosti s prednesmi žalobkyne, že „keby mi niekto po finančnej stránke pomohol, bolo by dobre“,
alebo „ja by som si priala aspoň 50.000 € titulom nemajetkovej ujmy, ja odvodzujem výšku od toho,
že v byte bývam nie vo svojom, bolo by treba poplatiť, byt kúpil syn nie za svoje“.). Pri určovaní sumy
nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť,
a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a tak by mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Z ustálenej
judikatúry vyplýva, že žalobkyňou požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy je pri zohľadnení všetkých
skutočností neadekvátna a vysoko prekračuje doposiaľ priznané náhrady v obdobných veciach (viď napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 168/2010, 5 Cdo 244/2011).

32. Pretože žalobkyňa v odvolaní uviedla skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho
posúdenia veci, odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalovaná bola síce v odvolacom konaní plne úspešná a náhrada trov odvolacieho konania
by jej patrila ale výslovne uviedla, že náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje, neúspešnej
žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania neprislúcha, preto odvolací súd o trovách odvolacieho
konania rozhodol tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o
peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).