{"guid": "39e7f18a-59e8-40f3-b551-d65e582f1b5a:26bb6877-9684-4472-ae9a-582d32b86b97", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7012201029.4", "spisova_znacka": "6S/241/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/241/2012 z 25. 6. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 25. júna 2014, sp. zn. 6S/241/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7012201029.4", "identifikacne_cislo": "7012201029", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Bejdová", "sudca_id": 1286, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-bejdova-1286", "datum_vydania": "2014-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/26bb6877-9684-4472-ae9a-582d32b86b97", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7012201029.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012201029.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012201029.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/241/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201029
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201029.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a
členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobcu VEMADO, s.r.o.,
Hlavná 600., Streda nad Bodrogom, zast. advokátom JUDr. Pavol Gombos, advokátska kancelária
so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná č.63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020505/1/1032414/2012 zo
dňa 25.06.2012 takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a .

Žalobcovi   n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd  zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.06.2012 č.
1020505/1/1032414/2012, ktorým podľa §48 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na §
165 ods.5 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní  (Daňový poriadok) dodatočný platobný výmer Daňového
úradu Košice č. 9818301/1/476101/2012 zo dňa 14.03.2012, ktorým nepriznal nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie  november 2010 v sume 31.666,82 eur daňovému subjektu VEMADO, s.r.o., Hlavná
600, Streda nad Bodrogom potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že platiteľ dane si v zdaňovacom
období november 2010 odpočítal daň z pridanej hodnoty v sume 32.520,68 eur na základe faktúry č.
251110/S z 25.11.2010 za dodávku tovaru - eurohranolov červený smrek od dodávateľa  SHEN TIAN,
s.r.o., Trebišov, faktúry č. 151110/TF zo dňa 15.11.2010 za dodanie eurohranolov od dodávateľa  TOKAJ
FURMINT, s.r.o., Malá Tŕňa a faktúry č. SK021110 zo dňa 02.11.2010 za dodávku eurohranolov od
dodávateľa STAVIVÁ KLASIK -L, s.r.o.

Správca dane vykonal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku  na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 u platiteľa VEMADO, s.r.o., Streda
nad Bodrogom. Daňová kontrola bola začatá  DÚ Kráľovský Chlmec a po nadobudnutí účinnosti
zák.č. 479/2009 Z.z. bola ukončená Daňovým úradom Košice, pobočka Trebišov.  Z kontroly  bol
spísaný protokol č. 9813401/8/2245/2012/Hbi zo 06.02.2012. Daňovému subjektu bola zaslaná výzva
zo 06.02.2012 na vyjadrenie k protokolu a na jeho prerokovanie. Daňový subjekt zaslal správcovi dane
písomné vyjadrenie k protokolu, na základe ktorého bol vyhotovený dodatok k protokolu z  01.03.2012,
a na prerokovanie protokolu v deň určený vo výzve, t.j. 08.03.2012 sa nezúčastnil.



Začatia kontroly, t.j. 21.02.2011 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa
daňový subjekt na základe doručeného upovedomenia z 03.02.2011 nedostavil  a v požadovanej lehote
nepredložil doklady potrebné na výkon daňovej kontroly. Preto správca dane výzvou zo 16.03.2011 č.
738/320/5504/2011/Hvi požiadal daňový subjekt na predloženie požadovaných dokladov, ale daňový
subjekt v stanovenej lehote na výzvu nereagoval.

Správca dane  na základe informácie o zaistení dokladov PPZ, Úrad boja proti korupcii Košice si vyhotovil
overené fotokópie potrebných dokladov, získané doklady okrem výpisu z účtu 4008001022/7500 uviedol
aj v protokole z daňovej kontroly. Aj po tomto zadovážení niektorých dôkazov správca dane výzvou
z 29.07.2011 vyzval daňový subjekt, aby predložil požadované doklady a dôkazy k daňovej kontrole,
ale ani na túto výzvu daňový subjekt nereagoval. Preto v zmysle § 29 ods.3 a 4 zák.č. 511/1992 Zb.
zamestnanci správcu dane nahliadli do spisu kontrolovaného daňového subjektu, o čom bol spísaný
aj úradný záznam dňa 11.01.2012. Z hlavnej knihy za obdobie od 01.011.2010 do 31.11.2010 na účte
211 sú peniaze zaúčtované obraty na strane má dať vo výške 5.347,86 eur a na strane dal vo výške
203.682,15 eur, k 30.11.2010 je zaúčtovaný konečný zostatok na strane má dať vo výške 853.569,48
eur a na strane dal vo výške 7.288,973,64 eur.

Bola preverovaná aj reálnosť  dodania deklarovaného zdaniteľného obchodu - eurohranolov podľa
faktúry č. SK 021110 z 02.11.2010 od dodávateľa  STAVIVÁ KLASIK - L, s.r.o. Podľa skladovej karty
daňového subjektu bolo zistené, že na konci kontrolovaného daňového obdobia mal zásobu hranolov
vo výške 34, 22 m3, ďalej bolo zistené, že tento daňový subjekt na základe faktúry č. 141210/V3 zo
14.12.2010 nakúpil eurohranoly v množstve 65,3 m3 , ale predaj zistený nebol. V mesiaci január 2011
daňový subjekt nenakúpil, ani nedodal žiadne hranoly. Miestnym zisťovaním 01.02.2011 v skladovacích
priestoroch spoločnosti DREVO SK, s.r.o. aj za prítomnosti štatutárneho zástupcu J. T. bolo zistení, že v
areáli sa nachádzali okrem iných aj zásoby spoločnosti STAVIVA KLASIK - L, s.r.o., a to ako hranoly tak
aj dosky. Porovnaním zásob zistených miestnym zisťovaním v roku 2011 a zásob ku koncu roku 2010
za komodity eurohranoly  červený smrek správca dane zistil, že daňový subjekt mal mať k 01.02.2011
na sklade 99,55 m3 týchto zásob, ale pri miestnom zisťovaní  bolo preukázané, že nemá žiadne zásoby.

Správca dane preveroval aj dodávku od dodávateľa SHEN TIAN, s.r.o. na základe faktúry č. 251110/S
z 25.11.2010 za dodanie eurohranolov červený smrek v množstve 26 m3 nazretím do spisu daňového
subjektu ako aj preverením zdaniteľného obchodu v množstve 27.50 m3 eurohranolov od firmy TOKAJ
FURMINT SK, s.r.o. Bolo zistené, že títo dodávatelia nevedeli preukázať reálnosť a vecné plnenie
zdaniteľných obchodov, ktoré deklarovali faktúrami.

Po zhodnotení všetkých dôkazov a skutočností rozhodujúcich pre priznanie práva daňového subjektu
odpočítať daň podľa predložených faktúr správca dane konštatoval, že platiteľovi dane nevzniklo právo
na odpočítanie dane, pretože nebolo preukázané splnenie podmienok na odpočítanie dane, čím došlo
k porušeniu § 49 ods.1,2 písm.a/ zák.č. 222/2004 Z.z.

Pri daňovej kontrole ďalej bolo zistené, že daňový subjekt  v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
november 2010 uviedol aj dodanie tovaru a služby v sume 4.494,- eur podľa § 8 a § 9 zák.č. 222/2004
Z.z. Sadzbou dane 19 % vo výške 853,86 eur na základe vystavenej faktúry č. BD 021111 z 02.11.2010
za dodanie tovaru guľatina smrek v množstve 42,80 m3 pre odberateľa R.CH.E, s.r.o., Veľký Horeš,
ale ani na základe opakovanej výzvy nepredložil dôkazy a vysvetlenie k uskutočneniu tohto obchodu
na základe zistených skutočností správca dane konštatoval, že daňový subjekt je povinný odviesť daň
uvedenú na  faktúre v zmysle § 71 ods.6 zák.č. 222/2004 Z.z.

Žalovaný v odôvodnení  rozhodnutia námietky žalobcu, že mu všetky doklady  boli zaistené orgánmi
činnými v trestnom konaní bez spísania protokolu, že bol opakovane vyzývaný na predkladanie dokladov
v daňovom konaní, splnomocnil na zastupovanie advokátsku kanceláriu Kolesár a partneri, s.r.o., že ho
v konaní malo zastupovať aj Občianske združenie daňová reforma a spoločenský rozvoj Bratislava, že
správca dane porušil princíp proporcionality zakotvený v § 2 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. v zmysle článku
2 ods.3 Ústavy SR a Obchodného zákonníka  J. T. založením  viacerých obchodných spoločností využil



iba právo slobodne podnikať, neuznanie práva na vstupe nie je v súlade s rozsudkom ESDC-454/98,
jeho činnosť správcom dane  bola označená za neekonomickú, že nemal reálnu možnosť  brániť sa
proti tvrdeniu správcu dane, nemôže byť v jeho  neprospech skutočnosť, že J. T., ktorý bol konateľom
a spoločníkom viacerých spoločností, sám uzatváral so sebou zmluvy, fakturoval, platil sám sebe,
rozhodnutie správcu dane nemá náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 30 ods.1,3 zák.č. 511/1992 Zb.
žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené, majúc za to, že správca dane v priebehu daňovej kontroly, ale
aj v priebehu celého daňového konania postupoval v súlade so zák.č. 511/1992 Zb. Zamestnanci správcu
dane pri daňovej kontroly nadmieru nezaťažovali  jednak daňový subjekt, ale ani konateľa spoločnosti
J. T. a záver  správcu dane vyplýva zo skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt v daňovom konaní
neuniesol dôkazné bremeno, lebo ani na opakované výzvy správcu dane nepredkladal požadované
dôkazy a doklady v súvislosti s realizáciou obchodu podľa faktúr, ktoré boli predmetnom daňovej kontroly.

Včas podanou žalobou žalobca  žiadal, aby súd preskúmavané rozhodnutie  žalovaného z 25.06.2012 č.
1020505/1/1032414/2012 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov konania.

V žalobe uviedol, že správcom dane bol vyzývaný na predloženie dokladov, ale v tom čase doklady boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a J. T. vtedajší štatutárny zástupca bol vo väzbe. O tom,
ktoré doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a ktoré mal prevziať nebol spísaný
žiaden odovzdávajúci  a preberajúci protokol. Navyše zastupovaním keď bol vo väzbe poveril advokátsku
kanceláriu JUDr. Juraj Kolesár a partneri, s. r. o., ktorej mali byť odovzdané určité podklady, ale tieto
mu napriek výzve aj opakovanej neboli vrátené a nemá vedomosti ani o tom, či  tento zástupca žiadal o
vrátenie zaistených dokladov orgánmi činnými v trestnom konaní. Zároveň poukázal aj na to, že zaistenie
dokladov je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňom spísaná
zápisnica, ktorá má obsahovať presný opis všetkých zaistených predmetov v takom rozsahu, aby ich
bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne zameniť. Ale relevantný dôkaz o tom, aké
účtovné a iné doklady boli zaistené neexistuje. Súčasná konateľka D. U. žiadala kópiu zápisnice od
ÚBOK, ale neúspešne.

Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné z
dôvodu, že sú neodôvodnené, tým aj nepreskúmateľné, teda sú v rozpore s ustanovením § 30 ods.1,2
a § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.

V ustanovení § 2 ods.2 zák. č. 511/1992 Zb. je zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi
základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Princíp proporcionality, t. j. primeranosti
znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými
prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu SR povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť
uplatnenia  právnym subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto konaní
bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať
stav, ktorým bol neprimerane zaťažený a dostal sa do postavenia nevýhodnejšej polohy oproti daňovým
orgánom. Dôkazom neprimeranej zaťaženosti je aj fakt, že 30. 03. 2010 J. T. bolo doručených  13
protokolov o výsledku daňovej kontroly v dvanástich ním personálne prepojených spoločnostiach spolu
529 strán dodatočný predpis dane vo výške 8.845.681,09 eur. Všetky kontroly boli začaté v apríli 2009
a posledné doklady boli doručené dávno pred doručením protokolu. V septembri 2009 sa u subjektov
personálne prepojených J. T. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie sa otvárali.

Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je
totožnosť  osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia, je nepostačujúca, lebo personálne prepojenie samo o sebe nespochybňuje reálne
uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovarov v tuzemsku, ale toto musí byť preukázané,
nestačí iba samotné tvrdenie. Napokon táto skutočnosť ani sama o sebe nemá žiadnu výpovednú
hodnotu. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie
je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.  J. T. tým, že založil viacero obchodných spoločností



neporušil žiadne zákonné ustanovenie, ale využil právo slobodne podnikať. A táto skutočnosť v žiadnom
prípade nemôže byť  pre neho ťarchou.

V zmysle § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.  účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali
tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého  si daňový subjekt nemôže riadne plniť  svoje povinnosti, ale
zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho
práva sa nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ J. T. založil viac obchodných spoločností,
ale do protiprávnej situácie sa dostal zavineným postupom správcu dane, ktorý postupoval v rozpore s
§ 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods.2 Ústavy SR.

Jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti,
ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, lebo spoločnosti
okrem iného boli opakovane medializované. Nie je žiadnym zákonom zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. To, že neúčtuje o režijných nákladoch neznamená, že  žiadnu
činnosť reálne nevykonáva a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných
obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou J. T. v podstate fungovali vo forme
blízkeho holdingu.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci  C-255/02 Halifax plc, z
obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice
a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej
poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku
objektívnych  prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

Vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené predovšetkým v obchodnom zákonníku, ktorý spočíva na
princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie ktoré
sú výslovne uvedené v tomto zákone ako určitý zmluvný typ.  Všetky ustanovenia obchodného zákonníka
majú dispozičnú povahu. Spočíva na princípe  neformálnosti  zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne
a dokonca aj konkludentne. Obchodné spoločnosti, teda  aj tie, ktoré sú personálne prepojené jednou
osobou, sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od
osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Bol si vedomý skutočností, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov,
ale za takýto  nedostatok mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov a nemohli v
konečnom dôsledku viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.

Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má živnostenské oprávnenie. Nadobudol
vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami obchodného zákonníka, jeho prevzatím
od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru
zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú
upravené aj v obchodnom zákonníku. Má za to, že v tejto časti rozhodnutie je riadne  neodôvodnené.
Realizovanými obchodmi zvyšoval zisky z podnikateľskej činnosti, ktoré boli následne investované do
zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti,
išlo len o účtovnú stratu.

Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s § 30 zák. č. 511/1992 Zb.,
lebo odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vyhodnotenie zistených skutočností v daňovej kontrole a
získaných dôkazov.

Spolu v žalobe zároveň žiadal, aby súd  v zmysle § 250c ods. 1 O. s. p. odložil vykonateľnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane.



Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Keďže námietky vo svojej podstate sú totožné s námietkami, ktoré uviedol
žalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, v písomnom vyjadrení k žalobe k jednotlivým
námietkam sa vyjadril zhodne, ako to uviedol aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods. 2 O. s. p. sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím, podanou žalobou,
písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu
dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z pripojených administratívnych spisov, t.j. administratívneho spisu žalovaného ako aj správcu dane súd
zistil, že skutkový stav bol zistený tak ako to uviedol správca dane  v dodatočnom platobnom výmere
ako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, teda u žalobcu ako platiteľa DPH bola
vykonaná daňová kontrola na DPH, o výsledku ktorej bol spísaný protokol č. 9813401/8/2245/2012/
Hbi zo 06.02.2012 a dodatok k protokolu z 01.03.2012. Žalobca sa prerokovania protokolu nezúčastnil.
Žalobca počas daňovej kontroly so správcom dane nespolupracoval, na písomné výzvy, aby ku kontrole
predložil dôkazy a doklady, podal vysvetlenia nereagoval, odkazoval na to, že všetky doklady mu boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, tak správca dane pri daňovej kontrole vychádzal iba z tých
listinných dôkazov a pokladov, ktoré mal k dispozícii. Konateľ žalobcu počas výkonu daňovej kontroly
nebol iba vo väzbe, pretože sa zúčastnil aj miestneho zisťovania dňa 01.02.2011. Zvolil si zástupcu
pre daňové konanie. Preto nič nebránilo žalobcovi počas daňovej kontroly predkladať dôkazy doklady
a podávať vysvetlenia  ohľadne reálnosti uskutočnených obchodov podľa predložených faktúr. Žalobca
tak ako v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane zo 14.03.2012 tak ani v žalobe
neuviedol žiadne iné nové skutkové okolnosti, prípadne predložil nejaké dôkazy, doklady, ktoré by mali
vplyv na výsledok daňovej kontroly a preskúmavaného rozhodnutia.

Podľa § 19 ods.1 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (práv a
druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 49 ods.1 uvedeného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare, alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods.2 písm.a/ uvedeného ustanovenia platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.3 a
ods. 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods.1 písm.a/ uvedeného zákona právo na odpočítane dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.2 písm.a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 69 ods.1 uvedeného zákona platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku je povinný
platiť daň.

Podľa ods.5 uvedeného ustanovenia každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji
daň, je povinná platiť túto daň.

Podľa § 71 ods.6 uvedeného zákona ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie  vyššiu
sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.



Podľa § 7 ods.1 zák.č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov účtovná jednotka je
povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala vecný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré
sú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Podľa § 8 ods.1 uvedeného zákona účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne,
preukázateľne zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov.

Podľa § 2 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb.   znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených  záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní.

Podľa ods.2 uvedeného ustanovenia správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti  s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa ods.3 uvedeného ustanovenia  správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa ods.6 uvedeného ustanovenia  sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre učenie alebo
pre vybratie dane.

Podľa ods.8 uvedeného ustanovenia  právom i povinnosťou daňových subjektov je úzko spolupracovať
so správcom dane v daňovom konaní.

Podľa §  15 ods.1 uvedeného zákona (prvá a druhá veta) daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje
základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti,
a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej
daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa
§ 1a písm.j/ prvého a druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová
kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu.

Podľa ods.5 písm.c/ uvedeného ustanovenia  daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote  podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa ods. 5 písm.f/ uvedeného ustanovenia daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola,
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

Podľa ods.6 písm.d/ uvedeného ustanovenia kontrolovaný  daňový subjekt  má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a
záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.

Podľa ods.6 písm.e/ uvedeného ustanovenia kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce  jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa ods.10 druhej vety.



Podľa 29 ods.2 uvedeného zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ods.4 uvedeného ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.) a svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly  o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadne povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa ods.8 uvedeného ustanovenia   daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení, vyúčtovaní, alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane  v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť,
správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov  vedených daňovým subjektom.

Podľa § 165 ods.4 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto
zákona sa končí podľa doterajších predpisov.

Podľa ods.5 uvedeného ustanovenia  vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej
pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Podľa citovaného ustanovenia § 49 ods.1 zák.č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane vzniká
v prípade ak je preukázané, že daňová povinnosť vôbec vznikla. Dokazovanie v daňovom konaní
vykonáva  správca dane ale dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorá pre neho vyplýva z
citovaného ustanovenia § 29 zák.č. 511/1992 a zároveň treba uviesť, že daňový subjekt má nielen právo
a povinnosť tvrdenia, ale svoje tvrdenie musí aj preukázať.  Preto medzi jeho povinnosti patrí aj povinnosť
reagovať na výzvy správcu dane v priebehu daňovej kontroly a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť, teda
sám môže usmerňovať výkon daňovej kontroly  tým, že bude  predkladať hodnoverné doklady, dôkazy
a podávať k sporným skutočnostiam aj vysvetlenia.

Ku komunikácii medzi konateľom žalobcu a splnomocneným zástupcom advokátskou kanceláriou
Kolesár a partneri, s.r.o. súd sa nebude vyjadrovať z dôvodu, že ide o vzťah medzi splnomocnencom
a splnomocniteľom a je na nich akým spôsobom si zvolia komunikáciu a problémy v komunikácii, na
ktoré poukazuje žalobca nemôžu byť dôvodom na oslobodenie žalobcu od plnenia si jeho daňových
povinností.

K námietke žalobcu, že bol opakovane vyzývaný na predloženie ďalších dokladov a vysvetlení súd
poukazuje na citované ustanovenie  § 29 ods.8 zák.č. 511/1992 Zb., podľa ktorého daňový subjekt
preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásenia a vyúčtovaní, alebo na
preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane. Dokazovanie síce vedie správca dane, ale dôkazné
bremeno je na daňovom subjekte. Nie je postačujúce len všeobecné tvrdenie o preukázaní určitého
zdaniteľného obchodu, ale treba preukázať skutočnosť, že došlo k realizácii zdaniteľného obchodu.
Žalobca aj napriek opakovaným výzvam správcu dane nepredložil pri daňovej kontrole žiaden relevantný
dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu. Preukazovanie nákupu tovaru iba faktúrami a
pokladničnými dokladmi, pričom všetky v danom prípade sú vystavené jednou osobou - J. T., nemožno
považovať za preukázanie reálne uskutočneného zdaniteľného plnenia.  Podmienky pre uplatnenie
práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných obchodov stanovuje § 49 ods.2 písm.a/ zák.č.
222/2004 Z.z., ktoré nespočívajú len vo formálnej deklarácii v predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale  tieto musia  aj jednoznačne preukazovať vecný súvis medzi zdaniteľným obchodom  a
daňovým dokladom, ktorým platiteľ uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklaruje.



Žalobca v žalobe namietal, že správca dane porušil princíp proporcionality zakotvený v § 2 ods.2
zák.č. 511/1992 Zb. keď mu nebola poskytnutá reálna možnosť uplatniť a plniť si svoje práva z
dôvodu neprimeraného zaťaženia, v ktorej súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Súdneho dvora
EÚ ako aj Ústavného súdu SR. Súd k tejto námietke uvádza, že postup správcu dane v daňovom
konaní bol v súlade so zásadou proporcionality. Totiž znášanie rizika výkonu daňových kontrol je na
stane daňového  subjektu. Daňový subjekt pri veľkom počte personálne a ekonomicky prepojených
spoločností  registrovaných ako platiteľ dane z pridanej hodnoty a v danom prípade išlo o personálne
prepojené spoločnosti jednou osobou J. T. mohol predpokladať  vykonanie  daňovej kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na  vrátenie nadmerného odpočtu  vo všetkých tých spoločnostiach, kde bol
konateľom, resp. spoločníkom. Každá spoločnosť, i keď je personálne prepojená jednou osobou, je
samostatnou právnickou osobou samostatným daňovým subjektom, a preto má povinnosť predkladať
požadované doklady a poskytovať potrebné informácie. V personálne prepojených spoločnostiach
osobou  J. T. bolo síce  naraz vykonávaných viacero daňových kontrol, no   nič nebránilo konateľovi
spoločnosti splnomocniť na zastupovanie v daňovom konaní inú osobu, lebo skutočnosť sama o sebe,
že jedna osoba je personálne prepojená vo väčšom množstve obchodných spoločností nemôže byť
dôvodom na poskytnutie nejakých úľav pri predkladaní dôkazov, ktoré sú potrebné pre výkon daňovej
kontroly. V danom prípade vykonanie daňových kontrol v obchodných spoločnostiach personálne
prepojených  osobou J. T.  bolo nevyhnutné aj z dôvodu, že J. T. pri obchodoch vystupoval ako na strane
dodávateľa tak aj na strane odberateľa. Sám v hotovosti vykonával platy, pričom takýmto spôsobom
zneprehľadnil   nielen pohyb tovaru medzi spoločnosťami personálne ním prepojenými, ale aj v súvislosti
s peňažnými platbami v hotovosti. Takýto postup správcu dane podľa názoru súdu bol  v súlade so
zásadou proporcionality.

K námietke žalobcu týkajúcej sa postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zaistení dokladov súd
odkazuje na   to,  ako poukázal aj  žalovaný, že postup orgánov činných v trestnom konaní upravuje zákon
č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, a preto nie je  v kompetencii daňových orgánov, ale ani  správneho
súdu posudzovať postup a dodržiavanie tohto zákona orgánmi činnými v trestnom konaní.

Nie je dôvodná námietka, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca
dane svoje rozhodnutie a žalovaný toto rozhodnutie potvrdil, je totožnosť osoby  ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, pretože správca
dane ako to vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov počas výkonu daňovej kontroly
pristupoval k žalobcovi ako k samostatnej právnickej osobe a uskutočnenie, resp. neuskutočnenie
zdaniteľného obchodu neposudzoval iba z hľadiska personálneho prepojenia daňových subjektov
osobou J. T.. Správca dane v rámci daňovej kontroly od žalobcu len žiadal, aby si splnil svoju   dôkaznú
povinnosť a preukázal reálne uskutočnenie preverovaného zdaniteľného obchodu, ktorú povinnosť si
žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nesplnil.

Žalobca v žalobe poukazuje aj na článok 2 ods.3 Ústavy SR a namieta, že  J. T. založením  viacerých
obchodných spoločností využil právo slobodne podnikať. Túto skutočnosť  daňové orgány vo svojich
rozhodnutiach žiadnym spôsobom žalobcovi nevytýkali a táto skutočnosť nebola ani dôvodom  pre
vydanie dodatočného platobného výmeru, ale dôvodom  pre neuznanie práva na odpočítanie dane z
preverovaných zdaniteľných obchodov je nesplnenie  si povinnosti vyplývajúcej zo zákona č. 222/2004
Z.z. zo strany žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu, teda tento si nesplnil svoju  dôkaznú
povinnosť (neuniesol dôkazné bremeno).

K námietke žalobcu, že správca dane označil jeho činnosť za neekonomickú súd uvádza, že podľa
výpisu z obchodného registra žalobca podniká od roku 2006 a ako vyplýva z obsahu predložených
administratívnych spisov za celé obdobie žalobca nedosiahol v žiadnom roku zisk, pričom každý rok
dosiahol ako výsledok hospodársku stratu. Daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok
2010 dokonca ani nepodal. Na dani z pridanej hodnoty za každé zdaňovacie obdobie vykazoval  výsledný
vzťah  k štátnemu rozpočtu nadmerný odpočet. Čo sa rozumie pod podnikaním je upravené v § 2
ods.1 Obchodného zákonníka tak, že podnikanie sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, ale žalobca



ako to vyplýva z administratívneho spisu, zrejme svoju podnikateľskú činnosť nevykonával  za účelom
dosiahnutia zisku, keď každý rok vykazoval iba hospodársku stratu.

K námietke žalobcu, že neúčtovanie o režijných nákladoch ešte neznamená, že reálne nevykonával
žiadnu činnosť  súd poukazuje na to, že ak žalobca využíval pre svoju podnikateľskú činnosť služby
telekomunikačných operátorov, energiu, vodu, plyn iného personálne prepojeného daňového subjektu,
potom musí o takomto poskytovaní, ale aj prijímaní existovať účtovný záznam tak ako u poskytovateľa,
tak aj u prijímateľa. Žiaden taký relevantný dôkaz  správcovi dane zo strany žalobcu predložený nebol.
Ohľadne zamestnancov, o využívaní ktorých a na akých pracovných pozíciách, v ktorých dňoch, v akom
pracovnom čase a v ktorých spoločnostiach mali reálne vykonávať žalobca nepredložil žiadnu evidenciu.
Z uvedených dôvodov nemožno považovať takúto formu podnikania ako praktizoval konateľ žalobcu v
obchodných spoločnostiach personálne prepojených osobou J. T. za formu podnikania blízku holdingu.

Námietka žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie  žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nemajú obsahové náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie
§ 30 ods.1,3 a § 48 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb. nie je opodstatnená.

Podľa § 30 ods.3 zák. č. 511/1992 Zb.  odôvodnenie rozhodnutia obsahuje skutočnosti, ktoré boli
podkladom rozhodnutia správcu dane, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe  ktorých sa rozhodovalo. Teda je zrejmé, že vyhodnotenie a posúdenie
vykonaných dôkazov nepatrí medzi obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia. Obsahovou
náležitosťou odôvodnenia v zmysle § 30 ods.3 v nadväznosti na § 2 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb.  sú
úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a nie  ich vyhodnotenie a posúdenie  ako to uvádza
žalobca. Zdôvodnenie preskúmavaného  rozhodnutia žalovaného podľa názoru súdu je presvedčivé, a
dostatočne odôvodnené. Žalovaný sa dostatočne vysporiadal  s každou námietkou žalobcu uvedenou v
odvolaní, v odôvodnení rozhodnutia sú uvedené všetky dôkazy, ktoré zadovážil správca dane, opísaný
skutkový stav, dôvody a úvahy, na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu a záver
logicky vyplýva aj z vykonaného dokazovania.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom,
a preto žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov
konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.



Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne  rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}