Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2016 z 23. 5. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2017, sp. zn. 3Sžf/1/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:8013200804.1 Najvyšší súd | 3Sžf/1/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:8013200804.1 | 2017-05-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/88fcd428-42d1-425f-905f-efed4f11ab8b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8013200804.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/1/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200804
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8013200804.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a sudcov
JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej právnej veci žalobcu: MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy,
so sídlom Vyšné Ružbachy č. 307, právne zastúpeného Daliborom Tverďákom, advokátom, so sídlom
Krmanova č. 1, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/307043/2013 zo dňa
27. júna 2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/1137195/2012 zo dňa 21.
júna 2012, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/74/2013-117
zo dňa 11. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/74/2013-117 zo dňa 11.
septembra 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.
1100305/1/307043/2013 zo dňa 27. júna 2013, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer vydaný
Daňovým úradom Prešov č. 9712401/5/1137195/2012 zo dňa 21. júna 2012, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) v sume 57 713,11 €, za zdaňovacie obdobie
marec 2011.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že vzhľadom na rozdielny rozsah odvolacích a žalobných
námietok bolo jednou zo sporných právnych otázok posúdenie, či žalovaný mal v rámci odvolacieho
konania prihliadať i na tie procesné vady, ktoré žalobca ako daňový subjekt v odvolaní zo dňa
16. 11. 2012 proti dodatočnému platobnému výmeru nenamietal. Tieto vady už neboli odstrániteľné
v ďalšom konaní, a preto ich bolo potrebné vyhodnotiť s prihliadnutím na to, či sú tak závažnej
povahy, aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly i celého daňového konania. Vychádzal pritom z
právneho názoru vysloveného v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcich sa
rovnakých účastníkov konania, rovnakej problematiky, v inom zdaňovacom období. Žalobca v odvolaní
z procesných vád namietal spôsob doručovania, neočíslovanie strán rozhodnutia, krátky časový odstup
medzi dátumom určeným na prerokovanie protokolu o kontrole a dátumom do kedy sa mohol žalobca
k protokolu písomne vyjadriť, namietal, že v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo
priznať práva len rozhodnutím, ktoré je platné za predpokladu, že bolo riadnym spôsobom doručené.
Namietal nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť



rozhodnutí ako i zistenie vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia s poukazom, že nebol
riadne poučený v súlade s právnymi predpismi. Ostatné námietky sa týkali merita veci aj v zmysle
doplnenia odvolania, v rámci ktorého žalobca predložil odborné stanovisko 4/2012 vypracované znalcom
Ing. G. N..

Námietky žalobcu smerujúce voči nesprávnemu doručovaniu písomnosti priamo žalobcovi a nie
splnomocnenému zástupcovi a nedodržanie lehoty 15 dní na vydanie rozhodnutia, krajský súd vyhodnotil
akou nedôvodné, pretože tieto nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Chybným postupom nebol
žalobca ukrátený na svojich právach, mohol riadne konať pred daňovým orgánom. Žalobca neuviedol,
akým spôsobom procesné pochybenia zasiahli do jeho subjektívnych práv z pohľadu obmedzenia jeho
možností riadne konať pred daňovými orgánmi. Na námietky, ktoré neboli uplatnené v odvolaní proti
dodatočnému platobnému výmeru a z dôvodu, že sa nejedná o opodstatnené námietky, na ktoré by
musel súd prihliadať z úradnej moci, súd neprihliadal.

Čo sa týka poučenia na obidvoch rozhodnutiach, toto bolo v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 písm.
e) zákona číslo 511/1992, respektíve § 63 ods. 3 písm. e) daňového poriadku. Nesprávne uvedený
§ 165 ods. 2, namiesto správneho § 165 ods. 5 daňového poriadku, nemení nič na skutočnosti, že
správca dane mal a aj postupoval podľa doterajších predpisov. Spôsob výpočtu sumy 41 801 € vyplýva
z protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly (strana 22 až 30), s ktorým bol zástupca žalobcu
oboznámený.

Vo vzťahu k námietke, že daňovú kontrolu začal Daňový úrad Stará Ľubovňa a dokončil ju Daňový úrad
Prešov, pobočka Poprad, krajský súd poukázal na § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 5, 6 zákona číslo 150/2001
Z.z. o daňových orgánoch, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 440/2000 Z.z., ako aj § 2 ods. 1, 2,
3, § 5 ods. 1 zákona číslo 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov, účinný
od 1. 1. 2012.

Vo vzťahu k námietke, že správca dane pristúpil k prerokovaniu protokolu skôr, ako mu bolo doručené
vyjadrenie žalobcu k protokolu, krajský súd poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého
vyplýva, že zástupca žalobcu poskytol správcovi dane kópiu písomného vyjadrenia k protokolu a
následne sa dohodli na prerokovaní protokolu o 13:30 hod. Po jeho vyhodnotení správcom dane a
následne po vyhotovení dodatku k protokolu, s čím splnomocnený zástupca súhlasil, zápisnicu na znak
súhlasu podpísal. Z uvedeného dôvodu neboli hmotnoprávne námietky žalobcu dôvodné.

Krajský súd ďalej uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie
obdobie január až september 2011, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol číslo 9712401/5/533349/2012
zo dňa 24. 5. 2012, ktorý bol spolu s Dodatkom k protokolu zo dňa 18. 6. 2012 so žalobcom prerokovaný
dňa 18. 6. 2012. Správca dane preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, konkrétne
za zdaňovacie obdobie marec 2011, oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane pri nadobudnutí tovaru v
tuzemsku, keď žalobca ako platiteľ nadobudol tovar v Poľskej republike pod slovenskými identifikačným
číslom pre daň, pričom preprava tovaru skončila v Českej republike, ako aj povinnosť platiť daň pri
nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, bez možnosti túto daň odpočítať. Žalobca nakupoval
tovar od poľských dodávateľov pod identifikačným číslom pre daň prideleným Slovenskou republikou a
tento tovar bol prepravovaný do Českej republiky, kde si ho žalobca prevzal a následne predal. Tieto
skutočnosti v konaní neboli sporné. V danom prípade, na účely DPH, bolo najdôležitejšie určiť miesto
nadobudnutia tovaru. V danom prípade bola miestom nadobudnutia tovaru Česká republika a žalobca
mal povinnosť tovar zdaniť v Českej republike. Z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o DPH vyplýva,
že bol povinný zdaniť tovar v Slovenskej republike, lebo žalobca si objednal tovar pod slovenským
identifikačným číslom pre DPH a nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutého tovaru došlo v Českej
republike. Je nesporné, že tovar zdanený ako nadobudnutý podľa § 17 ods. 2 zákona číslo 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH ), nebol do Slovenskej republiky dovezený a
žalobca uskutočnil zdaniteľnú transakciu, ktorá nie je podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom DPH
v Slovenskej republike. Žalobca si teda nemohol podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH uplatniť odpočet
dane z nadobudnutia tovaru v Slovenskej republike, lebo tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody
v Slovenskej republike. Z uvedených dôvodov správca dane nepochybil, ak vyrubil žalobcovi rozdiel
DPH vo výške 57 713, 11 € z dôvodu, že si žalobca uplatnil odpočítanie dane pri nadobudnutí tovaru v
tuzemsku z iného členského štátu v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 zákona o DPH vo výške 41 801
€, z dôvodu porušenia § 69 ods. 6 zákona o DPH tým, že nezaplatil daň pri nadobudnutí tovaru z iného



členského štátu vo výške 15 906, 38 € a porušil § 51 ods. 1 písm. a) v spojení sa § 49 ods. 2 zákona
o DPH tým, že nesprávne uplatnil odpočítanie dane vo výške 5,73 €. Námietka žalobcu, že mu vzniklo
právo na odpočet DPH podľa § 49 ods. 6 zákona o DPH a právo uplatniť si odpočet tejto dane podľa §
51 ods. 1 písm. c) zákona o DPH nie je dôvodná, pretože § 49 ods. 6 zákona o DPH sa na daný prípad
nevzťahuje. Predmetné ustanovenie, aplikácie ktorého sa žalobca domáhal, sa vzťahuje na prípady, ak
platiteľ, ktorý podniká v zahraničí, v súvislosti s týmto podnikaním nakúpil tovar a služby v tuzemsku.
V konkrétnom prípade žalobca nadobudol tovar v Českej republike. Na účely odstránenia možného
dvojitého zdanenia zákon umožňuje platiteľovi opraviť základ dane na nulu, ale nie odpočítať daň tak,
ako to urobil žalobca. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona o DPH a
článok 16 vykonávacieho Nariadenia Rady EÚ 282/2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia
Smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého, ak sa uskutočnilo nadobudnutie
tovaru v rámci spoločenstva, v zmysle článku 20 Smernice číslo 2006/112/ES, členský štát, v ktorom
sa odoslanie alebo preprava skončí, uplatní svoju právomoc zdaniť, bez ohľadu na spôsob uplatnenia
DPH na transakcii v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava začala.

Súd považoval tvrdenie žalobcu, že sa jednalo o trojstranný obchod za účelové. Táto námietka bola
predmetom odvolacieho konania, pričom v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 14. 5. 2012 sa
splnomocnený zástupca žalobcu vyjadril, že po prešetrení všetkých skutočností dospel k záveru,
že zdaniteľné transakcie, ktoré považoval za trojstranný obchod, nie sú v skutočnosti trojstranným
obchodom a zápisnicu bez výhrad podpísal.

Krajský súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie žalovaného za zrozumiteľné, vydané v medziach logickej
správnej úvahy, a preto žalobu zamietol.

II.

Voči rozsudku Krajského súdu v Prešove podal žalobca v zákonom určenej lehote odvolanie, v ktorom
uviedol, že pre vydanie rozsudku neboli splnené procesné podmienky z dôvodu, že v danom prípade
došlo k prerušeniu konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod
sp. zn. 1S/38/2013, ktoré nie je právoplatne skončené a súd preto konal v rozpore so svojím uznesením,
ktoré je pre neho záväzné podľa § 170 ods. 1 O.s.p. V dôsledku tohto uznesenia zo dňa 19. 6. 2015, súd
nebol oprávnený vykonať pojednávanie, keďže dôvod prerušenia konania trval. Na uvedenú okolnosť
bol súd prvého stupňa upozornený v prípise zo dňa 5. 8. 2015.

Okrem nesprávneho právneho posúdenia veci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nie je pravdou, že by žalobca v odvolaní nenamietal potrebu
zákonného doručovania písomností. Základnou podmienkou vzniku daňovej povinnosti alebo priznania
práva v daňovom konaní je dodržanie riadneho spôsobu doručovania. Celé daňové konanie je postihnuté
vadou nesprávneho doručovania písomností, všetkých rozhodných dokumentov, ktoré boli doručované
nesprávnemu subjektu. Vada nesprávneho doručovania bola odvolaciemu orgánu v čase rozhodovania
o odvolaní známa a bolo jeho povinnosťou na túto okolnosť prihliadnuť, chybu odstrániť alebo uložiť
odstránenie nedostatkov správcovi dane. Nezákonnosť postupu správcu dane pri vykonaní daňovej
kontroly má podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, ako
dospel k záveru, že tieto vady sú neodstrániteľné v ďalšom konaní. Neodstrániteľnosť chýb konania
správcu dane nemôže ísť na vrub daňového subjektu. Žalobca nebol povinný uvedený postup správcu
dane namietať a žalovaný bol povinný napraviť protizákonnosť tohto postupu z úradnej povinnosti,
dôkazom čoho je aj skutočnosť, že dodatočný platobný výmer, ktorý sa prvotne doručoval priamo
žalobcovi, vrátil žalovaný pre jeho neplatnosť správcovi dane s pokynom, aby uvedený dodatočný
platobný výmer doručil v zmysle zákona. Nesprávne doručovanie písomností má za následok ich
nulitnosť a nemôžu vyvolávať žiadne právne účinky. Nesprávne doručenie oznámenia o vykonaní
daňovej kontroly a upovedomenia o predĺžení lehoty na jej výkon zakladá jej nezákonnosť, teda aj
nezákonnosť Protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly. Ustanovenie § 17 ods. 5 zákona číslo
511/1992 Zb. nebolo možné na daný prípad aplikovať. Žiadna písomnosť v rámci daňového konania
nebola uvedeným spôsobom doručovaná tak, aby bola zároveň doručená žalobcovi a jeho zástupcovi.
Záver súdu o tom, že mu neboli odňaté žiadne práva je preto nesprávny. Okolnosť, že písomnosti boli
doručované nesprávnemu subjektu, spôsobila prekážku v realizácii práv žalobcu. Bolo porušené jeho
právo na zastupovanie v daňovom konaní.



Krajský súd s odkazom na zásadu proporcionality vyhodnotil, že vady konania žalovaného nie sú
tak závažnej povahy, aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly i celého daňového konania. Súd
neodkázal na žiadne zákonné ustanovenie, na základe ktorého predmetnú zásadu aplikuje. V tejto
súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010, ohľadom
priebehu nezákonne získaného dôkazu na zákonnosť rozhodnutia.

Podľa žalobcu, správca dane vydal dodatočný platobný výmer v rozpore sa § 44 ods. 6 písm. b), v
spojení s § 15 ods. 13 a § 30 a ods. 7 zákona číslo 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 2011, keď
nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre jeho vydanie. Podľa názoru žalobcu, nedodržanie lehoty pre
vydanie rozhodnutia má za následok jeho nezákonnosť.

V ďalšej časti žalobca poukázal na svoj výklad ohľadom aplikácie § 74 ods. 2 daňového poriadku a
uviedol, že procesné vady namietané žalobcom v žalobe, majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia
a žalovaný bol povinný sa nimi zaoberať. Žaloba obsahovala náležitosti podľa § 249 ods. 3 O.s.p. a
dôvodom pre jej zamietnutie nemôže byť okolnosť, že žalobca nešpecifikoval, ako jednotlivé procesné
vady zasiahli do jeho subjektívnych práv.

V danom prípade prvostupňové rozhodnutie správcu dane obsahuje vo svojom výroku nesprávne
označenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého bolo vydané. Citoval ustanovenie § 165 ods.
2 daňového poriadku, § 30 ods. 2 zákona číslo 511/1992 Zb. v účinnom znení a uviedol, že uvedenie
nesprávneho ustanovenia vo výroku rozhodnutia, má za následok jeho nezákonnosť. Uvedenú vadu
nie je možné napraviť v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Bez právneho významu zostáva skutočnosť, či
vyrubovacie konanie bolo vykonané v súlade s ustanovením § 165 ods. 5 zákona číslo 563/2009 Z.z.

Žalobca ďalej namietal, že v rozhodnutí žalovaného nedošlo k ozrejmeniu spôsobu výpočtu dane,
keďže v ňom nie je vymedzený základ dane a ani spôsob ako sa správca dane k základu dane
dopracoval a dokonca ani len sadzba dane, na základe ktorej mala byť určená daňová povinnosť.
Absencia vymedzenia základu dane, spôsob jeho výpočtu a sadzby dane spôsobuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť. Nedostatočné odôvodnenie dodatočného platobného výmeru
je preto v rozpore s ustanovením § 35 zákona číslo 511/1992 Zb. Uvedený nedostatok nemôže byť
napravený tým, že spôsob výpočtu sumy 41 801 € má vyplývať z protokolu o výsledku zistenia daňovej
kontroly.

Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnosť postupu žalovaného, ktorý namiesto citácie príslušných
zákonných ustanovení zákona o DPH alebo zákona o správe daní, citoval ustanovenia smernice ES
napriek tomu, že jej obsah mal byť v celom rozsahu implementovaný do vnútroštátneho právneho
poriadku, čím je daná zmätočnosť, nejasnosť a nepreskúmateľnosť postupu daňovej kontroly a jej
záverov.

Žalobca zotrval aj na námietke konania nepríslušným správcom dane, postupom ktorého došlo k
porušeniu práva na zákonného daňového kontrolóra. Ak došlo k zániku Daňového úradu Stará Ľubovňa,
zaniklo tým aj poverenie na výkon daňovej kontroly vydané týmto úradom dňa 12. 8. 2011 a kontrolóri
vykonávali daňovú kontrolu bez poverenia. Uvedená skutočnosť má za následok nezákonnosť zloženia
kontrolnej skupiny a samotnej kontroly. Zmena príslušnosti daňového úradu nebola žalobcovi oznámená
a táto nevyplývala ani z dodatočného platobného výmeru ani z rozhodnutia žalovaného.

Žalobca namietal správnosť procesného postupu správcu dane, ktorý v rozpore s ustanovením § 15
ods. 10 zákona číslo 511/1992 Zb. prihliadal na vyjadrenie žalobcu predložené 18. 6. 2012, po uplynutí
lehoty na jej predloženie. Správca dane teda prerokoval protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly
bez toho, aby mal k dispozícii vyjadrenie žalobcu. Žalobca túto skutočnosť nenamietal v zápisnici
o prerokovaní protokolu, pretože konal vo viere v zákonnosť postupu správcu dane. Správca dane
zavádzal, keď konštatoval, že daňový subjekt predložil svoje vyjadrenie dňa 15. 6. 2012. Zo spisu
vyplýva, že predmetné vyjadrenie bolo správcovi dane doručené dňa 19. 6. 2012, teda po prerokovaní
protokolu.

Žalobca krajskému súdu vyčítal, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou o trojstrannom
charaktere obchodu a postupoval obdobne ako žalovaný. Nepreskúmal, či boli splnené podmienky
pre trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH a odignoroval všetky skutkové zistenia, ktoré tomu



nasvedčovali. V prípade dodávky od spoločnosti CENTROZLOM došlo k preprave tovaru žalobcovi,
ktorý ho následne predal, avšak u dodávky tovaru od spoločnosti LEDAR došlo k jeho preprave
priamo českému odberateľovi, spoločnosti MAZARONE. Táto skutočnosť bola spoľahlivo zistená a
nebola rosporovaná. Poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1 zákona o DPH a uviedol, že správca
dane nevykonal žiadne dokazovanie k objasneniu okolnosti ohľadom zahraničných odberateľov a
dodávateľov. Neoveroval si, či sú tieto osoby registrované na dani v štátoch svojho sídla, či tieto subjekty
podali súhrnné výkazy k DPH a údaje o nich. Vzhľadom na to, že existuje vysoká miera pravdepodobnosti
existencie trojstranného obchodu, prípadne vysoké riziko vzniku dvojitého zdanenia, správca dane a
žalovaný boli povinní vykonať dokazovanie ohľadom uskutočnených dodávok aj u daňových orgánov
Českej a Poľskej republiky. Ich vzájomný postup by potom nemal viesť k dvojitému zdaneniu transakcie
s tým istým tovarom.

Správca dane bol požiadaný zahraničnými daňovými orgánmi o medzinárodnú spoluprácu pri
objasňovaní intrakomunitárnych transakcií, uskutočňovaných medzi žalobcom a zahraničnými
subjektmi. Z informácií, ktoré sa správca dane dozvedel mu muselo byť známe, že nadobudnutia tovaru
žalobcom v zahraničí, boli už predmetom zdanenia v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava
tovaru. O predmetných skutočnostiach sa teda dozvedel pri výkone svojej činnosti, a preto ju žalobca
nemusel v konaní preukázať. Napriek zisteniam, správca dane nevyslovil existenciu trojstranného
obchodu, ktorého sa zúčastnili vždy 3 osoby, pričom predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru,
osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, žalobca
použil rovnaké identifikačné číslo pre DPH, tovar prepravil prepravca na účet žalobcu, český odberateľ
použil české identifikačné číslo DPH, žalobca v daňovom priznaní vyplnil riadok 35, podal riadne a
včas súhrnný výkaz k DPH a dodávky tovaru riadne uviedol v súhrnnom výkaze DPH, kde pri nich
uviedol kód 1, teda kód pre trojstranný obchod, čím boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady
pre určenie transakcie ako trojstranného obchodu. Napriek všetkým zisteným skutočnostiam, správca
dane neaplikoval § 45 ods. 1, § 17 ods. 4 zákona o DPH, týkajúce sa trojstranného obchodu, ktorý je
oslobodený od DPH. Prípadné nepresvedčivé vyhlásenie zástupcu žalobcu zo dňa 28. 9. 2011, ktorý nie
je daňovým odborníkom, nemôže obstáť a je povinnosťou správcu dane zistiť, či sa jedná o trojstranný
obchod alebo nie.

Žalobca namietal aj protokoláciu vyhlásenia žalobcu zo dňa 28. 9. 2011, keďže sa jednalo o tvrdenie
zamestnancov správcu dane. V prípade, ak by sa nejednalo o trojstranný obchod, posúdenie krajského
súdu je v rozpore s medzinárodným právom, garantujúcim zákaz dvojitého zdanenia. Výklad krajského
súdu o neprípustnosti aplikácie § 49 ods. 6 zákona o DPH je v rozpore s jeho ďalšou argumentáciou
ohľadom aplikácie § 17 ods. 2 zákona o DPH. Nemožno v jednom prípade aplikovať tvrdenie, že miestom
nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je Česká republika a zároveň v druhom prípade, že
miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je Slovenská republika. Tovar nadobudol žalobca
ako platiteľ DPH a následne ho predal ďalšiemu platiteľovi DPH. Žalobca uplatnil daň pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, tovar následne použil na jeho ďalšiu dodávku a zároveň
má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, teda sú splnené všetky zákonné podmienky pre
vykonanie odpočtu DPH. Tovar bol použitý na podnikanie v zahraničí, avšak možnosť odpočtu DPH je v
takomto prípade s odkazom na ustanovenie § 49 ods. 6 zákona o DPH postavená na roveň tomu, akoby
táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. Ak by bola Slovenská republika miestom nadobudnutia tovaru
s odkazom na § 17 ods. 2 zákona o DPH, môže žalobca zároveň realizovať svoje právo na odpočet
DPH podľa § 49 ods. 6 a § 51 ods. 1 písm. c) zákona o DPH.

Ak by sa krajský súd zaoberal otázkou trojstranného obchodu zistil by, že aplikácia článku 20 Smernice
Rady číslo 2006/112/ES na daný prípad nie je možná, pretože žalobca nezačal odoslanie alebo prepravu
zo Slovenskej republiky z dôvodu, že sa jednalo o trojstranný obchod a odoslanie tovaru začalo v
Poľsku. V danom prípade je potrebné prihliadať na článok 41 a 42 predmetnej smernice, týkajúce
sa trojstranného obchodu. Žalobca preukázal že nadobudnutie uskutočnil podľa článku 40, na účely
následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu povinnú platiť daň
v súlade s článkom 197 a zároveň si splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu podľa
článku 265. Aplikácia článku 41 je s odkazom na článok 42 uvedenej smernice nesprávna.

Žalobcovi nie je známy dôvod citácie ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o DPH krajským súdom, ktorý
žiadnym spôsobom v texte odôvodnenia neaplikuje toto ustanovenie.



V závere svojho odvolania žalobca poukázal na nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
neúplnosť administratívneho spisu, v ktorom sa nenachádzali žiadne fotokópie účtovných -
kontrolovaných dokladov, k čomu súd nezaujal žiadne stanovisko. Tým, že žalovaný nepredložil doklady,
na základe ktorých bolo vydané napádané rozhodnutie, nemohli byť riadne preskúmané vady konania.

Na základe uvedených dôvodov žiadal odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného, prípadne aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie. Žiadal odvolací súd aby mu priznal náhradu trov konania, alternatívne
žiadal, aby odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 1. 12. 2015 poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe,
na ktorom zotrval.

Podľa jeho názoru, žalovaný preskúmal dodatočný platobný výmer a celý spisový materiál v rozsahu
požadovanom v odvolaní, vysporiadal sa so všetkými námietkami a zároveň preskúmal všetky skutkové
a právne skutočnosti účastníkom konania v odvolaní neuplatnené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove považuje za správny.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 246c
ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré
mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu a dospel k záveru, že tomuto odvolaniu nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O. s.
p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§
250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového
ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s
prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.



Nie je preto úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe
nesúhlasu odvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej
ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím.

Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou
spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné
ustanovenia náležite odôvodní, niet dôvodu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu zrušil.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2
O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku
a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci
krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej
veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k
námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné.

V úvode svojho odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Prešove žalobca namietal nesprávnosť
postupu krajského súdu v tom, že konal vo veci v čase, kedy bolo konanie prerušené uznesením zo dňa
19. 06. 2015, do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 1 S/38/2013.
Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia odvolací súd zistil, že dôvodom pre prerušenie konania bola
absencia administratívneho spisu žalovaného, ktorý sa v tom čase nachádzal na Najvyššom súde
Slovenskej republiky a bez ktorého nebolo možné vec preskúmať. Po tom, ako bol spis 1S/38/2013
vrátený Krajskému súdu v Prešove spolu s prílohou obsahujúcou dôkazový materiál, odpadla prekážka,
pre ktorú nemohol súd prvého stupňa v danej veci konať a napriek okolnosti, že vec 1S/38/2013 nebola
právoplatne skončená, bolo preto možné v konaní pokračovať.

Podľa ust. § 165 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej aj zákon o správe daní
alebo zákon č. 511/1992 Zb.) v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre
uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

V danom prípade bol predmetom súdneho prieskumu postup a rozhodnutia správcu dane a žalovaného,
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia marec 2011, vydané na základe daňovej kontroly začatej na základe
oznámenia zo dňa 12. 8. 2011, doručeného žalobcovi dňa 17. 8. 2011, a preto bolo potrebné na postup



daňových orgánov a vydané rozhodnutia aplikovať právny predpis účinný do 31. 12. 2011, a to zákon
číslo 511/1992 Zb.

Podľa § 9 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, k 1. januáru 2012 minister financií Slovenskej republiky určí vnútornú
organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadi pobočky daňových úradov a kontaktné miesta daňových
úradov.
Zákonom je zriadených 8 daňových úradov v sídlach VÚC. Na zabezpečenie výkonu činností Daňového
úradu sa môžu na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky a kontaktné miesta daňového úradu
ako jeho organizačné zložky. Pobočka daňového úradu je len organizačnou zložkou daňového úradu.
V danom prípade po vytvorení pobočky Daňového úradu Prešov v Poprade došlo len k zmene pobočky
vykonávajúcej daňovú kontrolu, nedošlo k zmene daňového úradu vykonávajúceho kontrolu, a preto
námietka žalobcu smerujúca k nepríslušnosti pobočky Poprad Daňového úradu Prešov nie je dôvodná.
Dodatočný platobný výmer je podpísaný oprávneným subjektom, riaditeľom odboru kontroly Daňového
úradu Prešov a opatrený pečiatkou tohto daňového úradu. Osobami zúčastnenými na výkone daňovej
kontroly, ktorí boli poverení výkonom kontroly, boli Ing. C. R. a Ing. G. D., a to pred i následne po zmene
pobočky DÚ Prešov.
Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové
konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne v daňovom konaní
niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi.
Z obsahu spisu súd zistil, že oznámenie o výkone daňovej kontroly DPH za obdobie január až jún
2011 zo dňa 12. 8. 2011, bolo doručené priamo žalobcovi, hoci mal na zastupovanie v daňovom
konaní splnomocneného zástupcu na základe splnomocnenia zo dňa 25.02.2010. V priebehu daňového
konania žalobca nenamietal nesprávne doručovanie písomností daňových orgánov, naopak, všetkých
úkonov pred správcom dane sa zúčastňoval splnomocnený zástupca daňového subjektu, Ing. G. U., ako
to vyplýva z jednotlivých zápisníc o ústnych pojednávaniach, úradných záznamov o odovzdaní a prevzatí
kontrolovaných dokladov a pod. Na základe uvedených dôvodov, v zhode s názorom prvostupňového
súdu, dospel aj odvolací súd k názoru, že procesné pochybenie správcu dane spočívajúce v
nesprávnom doručovaní písomností priamo daňovému subjektu a nie jeho splnomocnenému zástupcovi,
nespôsobilo porušenie práv žalobcu na zastúpenie. Daňové orgány komunikovali so splnomocneným
zástupcom žalobcu, vykonávali dokazovanie s jeho súčinnosťou, jemu bol doručený protokol o zisteniach
vyplývajúcich z kontroly a s ním bol aj reálne prerokovaný. Dodatočný platobný výmer, z ktorého vyplývali
pre žalobcu povinnosti, bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 9. 11. 2012 a nie je ho
možné považovať za nulitný ako sa domnieva žalobca.

Splnomocnený zástupca žalobcu prevzal osobne dňa 5. 6. 2012 výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a
jeho prerokovanie, ktoré bolo určené na deň 18. 6. 2012. V danom prípade daňová kontrola začala dňa
12. 9. 2011 a skončila dňom prerokovania protokolu v lehote určenej v ustanovení § 15 ods. 17 zákona
číslo 511/1992 Zb., a preto zistenia uvedené v protokole nie je možné považovať za nezákonne získaný
dôkaz tak, ako sa domáhal žalobca v odvolaní s poukazom na právny názor Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyjadrený v jeho rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 24/2010, ktorý preto nie je aplikovateľný na daný
prípad. V danom prípade začala daňová kontrola 12.09.2011 a ukončená bola dňom prerokovania
kontroly, dňa 18.06.2012, t.j. pred uplynutím maximálnej lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona.

Čo sa týka námietky žalobcu smerujúca tej voči nezákonnosti dodatočného platobného výmeru
zo dňa 21. 6. 2012 z dôvodov, že nebol vydaný v zákonom určenej lehote, zaujal Najvyšší súd
Slovenskej republiky stanovisko v rozhodnutiach týkajúcich sa tých istých účastníkov konania, avšak
iných zdaňovacích období, ktorými zrušil rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a vrátil mu ich na
ďalšie konanie, podľa ktorého: „ z ustanovenia § 74 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že odvolací
orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca v odvolaní zo dňa
16.11.2012 z procesných vád namietal iba, že dodatočný platobný výmer nebol vydaný v zákonnej lehote
15 dní od skončenia daňovej kontroly a z tohto dôvodu ide o nezákonné rozhodnutie. Dôvody odvolania
smeroval aj k meritu veci a v doplnení odvolania predložil odborné stanovisko 4/2012 vypracované
znalcom Ing. G. N., L. vo veci uplatnenia nároku na odpočítanie dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa vyrovnal
so všetkými skutočnosťami, ktoré urobil daňový subjekt spornými v rámci odvolacieho konania. Pokiaľ
ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá za dôsledok nezákonnosť
rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná v rámci konania proti nečinnosti orgánov



verejnej správy podľa § 250t OSP. Právny význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s
lehotami ovplyvňujúcimi samotnú daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa
§ 69 Daňového poriadku.

Nedodržanie v zákonom určenej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia preto ani v danom prípade
nie je takou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, predmetom dane je dodanie tovaru v tuzemsku,
poskytnutie služby v tuzemsku, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, a to vždy za
protihodnotu, ako aj dovoz tovaru z tretích štátov.
Podľa ust. § 17 ods. 1 až 4 zákona o DPH, miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je
miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.
Ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát
iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia
tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo
pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v
ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý.
Ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo
predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ
dane, pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.
Miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode podľa § 45 je miesto
podľa odseku 1, ak
a) prvý odberateľ preukáže, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v
ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň
v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a je osobou povinnou platiť daň,
b) prvý odberateľ splní povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnnom výkaze podľa § 80,
c) prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo
preprava tovaru, a
d) odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a).
Podľa ust. § 45 ods. 1 až 4 zákona o DPH, trojstranným obchodom sa rozumie obchod, ak
a) sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je
odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského
štátu do iného členského štátu,
b) osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch,
c) prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte druhého odberateľa a voči prvému
dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň,
d) tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet,
e) druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru skončí, a
f) druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.
Ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa odseku 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť
daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje
za zdanené.
Pri trojstrannom obchode prvý odberateľ vyhotoví pre druhého odberateľa faktúru, ktorá nebude
obsahovať sumu dane a v ktorej uvedie, že ide o trojstranný obchod.
Zo záznamov vedených na určenie dane musí byť zrejmé
a) u prvého odberateľa, ak použije pri trojstrannom obchode identifikačné číslo pre daň pridelené v
tuzemsku, dohodnutá odplata za dodanie tovaru druhému odberateľovi a názov alebo meno a adresa
druhého odberateľa,
b) u druhého odberateľa, ak použije pri trojstrannom obchode identifikačné číslo pre daň pridelené v
tuzemsku, základ dane, suma dane a názov alebo meno a adresa prvého odberateľa.
Do ustanovenia § 17 zákona o DPH, boli transponované čl. 40 až 42 (čl. 28b bod A ods. 2 tretí
pododsek šiestej smernice Rady č. 77/388/EHS) Smernice Rady 2006/112/ES, podľa ktorých, za miesto
nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava
tovaru nadobúdateľovi. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 40, sa za miesto nadobudnutia
tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle článku 2 ods. 1 písm. b) bodu (i) považuje miesto na území
členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto
nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s článkom 40. Ak podľa
článku 40 nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru



končí, po tom, ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa primerane zníži v členskom
štáte, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto nadobudnutie uskutočnil.
Prvý odsek článku 41 sa neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje za
zdanené podľa článku 40, ak sú splnené tieto podmienky:
a) nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade
s článkom 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu
povinnú platiť daň v súlade s článkom 197;
b) nadobúdateľ splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v článku 265.

Podľa článku 167 uvedenej smernice (čl. 17 ods. 1 šiestej smernice Rady č. 77/388/EHS), ak právo
odpočítať daň vzniká vtedy, keď vznikla daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná.

V posudzovanom prípade bolo preukázané, že žalobca si objednal u poľských spoločností,
CENTROZLOM WROCLAW a LEDAR SPÓLKA Z ORGANICZONA ODPOWIEDZIALNOSCIA tovar, pri,
ktorej použil slovenské IČ DPH. Bolo zistené, že preprava tovaru začala Poľskej republike a skončila v
Českej republike, kde bol tovar následne predaný. Nadobudnutie tovaru od spoločnosti CENTROZLOM
WROCLAW nemalo žalobca zaúčtované a ani vykázanej v daňovom priznaní na Dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie marec 2011 dodávku v rozsahu 308 438 PLN (79.531,90 €) správca z dane zistil
z údajov VIES.

Nadobudnutie tovaru od spoločnosti LEDAR SPÓLKA Z ORGANICZONA ODPOWIEDZIALNOSCIA v
rozsahu 843 252, 40 PLN (209 005 €) žalobca uviedol vo svojom daňovom priznaní. Dodávateľ v tomto
prípade na faktúrach nezaúčtoval DPH, pričom žalobca vo svojom daňovom priznaní uviedol dane, ktorú
je povinný zaplatiť z nadobudnutia tovaru a zároveň si uplatnil právo na odpočítanie tejto dane.

Keďže miestom dodania tovaru v oboch prípadoch je Česká republika, dodávky tovaru neboli predmetom
dane podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH. Keďže tovar bol predávaný mimo územia Slovenskej republiky,
žalobca uskutočnil transakciu, ktorá nie je predmetom DPH v Slovenskej republike, a teda správca dane
mu neuznal právo na odpočítanie DPH z predmetných faktúr.

Z uvedenej úpravy vyplýva, že trojstranný obchod je taký obchod, na ktorom sa zúčastňujú tri osoby,
ktoré sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch a predmetom obchodu je dodanie toho
istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi
z jedného členského štátu do iného členského štátu. Miestom nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného
členského pri trojstrannom obchode je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho prepravy
alebo odoslania k nadobúdateľovi, ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa § 17 ods. 4
a § 45 zákona o DPH. Pre trojstranný obchod platia nasledujúce podmienky:
- všetky tri zúčastnené osoby sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch,
- prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte druhého odberateľa a voči prvému
dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň,
- tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ alebo iná osoba na ich účet z
členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa do členského štátu druhého
odberateľa
- druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru skončí a je osobou povinnou platiť daň.

V danom prípade bolo miestom nadobudnutia tovaru územie Českej republiky, kde pri nadobudnutí
tovaru vznikla daňová povinnosť. Okrem toho je však potrebné vychádzať aj zo zásady, že zdanenie
nadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod identifikačným číslom
DPH, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku, a to z dôvodu, že objednávateľ nepreukázal, že k zdaneniu
nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde sa skončila preprava tovaru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalovaného, vychádzajúcim z pravidiel zákona o
DPH, že v prípade, ak sa slovenský platiteľ dane rozhodne predávať tovar v inom členskom štáte a tento
tovar bude do tohto štátu prepravený z iného členského štátu, je slovenský platiteľ dane povinný sa v
tomto členskom štáte - mieste dodania registrovať pre DPH, pretože v tomto členskom štáte nadobudol
tovar z iného členského štátu, teda uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorý je v tomto štáte predmetom
dane. Bolo potrebné, aby žalobca požiadal v Českej republike o pridelenie českého identifikačného čísla



pre DPH, pod týmto číslom si objednal tovar od poľského dodávateľa a ako platiteľ priznal v Českej
republike nadobudnutie tovaru a v daňovom priznaní bude nadobudnutie tovaru zdaňovať príslušnou
sadzbou dane v Českej republike a zároveň si môže z tohto nadobudnutia tovaru v Českej republike
uplatniť odpočítanie dane. V tomto prípade si slovenský platiteľ dane objednal tovar pod identifikačným
číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je členský štát, v ktorom sa skončila preprava
tovaru a zároveň nepreukázal, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom
sa skončila preprava tovaru. Žalobca mal možnosť vykonať v súlade s sa § 17 ods. 3 zákona o DPH
opravu základu dane v daňovom priznaní podanom v Slovenskej republike, čiže opraviť základ dane z
nadobudnutia tovaru na nulu za predpokladu, že preukáže zaplatenie DPH z nadobudnutia tohto tovaru
v Českej republike.
Ak teda nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský
štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia
tovaru z iného členského štátu sa v zmysle § 17 ods. 2 zákona o DPH považuje členský štát, ktorý
nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie
bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru.
Nadobúdateľ je teda povinný zdaniť nadobudnutie tovaru v členskom štáte, ktorý nadobúdateľovi pridelil
identifikačné číslo pre daň bez nároku na odpočítanie dane z nadobudnutia tovaru, pretože tovar
nepoužil na svoje dodávky v tomto členskom štáte. Rovnako zdaní aj nadobudnutie tovaru v inom
členskom štáte, kde skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Zákaz odpočítania dane z nadobudnutia
tovaru v členskom štáte, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, vyriekol Súdny dvor v
rozsudku v spojených prípadoch C - 536/08 a C- 539/08.
Podľa rozsudku ESD C-536, 539/08: „... je nesporné, že tovar zdanený z titulu nadobudnutia v rámci
Spoločenstva, ktoré je podľa čl. 28b A ods. 2 prvého odseku šiestej smernice považované za
uskutočnené v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, nebolo do tohto členského štátu skutočne
dovezený.
Za týchto podmienok nemožno uvedené plnenia považovať za plnenia, ktoré zakladajú "právo na
odpočet" v zmysle článku 17 šiestej smernice. V dôsledku toho sa na také nadobudnutie v rámci
Spoločenstva nemôže vzťahovať všeobecná úprava odpočtu upravený v uvedenom článku.
Je potrebné zdôrazniť, že takýto všeobecný režim odpočtu dane, upravený v článku 17 šiestej smernice,
nemôže v situácii, aká je vo veci samej, nahradiť osobitný režim upravený v článku. 28b A ods. 2 druhom
odseku tejto smernice, ktorý vychádza z mechanizmu zníženia základu dane umožňujúceho korigovať
dvojité zdanenie.
Okrem toho, keby bol v takom prípade priznaný nárok na odpočet, hrozilo by, že bude narušený potrebný
účinok článku 28b A ods. 2 druhého a tretieho odseku šiestej smernice vzhľadom na to, že zdaniteľná
osoba, ktorej bol priznaný nárok na odpočet v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, by už nebola
motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v členskom
štáte, v ktorom došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy. Takéto riešenie by mohlo nakoniec ohroziť
použitie základného pravidla, ktoré stanovuje, že sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva
považuje miesto, kde sa tovar nachádza pri ukončení odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte,
kde dochádza ku konečnej spotrebe, čo je cieľom prechodnej úpravy .
Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok. 17 ods. 2 a 3,
ako aj článok. 28b A ods. 2 šiestej smernice sa musia vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá
sa nachádza v situácii opísanej v prvom odseku tohto posledného uvedeného ustanovenia, nemá právo
na okamžitý odpočet DPH, ktorou je na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva.“

V konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané zdanenie nadobudnutia tovaru v členskom štáte
skončenia odoslania alebo prepravy tovaru, t.j. dvojité zdanenie a správca dane postupoval v súlade
so zákonom, ak na daný prípad aplikoval výklad príslušného článku šiestej smernice v spojitosti so
Smernicou č. 2006/112/ES Európskym súdnym dvorom, týkajúci sa úpravy odpočtu DPH v obdobnom
prípade.
Podľa ust. § 30 ods. 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutie musí obsahovať najmä
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) číslo konania, prípadne i číslo platobného výmeru, dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona,



d) výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého
sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie,
aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená,
e) poučenie o mieste, dobe a forme podania opravného prostriedku s upozornením na prípadné
vylúčenie odkladného účinku,
f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca daňového riaditeľstva, colného riaditeľstva alebo
správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie
a odtlačok úradnej pečiatky, ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo
ním povereného zamestnanca obce s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok
úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným elektronickým podpisom.
Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Z obsahu dodatočného platobného výmeru ako i žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného súd
zistil, že rozhodnutia daňových orgánov obsahovali náležitosti určené zákonom číslo 511/1992 Zb.
K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa uvedenia nesprávneho ustanovenia vo výroku dodatočného
platobného výmeru, odvolací súd uvádza, že nesprávne uvedenie § 165 ods. 2 namiesto ustanovenia §
165 ods. 5 zákona číslo 563/2009 Z.z., ktoré je len doplňujúcou prechodnou právnou úpravou, týkajúcou
sa aplikácie právnej normy v dôsledku zmeny právneho predpisu, nie je vadou, ktorá by spôsobila
nezákonnosť rozhodnutia, keďže toto bolo vydané v súlade s účinným hmotnoprávnym predpisom, podľa
§ 44 ods. 6 písm. b) zákona číslo 511/1992 Zb., ktorý je vo výroku uvedený.
Z dodatočného platobného výmeru najvyšší súd zistil, že správca dane na strane 2 a 5 uviedol základ
dane, pozostávajúci z čiastok 79 531, 90 €, 5,73 €, 209 005 €, výšku dane ktorú zistil, a to v čiastkach
15 906,38 €, 5,73 € a 41 801 € (strany 4, 5 a 9), a to z účtovných dokladov predložených žalobcom,
ktoré v texte rozhodnutia špecifikoval.
Výška DPH platná pre územie Slovenskej republiky, a to 20%, je všeobecne známa, daná zákonom,
túto nie je potrebné dokazovať, a preto neuvedenie danej informácie o sadzbe DPH nepovažuje súd
za vadu, ktorá by spôsobila nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalobca ako podnikateľ, ktorý je povinný
podávať daňové priznania, viesť riadne účtovníctvo, domáhajúci sa odpočtu DPH, sa nemôže dovolávať
neznalosti výšky DPH a v dôsledku toho aj nepreskúmateľnosti jej výpočtu z daňového základu, ktorý
sám uviedol.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane nevidí odvolací súd ani v okolnosti, že okrem citácie
vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré na daný prípad aplikoval, uviedol na podporu svojho právneho
názoru aj príslušné články Smernice Rady 2006/112/ES, z ktorých vnútroštátna právna úprava v
oblasti DPH vychádza. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami, logicky a právne správne svoje rozhodnutie odôvodnil.
V konaní pred daňovými orgánmi ani počas súdneho prieskumu žalobca nerozporoval skutkové zistenia
správcu dane týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu na odpočet DPH z predložených faktúr, súd preto
v konaní nepostupoval v rozpore so zákonom, ak vychádzal zo skutkového stavu zisteného správnym
orgánom (§ 250i ods. 1 O.s.p.) a nevykonával vlastné zisťovanie z faktúr predložených ku kontrole
správcovi dane.
Ohľadom námietky žalobcu, že nepodal vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole č.
9712401/5/533349/2012 v určenej lehote, čo je v rozpore s konštatovaním správcu dane uvedenom
v jeho dodatku zo dňa 18.06.2012, odvolací súd uvádza, že napriek nedodržaniu lehoty žalobcom na
podanie vyjadrenia, správca dane reflektoval na oneskorené podanie, čo však v žiadnom prípade nie
je na ujmu práv žalobcu a nespôsobuje vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť postupu správcu dane
alebo rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov potvrdil rozsudok Krajského súdu v
Prešove3S/74/2013-117 zo dňa 11. septembra 2015 podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. §
246c ods. 1 O.s.p., pretože je vecne správne a v jeho konaní ani v postupe daňových orgánov nezistil
vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 2 v spojení s ust. § 246c ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím
na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, žalobcovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní
a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.



Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.