Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/151/2012 z 28. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. apríla 2013, sp. zn. 10CoE/151/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2712203363.1 Krajský súd Trnava | 10CoE/151/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2712203363.1 | 2013-04-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., § 23 ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 3 OZ, § 53 ods. 4 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d802ef98-cb4e-4b76-80df-434abdccd0d0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2712203363.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/151/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203363
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2712203363.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: CASH COLLECTORS SK s. r. o., Bratislava, Mlynské
Nivy 49, zast. splnomocnenkyňou: Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária, Bratislava,
Mlynské Nivy 49, proti povinnej: Z. J., nar. XX. H. XXXX, bytom W. XX, o 1.746,76 eur s príslušenstvom, o
odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 13. augusta 2012 č. k. 5Er/645/2012-43,
EX 2028/2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (inak žiadosť JUDr. Denisy Uhríkovej, ďalej tiež len „exekútorka“ z 24. apríla 2012).
Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. a/ a § 45 ods. 1
písm. b/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 52 ods. 1 - 3, §
53 ods. 1, 3 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., tu inak v znení platnom a
účinnom do 31. decembra 2007 vrátane) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a bodom 1 písm. q/
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica“). Vecne mal najmä za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah (na základe
Zmluvy o splátkovom úvere č. 0252740056, uzavretej povinnou a právnou predchodkyňou oprávnenej
v osobe obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Suché Mýto 4 16. februára
2004; ďalej tiež „zmluva“), v ktorom rozhodcovskú doložku, zanesenú do tzv. formulárovej zmluvy, bolo
treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak
podstatou príslušného dojednania (z čl. 18 Všeobecných obchodných podmienok právnej predchodkyne
oprávnenej, tvoriacich súčasť zmluvy) bolo praktické nanútenie záujmu veriteľky riešiť spory medzi
účastníčkami výlučne v rozhodcovskom konaní a to tým skôr, ak doložka bola dojednaná už na začiatku
zmluvného vzťahu (nie teda v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale presne naopak), povinná si takúto
doložku osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie
zo zmluvy (ale mala len možnosť odmietnuť návrh zmluvy ako celok). Na takomto nazeraní (na základ
oprávnenia vydať rozhodcovský rozsudok) pritom podľa súdu prvého stupňa nič nemenilo, že do zákona
(O. z.) sa neprijateľná podmienka prikazujúca spotrebiteľovi riešiť spory s dodávateľom výlučne v
rozhodcovskom konaní dostala až po uzavretí zmluvy (keď zákonný výpočet neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách bol a stále je len demonštratívny) a podstatným je tu zmysel úpravy, ktorým
je poskytnutie spotrebiteľovi minimálne takého štandardu ochrany, aký stanovuje smernica. Neplatná
rozhodcovská doložka tak nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť
a rozhodcovský rozsudok uvedenému odporujúci nie je spôsobilým exekučným titulom; dôvodil napokon
okresný súd.



Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zmenu a poverenie
exekútora vykonaním exekúcie s alternatívou zrušenia uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (pričom tu zjavne mohlo ísť nanajvýš o druhý navrhovaný spôsob rozhodnutia
odvolacieho súdu, keďže prvá požiadavka - na vydanie poverenia priamo odvolacím súdom -
evidentne popierala fakt výlučnej príslušnosti okresných súdov na vydávanie poverení - v tejto súv.
por. najmä § 45 ods. 1 E. p.). I s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
tiež „SD EÚ“), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a citácie z odbornej literatúry odvolateľka
primárne namietala nesprávnosť právneho posúdenia veci, majúc za to, že povinná mala možnosť v
rozhodcovskom konaní sa brániť a nemožno preto akceptovať postup exekučného súdu nahrádzajúci
pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nevyužitím týmto žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku či
iných procesných mechanizmov podľa ZoRK). I neprijatie (súdom prvého stupňa) ňou (oprávnenou)
zaužívanej rozhodcovskej doložky je potom dôsledkom riadenia sa chybným prekladom príslušného
článku smernice do slovenského jazyka, pričom z korektnej jazykovej verzie možno vyvodiť iba
neprijateľnosť rozhodcovských konaní (arbitráží) neupravených právnymi predpismi, o aký prípad ale u
rozhodcovského konania, v Slovenskej republike upraveného zákonom nejde. Dojednaná rozhodcovská
doložka je podľa jej názoru v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a platne dojednaná, preto aj
vyvoláva s ňou spojené právne účinky, pričom súd prvého stupňa svojim rozhodnutím úplne popiera
zmysel a účel rozhodcovského konania (umožniť mimosúdne riešenie sporov pri rešpektovaní rovnosti
oboch sporových strán rozhodcovského konania), k čomu dochádza nerešpektovaním právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu (hoci toto je rovnocenné rozhodnutiam súdov
všeobecných). Odvolateľka má napokon za to, že jej právna predchodkyňa si predložením dnešnej
povinnej rozhodcovskej zmluvy plnila iba svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o bankách“) a neporušila tak v čase
rozhodnom pre posúdenie veci žiadne právne predpisy.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej
preto logicky za neopodstatnené.

Predovšetkým sa však žiada hneď úvodom predoslať, že odvolací súd v tejto veci nemal dôvod
(a to navzdory presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným
súdom) zakomponovanej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť, dostatočnú
súdržnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov
(objektívnu samozrejme z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho
záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.).
Nakoľko tu však bol i dosť jasne vyjadrený a nemenej podrobne argumentačne podporený nesúhlas
oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu)
aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu inak v každej odvolacím súdom prejednávanej veci
vyjmúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale
nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa
tunajší súd už v minulosti stretol), žiaduce je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, že tuzemský právny poriadok neposkytuje priestor pre
nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej
exekúcie, ktorému účelu primárne slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do
problému exekučným súdom.



I v tejto konkrétnej veci treba totiž (obdobne ako už v minulosti v iných exekučných veciach
prejednávaných tunajším súdom, v ktorých sa žiadalo o udelenie poverenia na vykonanie
rozhodcovského rozsudku vo veciach definične spadajúcich pod ochranu spotrebiteľa) trvať na tom, že je
to už súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu),
ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už opakovane poukazuje
na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese
exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení
niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné
posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme
stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (rozumej udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) je
možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín
(písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (ktorými listinami sú 1. žiadosť o
udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie
opačnej povahy (teda zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i
len u jednej z takýchto listín (kde je z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne
nerozhodné, či pôjde o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného musí byť nepochybné, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a to platí i v prípade nevyvolania
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právne významným tu totiž je, že exekučný súd
v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie,
ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym
problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť odhliadajúc od možnosti podania žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však
(tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zaiste nie
je dôvod nesúhlasiť s možnou námietkou, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ oprávneného (veriteľa)
k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide
naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského
rozsudku či k zmene jeho výroku, akou kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je a ani byť nemôže,
ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie
ich povahe v tej - ktorej veci aj ďalšieho postupu - ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania
pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak,
že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať inak než
po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a nezriedka závažných vád exekučného titulu na ujmu jeho
vykonateľnosti mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu
exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať
o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už rovnako v minulosti odmietol
s tým, že záujem na práve naznačenom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako
aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o
udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu
napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie
z tu diskutovaného dôvodu (podľa § 45 ZoRK) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným
nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese
udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej
veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tunajšieho odvolacieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010
č. k. 10CoE/203/2010-35, inak vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod
ustupovať.

Správnou potom už z dôvodov priblížených v odôvodnení napadnutého uznesenia nemôže byť ani
interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy predchodkyne
oprávnenej a povinnej, ktorej cieľom je presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z



rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomína
to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce,
že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej
sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov).
Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem zákona o
spotrebiteľských úveroch (zákona č. 258/2001 Z. z.) a O. z. bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší
zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1
(nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004)
zaniesol do právneho poriadku Slovenskej republiky pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť
vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch,
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2
rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia
zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinnej z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa
na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom
smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z.
z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou
spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj
zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení), čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť
z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia
úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej
veci.

Obstáť potom nemohla ani námietka naznačujúca riadenie sa súdu prvého stupňa chybným jazykovým
znením smernice.

Jednak totiž medzi súdom prvého stupňa a oprávnenou nešlo vidieť skutočný spor v odpovedi na
otázku priamej aplikovateľnosti smernice (aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že táto
bola použitá len ako výkladové pravidlo za účelom objasnenia zmyslu európskej i vnútroštátnej
právnej úpravy), tunajší súd sa však i k tu oprávnenou nadnesenému problému (údajne nenáležitej
implementácie smernice Slovenskou republikou) už vyjadril, takéto svoje vyjadrenie urobil v duchu
nemožnosti úspechu obrany rozhodcovských doložiek (a aj konaní vedených na ich podklade, resp. do
tretice i výsledkov takýchto konaní), založenej na tuzemskom zákonnom rámci rozhodcovských konaní
a ani v tejto veci nevidí dôvod ustupovať od svojej skoršej argumentácie v uvedenom smere (v takejto
súv. por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31.
mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, prvé vydané vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/124/2010
a druhé vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn. 5C/18/2011).

I pre prejednávanú vec významnou podstatou z vyššie označených rozhodnutí je záver, že po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také
pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný
štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čiže
jedného z tzv. bazálnych predpisov komunitárneho práva, záväzného bez ohľadu na jeho implementáciu
a majúceho podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR prednosť aj pred slovenskými zákonmi). Z
toho ale a contrario (opakom) treba vyvodiť aj to, že vyšší (než európskou legislatívou zaručovaný)
štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu
porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto ale muselo aj v
tu posudzovanej veci spôsobiť, že celkom bez významu bola argumentácia založená na nesprávnom



preklade smernice do slovenčiny; nakoľko bez ohľadu na správnosť (či nesprávnosť) prekladu súčasťou
tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinnej bolo
ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého
paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa
ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého
stupňa), že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný,
tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve
odcitovanej podobe potom pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany
spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni európskej.

Záver o prijateľnosti (primeranosti) aj v tejto veci spornej rozhodcovskej doložky napokon nešlo oprieť
ani o odvolaním citovanú úpravu zo zákona o bankách.

Podľa § 93b ods. 1 takéhoto zákona banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (odkaz poznámkou č. 88j v zákone na
§ 4 ods. 1 a 2 ZoRK - pozn. odvolacieho súdu) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§
5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona (v tomto prípade odkaz poznámkou č. 88k v zákone na ZoRK a tiež § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z. z. zakotvujúci kolektívnu povinnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk zriadiť
osobitný rozhodcovský súd - opäť pozn. odvolacieho súdu).

Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov
(ktorými sú podľa poznámky č. 88l v zákone o bankách O. s. p. a E. p. - do tretice pozn. odvolacieho
súdu).

Prekračuje aj v tejto veci rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k
„obohateniu“ zákona o bankách predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení viedla nedôvera
v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok
bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného prostriedku
ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania (ktoré presvedčenie sa práve v mnohých
tunajšiemu súdu známych prípadoch ukázalo mylným), či dokonca tu boli iné pohnútky; pretože
už samotný postup predchodkyne oprávnenej bol svedectvom neriadenia sa takouto úpravou (resp.
neurobenia tak korektne).

Jednak totiž požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle §
93b ods. 1 zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta
z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu
si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v
kontexte ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách môže byť len návrh v podobe
umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných
podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové
oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nepôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného
rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej
rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno
považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení (bez preháňania
ukryje) medzi iné zmluvné podmienky a to ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej
zmluve nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe,
že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec
neoboznamuje (hoci v zmluve spravidla potvrdzuje presný opak). Nepochybne to bolo pritom práve



nedôsledné praktické napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z.
z. (ktorým bol do zákona o bankách doplnený § 93b, tu por. i čl. I bod 125 novelizujúceho zákona),
ktoré viedlo k neskoršej úprave odseku 1 tu diskutovaného paragrafu zákona o bankách doplnením
doň (s účinnosťou od 1. decembra 2009) aj povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež
zodpovedajúceho poučenia (v tejto súv. napokon por. i čl. XI bod 24 a čl. XXI zákona č. 492/2009 Z. z.).

Práve oprávnená tak nad rámec neprimeranej (dnes neprijateľnej) podmienky konštatovanej
napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky odvolaním
upozornila na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

Rovnako ako v iných tzv. spotrebiteľských veciach, v ktorých došlo k uplatneniu rozhodcovskej doložky
a následnému sporu o to, či na vykonanie rozhodcovského rozsudku možno udeliť poverenie, tak aj
v prejednávanej veci muselo platiť, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby
doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho
však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského
súdu, tým skôr to musí platiť aj u podôb doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci -
majúcich charakter výlučnej rozhodcovskej doložky a spotrebiteľovi ani žiaden výber neposkytujúcich
(kde na neprijateľnosť a neplatnosť treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia
právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu). Na veci pritom nič nemenilo, že v
intenciách tu posudzovaného konkrétneho prípadu nástup alternatívy v podobe všeobecného súdnictva
podmieňuje nepristúpenie klientom (spotrebiteľom) na návrh rozhodcovskej zmluvy (ust. § 93b ods.
2 časti vety druhej za bodkočiarkou zákona o bankách), keďže z uvedeného vyššie je nutné vyvodiť
jednak možnosť v zákone predpokladaného počínania klienta len v prípade predloženia mu návrhu
podľa odseku 1 ustanovenia (rozumej dostatočne zrejmého a objasneného návrhu predpokladajúceho
informované rozhodovanie sa spotrebiteľa) a opäť za použitia už spomenutého právneho argumentu
„a minori ad maius“ treba trvať na tom, že ak vylúčenie následku v podobe rozhodcovského konania
spôsobí už informovaný nesúhlas klienta s návrhom rozhodcovskej zmluvy, tým skôr to musí platiť vtedy,
ak informovaný nesúhlas tu nie je preto, že klient (spotrebiteľ) k rozhodnutiu (zmluvu uzavrieť či naopak
návrh neprijať) pristupoval za vytvorenia (a to práve jeho zmluvným partnerom) takej situácie, pri ktorej
bol zákonom predpokladaný postup a teda i informovaný súhlas či nesúhlas vylúčený.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská
doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním
priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Poskytnúť rozhodcovskému rozsudku zaťaženému takouto vadou punc legitimity nešlo, žiadosť
exekútora o udelenie mu poverenia na vykonanie exekúcie bola preto zamietnutá dôvodne a
odvolaciemu súdu za už priblíženej situácie ani neostávalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania
pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným
rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s
povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58
ods. 5 E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom
aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania
skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).



K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.