{"guid": "39bec7a4-afde-41b3-bd79-c006fa38fd76:eb75b368-0ce6-4128-8cc5-23bc6da92cb2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6317206477.1", "spisova_znacka": "13Co/63/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/63/2018 z 22. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. apríla 2019, sp. zn. 13Co/63/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6317206477.1", "identifikacne_cislo": "6317206477", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Danica Kočičková", "sudca_id": 16, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-kocickova-16", "datum_vydania": "2019-04-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb75b368-0ce6-4128-8cc5-23bc6da92cb2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6317206477.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6317206477.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6317206477.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/63/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6317206477
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6317206477.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice
Kočičkovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci žalobcu: Prima
banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: R.
P., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. R. XXXX/XX, XXX XX P., v konaní o zaplatenie 1 767,74 € s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 5Csp/135/2017-107 zo dňa 28.
11. 2017, takto

r o z h o d o l :

I.  Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 5Csp/135/2017-107 zo dňa 28. 11. 2017 vo výroku, ktorým
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 517,78 €, týkajúcej sa pravidelných mesačných splátok po 50 €, vždy do 20. dňa v
mesiaci na účet žalobcu, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že v prípade omeškania s čo i len
jednou splátkou sa stane splatným naraz celý dlh a v súvisiacom výroku o trovách konania,  p o t v r
d z u j e.

II. V ostatnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

III.  Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
súd  prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd  uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
517,78 € v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50 €, vždy do 20. dňa v mesiaci na účet žalobcu,
počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že v prípade omeškania sa čo i  len s jednou splátkou sa stane
splatným naraz celý dlh. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa ustanovenia  § 255 ods. 2 zákona  č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 41,42 %.

2. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že podanou žalobou sa žalobca voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1 767,74 € spolu s úrokom 28 % ročne zo  sumy 1 767,74 € od
28. 06. 2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 19. 03. 2014 uzatvoril Zmluvu
č. 2071782002, na základe ktorej viedol pre žalovaného účet č. T Zmluvný vzťah medzi žalobcom a
žalovaným sa podľa jednotlivých ustanovení zmluvy riadil   aj obchodnými podmienkami  banky pre
jednotlivé produkty a všeobecnými  obchodnými  podmienkami  (ďalej len „VOP“),  s ktorými sa žalovaný
pred podpisom zmluvy riadne oboznámil, čo potvrdil svojím podpisom. Okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že ako dôkazy označil žalobca v žalobe zmluvu
o bežnom účte, všeobecné obchodné podmienky, sadzobník poplatkov, vývesku úrokových sadzieb
produktov a výpisy z účtu žalovaného.   Poukázal na bod 3. 8.  a bod 3. 12 VOP  a zdôraznil, že banke



vzniklo oprávnenie účtovať za poskytovanie produktov a služieb na ťarchu vedeného účtu žalovaného
poplatky podľa  aktuálneho Sadzobníka poplatkov. Podľa bodu 3.8 VOP bol   žalovaný povinný mať
na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok
úveru, poplatkov v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. Vzhľadom na
porušenie uvedenej zmluvnej povinnosti tým, že sa žalovaný dostal na svojom účte do nepovoleného
prečerpania vo výške istiny 1 767,74 €, zatvoril žalobca účet žalovaného a pred zatvorením účtu dňa
27. 06. 2017 vykonal internú účtovnú transakciu tak, že debetný zostatok na účte klienta - žalovaného
previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet.  V súlade s VOP v spojení s výveskou úrokových sadzieb
úročil istinu úrokom vo výške 28 % p. a. ročne. Keďže žalovaný do dňa podania žaloby dlžnú sumu
istiny a úroku neuhradil, domáhal sa žalobca nároku na zaplatenie sumy 1 767,74 € súdnou cestou,
pričom žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť sumu 1767,74 €, úrok vo výške 28 % p. a. ročne z
uvedenej sumy od 28. 06. 2017 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku.

3. Okresný súd vykonal dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca so
žalovaným dňa 19. 03. 2014 uzatvorili  Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a
služieb (ďalej  aj „zmluva“), predmetom ktorej bolo zriadenie účtu žalovaného, vydanie platobnej karty a
poskytovanie služieb elektronického bankovníctva. V zmluve sa nenachádzal žiadny údaj o dohodnutom
povolenom prečerpaní ani o žiadnych poplatkoch a úrokoch, ktoré by mal žalovaný platiť. Žalovaný
podľa príslušného výpisu z účtu prvýkrát čerpal vyššiu sumu ako bol zostatok na účte dňa 07. 07. 2014.
Výzvou zo dňa 12. 08. 2015 vyzval žalobca žalovaného na úhradu nepovoleného debetného zostatku
vo výške 935,42 € a žiadal o jeho vyrovnanie do 17. 08. 2015. Zároveň vo výzve žalovaného upozornil,
že ak nebude nedovolený debetný zostatok vyrovnaný, jeho účet bude zrušený.

4. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalobca svoje právo
na žalovanú sumu odôvodňuje tým, že žalovaný sa dostal do nepovoleného prečerpania a tento svoj
dlh nevyrovnal. V uvedenej súvislosti okresný súd uviedol, že pre uzatvorenie zmluvy o povolenom
prečerpaní sa vyžaduje písomná forma; v konaní však nebolo preukázané uzatvorenie takejto zmluvy
v písomnej forme. Žalobca súdu nepredložil žiadny doklad o tom, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o
povolenom prečerpaní a žalovaný na pojednávaní uviedol, že on takúto zmluvu neuzatvoril. V samotnej
zmluve o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb nebolo povolené prečerpanie
dohodnuté. V dôsledku uvedených skutočností dospel okresný súd k záveru, že žalobca nemá nárok
požadovať od žalovaného úroky a poplatky, o ktorých žalovaný v čase zriadenia služby povoleného
prečerpania nemal vedomosť a ktorých platné dojednanie vo vzťahu k povolenému prečerpaniu nebolo
súdu preukázané. Pokiaľ ide o Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb,
ktorú uzatvoril  žalovaný so žalobcom, okresný súd uviedol, že túto zmluvu je potrebné posudzovať ako
zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „Zákon o
spotrebiteľských úveroch“). Zdôraznil, že je nepochybné, že žalobca pri uzatváraní predmetnej Zmluvy
o spolupráci pri poskytovaní. bankových produktov a služieb vystupoval ako dodávateľ, vzhľadom
na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní predmetnej
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Samotná Zmluva o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb ako formulárová zmluva neupravuje konkrétne
poplatky a  úroky za služby, ani podmienky za akých by bol žalovaný povinný ich platiť. Zmluva len
odkazuje na Sadzobník poplatkov a Všeobecné obchodné podmienky. Nároky žalobcu uplatnené v
konaní teda majú vyplývať z obsahu Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka poplatkov,
na ktoré zmluva poukazuje. Zmluva, Všeobecné obchodné podmienky a aj Sadzobník poplatkov sú
na vopred predtlačenom formulári, vypracovanom žalobcom ako dodávateľom. Tieto listiny žalovaný
ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, nemal možnosť individuálne vyjednať ich
znenie tak, aby to bolo možné považovať za dohodu v rámci zmluvnej voľnosti. Nepostačuje konštatovať,
že so Všeobecnými obchodnými podmienkami a Sadzobníkom poplatkov sa klient oboznámil a sú
súčasťou zmluvy. Do nepodpísaných Všeobecných obchodných podmienok nemôže byť zahrnuté také
zmluvné dojednanie, pri ktorom zákon výslovne vyžaduje písomnú formu (§ 9 ods. 1, 2 Zákona o
spotrebiteľských úveroch). Podmienkou platnosti písomného právneho úkonu je totiž podpis konajúcej
osoby, inak nemôže vyvolať zamýšľané právne následky. V tomto prípade nemohol žalovaný ovplyvniť
obsah Sadzobníka poplatkov ani obchodných podmienok, ktoré majú slúžiť na dojednanie technického
alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali by sa v nich nachádzať dojednania úrokov či iných poplatkov,
pokiaľ ich spotrebiteľ nemôže individuálne s dodávateľom dohodnúť. Žalobca nepreukázal kedy, kde a



akým spôsobom sa žalovaný mal dozvedieť o poplatkoch a o úrokovej sadzbe, pretože tieto nie sú v
zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovaným uvedené. Pokiaľ ide o odkaz na Sadzobník poplatkov,
ktorý taktiež nebol individuálne dojednaný, tu súd poukazuje na skutočnosť, že v Sadzobníku poplatkov
sa úrok 28 % p. a. tiež nenachádza, je uvedený v listine nazvanej „úrokové sadzby produktov“, na ktorú
zmluva ani len neodkazuje. Okresný súd v uvedenej súvislosti v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku ďalej uviedol, že   ani po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ  z 09. 11. 2016 vo veci C - 42/15 Home
Credit Slovakia, a. s.  vs. Q. P., sa nič nemení  na skutočnosti, že členský štát vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave môže na jednej strane stanoviť, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti Smernice a musí
byť podpísaná zmluvnými stranami  a na druhej strane, aby sa požiadavka podpísania vzťahovala na
všetky náležitostí zmluvy. Zákonu síce žiadnym spôsobom neodporuje, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere pozostáva z viacerých dokumentov, ale spotrebiteľ musí byť s obsahom týchto dokumentov
oboznámený. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, presne
špecifikoval podstatné náležitostí zmluvy, ktoré musia byť podpísané účastníkmi zmluvy. Podľa názoru
súdu prvej inštancie, ak sú tieto náležitosti uvedené vo Všeobecných  obchodných podmienkach je
potrebné, aby aj tieto boli stranami podpísané.

5. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že podľa výpisov  z
účtu žalovaného, žalovaný reálne čerpal výbermi v hotovosti, platbami kartou, splátkami úveru spolu
sumu 8 093,30 € a v prospech účtu poukázal spolu sumu 7 575,52 €. Žalobca má teda nárok iba na
vrátenie rozdielu medzi reálne čerpanými a poukázanými prostriedkami na daný účet, čo predstavuje
sumu 517,78 € a túto sumu súd žalobcovi aj priznal. V prevyšujúcej časti uplatnenej istiny a úroku vo
výške 28 % p. a. z uplatnenej  istiny od 28. 06. 2017 do zaplatenia, okresný súd žalobu vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti, zamietol. Na zdôraznenie dôvodov zamietnutia okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca vyzval žalovaného na vyrovnanie nepovoleného
debetného zostatku už v auguste 2015 s tým, že ak ho v lehote do 17. 08. 2015 nevyrovná, bude jeho
účet zrušený.  K zrušeniu účtu žalovaného však reálne došlo až v júni 2017, teda po viac ako dvoch
rokoch. Za celý ten čas nabiehali na účte žalovaného iba úroky a poplatky, kým ku dňu 29. 05. 2015  bol
stav  na účte - 837,91 €, ku dňu 27. 06. 2017 to bolo - 1 767,74 €. Takéto konanie žalobcu okresný súd
posúdil ako konanie, ktoré je  v rozpore s dobrými mravmi, pretože  žalobca mal možnosť  zrušiť účet
žalovaného hneď, resp. v krátkom čase po nezaplatení nepovoleného debetného zostatku a nie až po
takom dlhom období, keď umelo navyšoval dlžnú sumu iba o poplatky a úroky.

5.1 Žalobcovi priznanú sumu 517,78 € umožnil okresný súd žalovanému splácať v pravidelných
mesačných splátkach po 50 €, nakoľko  žalovaný na pojednávaní uviedol, že nie je schopný zaplatiť celú
dlžnú sumu naraz, pretože  v súčasnosti pracuje ako stolár na polovičný úväzok a jeho čistý mesačný
príjem zo zamestnania je cca 200 €, k tomu si vie privyrobiť asi 100 € mesačne pomocnými prácami,
keď ho niekto zavolá. Býva v byte u svojej sestry spolu so sestrou a mamou. Sestre prispieva mesačne
sumou 150 €, 45 € mesačne platí za mobil a internet. Má nesplatený úver u žalobcu, ktorý splácal z
predmetného účtu a prišla mu výzva zo spoločnosti Orange, a.s. na zaplatenie sumy  cca 3 000 €.
Uviedol, že by bol schopný splácať dlžnú sumu v splátkach, maximálne vo výške 50 € mesačne. Z
uvedených dôvodov povolil súd žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach po 50 € mesačne, vždy do
20. dňa v mesiaci na účet žalobcu pod stratou výhody splátok v súlade s § 232 ods. 3 a 4 CSP.

6. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie do výroku, ktorým okresný
súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a do tej časti výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovu sumu 517,78 €, v ktorej okresný súd povolil žalovanému uvedenú sumu
splácať v pravidelných mesačných splátkach po 50 €.  V odvolaní uviedol, že s argumentmi súdu prvej
inštancie sa nestotožňuje, rozsudok súdu prvej inštancie považuje v odvolaním napadnutej časti za
nesprávny, pričom odvolanie odôvodňuje tým, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti  vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a tiež tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesného práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

6.1 Žalobca v odvolaní namietal, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je
dostatočne odôvodnený. Mal za to, že súdne rozhodnutie nie je možné považovať za dostatočne
odôvodnené, jasné a určité, keď súd priznáva plnenie v splátkach, avšak svoj názor nepodloží náležitou
právnou argumentáciou  a riadne vykonaným dokazovaním. V uvedenej súvislosti žalobca súdu prvej
inštancie vytkol, že umožnil žalovanému splácať dlh v splátkach po 50 €, avšak žalovaný nepredložil



súdu žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali možnosť pripustenia splátok. Súd prvej inštancie postupoval
v zmysle neplatnej právnej úpravy a to podľa ustanovenia § 160 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.,
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdu priznával oprávnenie rozhodnúť, že peňažné plnenie sa
môže vykonávať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, avšak v aktuálnej platnej a
účinnej právnej úprave takéto splnomocňovacie ustanovenie chýba. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP, na
ktoré okresný súd v odvolaním napadnutom rozhodnutí odkazuje totiž stanovuje, že lehota na plnenie
je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku, pričom súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu
lehotu.

6.2 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že má za to, že v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z. z. o
platobných službách (ďalej aj „Zákon o platobných službách“), poskytovateľ platobných služieb poskytuje
platobné služby používateľovi platobných služieb na základe : a) zmluvy o poskytnutí jednorazovej
platobnej služby alebo b) rámcovej zmluvy. V zmysle § 31 ods. 4  citovaného zákona sú neoddeliteľnou
súčasťou rámcovej zmluvy obchodné podmienky o poskytovaní platobných služieb. V zmysle § 31
ods. 5 písm. d) rámcová zmluva okrem iného  obsahuje informácie o poplatkoch a úrokoch. Ako
vyplýva z vyššie uvedených ustanovení Zákona o platobných službách, zákon výslovne neustanovuje,
že poplatky za poskytnutie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle bodu 25.5  sú
Všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou zmluvy o vkladovom účte, pričom Sadzobník poplatkov je
neoddeliteľnou súčasťou VOP, teda aj rámcovej zmluvy. Zároveň sú v bode 25.4 VOP uvedené dôvody,
z ktorých je banka oprávnená zmeniť VOP tak, že nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, a to jednostranná zmena zmluvných podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Ani
zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia
byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z
09. 11. 2016 vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a. s. vs. Klára Bírová, ktorý ustálil, že zmluva o
úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Pokiaľ ide o nepriznanie úroku vo výške
28 % p. a. okresným súdom, žalobca v odvolaní uviedol, že tak, ako to vyplýva z úvodných ustanovení
predmetnej Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, zmluva bola uzatvorená
v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte (§ 708 a nasl.
Obchodného zákonníka). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka, ak je v zmluve určené, že banka
vykonáva z určitej sumy príkazy na platby, aj keď klient na to nemá potrebné peňažné prostriedky na
účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.
Obchodného zákonníka). V zmysle § 711 ods. 1  Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka
oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky
na účte. Ako vyplýva z bodu 3.12 VOP, žalobca iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych
predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán
zo zmluvy o bežnom účte. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta Obchodný
zákonníka, ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1. Podľa žalobcu povinnosť platiť úroky
a poplatky bola so žalovaným dohodnutá, a teda nie je daný dôvod na ich nepriznanie. V uvedenej
súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú tak, ako to vyplýva z
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jej doplnenie v zmysle § 129
ods. 1 CSP, k čomu však nedošlo.

6.3  Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že žalobca mal
možnosť zrušiť účet žalovaného hneď po nezaplatení nepovoleného debetného zostatku žalovaným a
nie až po určitej dobe, počas ktorej umelo navyšoval dlžnú sumu o poplatky a úroky, žalobca v odvolaní
poukázal na bod 3.12 VOP, kde sa uvádza, že pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom
platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi
bankou a klientom, ako aj v iných prípadoch, môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu.
Ďalej poukázal na bod 3.11.5 VOP, z ktorého vyplýva, že banka môže odstúpiť od zmluvy o bežnom účte
len v tom prípade, ak klient podstatne poruší zmluvné povinnosti alebo povinnosti ustanovené platnými
právnymi predpismi. Ide teda o možnosť žalobcu, nie o jeho povinnosť, preto nesúhlasí s tým, že ide
o konanie v rozpore s dobrými mravmi.

6.4 Pokiaľ ide o možnosť žalovaného splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 50 €, žalobca
v odvolaní uviedol, že má za to, že ak súd priznal žalovanému  možnosť splatenia dlhu v splátkach
po 50 € tak, ako to vyplýva z  I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, postupoval v rozpore so
zákonom. Zdôraznil, že rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu
zo zmluvných strán na úkor druhej zmluvnej strany. Namiesto určitej sankcie za to, že žalovaný si neplnil



svoje zmluvné povinnosti, bol takouto formou za porušenie zmluvy „odmenený“. Takéto rozhodnutie
súdu by bolo podľa žalobcu len motiváciou pre klientov banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti,
pretože ich porušením v konečnom dôsledku získajú výhodnejšie postavenie ako pôvodne bolo v
zmluve dohodnuté. Výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností nie je v súlade so
spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou v Civilnom  sporovom  poriadku. Podľa žalobcu
v dôsledku priznania  možnosti žalovanému splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 50 €,
by žalovaný splácal len istinu skoro 3 roky, čo predstavuje pre žalobcu nevýhodné postavenie a tiež
to, že takéto rozhodnutie je zjavne nespravodlivé. Podľa názoru žalobcu, žalobca má právo, aby mu
pohľadávka bola uhradená v primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené, mal žalovaný možnosť pred
podaním žaloby  a aj po podaní žaloby splácať dlh aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jeho
finančným možnostiam. Žalovaný tak neurobil a počas celého súdneho konania neuskutočnil ani jednu
úhradu. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
24Co/322/2016-85 zo dňa 01. 03. 2017 a na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/34/2017-97
zo dňa 15. 06. 2017 a uviedol, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali alebo
odôvodňovali možnosť pripustenia splátok, preto  považuje rozhodnutie súdu, v rámci ktorého súd
povolil žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach za  svojvoľné. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom
rozsahu a zaviaže žalovaného uhradiť mu dlžnú sumu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi
prizná náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

7. K obsahu odvolania žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 18. 01. 2018, kde uviedol, že pokiaľ
žalobca uvádza, že odstúpenie od zmluvy je možnosť a nie povinnosť banky, tak z tohto vyjadrenia
banky usudzuje, že banka využíva platobnú neschopnosť svojich klientov  na „navyšovanie“ úrokov a ich
následné vymáhanie, a to aj v prípadoch, keď klienti neuzavrú zmluvu o povolení debetu. Podľa názoru
žalovaného banka tak koná v rozpore  s dobrými mravmi, pretože mala možnosť zrušiť jeho účet,  aby
nedochádzalo k navyšovaniu úrokov a aj napriek oznámeniu, ktoré mu doručila, tak neurobila. K ďalšej
odvolacej argumentácii žalobcu, a to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je náležite odôvodnený a že
nesúhlasí s výškou splátok priznanej časti v žalobe uplatnenej sumy z dôvodu, „že by nedochádzalo k
znižovaniu dlhu, ale naopak, dochádzalo by k jeho zvyšovaniu v dôsledku úrokov z omeškania“, žalovaný
vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ak okresný súd rozhodol o zaplatení dlhu vo výške 517,78
€ v splátkach a nepriznal žalobcovi úroky, tak splátky dlžnej sumy 517, 78 € vo výške 50 € mesačne sú
primerané a dlh bude uhradený do jedného roka a nie do troch rokov ako uviedol v odvolaní žalobca.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu danom ustanovením
§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania  podľa § 385 ods. 1 CSP  (a contrario) a
rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol, v časti výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
517,78 €, týkajúcej sa splatenia žalobcovi prisúdenej sumy žalovaným v splátkach po 50 € mesačne a
v súvisiacom výroku o trovách konania  podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny
potvrdil; vo zvyšnej časti zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie v rozsahu
a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, v akej časti napadol
rozsudok okresného súdu odvolaním a tiež to, že odvolanie založil na dvoch odvolacích dôvodoch,
pričom prvým z nich je tvrdené porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu prvej inštancie a druhým nesprávne právne posúdenie veci. V  rámci
porušenia práva na spravodlivý proces žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie rozhodol  o
žalobe, ktorú považoval za neurčitú (neúplnú) bez toho, aby sa pokúsil neúplnosť alebo neurčitosť žaloby
odstrániť a tiež to, že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnil.

9.1 Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu súvisiacu s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie
rozhodol o žalobe, ktorú považoval za neurčitú a neúplnú bez toho, aby sa pokúsil neurčitosť alebo
neúplnosť žaloby odstrániť, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia predmetného rozsudku okresného
súdu nevyplýva, že by okresný súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti z dôvodu jej neúplnosti
alebo neurčitosti. Nemohol sa teda dopustiť žalobcom vytýkaného procesného  pochybenia vo svojom
procesnom postupe vedúcom k vydaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia a tým porušiť právo
žalobcu na spravodlivý proces, čo znamená že uvedená odvolacia námietka žalobcu je neopodstatnená.



Rovnako neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, pretože súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a prečo povolil žalovanému žalobcovi prisúdenú sumu splácať
v pravidelných mesačných splátkach po 50 € až do jej úplného   zaplatenia. V uvedenej súvislosti
poukazuje odvolací súd na to, že z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky ako aj z ustálenej
rozhodovacej praxe  najvyšších súdnych autorít vyplýva, že pokiaľ je v odvolaní namietané nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd súd posudzuje, či konkrétne odvolaním
napadnuté rozhodnutie spĺňa zákonom vyžadované kritéria riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia,
vymedzené v ustanovení § 220 CSP, čo v danom prípade bolo splnené, pretože odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podrobne uvádza skutkový stav veci, stanoviská strán sporu
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, právne predpisy, ktoré súd prvej inštancie
aplikoval a právne úvahy a závery, ku ktorým dospel, a to aj pokiaľ ide o tú časť odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať žalobcovi priznanú
sumu 517,78 € v mesačných splátkach po 50 €, kde súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil
aké dôvody na strane žalovaného ho viedli k tomu, že žalovanému plnenie v splátkach umožnil.

10. Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacej námietky žalobcu, týkajúcej sa nesprávneho právneho
posúdenia uplatneného nároku žalobcu na úrok z nedovoleného prečerpania vo výške 28 % p. a. ročne,
odvolací súd uvádza, že  ani žalobcom v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie nemá svoje
opodstatnenie, pretože záver súdu prvej inštancie vychádzajúci z toho, že žalobcovi nevznikol voči
žalovanému nárok   na úrok z nepovoleného prečerpania vo výške 28 % p. a. ročne, je z nižšie uvedených
dôvodov správny.

10.1  V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov  ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
správne použitý právny predpis nesprávne interpretoval.

10.2  Žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že na zistený skutkový stav neaplikoval zákon
č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, konkrétne ustanovenie § 31 ods.2, 4 a  5 citovaného zákona,
ktoré nevyžaduje, aby boli poplatky za poskytované služby (a teda aj úroky) individuálne dojednané.

10.3  S uvedenou argumentáciou žalobcu nie je možné sa stotožniť, pretože žalovaný je spotrebiteľom,
ktorému právny poriadok poskytuje osobitnú ochranu, vyplývajúcu z osobitných právnych predpisov
zameraných na ochranu spotrebiteľa, medzi ktoré Zákon o platobných službách nepatrí,   a  preto nie je
možné akceptovať názor žalobcu, že pokiaľ Zákon o platobných službách  nevyžaduje, aby boli úroky a
poplatky individuálne dojednané, nie je potrebné splnenie tejto podmienky (individuálneho dojednania)
pri takomto type zmluvného  vzťahu,  založeného  v tomto konkrétnom prípade Zmluvu o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 19. 03. 2014, vyžadovať.

11. Po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacej námietky žalobcu
týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd ďalej uvádza, že  z   dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že strany sporu uzavreli dňa 19. 03. 2014  Zmluvu
o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej zriadil žalobca pre
žalovaného účet č. T. na ktorom došlo zo strany žalovaného k nepovolenému prečerpaniu.  Predmetnou
zmluvou  neboli medzi jej zmluvnými stranami dojednané podmienky povoleného prečerpania, dôsledky
nepovoleného prečerpania, ani  žiadne konkrétne poplatky   a úroky v prípade nepovoleného prečerpania
na uvedenom osobnom účte žalovaného. Žalobca uplatnený nárok na úrok vo výške 28 % p. a.
ročne odvodil a preukazoval bodom  3.12 VOP Prima banky, a. s., účinných od 01. 07. 2017, kde
sa v bode 3.12 označenom ako „Nepovolené prečerpanie“ uvádza: „Pri zúčtovaní úrokov, poplatkov,
operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch
dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu
bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje
majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte.
Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu
nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe



úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia odseku 8.8 sa použijú primerane.
Výšku sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní môže banka znížiť alebo zvýšiť.“

11.1 V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že aj keď sú práva a povinnosti zmluvných
strán spravidla upravené priamo v zmluve, podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky
zohľadňujúcej rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09. 11. 2016 vo veci C - 42/15 Home
Credit Slovakia, a. s. vs. Klára Bírová, je pri posudzovaní uplatneného nároku možné okrem znenia
samotnej zmluvy vychádzať (za splnenia určitých konkrétnych podmienok)  aj z ustanovení Všeobecných
obchodných podmienok. Pre spotrebiteľské zmluvy, vrátane VOP však platí, že nesmú obsahovať také
zmluvné dojednania, ktoré sú v rozpore so základnými princípmi ochrany spotrebiteľa, ktoré neboli so
spotrebiteľom individuálne dojednané a s ktorých obsahom nebol spotrebiteľ pred podpisom zmluvy
oboznámený.  V  danom prípade sa v bode IV.3 Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb,  uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 19. 03. 2014 uvádza, že „Vzájomné
práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované touto zmluvou sa riadia Všeobecnými
obchodnými podmienkami Prima banka Slovensko, a. s. v platnom znení.“ Uvedená zmluva o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a  služieb neobsahuje, tak ako je vyššie uvedené,
žiadne zmluvné dojednania týkajúce sa nepovoleného prečerpania, vo všeobecnosti (v bode IV.3)
odkazuje na Všeobecné obchodné podmienky pre prípad, ak ide o vzájomné práva a povinnosti bližšie
nešpecifikované zmluvou.  Žalobca ako dôkaz na preukázanie svojho nároku na uplatnený úrok za
nepovolené prečerpanie vo výške 28 % p. a. ročne  predložil súdu Všeobecné obchodné podmienky v
znení účinnom od 01. 07. 2017, kde je dojednanie o úroku z nepovoleného prečerpania (tak ako vyplýva
z vyššie uvedenej citácie bodu 3.12 týchto VOP) neurčité a nekonkrétne.  Vychádzajúc z uvedeného
je potom potrebné konštatovať, že   v danom prípade  nebol medzi stranami sporu individuálne
dojednaný/dohodnutý úrok pre prípad nepovoleného prečerpania, pričom žalobca ani nepreukázal, že
by žalovaného oboznámil so VOP (ktoré ako dôkaz predložil súdu v znení účinnom od 01. 07. 2017),
čo logicky vzhľadom na časový odstup medzi uzavretím Zmluvy a účinnosťou VOP reálne ani nebolo
možné. Z uvedeného je zrejmé, že ak súd prvej inštancie na základe všetkých vyššie uvedených
skutočností a vykonaných dôkazov dospel k záveru, že podľa výpisov z účtu žalovaného, žalovaný
reálne čerpal výbermi v hotovosti, platbami kartou, splátkami úveru zo svojho osobného účtu založeného
žalobcom na základe predmetnej Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
spolu sumu 8 093,30 € a  v prospech tohto účtu poukázal sumu 7 575,52 €, preto má žalobca nárok iba
na vrátenie rozdielu medzi reálne čerpanými a poukázanými prostriedkami na daný účet, čo predstavuje
sumu 517,78 €, ktorú sumu prisúdil súd prvej inštancie žalobcovi a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol,
tak jeho rozhodnutie je správne.

12. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom
výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ďalej v tej časti výroku, ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 517,78 €, týkajúcej sa pravidelných mesačných splátok po 50 €, vždy
do 20. dňa v mesiaci na účet žalobcu, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že v prípade omeškania
s čo i len jednou splátkou sa stane splatným naraz celý dlh a v súvisiacom výroku o trovách konania,
ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil konštatujúc, že možnosť povoliť
splátky na uhradenie prisúdenej sumy vyplýva z ustanovenia § 232 ods. 4 CSP. Splácanie prisúdenej
sumy v mesačných splátkach nezasiahne neprimerane do pomerov žalobcu, ktorý má v predmete
svojej obchodnej činnosti poskytovanie úverov, ktoré dlžníci bežne splácajú v splátkach. Žalovaný na
pojednávaní konanom na okresnom súde prejavil snahu o splnenie záväzku voči žalobcovi, avšak pre
nepriaznivú situáciu žiadal o poskytnutie možnosti splatiť žalobcovi prisúdenú sumu 517,78 € v splátkach
po 50 € mesačne, čomu súd prvej inštancie s prihliadnutím na situáciu v akej sa žalovaný nachádza a
predpokladané obdobie splatenia žalobcovi prisúdenej sumy (približne 10 mesiacov), vyhovel. Postup
súdu prvej inštancie reflektoval zmysel ustanovenia § 232 ods. 4 CSP, pričom odvolací súd nevidel
dôvod záver súdu prvej inštancie o poskytnutí možnosti  žalovanému splácať žalobcovi prisúdenú sumu
517,78 € v mesačných splátkach po 50 €, zmeniť.

13.  O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný
priznal  náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej (náhrady) rozhodne súd prvej
inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.



14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov  senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí  byť  v  dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné  podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Csp/135/2017", "guid": "70577acc-0ae5-4b47-b3a2-279769c1e7d5:737472fd-b82f-42d5-af61-f2a731550593", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "62090d90-6f1c-4db7-ad65-63f29a5c1161:d3aaf031-4e7a-4785-bd0b-a4130078a506", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5315207975.1", "spisova_znacka": "8Co/34/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/34/2017 z 20. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5315207975.1"}, {"guid": "8f4c6ae0-fd6b-46b2-9475-df320da1c4fc:ce369bde-637f-472c-b13f-8b23e994cd97", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2214219309.1", "spisova_znacka": "24Co/322/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/322/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2214219309.1"}, {"guid": "506356be-3f47-47ec-97a6-66ba035320e9:a4081123-1186-4c68-a2d6-97326bb12540", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Csp/135/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5Csp/135/2017 z 5. 2. 2018", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2018-02-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/506356be-3f47-47ec-97a6-66ba035320e9:a4081123-1186-4c68-a2d6-97326bb12540"}], "citovane_v": []}