Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoE/122/2019 z 27. 11. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 27. novembra 2019, sp. zn. 26CoE/122/2019, ECLI:SK:KSNR:2019:4407202693.1 Krajský súd Nitra | 26CoE/122/2019 | ECLI:SK:KSNR:2019:4407202693.1 | 2019-11-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/02e571db-c670-4716-b12b-69d3a1ead473 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4407202693.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/122/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407202693
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4407202693.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu
JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., sídlo
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Martin Máčaj, advokát, so sídlom
Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, vykonávajúci advokáciu ako spoločník a konateľ obchodnej
spoločnosti Advocate s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto,
IČO: 36 865 141, proti povinnému: B. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt G. J., o vymoženie peňažného
plnenia vo výške 509,86 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 14Er/178/2007 - 51 z 10. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie odvolacieho konania zo dňa 14. 05. 2015 zamieta.

II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14Er/178/2007 - 51 z 10. februára 2015
potvrdzuje.

III. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie a exekučný súd, (vo veci zastavenia exekúcie v
poradí druhým) uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že exekúciu zastavuje.

2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 a 2, §
35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie uznesenie v podstate odôvodnil tým, že oprávnený sa návrhom na vykonanie
exekúcie zo dňa 09. 02. 2007 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na vymoženie sumy 509,85
eura (pozn. odvolacieho súdu - ide o inú zrejmú nesprávnosť spôsobenú nesprávnym prepočtom
sumy, na ktorej vymoženie bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, keď správne mala byť
uvedená suma 509,86 eura - rovnaká iná zrejmá nesprávnosť je uvedená aj v záhlaví uznesenie súdu
prvej inštancie) a trov konania na základe exekučného titulu - (rozhodcovského) rozsudku sp. zn. SR
5401/06 zo dňa 13. 11. 2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd, zriadený zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761, ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa
02. 12. 2006. Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 20. 09.
2005, ktorou sa dlžník zaviazal veriteľovi splatiť úver v 10 mesačných splátkach po 71,69 eura. Súčasťou
zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahovali rozhodcovskú doložku.
Dňa 08. 03. 2007 súd prvej inštancie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Súd prvej inštancie
konštatoval, že úver poskytnutý oprávneným povinnému spĺňa definíciu spotrebiteľského úveru tak, ako
bol do 10. 06. 2010 upravený v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorá je špeciálnou
úpravou k úprave spotrebiteľských zmlúv, obsiahnutej v § 52 Občianskeho zákonníka. Zmluva teda



súčasne napĺňa aj znaky spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v Občianskom zákonníku. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa.
Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.

4. Súd prvej inštancie podrobil rozhodcovskú doložku súdnej kontrole, berúc do úvahy kritéria, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci
podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Slovenský právny poriadok ukladá v niektorých
prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto
postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu resp.
súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

5. Exekučný súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy
(§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Iba tak môže súd
naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej
kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší
rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú plne namieste.
6. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v
predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber (jej prijatie alebo odmietnutie) vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak
ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa
snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných
podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu,
že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť
vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už len tieto skutočnosti považuje súd
prvej inštancie za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky
rozhodcovského konania boli skôr pre súd prvej inštancie len indikátorom, do akých krajností môže
viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu (absencia poučenia
spotrebiteľa o rozhodcovskom konaní, dojednanie doložky na začiatku zmluvného vzťahu,
neprimeraný poplatok za poskytnutý úver a denný úrok).

7. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka (alebo tzv.
úver ako absolútny obchod) pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. Záver súdu má oporu z hľadiska
historického výkladu aj v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná
podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom
konaní.

8. Súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie
je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora
nemá charakter súdneho rozhodnutia. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný
titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo/164/1996 z
27. 01. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk (Najvyššieho súdu) a rozhodnutí (súdov Slovenskej
republiky) pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý
je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky



nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“ Otázkou či exekučný súd má právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení
uznesenia, sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.“

9. Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka exekúciu zastavil,
keďže rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je
neplatná, keďže uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom, a preto rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol
vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a je teda nulitným právnym aktom a ako taký
nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v danej exekúcii domáhať. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z
vnútroštátnych právnych noriem ako aj noriem európskeho práva, dospel k záveru, že exekúciu je
potrebné aj v tomto štádiu konania zastaviť, pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

10. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu oprávnený ako odvolateľ.

11. Oprávnený rozsiahle a podrobné odvolanie (z ktorého odvolací súd v tomto bode uvádza len
ťažiskovú odvolaciu argumentáciu, keďže odvolanie bolo riadne doručované účastníkom konania, ktorý
sa tak mali možnosť s ním v rámci realizácie práva na spravodlivý proces oboznámiť), odôvodnil
najmä tým, že súd prvej inštancie rozhodnutie založil svoju právomoc na zrealizovanie úplného
judiciálneho procesu na neplatnom ustanovení § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
bolo súčinnosťou od 01. 01. 2015 zrušené. Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie. Samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej
doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ak exekučný
súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných
fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky. Extenzívna interpretácia ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ho interpretoval exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom oprávneného na súdnu ochranu ako aj spravodlivý súdny proces. Právna
úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré
zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v rozpore s
princípom právnej istoty. Exekučný súd porušil zásadu rovnocennosti exekučných titulov v neprospech
rozhodcovských rozsudkov. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní je aplikovateľné v
prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nevykonával dokazovanie, resp. toto vykonal nezákonným spôsobom. Aspoň elementárna miera
spravodlivosti by bola zachovaná vtedy, ak by exekučný súd zastavil exekúciu iba v časti úrokov z
omeškania prevyšujúcich zákonnú výšku. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať, či rozhodcovská
doložka je v súlade s dobrými mravmi, ale či je v súlade s dobrými mravmi plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom. Dojednaná rozhodcovská doložka je v danej veci platná. Rozhodcovská
doložka bola uzavretá tak, že dávala účastníkom zmluvy možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na riadny súd. Súčasne rozhodcovská doložka nespôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. Zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebnom úvere podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch. Zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného
zákonníka, podľa ktorého aj bola uzatváraná. Činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania. Úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška bola primeraná vzhľadom na to, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri ich poskytnutí a vzhľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Pre obchodné záväzkové vzťahy zo zákona nemožno odvodiť obmedzenie výšky
úrokov z omeškania. Riadnym splnením povinnosti mohol povinný odvrátiť vznik povinnosti
platiť úroky z omeškania. Oprávnený, poskytujúci úvery z vlastných zdrojov, bol oprávnený podľa § 499
Obchodného zákonníka dojednať odplatu za jeho poskytnutie, pozostávajúcu v 1/3 z dohodnutého
úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy. Skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný



v súlade so zákonom exekučný súd už raz posúdil pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd poverenie vydal, teda zistil súlad exekučného titulu
so zákonom. Súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Podľa ustanovenia §
45 zákona o rozhodcovskom konaní nebol exekučný súd oprávnený preskúmavať
z úradnej povinnosti existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. V
odvolacom návrhu oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Oprávnený v podanom odvolaní súčasne navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 109
ods. 1 písm. b) OSP a inicioval konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá s
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený taktiež navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie prejudiciálnu otázku obsiahnutú v podaní, týkajúcu sa výkladu tvrdenia o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť.

13. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok -
ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) sa v prvom rade zaoberal návrhmi oprávneného na
prerušenie odvolacieho konania, obsiahnutými v podanom odvolaní.

14. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
16. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

17. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, ak osobitný zákon4c)
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

18. Podľa § 211 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „Občiansky súdny
poriadok“ alebo „OSP“) v znení účinnom do 30. 06. 2016, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

19. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016, súd konanie preruší, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

20. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016, súd konanie preruší, ak rozhodol,
že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy12).

21. Odvolanie ako aj návrhy na prerušenie (odvolacieho) konania boli v prejednávanej veci podané
a súdu prvej inštancie doručené dňa 14. 05. 2015. Podanie odvolania ako aj návrhov na prerušenie
odvolacieho konania sú procesnými úkonmi odvolateľa, ktoré vyvolali začatie odvolacieho konania o
tomto odvolaní (§ 211 ods. 2 v spojení s § 82 ods. 1 OSP), a vznik povinnosti odvolacieho súdu
v rámci odvolacieho konania rozhodnúť aj o podaných návrhoch na prerušenie odvolacieho konania
(§ 211 ods. 2 v spojení s § 109 OSP). V priebehu odvolacieho konania, dňa 01. 07. 2016, nadobudol
účinnosť nový základný procesnoprávny kódex, ktorým je Civilný sporový poriadok (§ 474 CSP) a ktorým
bol zrušený Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP).



22. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, Civilný sporový poriadok platí aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, s výnimkou tých konaní, ktoré sú taxatívne vymedzené
v § 471 ods. 2 a 3 CSP. Teda aj v odvolacom konaní, začatom do 30. 06. 2016, sa podľa § 470 ods. 1
CSP uplatňuje zásada okamžitej aplikability novej procesnoprávnej úpravy a takéto odvolacie konanie
od 01. 07. 2016 pokračuje v procesnom režime odvolacieho konania upraveného v Civilnom sporovom
poriadku.

23. Z ustanovení § 470 ods. 1 a 2 vety prvej CSP je zrejmé, že pokiaľ odvolanie rovnako tak aj
prípadné návrhy na prerušenie odvolacieho konania, boli podané za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, potom ich účinky (v prípade odvolania spočívajúce vo vyvolaní odvolacieho konania a v
prípade návrhov na prerušenie odvolacieho konania spočívajúce vo vzniku povinnosti odvolacieho
súdu o týchto v rámci odvolacieho konania rozhodnúť) zostali zachované aj po nadobudnutí účinnosti
Civilného sporového poriadku. Vychádzajúc z uvedeného, ak odvolanie a rovnako tak návrhy na
prerušenie odvolacieho konania boli podané ešte pred 01. 07. 2016, podmienky prípustnosti odvolania
a dôvodnosti podaných návrhov na prerušenie odvolacieho konania je nutné posúdiť podľa právneho
stavu existujúceho v čase podania odvolania, resp. návrhov na prerušenie odvolacieho konania, teda
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom v čase
podania odvolania, resp. návrhov na prerušenie odvolacieho konania. Dôvodom pre takýto postup je
nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivej ochrane
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
legitímnych očakávaní sporových strán o zachovaní kontinuity odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak
neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj o potrebe
ústavne konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

24. Vychádzajúc z právnej úpravy inštitútu prerušenia konania z dôvodu podania návrhu na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) podľa medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) (§ 109
ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP, ktoré sa poľa § 211 ods. 2 OSP v spojení
s § 470 ods. 2 veta prvá CSP uplatňuje aj v odvolacom konaní) vyplýva, že súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci okrem iného spory, je povinný obligatórne prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) SD EÚ o vydanie rozhodnutia
o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie (ďalej len „EÚ“), o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady EÚ. Konanie o
prejudiciálnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty
európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach
výkladu a platnosti únijného práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

25. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydania rozhodnutia o prejudiciálnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.
j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku alebo Civilného sporového poriadku
totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh
na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona platného a účinného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
(transponovaný) obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho
predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy úniového
práva (fakultatívne konanie o prejudiciálnej otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu,
o ktorom koná i bez ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd, proti
ktorého rozhodnutiu už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade
povinný položiť takúto otázku SD EÚ, ale s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra
a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte
éclaire), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte
clairé). Taktiež aj súd proti rozhodnutiu ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže
sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak
usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií.



26. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD
EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

27. Predpokladom povinnosti začať konanie o prejudicálnej otázke týkajúcej sa výkladu únijného práva
je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka únijného práva týkajúca sa
platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia
prejudiciálnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského
štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad únijného práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti
úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis s vecou
prejednávanou vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň
prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v
prejednávanom spore.

28. Otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa SD EÚ predložená, je otázka, či sa má tvrdenie o tom, že sa
od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú.

29. SD EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v rozhodnutí vo veci Pohotovosť
c/a Iveta Korčovská (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru
so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť
sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé,
že ustálená judikatúra SD EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi.



30. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu má odvolací súd za to, že exekučný súd je oprávnený ex
offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Toto posúdenie
bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Odvolací súd navyše dopĺňa, že otázka, pre ktorú žiadal oprávnený konanie prerušiť a
predložiť ju SD EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na
konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu SD EÚ.

31. Z uvedeného dôvodu, keď odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie v spojení s § 162 ods. 1 písm. c) CSP (ktoré zodpovedá § 109 ods. 1 písm. c) OSP v
spojení s § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP) a § 36 ods. 5 Exekučného poriadku zamietol.

32. Následne sa odvolací súd zaoberal návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b) OSP s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

33. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP (ktorému zodpovedá § 162 ods. 1 písm. b) CSP v spojení
s § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP a ktoré sa podľa § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 470 ods.
2 veta prvá CSP uplatňuje aj v odvolacom konaní) súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade
podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ÚS SR“) návrh na začatie konania. V zmysle
§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto
lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože
jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak exekučného titulu, jednak žiadosti
o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie, a to z hľadiska ich súladu so zákonom - teda
zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany
nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor
alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.
Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen §
44 ods. 2, ale i ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Keďže
odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (v danom prípade konkrétne §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa podľa odvolateľa týka danej veci (pričom
ani tento záver nie je správny, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na uvedenom ustanovení ani
nezaložil), je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného
podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil a podal ÚS SR návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov s Ústavou SR. Odvolací súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie konania podľa §
162 ods. 1 písm. b) CSP a § 36 ods. 5 Exekučného poriadku zamietol.
34. Záverom tejto časti odvolací súd zdôrazňuje, že podanými návrhmi oprávneného na prerušenie
odvolacieho konania sa zaoberal meritórne a tieto nezamietol bez ďalšieho na právnom základe
ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak osobitný predpis neustanovuje inak,
exekučné konanie nemožno prerušiť, a to s poukazom na právne závery Ústavného súdu Slovenskej
republiky, konštatované v náleze sp. zn. I. ÚS 488/2017, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení
ÚS SR pod číslom 11/2018. Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia ÚS SR, odvolací súd
konštatuje, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR je súd (resp. sudca) pri svojej rozhodovacej činnosti
viazaný nielen zákonom, ale principiálne je v prvom rade viazaný predpisom vyššej právnej sily, ako je
zákon, a to medzinárodnou zmluvou - v danej veci ZFEÚ (ktorá v čl. 267 upravuje konanie o prejudiciálnej
otázke) a Ústavou SR (ktorá v čl. 130 ods. 1 písm. d/ v spojení s čl. 144 ods. 2 deleguje na súd
aktívnu legitimáciu na podanie návrhu ÚS SR na začatie konania o súlade právneho predpisu, ktorý
sa týka pred ním prejednávanej veci). Ústavnú kompetenciu podať návrh na začatie konania o súlade



právnych predpisov na ÚS SR a z tohto dôvodu prerušiť konanie a rovnako tak kompetenciu podať návrh
na začatie konania o prejudiciálnej otázke, vyplývajúcu z čl. 267 ZF EÚ, ktorá je medzinárodnou zmluvou
s prednosťou pred zákonom (a teda aj Exekučným poriadkom) nemožno negovať žiadnym imperatívom
majúcim právnu silu zákona. Preto aj keď Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku z uvedených dôvodov zakazuje exekučné konanie prerušiť, tento zákonný imperatív
je prelomiteľný ústavným oprávnením a oprávnením vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, ktorá má
prednosť pred zákonom, na jeho prerušenie z ústavodarcom akceptovaných a predvídateľných
dôvodov.

35. Odvolací súd z už uvedených dôvodov (bod 13. až 34. odôvodnenia) návrhy oprávneného na
prerušenie konania zamietol ako nedôvodné.

36. Odvolací súd následne po zistení, že sú splnené procesné podmienky prípustnosti odvolania (§ 386 a
contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP)
odvolaním napadnuté uznesenie, a to v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP). Po vykonaní odvolacieho prieskumu
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 09. 02. 2007, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie ako exekučnému súdu doručené dňa 26. 02. 2007, požiadal o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského
rozsudku sp. zn. SR 5401/06 zo dňa 13.11.2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd, zriadený
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave. Súd prvej inštancie dňa 08. 03. 2007 poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

38. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

39. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

40. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, exekúciu môže súd
zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

41. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, exekúciu zastaví súd na
návrh alebo aj bez návrhu.

42. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“) v znení účinnom do 31. 10. 2013, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

43. Podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 10. 2013, súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov16) na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví (písm. b/) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40
písm. a) a b), alebo (písm. c/) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

44. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“) v znení účinnom do 30. 06. 2007 (t. j. v čase uzavretia zmluvy o úvere dňa 20. 09. 2005),
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.



45. Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30. 06.
2007, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

46. Poznámka pod čiarou 13d) zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30. 06. 2007
odkazuje na § 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

47. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky
zákonník“) v znení účinnom od 01. 04. 2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

48. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007 a podľa § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

49. Odvolací súd po meritórnom prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa
z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto
sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho,
aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

50. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že aj na zmluvu uzavretú do 30. 06. 2007, ktorá nenapĺňa
znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako boli do 30. 06. 2007 definované v § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, avšak napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom do 30. 06. 2007, sú primerane aplikovateľné aj všetky ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30. 06. 2007, a to
práve podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. V ustanovení § 23a ods. 2 zákona o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom do 30. 06. 2007 je totiž zakotvený právny základ umožňujúci chrániť
spotrebiteľa podľa úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v Občianskom zákonníku aj vtedy, ak
zmluva nenapĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako boli do 30. 06. 2007 stanovené v § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je napr. právna úprava inštitútu zákazu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, obsiahnutá primárne v § 53 Občianskeho zákonníka, plne
aplikovateľná aj na tie zmluvy uzavreté do 30.06.2007, ktoré sú spotrebiteľskými zmluvami práve podľa
§ 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30. 06. 2007.

51. Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods.
2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní
ďalej uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho
zákonníka (predtým do 30. 06. 2007 aj v § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. a od 01. 07. 2007 do
31. 10. 2008 aj v § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.) ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských
je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom
je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla
vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy
alebo jej zmeny. Medzi účastníkmi konania v prejednávanej veci sa jedná (ako je to zdôvodnené v
nasledujúcich bodoch) práve o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva.

52. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 20. 09. 2005 (ďalej aj len „zmluva
o úvere“) totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj
poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a považuje sa za predávajúceho podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa a
dodávateľa podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007 (§ 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008). Zo zmluvy je taktiež preukázané, že povinný



uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, okrem iného aj s uvedením mena, priezviska, rodného čísla a
adresy pobytu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 2 písm.
a) zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12.
2007 (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008).

53. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred
pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť
jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť
aj ako formulárovú, adhéznu. Preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať aj
príslušné spotrebiteľské právne normy (okrem iného osobitne ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho
vzťahu bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

54. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o
úvere je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať
ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je však
treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe
spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia - teda v prejednávanej veci aj na
právny úkon, ktorým je rozhodcovská zmluva, uzavretá vo forme rozhodcovskej doložky inkorporovanej
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere
(rozhodcovská doložka je inkorporovaná do článku 17.). Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy
použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si
tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie.

55. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť ich obsah.

56. Odvolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle tohto
ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak exekučný súd nesúlad so
zákonom zistí už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade,
ak exekučný súd tento dôvod zistí neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí
exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania,
len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania
ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj
povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu.

57. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS
372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v
ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

58. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, podľa ktorého „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za



exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

59. Odvolací súd, vychádzajúc z početnej a ustálenej súdnej praxou najvyšších súdnych autorít - a to
predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) (vyjadrenej napr. v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 219/2012 z 25. februára 2013), od ktorej nezistil žiadny dôvod na odchýlenie sa, ďalej
konštatuje, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá
alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 NS SR ako dovolací súd uviedol, že princíp
„vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To
znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so
zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou
súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,
že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek
procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu
rozhodcovského rozsudku.

60. Ak teda exekučný súd až počas exekúcie (teda po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie) zistí, že rozhodcovské konanie v spotrebiteľskej veci prebehlo bez platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, a teda rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vydal orgán bez právomoci na
jeho vydanie, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul materiálne nevykonateľný
v zmysle jeho nezáväznosti, je povinný exekúciu podľa § 57 ods. 2 (ktoré je potrebné vykladať aj v
nadväznosti na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
zastaviť.

61. Naviac, ak sa exekučné konanie podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného
poriadku riadi predpismi účinnými do 31. 10. 2013, je možné exekúciu vedenú na podklade exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, vedenom v spotrebiteľskej
veci bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, zastaviť aj podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2013. Ak si totiž dodávateľ uplatní svoj nárok v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej
doložky, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť (§ 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2013 - t. j. v čase jej uzavretia), ide o výkon
práv v rozpore s dobrými mravmi. A maior ad minus, aj plnenie, na ktorého úhradu rozhodcovský



súd zaviaže spotrebiteľa na základe takejto rozhodcovskej doložky, je potom plnením, ktoré odporuje
dobrým mravom. Ak preto súd prvej inštancie za tohto stavu zastaví exekúciu na tomto právnom základe
(§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní), tak ako tomu bolo aj v prejednávanej
veci, je jeho postup rovnako správny.

62. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte dopĺňa, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (sa aj po 01.
01. 2015, kedy bol zo zákona o rozhodcovskom konaní vypustený) sa v znení účinnom do 31.
10. 2013 aplikuje aj po 01. 11. 2013 vo všetkých exekučných konaniach, ktoré začali pred 01. 11. 2013.
Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného poriadku sa totiž exekučné konania začaté
pred 01. 11. 2013 dokončia podľa predpisov účinných do 31.10.2013. Zo slovného spojenia „dokončia
podľa predpisov“ pritom bezpochyby vyplýva, že tieto exekučné konania sa dokončia podľa všetkých
predpisov v znení účinnom do 31. 10. 2013, ktoré upravujú exekučné konanie - a týmto je aj
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní (ktoré je osobitným ustanovením vzťahujúcim sa na exekučné
konania, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok). Ak by bolo úmyslom zákonodarcu,
aby sa exekučné konania začaté pred 01. 11. 2013 dokončili len podľa Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 10. 2013 (a nie napr. aj podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
do 31. 10. 2013), výslovne by to v uvedenom ustanovení vyjadril tak, že exekučné konania začaté pred
01. 11. 2013 sa dokončia (len) podľa tohto zákona účinného do 31. 10. 2013. Z týchto dôvodov neobstojí
potom odvolací dôvod, že súd prvej inštancie aplikoval v napadnutom uznesení ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní napriek tomu, že od 01. 01. 2015 nie je súčasťou zákona o
rozhodcovskom konaní. Povinnosť aplikovať uvedené ustanovenie a podľa neho vec posudzovať mu
totiž vyplývala z prechodného ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré bolo súčasťou
právneho poriadku v čase, kedy súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.

63. Odvolací súd ďalej taktiež uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je ale
rozhodnutím vo veci samej, ktorého vydanie by bránilo novému (ďalšiemu) rozhodnutiu o nej - tzv.
prekážka rozsúdenej veci (res iudicata), a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne
účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 veta druhá
Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (k
tomu bližšie napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 205/2011 z 1. februára 2012, uznesenie ÚS SR sp. zn.
III. ÚS 254/2012 z 13. júna 2012). Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania založí na
závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný napr. preto, že
nespĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti.

64. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 5401/16 zo dňa 13. 11.
2006, založeného v súdnom spise v prílohovej obálke na č. l. 4, zistil, že rozhodcovský súd v ňom
konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej doložky, ktorá bola inkorporovaná do zmluvy o
úvere zo dňa 20. 09. 2005. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie
exekučného titulu bola práve uvedená zmluva o úvere zo dňa 20. 09. 2005.

65. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle svojej povinnosti ex offo počas celého
exekučného konania skúmať predpoklady pre jeho vedenie, jedným z ktorých je aj vykonateľný
exekučný titul a skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, v zmysle § 57 ods. 1 a ods. 2 (aj v nadväznosti na § 44
ods. 2), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom
konaní správne preskúmal exekučný titul a v spojení s ním aj zmluvu o úvere zo dňa 20. 09. 2005.
Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v zmysle
ustanovenia § 57 ods. 1 a ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona
o rozhodcovskom konaní aj v štádiu po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie
(t. j. aj v štádiu po začatí exekúcie) aj bez návrhu (ex offo) skúmať okrem iného aj to, či rozhodcovská
zmluva (bez ohľadu na to, či bola uzavretá vo forme samostatnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej
doložky, inkorporovanej do zmluvy) medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne, či je rozhodcovské
rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné a či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania inter alia
na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského



súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky
dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním
platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu v
štádiu pred začatím exekúcie z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a v štádiu po začatí
exekúcie z ustanovenia § 57 ods. 1 a ods. 2 (aj v nadväznosti na § 44 ods. 2), § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (alebo plnenie ním priznané v rozpore s dobrými mravmi) a
okrem iného či je aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke).

66. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007 (v čase uzavretia
zmluvy o úvere), tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v časti napadnutom uznesení, je
aj samotná rozhodcovská doložka (čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Neprijateľnou
podmienkou je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek podmienka, ktorá bez ohľadu na jej
formu a znenie obsiahnuté v zmluve, (pričom je bez právneho významu, či je táto zmluvná podmienka
obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve - tak ako tomu bolo v prejednávanej veci, alebo či je
obsiahnutá v samostatnej zmluve, ktorá je závislá na hlavnej spotrebiteľskej zmluve, keďže sa aj na ne
vždy vzťahujú normy spotrebiteľského práva - bod 54. odôvodnenia) uzatvorenej medzi dodávateľom
a spotrebiteľom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka
je preto podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007 (t. j. v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere) neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená
najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo
akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou zmluvných
podmienok oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Povinný tak rozhodcovskú doložku
nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
Odvolací súd dopĺňa, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská doložka, ide aj
vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by
chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou
početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto odvolacieho súdu, že sú to práve dodávatelia, ktorí iniciujú
rozhodcovské konania v spotrebiteľských veciach. Z týchto dôvodov sa odvolací súd nestotožňuje s tým,
že rozhodcovská zmluva bola dojednaná v prejednávanej veci alternatívne, keďže ako taká sa javila
vzhľadom na uvedené len z formálnej (a nie aj materiálnej) stránky.

67. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01. 01. 2008 (avšak ani na
zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu
ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza
článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným
zákonom č. 150/2004 Z. z. a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných
podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez
ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto
Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01. 01. 2008 v ods. 4) Občianskeho
zákonníka.

68. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel taktiež k záveru, že rozhodcovská zmluva
je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú v danej veci vo forme
rozhodcovskej doložky, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so



zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy o úvere, ale aj pre to, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd
má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber
(výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, predtlačený do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, zdrojom príjmov,
a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa
jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa (povinného) v rozhodcovskom konaní,
keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý ani nemal právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia
oprávnenému. Rozpor s dobrými mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k zmluvy o
úvere (ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých čl. 17
bola inkorporovaná rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky), keďže v čase uzavretia
zmluvy o úvere ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných
prostriedkov.

69. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať § 57 ods. 2 (v nadväznosti na § 44 ods. 2), § 58 ods. 1
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2, ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, keďže
súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal
ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Ak napriek uvedenej vade vydaný bol, táto vada má
za následok, že plnenie, na ktoré zaviazal povinného, je z už uvedených dôvodov v rozpore s dobrými
mravmi (bod 61. odôvodnenia). Súd prvej inštancie preto správne exekúciu ako celok zastavil.

70. Súd prvej inštancie bol oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez nariadenia pojednávania,
keďže po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a kedykoľvek
počas exekúcie z úradnej povinnosti exekučný súd (a to vzhľadom na povinnosť aj bez návrhu zastaviť
exekúciu, ak zistí dôvod na jej zastavenie) preskúma či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či
je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami uvedenými v exekučnom
titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania. Pri preskúmaní toho, či je rozhodcovský rozsudok
vykonateľný, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a vedenia exekúcie, nemusí toto
exekučný súd v zásade vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. Naviac,
pokiaľ k záveru o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľným exekučným titulom môže
dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov
vyplývajúcich zo spisu, obdobne (teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a
osobnej účasti oprávneného) môže pri riešení tej istej otázky dospieť k tomuto záveru aj v neskorších
štádiách exekučného konania.

71. Naviac z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013
výslovne vyplýva povinnosť exekučného súdu nariadiť pojednávanie len v prípade, ak súd rozhoduje o
zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku o takzvanej relatívnej exekučnej
imunite štátu (ustanovenie § 61c ods. 2 Exekučného poriadku). V tomto jedinom prípade je pojednávanie
obligatórne, a to z dôvodov jasnej a naliehavej potreby vysporiadať sa s tvrdeniami povinného o
relatívnej neprípustnosti exekúciou postihnutého majetku. V ostatných incidenčných sporoch o zastavení
exekúcie je nevyhnutné nariadiť pojednávanie len vtedy, ak exekučný súd objektívne nebude schopný
bez procesného dokazovania relevantne vyhodnotiť skutkové tvrdenia účastníkov a predložené a
navrhované dôkazy. O taký prípad však v prejednávanej veci, aj s poukazom na ustálenú súdnu prax
nejde.



72. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len
o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po
právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP
rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

73. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

74. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona
č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z.
k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12.
apríla 2018).