Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/59/2012 z 12. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 12. júna 2012, sp. zn. 2To/59/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5411010133.1 Krajský súd Žilina | 2To/59/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5411010133.1 | 2012-06-12 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie Citované ustanovenia: § 149 ods. 2 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c9432f59-10ae-4e89-a321-e81b32a09105 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5411010133.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/59/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411010133
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5411010133.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr.
Márie Urbanovej a JUDr. Dany Wänkeovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. júna
2012 odvolanie obžalovaného N. H. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 2T/17/2011
zo dňa 1. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.
zn. 2T/17/2011 zo dňa 1.3.2012 v časti - vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom skutkovom a právnom stave
obžalovaného N. H., nar. X.X.XXXX v C. H., trvale bytom C.,
ul. Y. č. XXX/XX,

o d s u d z u j e

Podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo
výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. obžalovanému ukladá tiež trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na 30 (tridsať) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný N. H. uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2
písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
Za tento prečin mu bol podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s tým, že podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon
trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Tým
istým rozsudkom mu bol podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. uložený i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na 30 mesiacov a podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodený D. H. a I. C. boli s nárokom
na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení na
hlavnom pojednávaní. Odvolanie podal proti všetkým výrokom. V písomných dôvodoch odvolania
prostredníctvom obhajcu uviedol, že nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, ktorý ustálil, že
bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika



jeho jazdy, keď na začiatku oblúka pravotočivej zákruty nepokračoval v jazde v pravom jazdnom
pruhu pri pravom okraji vozovky, ale jazdou v priamom smere pokračoval postupne cez stred vozovky
do protismerného jazdného pruhu, pričom príčinou prejdenia do protismeru nemala byť ani rýchlosť
vozidla, ani tzv. náhla technická závada na vozidle. Poukázal najmä na tú skutočnosť, že v žiadnom
prípade sa nedopustil trestnoprávne postihnuteľného konania, keď k vzniku dopravnej nehody došlo
najpravdepodobnejšie nabehnutím vozidla IVECO na mastnú, šmykľavú časť vozovky s jeho následnou
neovládateľnosťou a prejdením do protismeru, prípadne vznikom tzv. náhlej technickej poruchy najmä
v podobe vypadnutia čapu na tyči riadenia. Ďalej uviedol, že v predmetnej veci je potrebné vychádzať
predovšetkým z dôkazov zaistených priamo na mieste nehody, resp. z dôkazov a skutkovej situácie,
ktoré mali byť zaistené na mieste nehody. Tieto prvotné úkony však neboli vykonané riadne a v
dostatočnej miere, čo malo za následok nemožnosť riadneho zistenia skutočného stavu veci. Uviedol, že
motorové vozidlo IVECO viedol primeranou rýchlosťou o čom svedčí záznam elektronického tachografu,
nepožil pred jazdou žiadne alkoholické nápoje, čo potvrdzuje záznam z dychovej skúšky, a pred jazdou
bol riadne odpočinutý. Aj keď na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, tak sa už nepodarilo objektívne preukázať skutkový stav na mieste nehody, najmä s
ohľadom na mastnú, šmykľavú časť vozovky, jej rozsah, pôvod a vplyv na vozidlo IVECO pri jazde
v inkriminovanom úseku. V tomto smere má priamy dosah na skutkové zistenia práve nedostatočne
prevedené dokazovanie na mieste samom. Namietal, že privolaný súdny znalec, prípadne príslušník
dopravnej polície, ktorý dopravnú nehodu dokumentoval, nevenovali tomuto dostatočnú pozornosť, resp.
nezdokumentovali riadne stav vozovky. Poukázal na výpoveď svedkov M. H. a J. H. a tiež svedka
I. Y., ktorí jednoznačne popísali šmykľavú vozovku na mieste stretu vozidiel IVECO a Ford Transit,
ktorý stav vozovky prinútil hasičov túto časť postriekať príslušnou látkou, a to ešte pred príchodom
dopravnej polície. Týmto zásahom v podstate bolo znemožnené spätne posúdiť alternatívu šmyku
vozidla IVECO a tým spôsobenú jeho neovládateľnosť a následne prejdenie do protismeru s fatálnymi
následkami. Následné odobratie vzoriek, ktoré potom neboli ani riadne zdokumentované, bolo už z
týchto dôvodov zbytočné a len poukazovalo na nesystémovosť zisťovania skutočného stavu veci na
mieste samom. Pre riadne nezistenie skutkového stavu veci nemá tak vypracovaný znalecký posudok
znalca z odboru cestnej dopravy riadny podklad pre ustálenie skutkového deja, ako aj príčin vzniku
nehody, keďže kolízii vozidiel nepredchádzali žiadne brzdné dráhy a iné podobné stopy, a tak zisťovanie
skutočného nehodového deja vychádza z nekonečného počtu variácií, pričom nesporným je v tejto veci
len postavenie oboch vozidiel po zrážke. Súdny znalec nevenoval v dostatočnej miere ani pozornosť
vzniku tzv. náhlej technickej poruchy, a to najmä v podobe vypadnutia čapu na tyči riadenia, ktorý
prípad by viedol k situácii, keď pootočenie volantom vozidla IVECO by nemalo za následok pootočenie
kolies vozidla. Teda vozidlo by nereagovalo na zmeny postavenia volantu, čo súdny znalec rezolútne
popiera, pričom k takémuto tvrdeniu nemá žiadny technický a ani iný podklad. Spojenie medzi volantom
a nápravou vozidla zabezpečuje práve tyč riadenia, na ktorej sa nachádza niekoľko čapov (v prípade
vozidla IVECO sa jedná o 4 čapy), pričom ak niektorý z nich vypadne, tak uvedené má za následok
nemožnosť zmeny smeru jazdy točením volantu. Tvrdenie súdneho znalca, že vyskúšal neporušenosť
riadenia vozidla IVECO, je v rozpore s tvrdením svedka I. Y., podľa ktorého vozidlo IVECO bolo
tak vrazené do zvodidiel, že za pomoci hasičov muselo byť z nich doslova vytrhnuté. Preto znalec
nemohol objektívne zhodnotiť stav riadenia vozidla. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, najmä
s poukazom na zásadu, že v pochybnostiach je potrebné vyložiť skutkové okolnosti veci v prospech
obvineného, žiadal aby bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila poškodená I. C.. V písomnom podaní uviedla, že s predmetným
odvolaním ako poškodená nesúhlasí a trvá na tom, aby Krajský súd v Žiline potvrdil rozsudok Okresného
súdu Dolný Kubín. Prokurátor sa k písomne podanému odvolaniu nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí obžalovaný i jeho obhajca trvali na dôvodoch podaného odvolania i na návrhu
v ňom uvedenom. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu
na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní
prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom
na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného N. H. bolo
podané včas, oprávnenou osobou a je dôvodné, ale pre iné skutočnosti, ako v ňom uvádza. Tu treba
poznamenať, že krajský súd pri preskúmaní predloženej veci postupoval podľa ustanovení Trestného



poriadku platnými do 1.9.2011 s poukazom na § 567j ods. 2 zákona č. 262/2011 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) Podľa tohto ustanovenia súdne konanie, okrem
konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred 1.9.2011, sa dokončí podľa doterajších
predpisov, to neplatí, ak súd vráti vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1.9.2011.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že krajský súd po preskúmaní predloženého spisu zistil, že konanie,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, bolo vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá príslušným
ustanoveniam Trestného poriadku. Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní v záujme zistenia
skutkového stavu veci vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, a to pri plnom uplatnení všetkých
základných zásad trestného konania. Vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. správne vyhodnotil, a v odôvodnení rozsudku postupujúc podľa §
168 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a
akými úvahami sa spravoval, keď dospel k odsudzujúcemu rozsudku.

Krajský súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že v napadnutej veci nedošlo k takému porušeniu
zákona, ktoré by malo, resp. mohlo mať vplyv na úplnosť a správnosť zisteného skutkového stavu veci,
jeho právne posúdenie, ako aj na zákonnosť rozhodnutia o nároku na náhradu škody. Podľa zistenia
odvolacieho súdu však pri ukladaní trestu obžalovanému boli porušené ustanovenia Trestného zákona.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného treba uviesť, že tieto sú v podstate zhodné s jeho
obhajobnými tvrdeniami pred prvostupňovým súdom. Podstatou týchto je záver odvolateľa, že k vzniku
dopravnej nehody došlo najpravdepodobnejšie nabehnutím vozidla IVECO na mastnú, šmykľavú časť
vozovky s jeho následnou neovládateľnosťou a prejdením do protismeru, prípadne vznikom tzv. náhlej
technickej poruchy, najmä v podobe vypadnutia čapu na tyči riadenia. Takýto záver odvolateľa nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, a bol vyvrátený predovšetkým znaleckým posudkom znalca z odboru
cestnej dopravy. Prvostupňový súd nepochybil, keď vychádzal zo záverov znalca a keď ustálil, že
príčinou nehody nebol mastný povrch vozovky, na ktorom by vozidlo IVECO bolo uvedené do šmyku, ale
bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy
obžalovaného ako vodiča vozidla IVECO, ktorý na začiatku oblúka pravotočivej zákruty nepokračoval
v jazde v pravom jazdnom pruhu pri pravom okraji vozovky, ale jazdou v priamom smere pokračoval
postupne cez stred vozovky do protismerného jazdného pruhu a následne došlo k nárazu do oproti
idúceho vozidla. Správne prvostupňový súd konštatoval, že príčinou prejdenia vozidla IVECO do
protismeru nebola rýchlosť jazdy a ani technická náhla závada na vozidle. Z technického hľadiska je
vylúčené, aby sa natočenie volantu neprejavilo zmenou smeru jazdy. Žiada sa uviesť, že znalec Ing. I.
H. bol osobne prítomný na mieste dopravnej nehody bezprostredne po tom, ako sa stala. Mal možnosť
sám posúdiť stav vozovky, postavenie vozidiel po dopravnej nehode a mal možnosť posúdiť i ostatné
rozhodné skutočnosti. K nehode došlo takmer v priamom úseku vozovky na začiatku oblúka zákruty.
Uviedol, že stav povrchu vozovky nemal vplyv na smer jazdy vozidla IVECO, nakoľko vozidlo po miesto
dopravnej nehody jazdilo v priamom smere. Na vozovke boli fľaky miestneho znečistenia, ktoré vznikli v
dôsledku poveternostných vplyvov. V rozhodnom období bola veľká horúčava a dlhšie nepršalo. Vozovka
bola rozhorúčená, cez miesto prechádzalo veľa nákladných motorových vozidiel z ktorých mohol uniknúť
olej. Zaschnutý olej sa vplyvom tepla a dažďa akoby rozpustil a na ceste vytvoril miestami škvrny iného
sfarbenia. Na vozovke sa teda v počiatočných fázach dažďa vytvoril klzký film, avšak ani tento stav
vozovky nespôsobil situáciu, že po natočení volantu by vozidlo aspoň po minimálnej dráhe nesledovalo
smer natočenia kolies. Už v znaleckom posudku reagoval na výhrady odvolateľa ohľadne mastného
povrchu vozovky. Mokrú vozovku s mastným povrchom zohľadnil pri použití koeficientu adhézie. Pre
porovnanie uvádzal, že na suchej vozovke je koeficient adhézie 0,8 na mokrej vozovke 0,5. Pri výpočte
použil koeficient adhézie 0,2 ktorý koeficient zodpovedá takej vozovke, akoby bol jej povrch zľadovatený.
Okrem uvedeného znalec podrobne popísal akým spôsobom bezprostredne po nehode ohliadol vozidlá
účastné dopravnej nehody. Skontroloval stav pneumatík i stav riadenia vozidla. Napriek tomu, že vozidlo
bolo narazené do zvodidiel, natáčanie volantu reagovalo na oba čapy. Vylúčil príčinu prejdenia vozidla
IVECO do protismeru z dôvodu náhlej technickej závady. Uvedené zistenia a závery vylučujú tvrdenie
odvolateľa, že k vzniku dopravnej nehody došlo najpravdepodobnejšie nabehnutím vozidla IVECO
na mastnú, šmykľavú časť vozovky s jeho následnou neovládateľnosťou a prejdením do protismeru,
prípadne vznikom tzv. náhlej technickej poruchy, najmä v podobe vypadnutia čapu na tyči riadenia. Podľa
názoru odvolacieho súdu osobná prítomnosť znalca na mieste samom a jeho zistenia sú dostatočné a
presvedčivo odôvodňujú záver o vine obžalovaného. Potom tvrdenie odvolateľa, že pre riadne nezistenie
skutkového stavu veci nemá vypracovaný znalecký posudok znalca z odboru cestnej dopravy riadny



podklad pre ustálenie skutkového deja, ako aj príčin vzniku nehody, hodnotil odvolací súd ako prejav
obhajoby nezodpovedajúci dôkaznej situácii. Krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by považoval závery
znalca za nesprávne a neodborné.

S poukazom na uvedené bolo nesporne preukázané, že dopravnú nehodu zavinil výlučne obžalovaný, a
to porušením ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a) Zákona o cestnej premávke na pozemných komunikáciách,
ktoré ustanovenie hovorí, že vodič je povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby
neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie
najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným
podmienkam a svojim schopnostiam. Rovnako porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) citovaného
zákona, ktoré hovorí, že vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej
premávke. Tiež porušil ustanovenie § 9 ods. 1, podľa ktorého vodič je povinný na vozovke alebo v
jazdnom pruhu jazdiť vpravo pri pravom okraji vozovky alebo jazdného pruhu, to neplatí pri obchádzaní,
predchádzaní, otáčaní alebo odbočovaní.

Prvostupňový súd nepochybil, keď správne zistený skutkový stav právne posúdil ako prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. Podľa zaužívanej súdnej praxe za porušenie dôležitej
povinnosti treba pokladať len porušenie takej povinnosti, ktorá má spravidla za následok usmrtenie
alebo spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví. Takýto následok konaním obžalovaného nastal a to v
súvislosti s porušením citovaných ustanovení Zákona o cestnej premávke. Zo znaleckého dokazovania
bolo nepochybne zistené, že smrť poškodeného N. I. bola v priamej príčinnej a časovej súvislosti
s poraneniami, ktoré všetky utrpel ako spolujazdec pri dopravnej nehode. Rovnako bolo zistené, že
poškodený D. H. utrpel pri tejto dopravnej nehode zranenia s trvalými následkami, pričom odborne bolo
ustálené, že následkom dopravnej nehody sa u poškodeného rozvinul reaktívny depresívny syndróm
a organický psychosyndróm, čo je porucha duševného charakteru, spôsobená mnohopočetným
poranením hlavy. Prognóza pri tomto type ochorenia je neistá až nepriaznivá a predpokladajú sa trvalé
následky. Poškodený je následkom tohto ochorenia čiastočným invalidným dôchodcom. Pri dopravnej
nehode utrpel zranenia tiež N. W., u ktorého bola doba liečenia do 12.8.2010.

S poukazom na uvedené krajský súd uzatvára, že prvostupňový súd správne zhodnotil okolnosti dôležité
pre rozhodnutie, správne vyhodnotil okolnosti obžalovaného usvedčujúce, a správne zistené skutkové
zistenia podradil pod zodpovedajúce zákonné ustanovenie. Právnu kvalifikáciu konania obžalovaného
okresný súd zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil a krajský súd považuje tieto právne
úvahy okresného súdu za správne a s týmito sa v celom rozsahu stotožňuje.
Odvolací súd preskúmal i správnosť a zákonnosť výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený a
zistil, že okresný súd pochybil, keď pri ukladaní trestu neuviedol odsek 2 ustanovenia § 38 Tr. zák.,
ktoré ustanovenie ukladá súdu povinnosť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery obligatórne prihliadať
na pomer a mieru závažnosti všetkých zistených a ustálených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
Rovnako odvolací súd zistil pochybenie prvostupňového súdu, keď vo výroku o treste zákazu činnosti
neuviedol odsek 1 § 61 Tr. zák. Toto pochybenie krajský súd napravil sám v tomto opravnom konaní tak,
aby výrok o treste zodpovedal stavu veci a zákonu.

Pri určení druhu a výmery trestu postupoval prvostupňový súd podľa všeobecných zásad ukladania
trestov a krajský súd nezistil pochybenie pri uložení druhu a výmery trestu. Obžalovaný doposiaľ súdne
trestaný nebol, je riadne zamestnaný a zamestnávateľ ho hodnotí kladne. V evidenčnej karte vodiča má
zaznamenaných viacej priestupkov na úseku v doprave, ktoré spáchal i po tejto udalosti. Tieto priestupky
v doprave boli rozhodujúce aj pri výmere trestu zákazu činnosti. Inak možno osobu obžalovaného
hodnotiť ako osobu, ktorá pred spáchaním trestného činu viedla riadny život a za existencie tejto jednej
poľahčujúcej okolnosti, keď priťažujúca zistená nebola, správne určil prvostupňový súd u obžalovaného
výmeru trestu 24 mesiacov, a to najmä s prihliadnutím k nenapraviteľnému následku smrti poškodeného
N. I., a tiež k ťažkému poraneniu D. H. s trvalými následkami.

Obžalovaný N. H. doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin nebol, a preto
si tento trest podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. vykoná v ústave na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný N. H. spáchal trestný čin v súvislosti s vedením motorového vozidla. Svojim správaním
ako vodič, a ako aktívny účastník cestnej premávky prejavil nespoľahlivosť a patričnú nespôsobilosť



vykonávať túto činnosť, a to nielen s poukazom na teraz súdený prečin, ale aj s poukazom na množstvo
záznamov v evidenčnej karte vodiča. Potom bolo správne a zákonné, keď okresný súd mu uložil i
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 30 mesiacov. Účelom trestu zákazu
činnosti je predovšetkým zabrániť opakovaniu trestného činu. Krajský súd sa s uvedeným stotožnil
a považuje uložený trest zákazu činnosti za postačujúci na nápravu obžalovaného a za primeraný
následku ktorý nastal v dôsledku jeho konania.

S poukazom na uvedené krajský súd pri nezmenenom skutkovom a právnom stave rozhodol tak, že
postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil chybný výrok o treste a podľa § 322 ods. 3
Tr. por. vo veci rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.