{"guid": "39d65758-4b4b-4e24-961b-cfba5a7af163:712bcdba-3eef-41e1-8cc7-3bc6117bea17", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6616211117.1", "spisova_znacka": "41CoSr/4/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoSr/4/2017 z 28. 11. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 28. novembra 2017, sp. zn. 41CoSr/4/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6616211117.1", "identifikacne_cislo": "6616211117", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Brixiová", "sudca_id": 229, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-brixiova-229", "datum_vydania": "2017-11-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/244#paragraf-4", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/712bcdba-3eef-41e1-8cc7-3bc6117bea17", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6616211117.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6616211117.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6616211117.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoSr/4/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616211117
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6616211117.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miriam Boborovej Sninskej a členiek JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej
veci žalobcu: Q. A., nar. XX.XX.XXXX, V. XX, XXX XX T., štátny občan SR, proti žalovanému: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Csr/1/2016-167 zo dňa 30. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Csr/1/2016-167 zo dňa 30. januára 2017,  p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom prvým výrokom zamietol žalobu žalobcu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž,
sp. zn. SRSAspA 01935/16 zo dňa 10.05.2016 a druhým výrokom zaviazal žalobcu na náhradu trov
konania vo výške 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 31.08.2016 domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii
pre arbitráž, so sídlom v Bratislave, sp. zn. SRSAspA 01935/16 dňa 10.05.2016 (doručený žalobcovi
dňa 01.06.2016). Žalobca na základe podanej žaloby žiadal zrušiť rozhodcovský rozsudok z dôvodu,
že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok žalobcu zaväzuje na plnenie právom nedovolené a
odporujúce dobrým mravom, pričom rozhodcovský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Postúpenie pohľadávky zároveň považoval za neplatné a rozhodcovský súd túto skutočnosť
neskúmal. Za rovnako nezákonné a odporujúce dobrým mravom považoval žalobca aj uznanie dlhu a
rozhodcovskú zmluvu. Tieto podpísal v omyle a nevedel, aké následky mu z ich podpisu vyplynú.

3. K žalobe žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, pričom zastáva názor, že podmienky na zrušenie
rozhodcovského rozsudku neboli naplnené. Poukázal na skutočnosť, že žalobca podpisom dohody o
uznaní záväzku zo dňa 24.08.2013 uznal záväzok vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
21.11.2005. Právomoc na rozhodnutie tejto veci rozhodcovským súdom bola založená rozhodcovskou
zmluvou uzavretou dňa 24.08.2013, ktorú sa žalobca rozhodol slobodne podpísať.

4. Vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 26.10.2016 žalobca spochybnil aktívnu vecnú
legitimáciu žalovaného. Žalobca zároveň nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že dohoda o uznaní záväzku
a rozhodcovská zmluva boli uzatvorené zákonne v súlade s vôľou žalobcu, nakoľko sa jedná o rozsiahle



dokumenty, s ktorými sa žalobca nemohol oboznámiť. Žalovaný sa vyjadril k platnosti postúpenia
pohľadávky namietanej žalobcom a doručil súdu výzvu pôvodného veriteľa zo dňa 25.11.2008 v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.

5. Stály rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku poukázal na skutočnosť, že rozhodcovská zmluva
bola uzatvorená jasným a určitým prejavom vôle vo forme samostatnej listiny, v ktorej sa zmluvné strany
dohodli na troch subjektoch oprávnených riešiť ich prípadné vzájomné spory, a to dva rozhodcovské
súdy a príslušný všeobecný súd Slovenskej republiky. Takto dojednanou rozhodcovskou zmluvou s
alternatívnym výberom rozhodcovského súdu nebola žalobcovi (v konaní pred rozhodcovským súdom
v právnom postavení žalovaného) obmedzená možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a právom
chránených záujmov len v rámci rozhodcovského konania.

6. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že žalobca ako dlžník uzatvoril s veriteľom B. B., a.s.
dňa 21.11.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Podaním zo dňa 15.10.2012 oznámil
veriteľ dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Dňa 24.08.2013 uzatvoril žalobca so žalovaným
dohodu o uznaní záväzku č. XXXXXXX. Toho istého dňa uzatvorili strany sporu aj rozhodcovskú
zmluvu. Súd dospel k názoru, že napriek tomu, že žalobca nemohol obsah predmetnej rozhodcovskej
zmluvy ovplyvniť, existovala možnosť predmetnú zmluvu odmietnuť podpísať, a to bez toho, aby s
týmto konaním boli spojené ďalšie práva a povinnosti žalobcu. Súd zároveň uviedol, že rozhodcovská
zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, štandardným spôsobom vysvetlila podstatu
rozhodcovského konania, dala možnosť výberu spotrebiteľovi zmluvu podpísať, resp. nepodpísať a
zároveň dala možnosť od tejto zmluvy odstúpiť a v zmysle zákona neprijať rozhodcovské konanie. Z
uvedených dôvodov nepovažoval súd prvej inštancie rozhodcovskú zmluvu za neplatnú. Po preskúmaní
pripojeného rozhodcovského spisu dospel súd k názoru, že v rozhodcovskom konaní zostal žalobca
nečinný. Súd prvej inštancie sa zároveň podrobne vyjadril aj k jednotlivým žalobcom navrhovaným
dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

7. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a
žalovaným posúdil ako platnú, štandardnú, neobsahujúcu žiadne neprijateľné podmienky. Zastáva
názor, že žalobca bol o konaní riadne informovaný, bola mu vysvetlená podstata rozhodcovského
konania a bol poučený aj o tom, že rozhodcovský súd koná písomne. Žalobca pritom na žalobnú
výzvu neodpovedal. Rozhodcovský súd z uvedeného dôvodu vychádzal zo stavu tvrdeného žalovaným.
Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovský súd neporušil ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní a na zistený skutkový stav aplikoval správne hmotnoprávne normy na
ochranu spotrebiteľa. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 a nasl. Civilného
sporového poriadku tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania vo
výške 100 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý
namietal, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca namietal, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s. a žalovaným nebola súčasťou rozhodcovského spisu, rozhodca sa s ňou nemohol
oboznámiť, a teda túto skutočnosť nemohol mať za preukázanú. Bez tejto zmluvy teda nemohol riadne
zistiť skutkový stav.  Rozhodcovský súd sa zároveň otázkou aktívnej legitimácie žalovaného v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách nezaoberal, vôbec neskúmal či došlo k postúpeniu pohľadávky v súlade
s týmto ustanovením. Výzvu zo dňa 25.11.2008 považuje žalobca za bežnú výzvu - upomienku, v
ktorej je uvedené, že pokiaľ žalobca do 10 dní neuhradí dlžnú sumu, zverí vymáhanie predmetnej
pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe, a teda pôvodný veriteľ poverí tretiu osobu, aby v jeho
mene a na jeho účet vykonala úkony vedúce k uhradeniu pohľadávky. Namietal aj, že žalovaný pri
uzatváraní rozhodcovskej zmluvy a dohody o uznaní záväzku nekonal s odbornou starostlivosťou.
Uznal, že v rozhodcovskom konaní bol nečinný, ale ako uviedol, bolo to spôsobené tým, že žalovaný
ho neustále zahlcoval rôznymi výzvami. Uviedol, že je povinnosťou súdu prihliadať na dôkazy, ktoré
neboli prezentované v rozhodcovskom konaní, a to najmä v konaní, kde je jednou stranou spotrebiteľ.
V týchto konaniach zároveň zásada „práva patria bdelým“ ustupuje princípu ochrany spotrebiteľa. Súd
prvej inštancie sa podľa odvolateľovho názoru mal zaoberať okolnosťami, za ktorých došlo k uzatvoreniu
rozhodcovskej zmluvy a dohody o uznaní záväzku ako aj dotazníka k nim patriaceho. Súhlasil s tvrdením,
že tieto dokumenty spĺňajú formálne náležitosti predpokladané právnym poriadkom a že ich podpísanie
mohol žalobca odmietnuť. Uviedol však, že tieto dokumenty uzatvoril v omyle. Zo strany žalovaného



išlo jednoznačne o využitie neznalosti žalobcu a podvodné zabezpečenie si vymožiteľnosti takmer úplne
premlčanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že zruší rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Asociácii pre arbitráž, sp. zn. SRSAspA 01935/16 zo dňa 10.05.2016 a žalobcovi prizná náhradu trov
konania.

9. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť
odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11.  Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že dňa 31.08.2016 bola súdu prvej inštancie doručená
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn.
SRSAspA 01935/16 zo dňa 01.06.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Tento žiadal zrušiť, pretože
rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa, rozhodcovský rozsudok žalobcu zaväzuje na plnenie právom nedovolené a
odporujúce dobrým mravom, výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom
Slovenskej republiky a rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V žalobe uviedol, že žalovaný nie je oprávnený uplatňovať si voči nemu dlžnú sumu z postúpenej
pohľadávky, pretože toto postúpenie pohľadávky je neplatné. Rovnako za nezákonné a odporujúce
dobrým mravom považuje žalobca aj uznanie dlhu a rozhodcovskú zmluvu. Tieto, ako uviedol, podpísal
v omyle, jednotlivým bodom nerozumel a nebol si vedomý následkov z nich vyplývajúcich. Navrhol preto,
aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok.

12. Dňa 20.09.2016 bolo súdu prvej inštancie prostredníctvom e-mailovej komunikácie doručené
vyjadrenie žalovaného k žalobcom podanej žalobe. Toto podanie bolo následne v listinnej podobe
doručené súdu dňa 22.09.2016. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalobca nepreukázal naplnenie
ani jedného z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 zákona
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Žalobca podpisom dohody o uznaní záväzku zo dňa
24.08.2013 uznal záväzok vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 21.11.2005 a právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie veci bola daná rozhodcovskou zmluvou zo dňa 24.08.2013.
Žalobca sa slobodne rozhodol uzavrieť so žalovaným rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola samostatným
dokumentom a nebola súčasťou dohody o uznaní záväzku. Podľa názoru žalovaného rozhodcovská
zmluva neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie a jej obsah nie je natoľko
rozsiahly, aby bola žalobcovi odopretá možnosť oboznámiť sa s ňou. Žalovaný ďalej uviedol, že
žalobca podpísal aj dotazník k dohode o uznaní záväzku a k rozhodcovskej zmluve, v ktorom vyjadril
jednoznačné súhlasné stanovisko s podrobením sa rozhodcovskému konaniu a zároveň vyhlásil,
že rozhodcovskú zmluvu chce uzavrieť. K námietke neplatnosti postúpenia pohľadávky z právneho
predchodcu žalovaného na žalovaného uviedol, že toto postúpenie bolo žalobcovi riadne oznámené
podaním zo dňa 15.10.2012, pričom takéto oznámenie postupcu dlžníkovi zakladá aktívnu vecnú
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V zmysle uvedeného žalovaný nesúhlasí
s podanou žalobou, pričom má za to, že nie sú naplnené dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 45 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

13. Súčasťou súdneho spisu je zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX  uzatvorená medzi právnym
predchodcom žalovaného B. B., a.s. a žalobcom dňa 21.11.2005, ako aj dohoda o uznaní záväzku zo dňa
24.08.2013, rozhodcovská zmluva č. XXXXXXX  z toho istého dňa, t.j. 24.08.2013 a dotazník k dohode
o uznaní záväzku a rozhodcovskej zmluve zo dňa 24.08.2013. V dohode o uznaní záväzku, konkrétne v
bode 2.1 je uvedené, strany vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Z bodu
3.3 dohody zároveň vyplýva, že táto bola uzatvorená vážne, zrozumiteľne a určite, nebola uzatvorená v
tiesni a ani za nápadne nevýhodných podmienok a strany si ju pred podpísaním prečítali a porozumeli
jej obsahu. Táto dohoda bola vlastnoručne podpísaná žalobcom a  zamestnankyňou žalovaného.



14. Z bodu 3.1 rozhodcovskej zmluvy vyplýva alternatívne riešenie sporov, a to buď pred jedným z
dvoch rozhodcovských súdov uvedených v bode 2.1 rozhodcovskej zmluvy alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Bodom 3.3 zmluvy bola daná zmluvným stranám možnosť odstúpenia
od tejto zmluvy, a to aj bez uvedenia dôvodu najneskôr v deň predchádzajúci dňu podania žaloby na
rozhodcovský súd. Strany sporu boli zároveň poučené o písomnom konaní pred rozhodcovským súdom.
Tak ako z dohody o uznaní dlhu, aj z rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že bola uzatvorená slobodne a
vážne, strany sa s jej obsahom riadne oboznámili, jej ustanoveniam porozumeli a pochopili dôsledky
rozhodcovského konania. Rozhodcovskú zmluvu podpísal žalobca a zamestnankyňa žalovaného. V
dotazníku zo dňa 24.08.2013, v ktorom mal žalobca uviesť či súhlasí alebo nesúhlasí s jednotlivými
v nej uvedenými ustanoveniami, tento uviedol, že so všetkými súhlasí, pričom vyjadril súhlas s
uznaním premlčaného záväzku, ktorý má za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie
vymáhateľnosti na súde, súhlasil s dohodou o uznaní záväzku, vyhlásil aj, že mu boli vysvetlené
podmienky rozhodcovského konania, možnosť odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy a v prípade
nesplnenia svojho záväzku vyjadril súhlas s rozhodcovským konaním. V poslednom ustanovení vyhlásil,
že súhlasí, že dotazník vyplnil dobrovoľne a pravdivo, na znak čoho ho žalobca podpísal spolu so
zamestnankyňou žalovaného.

15. Rozhodcovským rozsudkom bol žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného)
zaviazaný zaplatiť sumu 1.500,94,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 502,98,- Eur, ako
aj s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.500,94,- Eur od 25.11.2015 do
zaplatenia, poplatkom za rozhodcovské konanie vo výške 121,09,- Eur a trovami právneho zastúpenia
žalovaného (v rozhodcovskom konaní v právnom postavení žalobcu) vo výške 191,42,- Eur. Vo
zvyšnej časti stály rozhodcovský súd žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku
vyplýva, že žalobcovi bola doručená žaloba spolu s výzvou na predloženie žalobnej odpovede. Táto
bola žalobcovi riadne doručená, avšak odpoveď na ňu nebola rozhodcovskému súdu doručená. Z
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva aj skutočnosť, že rozhodcovský súd sa oboznámil
so zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012, pričom tieto listiny sú registrované v spise
súdnej správy rozhodcovského súdu pod č. 2108/2015. V zmysle uvedeného je možné predpokladať,
že stály rozhodcovský súd sa so zmluvou o postúpení pohľadávky oboznámil, pretože ak by tomu tak
nebolo, tak ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní, nemohol by vedieť, že k takémuto postúpeniu
vôbec dňa 27.09.2012 došlo. Ako z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, tieto dokumenty
preukazujúce postúpenie pohľadávky síce neboli založené do rozhodcovského spisu súvisiaceho s
prejednávanou vecou, ale boli registrované v spise súdnej správy rozhodcovského súdu, čo žalobca
nijako nerozporoval.

16. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky), ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len \"postupník\"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

17. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ak je klient, v predmetnom prípade žalobca,
napriek písomnej výzve viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho
peňažného záväzku voči banke, môže táto, za splnenia ďalších podmienok, postúpiť svoju pohľadávku
zodpovedajúcu celému peňažnému záväzku inej osobe (aj osobe, ktorá nie je bankou), a to aj bez
súhlasu klienta. Banka môže postúpiť pohľadávku postupníkovi v prípade, že klient nesplnil riadne a
včas čo i len jednu splatnú splátku istiny úveru alebo úrokov, ak omeškanie klienta trvá nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní a na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku bol písomne vyzvaný.
Tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne.



18. Z uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že všetky tieto podmienky právny predchodca
žalovaného splnil, a teda bol oprávnený postúpiť pohľadávku na žalovaného. Je zrejmé, že žalobca
bol a stále je v omeškaní so splácaním poskytnutého úveru, napriek tomu, že tento mal byť celkom
splatený dňa 20.09.2012. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 vyplýva, že
žalobca bol k tomuto dňu v omeškaní 1436 dní. V zmysle uvedeného boli splnené prvé dve podmienky
na postúpenie pohľadávky bankou na inú osobu, a to že klient - žalobca nesplnil riadne a včas čo len
jednu splatnú splátku poskytnutého úveru a zároveň bol viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Odvolací súd zároveň zastáva názor, že bola splnená aj posledná podmienka oprávňujúca banku
postúpiť celú pohľadávku na inú osobu, a teda, že klient bol vyzvaný na uhradenie svojho peňažného
záväzku. Žalobca v podanom odvolaní síce namietal, že výzva zo dňa 25.11.2008 je len obyčajnou
výzvou - upomienkou, avšak, svoje tvrdenie nijako relevantne neodôvodnil. Zákon o bankách nedefinuje
formu alebo obsahové náležitosti výzvy. Vo výzve zo dňa 25.11.2008 právny predchodca žalovaného
oboznámil žalobcu, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky a vyzval ho na uhradenie dlžnej sumy v
lehote 10 dní od doručenia výzvy. Z uvedeného je teda možné vyvodiť záver, že výzva zo dňa 25.11.2008
je výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.

19. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že banka v predmetnom
prípade nemusela splniť vyššie uvedené podmienky postúpenia, a to z dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 92 ods. 8 zákona o bankách v druhej vete za bodkočiarkou, a teda, že uvedené podmienky banka
nemusí splniť, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku voči
banke presiahol jeden rok. Ku dňu postúpenia pohľadávky na žalovaného bol žalobca, ako už bolo
uvedené vyššie, v omeškaní 1436 dní, a teda takmer 4 roky. Z uvedeného je možné ustáliť záver,
že aj keby výzva zo dňa 25.11.2008 bola len obyčajnou „upomienkou“, ako to žalobca v odvolaní
namietal, nepoprie skutočnosť, že bol viac ako jeden rok v omeškaní so splácaním svojho záväzku, a
teda banka bola oprávnená postúpiť celú pohľadávku na žalovaného. Právny predchodca žalovaného
preto oznámením zo dňa 15.10.2012 oboznámil žalobcu so skutočnosťou, že na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 27.09.2012 došlo k postúpeniu jeho pohľadávky na žalovaného. K platnosti
postúpenia pohľadávky sa už súhlas dlžníka nevyžaduje a oznámenie je len jednostranný právny úkon
adresovaný dlžníkovi, aby tento vedel, komu má plniť.

20. Rozhodcovský súd posúdil úver, poskytnutý žalobcovi právnym predchodcom žalovaného
vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 21.11.2005, ako úver spotrebiteľský. Odvolací súd
zastáva názor, že nie je možné generalizovať, resp. automaticky posudzovať každý rozhodcovský
rozsudok za neplatný, zaväzujúci na nedovolené plnenie, prípadne odporujúci dobrým mravom len z
dôvodu, že ide o rozsudok, ktorý nebol vydaný štátnym súdom a popri tom sa brániť opomenutím
tohto súdu prihliadnuť na ochranu práv spotrebiteľa. Žalobca sa v odvolaní bránil, že zásada „práva
patria bdelým“ ustupuje v konaniach, v ktorých vystupuje ako strana sporu spotrebiteľ, princípu
ochrany spotrebiteľa. Je však potrebné si uvedomiť, že ochrana spotrebiteľa nemôže byť absolútna,
zbavujúca ho akýchkoľvek povinností plniť si svoje záväzky, a to len z titulu, že ide o spotrebiteľa.
Európsky súd pre ľudské práva definuje spotrebiteľa ako osobu v rozumnej miere dobre informovanú,
vnímavú a obozretnú. Z takejto dikcie je potom možné vyvodiť, že spotrebiteľ by si mal byť vedomý
svojho konania, a teda reflektujúc na prejednávanú vec, ak žalobca rozhodcovskej zmluve, dohode
o uznaní záväzku alebo dotazníku k týmto listinám nerozumel, mohol ich odmietnuť podpísať.
Podpísaním rozhodcovskej zmluvy, ktorá pritom obsahovala možnosť odstúpenia, prejavil žalobca
súhlas s prípadným rozhodcovským konaním, pričom uzavretie rozhodcovskej zmluvy nevylučuje ani
samotný zákon.

21. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzavretia
rozhodcovskej zmluvy (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní), rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú
v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

22. Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

23. Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente



podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

24. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať okolnosťami, za akých došlo
k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy, dohody o uznaní záväzku a dotazníka k nim prislúchajúceho.
Vo vyjadrení v priebehu konania zároveň žalobca uviedol, že nikdy neprejavil vôľu uzatvoriť dohodu
o uznaní záväzku a rozhodcovskú zmluvu. S uvedeným však nie je možné súhlasiť, pretože vôľu
prejavil práve tým, že tieto listiny vlastnoručne podpísal, a teda uvedené konanie možno považovať
za výslovný prejav vôle žalobcu. Odvolací súd zároveň zastáva názor, že súd prvej inštancie sa
dostatočne podrobne vysporiadal s okolnosťami uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy a s jej následným
posúdením a  s názorom uvedeným najmä v bodoch 61., 62. a 69. rozsudku súdu prvej inštancie
sa stotožňuje, preto sa v tejto časti odvolací súd už len obmedzuje na skonštatovanie správnosti
odôvodnenia ohľadom rozhodcovskej zmluvy. V súvislosti s tvrdením, že žalobcovi nebol poskytnutý
čas na rozmyslenie či podpíše rozhodcovskú zmluvu, je potrebné opätovne uviesť, že od rozhodcovskej
zmluvy mal možnosť odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu, a to najneskôr v deň predchádzajúci dňu podania
žaloby na rozhodcovský súd. Žalobca, ak mal pochybnosti a tieto listiny podpísal v omyle, ako tvrdí, mal
dostatok času na ich následné preštudovanie, prípadne mohol požiadať inú osobu, nech mu vysvetlí
jednotlivé zmluvné dojednania a v prípade, že s nimi nesúhlasil, mohol od rozhodcovskej zmluvy
odstúpiť. To však neurobil a túto svoju nečinnosť nemôže pripisovať za vinu žalovanému.

25. V závere je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa v odvolaním napadnutom rozsudku dostatočne
podrobne vyjadril aj k jednotlivým dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku, v zmysle ktorých
žalobca navrhol jeho zrušenie, pričom dospel k názoru, že nebol daný dôvod na jeho zrušenie.

26. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožňuje a aj na základe vyššie uvedeného
odvolaním napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd
potvrdil aj výrok, ktorým súd priznal žalovanému nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania vo
výške 100 %. Keďže je odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, preskúmal výrok o nároku
na náhradu trov konania len v tomto rozsahu.

27. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

28. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

30. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. O výške trov konania rozhodne súdny úradník
súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420  CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13Csr/1/2016", "guid": "0bff9503-6189-4403-a999-66c0a6f93b1f:54e704c2-fcf3-45fd-9c58-c6424e56df64", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}