Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7CoP/33/2019 z 29. 8. 2019
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 29. augusta 2019, sp. zn. 7CoP/33/2019, ECLI:SK:KSNR:2019:4418203129.1
Krajský súd Nitra | 7CoP/33/2019 | ECLI:SK:KSNR:2019:4418203129.1 | 2019-08-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d62d2bb0-e603-4c49-8110-27e0b2be2f0f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4418203129.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoP/33/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418203129
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4418203129.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci navrhovateľky: A. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q., X. Q. XXX/XX, zastúpená JUDr. Petrou Hromádkovou, advokátkou so sídlom
v Štúrove, Széchényiho 6, proti povinnej osobe: B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., Q. XX, zastúpený
JUDr. Gergelyom Pšenákom, advokátom so sídlom v Nových Zámkoch, M. R. Štefánika 30, o určenie
príspevku na výživu rozvedenej manželky, o odvolaní povinnej osoby proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky, č.k. 16Pc/14/2018-100 zo dňa 5.apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania
p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov    n e m á  n á r o k    na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust.
§ 72 ods. 1,2, § 75 ods. 1,2 Zákona o rodine, § 52 CMP, ako aj skutočnosťami zistenými z obsahu spisu.
V dôvodoch rozhodnutia poukázal na vykonané  dokazovanie, z ktorého zistil, že manželstvo účastníkov
zaniklo rozvodom dňa 16.04.2018. Zánikom manželstva zanikli všetky osobné a osobnomajetkové práva
a povinnosti manželov, teda aj vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi. Mal za preukázané,
že navrhovateľka sa v čase rozhodovania súdu starala o maloleté dieťa, nar. 11.11.2017 a poberala
materskú dávku vo výške 274,43 eura. Príjem navrhovateľky pozostával aj z výživného na dve maloleté
deti spolu vo výške 190,- eur. náklady na bývanie predstavovali 305 eur. Súd dospel k záveru, že
navrhovateľka v čase rozhodovania súdu má dostatok finančných prostriedkov na primeranú výživu.
I napriek tomu, že navrhovateľka mala príjem, z ktorého je schopná uhradiť náklady na primeranú
výživu, súd skúmal i majetkové pomery povinnej osoby. Povinná osoba sa vyjadrila, že jej príjem je len
217,- eur. Súd pri zamietnutí návrhu vychádzal i z toho, že povinná osoba vzhľadom na svoj zdravotný
stav ako aj pracovné skúsenosti a možnosti sa mala snažiť zabezpečiť si zamestnanie, v ktorom by
dosahovala aspoň minimálnu mzdu. Minimálna mzda za rok 2018 predstavovala sumu 480,- eur a
za rok 2019 sumu 520,- eur. Ak z uvedenej sumy povinná osoba zaplatí výživné vo výške 190,- eur
a náklady na bývanie 100,- eur, pretože býva v spoločnej domácnosti s priateľkou, ktorá by rovnako
mala prispievať na bývanie, zostane jej suma 200,- eur, z ktorej by mohla uhrádzať všetky ostatné
výdavky. Súd dal do pozornosti i tú skutočnosť, že aj keby bol preukázaný vyšší príjem povinnej
osoby ako minimálna mzda, uvedená skutočnosť by neznamenala automaticky priznanie nároku na
príspevok rozvedenej manželky, ak súd nemal preukázané, že navrhovateľka nemá dostatok finančných
prostriedkov na úhradu primeranej výživy, ktorá okrem nákladov na stravovanie zahŕňa i náklady na
ubytovanie, ošatenie, hygienické potreby, prípadne kultúrne vyžitie vzhľadom na vek navrhovateľky, čo
v danej veci preukázané nebolo.



2. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal vzhľadom na nezistenie okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo priznanie náhrady trov
konania niektorému z účastníkov spravodlivé. Poukázal na to, že Úspech v konaní ako legálny dôvod
pre priznanie náhrady trov konania predpokladá len vecný rozsah konaní podľa CMP ustanovených v §
53. Naopak v situácii iných konaní podľa CMP možno pre odlišný postup ako postup podľa § 52 CMP
(všeobecné pravidlo) použiť ustanovenie § 55 CMP a priznať náhradu trov konania vtedy, ak je to z
ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
Povinná osoba navrhla priznať trovy konania, avšak súd vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval
za spravodlivé trovy konania priznať a v neposlednom rade povinná osoba si trovy konania nevyčíslila
a nepredložila návrh na ich priznanie. Uviedol, že v konaniach podľa CMP o nároku na náhradu trov
konania a o výške trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§58).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti o nároku na náhradu trov konania podala odvolanie
prostredníctvom svojho právneho zástupcu povinná osoba. Rozhodnutie súdu, že žiadny z účastníkov
konania nemá nárok na náhradu trov konania považoval za nedôvodné a hlavne nezákonné. V tejto
súvislosti uviedol, že súd prvej inštancie mal priznať náhradu trov konania povinnej osobe podľa § 55
CMP. Práve toto ustanovenie pamätá na prípady, kedy by súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania
mal brať do úvahy aj skutočnosť, že nie je spravodlivé, aby podávaním neodôvodnených návrhov
dochádzalo zo strany navrhovateľa k zneužívaniu súdneho systému a spôsobovaniu ujmy na právach
protistrany. Dôvodil tým, že návrh navrhovateľky je vykonštruovaný a podaný len z dôvodu strpčovania
osobného života povinnej osobe, keď navrhovateľka v čase podania predmetného návrhu veľmi dobre
poznala finančnú situáciu, tak svoju ako aj finančnú situáciou povinnej osoby, ktorá skutočnosť vyplýva
už zo samotnej žaloby. Poukázal na to, že navrhovateľka si prisvojila aj spoločné úspory domácnosti, a
teda disponujúc všetkými dovtedy nadobudnutými finančnými prostriedkami a poznajúc pracovnoprávny
pomer a najmä výšku mzdy svojho exmanžela s prihliadnutím na výšku plateného výživného zo strany
exmanžela na ich spoločné deti mohla a mala vedieť, že povinnej osobe nezostanú finančné prostriedky
ešte na platenie jej výživného. Aj napriek uvedenému tvrdohlavo s cieľom uškodiť exmanželovi tento
svoj návrh na výživné rozvedeného manžela podala, čím mu spôsobila škodu v zmysle vzniknutých trov
konania. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil
a uložil povinnosť navrhovateľke znášať trovy v rozsahu 100%.

4. K odvolaniu povinnej osoby sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá zdôraznila, že v čase podania návrhu
na súd nemala vedomosť o príjme povinnej osoby. Domnievala sa, že povinná osoba má dostatočný
príjem, pretože mala informácie, že povinná osoba sa venuje popri zamestnaní aj prerábaniu bytov.
Poukázala na záver súdu, že príjem povinnej osoby musí byť vyšší ako povinná osoba v konaní uviedla.
Na základe uvedeného mala za to, že boli splnené aj zákonné predpoklady na priznanie príspevku na
výživu rozvedenej manželky zo strany súdu. Ďalej uviedla, že skutočnosť, že povinná osoba v septembri
2018 absolvovala leteckú zahraničnú dovolenku na gréckom ostrove Rodos v trvaní 10 dní, nesvedčí o
údajnej nepriaznivej finančnej situácii povinnej osoby. Zdôraznila, že jej návrh bol podaný dôvodne, že
hmotnoprávne predpoklady na jeho priznanie boli splnené a že priznanie náhrady trov konania v zmysle
§ 55 CMP by v žiadnom ohľade nebolo spravodlivé. Poukázala na to, že ust. § 55 CMP by sa malo
aplikovať len výnimočne a jeho prípadná aplikácia by mala byť náležite zdôvodnená. Na základe vyššie
uvedeného žiadala súd o zamietnutie odvolania povinnej osoby a o potvrdenie odvolaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

5. Povinná osoba vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky poprela tvrdenie navrhovateľky, že
nemala o príjme povinnej osoby poznatok. Skutočnosť, že povinná osoba sa mala zúčastniť leteckého
zájazdu, nepovažovala za relevantný dôkaz na preukázanie nedôvodnosti odvolania povinnej osoby.
Záverom poukázala na skutočnosť, že z dôvodu nízkeho príjmu a návrhu navrhovateľky na začatie
exekučného konania je voči nej momentálne vedené exekučné konanie.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len „CMP“
§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) prejednal vec a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania je
potrebné podľa § 387 ods. 1  CSP ako vecne správne potvrdiť.

7. Podľa § 387 odsek 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.



8. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa
12.06.2018 domáhala voči povinnej osobe určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky tak, že
povinná osoba je povinná prispievať na jej výživu sumou 70,- eur mesačne, vždy do 15.dňa v mesiaci
vopred od podania návrhu. Súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal nárok na náhradu trov konania. Povinná osoba podala voči výroku o nároku na
náhradu trov konania odvolanie.

10. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní  povinnej osoby dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval správne, keď o trovách konania rozhodol
tak, že žiadnemu z účastníkov konania nárok na ich náhradu nepriznal. Keďže odvolací súd považuje
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti za správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo
svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré
sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí.

11. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

12. Podľa § 53 CMP, v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych
úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom,
ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

13. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

14.  Generálna klauzula formulovaná v § 52 CMP vychádza z predpokladu, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Touto formuláciou sa okrem
iného zdôrazňuje výnimočnosť uplatňovania nároku na náhradu trov konania v prípadoch, ak to zákon
výslovne pripúšťa. Civilný sporový poriadok zakotvuje ustanovenie § 257, ktoré výnimočne umožňuje
súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitého zreteľa. Obdobou §
257 CSP z hľadiska využitia jeho výnimočnosti predstavuje § 55 CMP. Aj predmetné ustanovenie (§ 55
CMP) predstavuje prelomenie generálnej klauzuly, avšak v konaniach podľa Civilného mimosporového
poriadku, kde vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Aplikácia konkrétneho ustanovenia prichádza do úvahy za predpokladu, že je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé. Ak súd vyhodnotí, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, môže
priznať nárok na náhradu trov konania v akomkoľvek konaní podľa Civilného mimosporového poriadku,
t. j. nielen v konaniach vymedzených v § 53 CMP. Predmetné ustanovenie obdobne ako § 55 CMP
predstavuje tzv. materiálny korektív. Vzhľadom na vyššie uvedené atribúty možno konštatovať, že
aplikácia ustanovenia § 55 CMP predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, a preto musí byť
takáto výnimka náležite odôvodnená. Predpoklad, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé,
musí súd vyhodnotiť z úradnej moci, za predpokladu, že si účastník konania alebo iná osoba uplatnila
nárok na náhradu trov konania a nejde o konania vymenované v § 53 CMP, t. j. o konanie vo veciach
určenie rodičovstva a o konanie vo veciach notárskych úschov. V prípade, že by prišlo k uplatneniu
nároku na náhradu trov konania a súd rozumie, že sú tu okolnosti, s ohľadom na ktoré je spravodlivé
náhradu trov konania priznať, musí účastníka, ktorý má byť zaviazaný na náhradu trov konania, na
túto skutočnosť vopred upozorniť a dať mu priestor na predstavenie prípadných opačných argumentov.
Pri hodnotení kritéria, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, by nemal súd ako jediné
kritérium zohľadňovať osobné a majetkové pomery účastníkov. Relevantné by mali byť práve okolnosti
prejednávanej veci.

15. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že o trovách konania je potrebné
rozhodnúť podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Odvolací
súd je toho názoru, že v konaní neboli zistené také okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo priznanie



náhrady trov konania povinnej osobe spravodlivé. Použitie ust. § 55 CMP predstavuje výnimku zo
všeobecného pravidla, a preto musí byť táto výnimka náležite odôvodnená. Tvrdenie povinnej osoby, že
návrh navrhovateľky je vykonštruovaný a podaný len z dôvodu strpčovania osobného života povinnej
osobe, keď navrhovateľka v čase podania návrhu veľmi dobre poznala svoju finančnú situáciu, rovnako
finančnú situáciu povinnej osoby, ako dôvod aplikácie ust. § 55 CMP, neobstojí. Takýto subjektívny
postoj by potom musela mať každá povinná osoba v konaní o určenie vyživovacej povinnosti. V každom
takomto konaní súd v rámci dokazovania zisťuje, a to bez ohľadu na povinnosť tvrdenia navrhovateľa,
aké sú zárobkové, majetkové a osobné pomery účastníkov konania. Je zrejmé, že navrhovateľka pri
podaní návrhu na súd nemohla mať presnú vedomosť o súčasnej finančnej situácii povinnej osoby
(exmanžela), keďže s ním už nezdieľa spoločnú domácnosť. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením
odvolateľa, že navrhovateľka dobre poznala jeho finančné pomery. Rovnako nemožno považovať jej
návrh za šikanózny alebo vykonštruovaný, keďže jej jediným príjmom sú materské dávky a výživné na
maloleté deti. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané také okolnosti, ktoré
by zakladali možnosť priznania nároku na náhradu trov konania povinnej osobe. Na základe uvedeného,
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žiadnemu z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal, ako vecne správne potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).