Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/156/2018 z 18. 2. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. februára 2019, sp. zn. 9Co/156/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2513211488.1
Krajský súd Trnava | 9Co/156/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2513211488.1 | 2019-02-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6dbc0d97-f2f9-4e20-bee9-87027f714894
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2513211488.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/156/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211488
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2513211488.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35 724 803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ H. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom S. J. I., K. XXX/XX, 2/ S. G., nar. XX.X.XXXX, bytom K., J. XXXX/XX, o zaplatenie 945,36 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 5C/54/2014-87
zo dňa 27. októbra 2017 - I. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom         I. výroku vrátane
závislého II. výroku o náhrade trov konania  p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania           n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol,        II. výrokom žalovaným 1/
a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, III. výrokom návrh žalobcu na podanie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov zamietol.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 39, § 52 ods. 1, 2, 3,
§ 526 ods. 1, § 879j, § 517 ods. 2, § 121 ods. 3, § 101 Občianskeho zákonníka, § 497, § 365 ods. 1,  §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8  zákona       č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 2 písm. a),
b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa), § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, s poukazom aj na procesné ust. § 162 ods. 1 písm. b), § 164 ods. 3, 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že Zmluvou o bežnom účte              č. XXXXXXXXXX/
XXXX uzavretej dňa 23.2.2005 Slovenská sporiteľňa, a. s. zriadila pre  žalovaných  1/ a 2/ bežný účet
v slovenskej mene (nadobudla účinnosť dňom podpisu zmluvnými stranami). Dodatkom k Zmluve o
bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX  zo dňa 15.1.2007 Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným
povolené prečerpanie k účtu po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach banky
pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám,
a to           v slovenskej mene. (dodatkom sa nahradilo pôvodné znenie zmluvy v celom rozsahu a
nadobudol účinnosť dňom jeho podpísania zmluvnými stranami). Z oznámenia o poskytnutí povoleného
prečerpania z 15.1.2007 súd zistil, že Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila obom žalovaným, že im
umožňuje prečerpávať sporožírový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX až do výšky 24.000,- Sk (796,65 eura)
s tým, že povolené prečerpanie im banka poskytla do 19.4.2047. Oznámením o poskytnutí povoleného



prečerpania z 15.1.2007 (na č.l. 33) Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila obom žalovaným, že im
umožňuje prečerpávať sporožírový účet     č. XXXXXXXXXX/XXXX až do výšky 24.000,- Sk (796,65 Eur)
s tým, že povolené prečerpanie im banka poskytla do 19.4.2047. Výzvou zo dňa 8.3.2011 Slovenská
sporiteľňa, a. s. vyzvala oboch žalovaných na úhradu sumy 860,42 Eur z úveru č. XXXXXXXXX, s ktorou
boli                  v omeškaní k 28.2.2011, v dodatočnej lehote 10 dní od doručenia výzvy (doklad o doručení
ako aj zaslaní na poštovú prepravu absentuje). Zmluvou o postúpení pohľadávok                    č. XXXX/
XXXX/CE z 27.6.2013 Slovenská sporiteľňa, a. s. sa zaviazala postúpiť žalobcovi za odplatu pohľadávky
konkretizované v prílohe č. 1 zmluvy, vrátane predmetnej pohľadávky voči žalovanej 1/, výška ktorej ku
dňu uzavretia zmluvy o postúpení zodpovedala sume 1.080,98 Eur vrátane príslušenstva. Oznámením
zo dňa 9.7.2013 oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanej 1/, že postúpila pohľadávku, ktorú mala
voči nej z predmetného úveru, žalobcovi. Žalovanú upozornila na skutočnosť, že záväzok z predmetnej
zmluvy môže plniť výlučne iba postupníkovi (pozn. žalobcovi), podľa fotokópie poštového podacieho
hárku č. D bez dátumu bola zásielka žalovanej 1/ odoslaná na poštovú prepravu na adresu: K. XXX/
XX, S. J. I.. Podľa platobnej histórie žalovaných je výška debetného zostatku na účte k 25.7.2011 mínus
945,36 Eur.

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že žaloba je nedôvodná. Zmluva o účte        v znení dodatku z
15.1.2007 je spotrebiteľskou zmluvou podľa zákona o spotrebiteľských úveroch aj podľa Občianskeho
zákonníka. Ide o tzv. formulárovú zmluvu na predtlačenom formulári, do ktorej boli dopísané iba niektoré
údaje. Keďže Slovenská sporiteľňa, a. s. touto zmluvou poskytla žalovaným úver formou povoleného
prečerpania, predmetný záväzkový vzťah okresný súd posudzoval primárne podľa zákona č. 258/2001
Z. z. ako spotrebiteľský úver a podľa § 23a zákona  č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podporne
podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 879j Občianskeho zákonníka.
Na aplikácii osobitných zákonov na ochranu spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka na predmetný
záväzkový vzťah nič nemení ani skutočnosť, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka v znení  účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), nakoľko pôsobnosť
Obchodného zákonníka je eliminovaná ochranou spotrebiteľa,                   a uzatváranie tzv.
absolútnych obchodov medzi dodávateľom a spotrebiteľom je platné iba      v rozsahu obsahujúcom
úpravu výhodnejšiu pre spotrebiteľa. Keďže v tomto spore sa uplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy,
okresný súd bol povinný z úradnej povinnosti podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadať na oslabenie
nároku žalobcu, vrátane premlčania. Vzhľadom na povahu predmetného úveru bolo možné určiť deň
omeškania žalovaných so splácaním úveru len s veľkými ťažkosťami. Vychádzajúc z výzvy banky           z
8.3.2011 mal za to, že dňa 28.2.2011 boli žalovaní už v omeškaní so splácaním úveru vo výške 860,42
Eur vrátane príslušenstva. Nakoľko konanie začalo 18.10.2013, t. j. do troch rokov, mal za to, že žalovaná
pohľadávka nie je premlčaná.

5. Žalovaní neplácali úver formou povoleného prečerpania riadne a včas, preto ich banka listom
z 8.3.2011 vyzvala na úhradu jej pohľadávky 860,42 Eur, s ktorou boli žalovaní v omeškaní k
28.2.2011, a to do 10 dní od doručenia výzvy. Doručenie tejto výzvy, ani jej odoslanie na poštovú
prepravu nebolo súdu preukázané. Doručenie, príp. odoslanie tejto výzvy, príp. akejkoľvek inej výzvy
Slovenskej sporiteľne, a. s. žalovaným, ktorou ich banka vyzvala na zaplatenie dlžnej sumy, nebolo
okresnému súdu v tomto spore vôbec preukázané, v dôsledku čoho nemohlo byť ani preukázané,
že žalovaní boli v omeškaní po doručení výzvy banky na plnenie nepretržite dlhšie ako 90 dní, a
že až potom banka postúpila predmetnú pohľadávku voči žalovaným žalobcovi. Nakoľko predmetný
úver je zároveň bankovým úverom,  je regulovaný aj zákonom č. 483/2001 Z. z., pričom v danom
prípade nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
na postúpenie pohľadávky banky nebankovému subjektu. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky
bankou upravené v zákone o bankách nepodporujú záver o možnosti odklonu pravidiel pri postúpení
bankovej pohľadávky, zakotvených v ust. § 92 ods. 8 zákona               o bankách v neprospech spotrebiteľa.
Žalobca preukázal iba odoslanie oznámenia banky         o tom, že postúpila pohľadávku nebankovému
subjektu, v danom prípade žalobcovi. Nepreukázal však, či boli splnené všetky zákonné podmienky na
postúpenie pohľadávky podľa príslušných právnych predpisov, t. j. nielen podľa Občianskeho zákonníka,
ale aj podľa zákona o bankách. Osobitná regulácia pravidiel pre postúpenie bankových pohľadávok
oproti všeobecnej právnej úprave bola zavedená do zákona o bankách z dôvodu, aby sa umožnilo
bankám ako krajné opatrenie proti chronickým neplatičom dlhov pristúpiť k postúpeniu pohľadávky
zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Prvoinštančný súd dospel k
záveru, že predmetné postúpenie pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a. s. žalobcovi je neplatné podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust.     § 92 ods. 8 zákona o bankách pre nedodržanie



zákonných podmienok postúpenia pohľadávky bankou. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky je
neplatné, žalobca nemôže byť veriteľom tejto pohľadávky, a teda nesvedčí mu aktívna vecná legitimácia
v tomto spore. Nakoľko žalobca nie je nositeľom práva voči žalovaným na zaplatenie pohľadávky                 z
predmetného bankového úveru, súdu neostávalo nič iné, iba žalobu ako skutkovo a právne nedôvodnú
zamietnuť.

6. V tomto spore mali vo veci plný úspech žalovaní, a preto im podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Keďže žalovaným
žiadne trovy konania nevznikli, okresný súd im nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému
žalobcovi nepriznal.

7. Na záver okresný súd uzavrel, že nakoľko na Ústavnom súde SR už prebieha konanie o súlade ust.
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s Ústavou SR, s to pod sp. zn. RVP 12672/2015, PL. ÚS 111/2016, nebol
daný dôvod na podanie rovnakého návrhu na ústavný súd, preto okresný súd návrh žalobcu na tento
postup súdu zamietol.

8. Proti tomuto rozsudku výlučne podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
ktorým navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť
a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil trovy odvolacieho
konania vo výške 128,85 Eur. Poukázal na      § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentoval tým, ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením
pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1
k Zmluve o postúpení pohľadávok, ako aj predloženou výzvou postupcu zo dňa 08.03.2011)   a aby
bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného
záväzku (toto bolo v konaní preukázané predloženou výzvou postupcu zo dňa 08.03.2011). Ak sú
uvedené podmienky splnené, postúpením pohľadávky zo strany banky na inú osobu nedošlo k porušeniu
bankového tajomstva. V konaní žalobca opakovane tvrdil, že žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky
v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako
90 kalendárnych dní a zároveň boli postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaného peňažného
záväzku (okrem iného výzvou zo dňa 8.3.2011). Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou (t. i.
žalovanými) rozporované, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať' za tzv. nesporné
skutkové tvrdenia, je potrebné prijať záver, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust.      § 92
ods. 8 zákona o bankách. Poukázal na § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov
medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, pričom zmluvné strany si v
posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 18.14
Všeobecných obchodných podmienok. Má za to, že splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách nebolo potrebné preukazovať, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti
upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách (poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016, uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/ 76/2016, uznesenie Krajského súdu            v Prešove sp.
zn. 9Co/145/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/206/2015, rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/11/2015). V konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným
o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť' z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako
prejudiciálne otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení (poukaz na rozsudok NS SR sp.
zn. 4 Obo 210/01). Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie
je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením výzvy nemôže byť spojená sankcia v
podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách,
konkrétne § 50 zákona o bankách.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127
a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),



preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je
v napadnutom vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
v zmysle § 387 ods. 1   a 2 CSP.

10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust.      § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje
na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo tu
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 945,36 Eur, úrok z
omeškania 8,50 % ročne zo sumy 796,65 Eur od 28.6.2013 do zaplatenia) z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom. III. výrok
napadnutého rozsudku (zamietnutie návrhu žalobcu na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej
republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov) nebol napadnutý odvolaním strán, preto
nadobudol právoplatnosť.

12. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanými dňa 23.2.2005
Zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX. Dňa 15.1.2007 uzavreli Dodatok k Zmluve o bežnom
účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorým sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovaným  poskytnúť
povolené prečerpanie k účtu s účinnosťou od 1.2.2006. Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámením o
poskytnutí povoleného prečerpania ponúkla žalovaným možnosť prečerpávať sporožírový účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX až do výšky 24.000,- Sk (796,65 Eur) do 19.4.2047, úročené premenlivou
úrokovou sadzbou 16,10 % ročne. Z tabuľky na čl. 42 vyplýva výška debetného zostatku na účte
žalovaných k -945,36 Eur. Listom zo dňa 8.3.2011 vyzvala Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaným na
zaplatenie omeškanej pohľadávky z úveru č. XXXXXXXXX ku dňu 28.2.2011 vo výške 860,42 Eur, v
dodatočnej lehote 10 dní od doručenia výzvy (žalobca nepreložil žiadny doklad o doručení tejto výzvy
žalovaným, ani doklad o jej zaslaní na poštovú prepravu). Slovenská sporiteľňa,   a. s. a žalobca uzatvorili
dňa 27.6.2013 Zmluvu o postúpení pohľadávok číslo XXXX/XXXX/CE. V prílohe číslo 1 k Zmluve o
postúpení pohľadávok je pohľadávka voči H. G. pod por. č. XXXX vo výške 1.080,98 Eur. Oznámením zo
dňa 9.7.2013 Slovenská sporiteľňa,   a. s. oznámila žalovanej H. G., že na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej dňa 27.6.2013 postúpila pohľadávku z nepovoleného prečerpania na účte FO
vo výške 1.080,98 Eur s príslušenstvom žalobcovi. Podľa podacieho hárku na č.l. 11 malo byť oznámenie
odoslané žalovanej.

14. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanými, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy        o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013 uzavretú medzi
Slovenskou sporiteľňou, a.s.,          a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v
spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol  účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;
stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba



(v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva    a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa    v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

15. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou
(ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky
nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej
banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo
pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka
zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu                 o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy     o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti
dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy
dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách,  alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne
od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom
prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu
splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ  zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od
zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom,  že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými
do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

17. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore
s § 92 ods. 8 zák.       č. 483/2001 Z. z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky
nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení
pohľadávok z 24.3.2011 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre
rozpor so zákonom). Obdobne rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2017: „Podmienky podľa §
92 ods. 8 prvej vety  zákona o bankách za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).



Nerešpektovanie takejto úprava má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

19. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť                 o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní       a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom         v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda        v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr.
kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a
postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné
oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník
teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o
postúpení.

20. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré
má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.
Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia            v týchto prípadoch potrebné splniť určité
podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách je postupca v súdnom konaní, v
ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

21. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú
pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia



pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka
jej splatnosti, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na
splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na
splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

22. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť pohľadávka
Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným naňho dňa 27.6.2013 postúpená, boli podmienky postúpenia
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca
pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaných na splnenie jeho záväzku (§ 92 ods. 8 zákona o bankách
vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný), čo žalobca v konaní
nepreukázal, keď síce predložil výzvu zo dňa 8.3.2011, ktorou postupca vyzval žalovaných na plnenie
sumy 860,42 Eur vyčíslenej ku dňu 28.2.2011, avšak doručenie tejto výzvy ani jej odoslanie na poštovú
prepravu nijakým spôsobom nepreukázal. Žalobca teda nepreukázal ani to, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

23. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť                            a
relevantným spôsobom nepreukázal existenciu a ani doručenie výzvy (keďže § 92 ods. 8 zákona o
bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný) pred
uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka
voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj
keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení
pohľadávky a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Keďže podľa
preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, žalobca v tomto smere
neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu
došlo   v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
skutočne neplatný.

24. Podľa § 132 ods. 1 CSP <., V žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

25. Podľa § 191 ods. 1 CSP <., Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.

26. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.
Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti
svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie
nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako  procesnú
zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé
na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

27. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP <. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má    z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom
ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.



28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok <. ukladá účastníkom konania povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov
vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie
je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým
prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 <. a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012 <.). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. <. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011 <.).

29. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd
skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania        a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v
mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej
veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho
zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§
157 ods. <. 2 Občiansky súdny poriadok).

30. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi           o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá  aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu
so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo
aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka). K argumentácii odvolateľa,
že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá  aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá
jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby
ju niektorá zo strán namietla (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ďalej odvolací súd dáva do pozornosti,
že vzhľadom na charakter daného sporu, ktorého predmetom sú záväzky zo spotrebiteľského vzťahu,
je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu oprava práva zo spotrebiteľských právnych
vzťahov čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 295 CSP, ktoré súdu dáva možnosť vykonať aj tie dôkazy,
ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará
alebo zabezpečí taký dôkaz. Pokiaľ teda aj v konaní žalovaný nepodal žiadne písomné vyjadrenie k
žalobe a nárok žalobcu nepopieral, bolo povinnosťou súdu aj bez toho, aby sa žalovaný tohto dovolával,
prihliadnuť na prípadnú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod brániaci uplatniť alebo priznať plnenie
žalobcovi voči žalovanému, ktorý je v pozícii spotrebiteľa.

31. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. <. zákona o bankách účinného v čase uzatvorenia
Dodatku č. 1 k Zmluve o bežnom účte (15.1.2007), banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri
každom obchode požadovať preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri
každom obchode je klient povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej
banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním anonymity klienta banka pobočka zahraničnej banky sú
povinné odmietnuť.

32. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona č. 483/2001 Z.z. <. zákona o bankách účinného od
10.6.2013, banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a
povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis



výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť;
takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka
a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na
inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

33. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách <., na ktorú sa žalobca   v podanom
odvolaní odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Preto ani účastníci zmluvy o úvere
uzatvorenej dňa 15.1.2007 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i budúcich)
odchýlne od vtedy účinného a platného zákona o bankách <. (§ 92 ods. 8 zákona o bankách <.) a to
ani s poukazom na bod 18.14 Všeobecných obchodných  podmienok. Odvolací súd sa teda nemohol
stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej odkazoval na ustanovenie citované v odseku 32.

34. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou
odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1     a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom I. výroku, vrátane správneho závislého II. výroku  o náhrade trov konania (nenapadnutého
odvolaním) potvrdil.

35. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vznikol zásadne nárok na náhradu
trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1
CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení         s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu
rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov
konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

38. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku  strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

39. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovaným 1/  a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi nepriznal.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).