Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/30/2011 z 18. 10. 2011 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. októbra 2011, sp. zn. 2S/30/2011, ECLI:SK:KSBA:2011:1011200302.1 Krajský súd Bratislava | 2S/30/2011 | ECLI:SK:KSBA:2011:1011200302.1 | 2011-10-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc37c68e-a44e-44bf-95cd-91feb8917f23 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2011:1011200302.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/30/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200302
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1011200302.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobkyne: H. K., L.
XX/XX, B. - J. M., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Ján Mrázovský & E.. Michaela Kojtalová,
s.r.o., Mariánske nám. č. 2, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Drieňová
22, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo
dňa 04.01.2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Žalobkyni sa nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.:
SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa 04.01.2011, ktorým žalovaný ako odvolací orgán príslušný podľa § 4
ods. 6 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch rozhodol o odvolaní žalobkyne
proti rozhodnutiu Obvodného úradu Žilina, odboru všeobecnej vnútornej správy, č.: /2010/06228/1413/
SIM zo dňa 26.08.2010 tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil
tak, že výroková časť rozhodnutia, ktorou bola žalobkyňa uznaná vinnou znie:

„Obvinená H. K., bytom L. XX/XX, B., sa uznáva vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov, ktorého sa dopustila tým, že dňa 08.07.2010 okolo 13.00 hod. na priestupkovom pojednávaní
vedenom na odbore všeobecnej vnútornej správy Obvodného úradu Žilina, ul. Janka Kráľa 4, Žilina, v
prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu E.. B. F. a zapisovateľky G. X., urazila na cti G. J., bytom
L. XX/XX, B., slovami „si diabol a robíš diablove skutky“. Obvinená H. K. svojím konaním úmyselne
narušila občianske spolunažívanie tým, že inému ublížila na cti tak, že ho urazila.

Rozhodnutie Obvodného úradu Žilina, odboru všeobecnej vnútornej správy, číslo /2010/06228/1413/
SIM z 26.08.2010 zostáva v ostatnej časti nezmenené.“

Prvostupňový orgán svojim rozhodnutím uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o priestupkoch) a podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti
na § 12 ods. 1 a ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch žalobkyni uložil sankciu pokarhanie.
Žalobkyňa sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie



konanie. V žalobe uviedla, že nepopiera, že sa skutok, ktorý bol predmetom šetrenia správnych orgánov,
stal a nepopiera ani priebeh skutku tak, ako bol objasnený správnym orgánom. Žalobkyňa skutočne dňa
08.07.2010 pri prejednávaní priestupku uviedla na adresu G. J.: „ Si diabol a robíš diablove skutky“. Tento
výrok však správne orgány nesprávne vyhodnotili ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu -
druhovo urážku na cti. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil a tým vydal nezákonné rozhodnutie,
ktorým bola žalobkyňa ukrátená na svojom práve na slobodu prejavu v rozsahu, aký jej garantuje Charta
základných práv Európskej únie v čl. 11. Citovala aj článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 26 Ústavy SR. Poukázala aj na nález ÚS SR PL. ÚS 15/1998 zo dňa 11.03.1999.
Slobodu prejavu nemožno obmedziť v akomkoľvek verejnom záujme a dôležité je, že ochranu práv
a slobôd iných nemožno nadraďovať nad slobodu prejavu. Právo vyjadriť svoj názor je právom, bez
ktorého nemôže fungovať demokratická spoločnosť. Citovala autora komentára k ústave, E. G.: „Sloboda
prejavu človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Dáva mu možnosť
prejaviť sa ako hulvát alebo gentleman, hlupák alebo intelektuál, luhár alebo zástanca pravdy bez
ohľadu na následky.“. Žalovaný sa podľa názoru žalobkyne nevysporiadal dostatočne s kolíziou dvoch
ústavných práv - práva na ochranu cti a na druhej strane práva na slobodu prejavu. Žalobkyňa je
presvedčená, že vyjadrením svojho názoru nevybočila z medzí slobody prejavu a len prekročenie tohto
práva, resp. vybočenie z jeho medzí, možno považovať za priestupok. Poukázala na široko chápaný
rámec práva na slobodu prejavu v súvislosti s rozsudkom Handyside v. Spojené kráľovstvo. Poukázala
aj na rozsudok ESĽP vo veci Klein v. Slovenská republika (rozsudok 72208/01 2006 zo dňa 31.10.2006).
Do pozornosti dala tiež judikát NS SR V Cdo 3/94. Žalovaný sa teda podľa žalobkyne nezaoberal
skutočnosťou, že žalobkyňa svojim vyjadrením na adresu G. J. vyslovila svoj subjektívny názor na jej
správanie a realizovala tak svoje základné právo na slobodu prejavu. Pôvod slova diabol je možné nájsť
v hebrejskom a aramejskom jazyku, ktorý používa označenie Sítna, čo znamená protivník, obviňovateľ,
pokušiteľ, niekto kto hovorí zlomyseľné veci alebo lži. Táto postava hrá rôzne úlohy v Koráne, Starom
i Novom zákone...Negatívny postoj žalobkyne k G. J. má pôvod v dlhoročnom konfliktnom susedskom
spolužití. Žalobkyňa teda na základe svojho subjektívneho vnímania a cítenia menovanú prirovnala k
diablovi, pretože ju vníma ako osobu, ktorá žalobkyňu neustále pokúša svojim konaním, neustále ju
obviňuje... Tiež treba rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Kým existencia faktov môže byť
preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. V danom prípade má žalobkyňa
zato, že jej hodnotiaci úsudok zodpovedá danej situácii a odráža útočné správanie G. J.. Záverom
uviedla, že žalovaný neopodstatnene zasiahol do jej práva na slobodu prejavu, t.j. práva na vyslovenie
vlastného názoru ako integrálnej súčasti práva na slobodu prejavu. Uloženie sankcie teda nebolo
nevyhnutné a je nezákonné pre rozpor s právnymi normami garantujúcimi slobodu prejavu.

Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že na priestupkovom konaní
žalobkyňa v prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu povedala na adresu G. J.: „Si diabol a robíš
diablove skutky“, čím ju urazila na cti. Uviedol, že každý má síce právo na slobodu prejavu, avšak toto
právo automaticky nezakladá aj netrestnosť určitých názorov len z dôvodu, že boli uplatnené v rámci
tohto ústavného práva. V priestupkovom konaní správny orgán konal vo veci priestupku proti majetku a
žalobkyňa sa mohla v rámci realizácie svojho subjektívneho práva vyjadriť ku všetkým skutočnostiam,
ktoré súviseli s predmetom tohto konania. Žalobkyňa však vyjadrila svoj hanlivý názor na menovanú,
ktorú týmto urazila a keďže tento výrok svojim obsahom žiadnym spôsobom nesúvisel s predmetom
konania o priestupku proti majetku, nie je možné ho považovať za výkon subjektívneho práva žalobkyne.
Výrok žalobkyne nemohol byť subsumovaný pod výkon jej subjektívneho práva, keďže s prejednávanou
vecou nesúvisel, a preto bol v zmysle zákona o priestupkoch posúdený ako priestupok proti občianskemu
spolunažívaniu, keďže boli naplnené všetky znaky jeho skutkovej podstaty. Poukázal na odôvodnenie
svojho rozhodnutia, na ktorého správnosti a zákonnosti zotrval.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl.
O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249
ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť
podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so
zákonom. Súd v súlade s § 250f ods. 1, 2 O.s.p. rozhodol o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ktorý
bol verejne vyhlásený dňa 19.10.2011.



Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový správny orgán začal vo veci konať
na základe návrhu na začatie konania o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49
ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch podaného G. J. dňa 08.07.2010 z dôvodu, že žalobkyňa na
priestupkovom pojednávaní vo veci priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch
pri ústnom pojednávaní v prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu E.. B. F. a zapisovateľky G.
X. povedala G. J.: „Si diabol a robíš diablove skutky“. Tento výrok žalobkyne je zapísaný v zápisnici
z priestupkového konania a v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že skutkový stav vo veci nebol sporný,
keďže aj žalobkyňa v žalobe uviedla, že skutok tak, ako bol šetrený správnymi orgánmi, sa stal a
potvrdila aj priebeh skutku. Žalobkyňa nesúhlasila len s právnym posúdením veci správnymi orgánmi
z dôvodu, že je v rozpore s právnymi normami garantujúcimi slobodu prejavu. Ako už bolo uvedené,
prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 26.08.2010 uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch,
ktorého sa dopustila tým, že dňa 08.07.2010 na priestupkovom pojednávaní v prítomnosti zamestnankýň
správneho orgánu urazila na cti G. J. slovami: „Si diabol a robíš diablove skutky“. Za priestupok jej uložil
sankciu pokarhanie. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 04.01.2011
podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenil prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti, pretože
prvostupňový správny orgán neuviedol konkrétne názov správneho orgánu, na ktorom sa skutok stal
a taktiež ani nekonkretizoval druhové určenie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49
ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch, ktorého sa obvinená dopustila tým, že inému ublížila na cti tak,
že ho urazila. Žalovaný zvýraznil, že v priestupkovom konaní, na ktorom žalobkyňa urazila G. J. na cti,
správny orgán prejednával priestupok proti majetku a nie proti občianskemu spolunažívaniu a žalobkyňa
nebola oprávnená sa vyjadrovať k veci, ktorá nebola predmetom konania, teda ku skutočnostiam, ktoré
viedli k narušeniu riadneho občianskeho spolunažívania medzi ňou a G. J.. Výrok žalobkyne sa teda
netýkal predmetu ústneho pojednávania a tak si žalobkyňa ani nemohla uplatňovať svoje procesné práva
účastníka konania.

Keďže skutkový stav vo veci nebol sporný, súd sa zameral na právne posúdenie veci správnymi orgánmi
a zistil, že toto bolo v súlade so zákonom.

Podľa § 49 (priestupky proti občianskemu spolunažívaniu) ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch sa
priestupku dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.

V danom prípade bola žalobkyni uložená sankcia pokarhanie v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/ v
nadväznosti na § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch. Žalobkyňa v žalobe poukázala na viacero rozhodnutí
či už všeobecných súdov, Ústavného súdu SR ako aj ESĽP a od týchto odvodzovala dôvodnosť svojej
žaloby. Pri rešpektovaní všetkých týchto rozhodnutí, ktoré súd pozná, je však potrebné uviesť, že
žiadne z nich na daný prípad priamo nedopadá a taktiež správne rozhodnutia, ktorých zákonnosť súd
preskúmaval, s nimi nie sú v rozpore.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.



Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom
alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu...

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Ústava SR okrem slobody prejavu (čl. 26 ods. 1 Ústavy SR) zakotvuje aj základné právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 ods. 1 Ústavy SR). Ústavný
súd SR vo viacerých prípadoch konštatoval, že konflikt uvedených dvoch ústavou chránených hodnôt
nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t.j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý
prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní
konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k
záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. Tento názor korešponduje s judikovaným názorom
ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,
dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Podľa známej judikatúry ESĽP sloboda prejavu
predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré
sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú
alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť,
bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť
č. 5493/72, rozsudok z 07.12.1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy
SR, na ktorý poukázala aj žalobkyňa, explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom
ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v
rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane
žalobkyne) alebo štátu (m.m. IV. ÚS 107/2010).

Keďže žalobkyňa bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a bola
jej uložená sankcia pokarhanie, je podľa názoru súdu nepochybné, že rozhodnutiami správnych orgánov
došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu žalobkyne, t.j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou
súdu tak bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného a zákonného hľadiska o akceptovateľné
obmedzenie slobody prejavu.

Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody,
a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie,
ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému
legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so
zásadou proporcionality (m.m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalobkyne na zákonnom podklade
tvorenom ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo
ochranu práva na občianskej cti, resp. práva na ochranu osobnosti G. J., čo nepochybne možno
považovať za legitímny cieľ. Kľúčové bolo posúdenie, či bol zásah do slobody prejavu žalobkyne
primeraný, t.j. či zodpovedal zásade proporcionality a preto bolo potrebné pristúpiť k preskúmaniu
proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu žalobkyne a ústavnými garanciami základného práva



G. J. na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. V takomto prípade sa vykonáva
test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY A AKO V
DANOM PRÍPADE POVEDAL (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva G. J. na ochranu osobnosti vykonal

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí
novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP
Prager a Oberschlick v. K. zo dňa 26.04.1955, sťažnosť č. 1594/90). Novinári majú (sociálnu) povinnosť
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a
provokácie (Perna c/a Taliansko). V tejto veci je zrejmé, že žalobkyňa nemá privilegované postavenie,
nakoľko nie je ani novinárka a nepatrí ani k masmédiám.

2. O KOM bol inkriminovaný výrok a do koho osobnostnej sféry zasahoval

Tu vo všeobecnosti platí, že hranice akceptovateľnosti šírených informácií týkajúcich sa osobnostnej
sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. V danom prípade sa výrok žalobkyne
„si diabol a robíš diablove skutky“ týkal bežného človeka - G. J., s ktorou je žalobkyňa v dlhoročnom
susedskom konflikte. Inkriminovaný výrok sa nepochybne týkal G. J. a bol objektívne spôsobilý svojim
obsahom vyvolať negatívny zásah do jej osobnostnej sféry.

3. ČO bolo obsahom výroku.

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti je potrebné
sa zamerať aj na obsah prejavu, ktorý mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv. Výrok
„si diabol a robíš diablove skutky“ je nepochybne výrokom urážlivým a jeho účelom nie je len kritizovať
adresáta, ale aj ponížiť, resp. znevážiť v očiach iných. Správne uviedol žalovaný, že žalobkyňa sa
dopustila priestupku na priestupkovom konaní, ktorého predmetom bolo prejednávané priestupku proti
majetku a preto tento výrok žalobkyne nesúvisel s predmetom ústneho pojednávania a nemožno ho
chápať ako uplatnenie subjektívneho práva žalobkyne. Nemohlo ísť ani o výkon procesných práv
žalobkyne, keďže sa tento výrok netýkal predmetu ústneho pojednávania v inej priestupkovej veci. Je
pravdou, že pôvod slova diabol je možné nájsť v hebrejskom a aramejskom jazyku a že táto postava
hrá rôzne úlohy v Koráne, Starom a Novom zákone, avšak v prostredí Slovenskej republiky je tento
výrok nesporne spôsobilý uraziť inú osobu na cti.

4. KDE bol výrok povedaný

Ako už bolo uvedené, žalobkyňa povedala „si diabol a robíš diablove skutky“ G. J. dňa XX.XX.XXXX
na priestupkovom pojednávaní za prítomnosti dvoch ďalších osôb. Vo všeobecnosti pritom platí, že čím
hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V danom prípade
bol výrok vyslovený v pomerne malom okruhu osôb, avšak dve z nich boli zamestnankyne správneho
orgánu.

5. KEDY bol výrok vyslovený

Je nesporné, že konania sa žalobkyňa dopustila na priestupkovom pojednávaní vo veci priestupku proti
majetku dňa 08.07.2010.

6. AKO bol výrok formulovaný

ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi
úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov
nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z
12.07.2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,



musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jeruzalem c. Rakúsko, rozsudok z 27.02.2001). Ak
sú, ako v tomto prípade, posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru
z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia, ako v prípade
uverejnenia faktov, ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Žalobkyňa samozrejme môže vnímať
G. J., s ktorou je v dlhoročnom konfliktnom susedskom spolužití, negatívne a môže jej konanie na
základe svojho subjektívneho vnímania a cítenia prirovnávať k diablovi, rozhodne však nemá právo ju
takto oslovovať, resp. ju na verejnosti pred inými s diablom stotožňovať.

Za daných okolností je podľa názoru súdu možné akceptovať právny názor správnych orgánov, že pri
konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť
ochranu práva na ochranu osobnosti G. J., t.j. bol správny a v medziach zákona názor správnych
orgánov, že žalobkyňa svojim výrokom na adresu G. J. prekročila ústavou jej garantovanú slobodu
prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv G. J., čím spáchala priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch a správne orgány ju
dôvodne uznali vinnou zo spáchania tohto priestupku a uložili jej aj primeranú sankciu.

Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky
žalobkyne neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a preto postupoval podľa § 250j ods. 1
O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech v konaní
nepriznal žalobkyni právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3

O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.