Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/22/2018 z 27. 11. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. novembra 2018, sp. zn. 16Co/22/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8116215357.2
Krajský súd Prešov | 16Co/22/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8116215357.2 | 2018-11-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: OZ, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc5cf4f4-9a11-423e-ab14-e689d205faa9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8116215357.2

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/22/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215357
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116215357.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu: Q. X., K.. XX.XX.XXXX, O. J. XXX, XXX
XX J.Č., právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35
807 598, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č.k. 16Csp 31/2016-59 zo dňa 01. marca 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 300 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“); § 3 odsek 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“).

3. Mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 11C 16/2015-68 zo dňa 16.9.2015
v právnej veci žalobcu Q. X., nar. XX.XX.XXXX proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o. bol žalobca
v postavení spotrebiteľa úspešný o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 678,07 eur a
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku, ktorému zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o  úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co 224/2015-101 zo dňa 3.2.2016).
Konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo
bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a
teda k strate finančných prostriedkov. Pri finančných službách je odopreté plnenie veriteľovi na základe
jeho žaloby výlučne z dôvodu, že sa vyžaduje bez platného právneho dôvodu (nedostatok zmluvnej
náležitosti) alebo ide o nekalú obchodnú praktiku, príp. neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaný



zneužil svoje postavenie tým, že zmluva nemala podstatné náležitosti a do zmluvy zahrnul aj neprijateľnú
zmluvnú podmienku - administratívny poplatok bez reálneho plnenia. Žalovaný sa na základe zmluvy o
úvere s takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou snažil od žalobcu získať financie bez protihodnoty.
Žalobca musel aktívne uplatňovať svoje práva podaním žaloby a súd prvej inštancie v prejednávanej
veci s prihliadnutím na vyššie uvedené dospel k záveru, že výška nemajetkovej ujmy v prípadoch
podľa ustanovenia § 3 odsek 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa môže, ale aj nemusí, zodpovedať výške
finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia tak tým, že
žalovaný si vo vzťahu k žalobcovi uplatňoval finančné plnenie na ktoré nemal nárok, vyvolal u neho stav
právnej neistoty, ktorý musel riešiť podanou žalobou. Preto považoval za primeranú výšku finančného
zadosťučinenia sumu 300 Eur a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako
spotrebiteľa. Mal za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia,
treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby
dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi
a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s
nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre
ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil
voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

4. Proti rozsudku s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal včas odvolanie
žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že žalobca nijakým relevantným spôsobom
neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalobcovi nevznikla žiadna ujma. Samotný
žalobca porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Ustanovenie § 3 odsek
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné vykladať reštriktívne. Primerané finančné zabezpečenie je
nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu, vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie
žalobcom požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie
práva nie je možné už napraviť inak.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

9. Podľa ustanovenia § 3 odsek 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 odsek 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa
upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho



stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými
predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Vyššie
uvedené deklaroval vo svojom uznesení aj Krajský súd v Prešove, sp. zn. 6Co/220/2012 zo dňa
30.08.2013 v bode 9: „Na primerané finančné zadosťučinenie (relutárna satisfakcia) zákon explicitne
vyžaduje úspech spotrebiteľa pred súdom.“ Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia
neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. Bez
právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto
ujmy.

11. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút
náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages
v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr
potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým
žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto
konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda
funkciu preventívnu.

12. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom bola dňa
12.04.2006 uzatvorená úverová zmluva č. XXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorá je svojou
povahou zmluvou spotrebiteľskou a to v zmysle ustanovenia § 23 odsek 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

14. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/16/2015-68 zo dňa 16.09.2015 (potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/224/2015 zo dňa 03.02.2016) súd žalovaného
zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 678,07 Eur a určil, že zmluvná podmienka
uvedená v bode 13 všeobecných obchodných podmienkach k Zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.04.2016. Neprijateľnosť zmluvnej
podmienky uvedenej v bode 13 všeobecných obchodných podmienok odôvodnil tým, že dodávateľ
vyžadoval od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie
je dodané. Administratívny poplatok v rozsahu takmer polovice poskytnutého úveru tiež vyhodnotil ako
úžerný a pre rozpor s dobrými mravmi s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka aj ako neplatný.
V súvislosti s rozhodnutím o vydaní bezdôvodného obohatenia konštatoval, že v Zmluve o úvere nebol
uvedený povinný údaj o RPMN a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný teda
mal nárok len na zaplatenie sumy poskytnutého úveru t.j. 863,04 Eur, a keďže žalobca podľa zhodného
vyjadrenia účastníkov zaplatil žalovanému sumu 1.541,11 Eur, mal nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 678,07 Eur.

15. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné
prihliadať na okolnosti prípadu. Pokiaľ však žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca spôsobil
žalovanému ujmu nakoľko si neplnil záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o úvere, na druhej strane je potrebné
uviesť, že uvedenú skutočnosť nijako nepreukázal (žalobca na predmetný úver zaplatil 1.541,11 Eur,
čo je viac ako celková výška úhrady dlžníka dohodnutá v Zmluve o úvere) a taktiež to bol žalovaný,
kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Žalovaný totiž predostrel žalobcovi na podpis Zmluvu o
úvere, ktorá neobsahovala zákonom predpísané náležitosti a navyše obsahovala neprijateľné zmluvné
podmienky. Konanie žalovaného posúdil konajúci súd ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Bez
zásahu Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 11C/16/2015 by žalobca bol stále vystavený postihom
z nevýhodného záväzku. Musí byť nastolená aj určitá prevencia takýmto postupom vo vzťahu k
porušovateľovi spotrebiteľských práv.



16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné
a viacnásobné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne
domohol na súde je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a výška priznaného finančného
zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu (nakoľko žalovaný by sa v
dôsledku svojho protizákonného konania obohatil viac ako o 600 Eur), zodpovedá svojmu účelu, teda
poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

17. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

18. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd v zmysle ustanovenia
§ 387 C.s.p. rozsudok v jeho napadnutom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. v
spojení s stanovením § 262 odsek 2 C.s.p.. Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
a žalobcovi v priebehu odvolacieho konania trovy nevznikli, preto sa mu ich náhrada nepriznáva.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v  pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).