Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/387/2015 z 15. 8. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. augusta 2017, sp. zn. 2Co/387/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1114235270.1
Krajský súd Bratislava | 2Co/387/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1114235270.1 | 2017-08-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc393b38-b4e9-4ba6-a78c-6f5f52010a4c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1114235270.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/387/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114235270
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114235270.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov
senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: B.. H. T., U. N.
XX.XX.XXXX, R. W. X, XXX XX N. E., zastúpený JUDr. Stanislav Jakubčík - advokát, so sídlom Kutlíkova
17, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 2.475,44 € s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. septembra
2015, č. k. 6C 109/2014-82, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa  11. septembra 2015, č. k.
6C/109/2014-82,   p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 11.09.2015, č. k. 6C 109/2014-82 zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 2.475,44 € s príslušenstvom, titulom
nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása t. j. orgánu konajúceho v mene
štátu vykonávajúceho verejnú moc v exekučnom konaní sp. zn. EX 2214/98. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že návrhom doručeným súdu dňa 15.12.2014
sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 2.475,44 € s príslušenstvom. Svoju žalobu zdôvodnil
tým, že nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása t.j. orgánu konajúceho
v mene štátu vykonávajúceho verejnú moc v exekučnom konaní vedenom pod  sp. zn. EX 2214/98,
vznikla žalobcovi skutočná škoda vo výške 2.475,44 €. Nesprávny úradný postup exekútora pri
vykonávaní exekučnej činnosti mal podľa žalobcu spočívať v nepreskúmateľnosti údajne vynaložených
finančných prostriedkov, nejasnosti a nepreskúmateľnosti výpočtu náhrady za stratu času, matematickej
nezrovnalosti pri výpočte cestovného, nevydokladovania hotových výdavkov, t.j. požadovania trov
exekučného konania v rozpore s vyhláškou č. 288/1995 Z. z. Listom zo dňa 15.10.2014 žalobca
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná listom zo dňa 03.12.2014 žalobcovi
oznámila, že žiadosť posúdila ako nedôvodnú, nakoľko neboli splnené podmienky zákona č. 514/2003
Z. z.. Žalovaná podaním doručeným súdu dňa 28.02.2015 vzniesla námietku nedostatku pasívnej
legitimácie v konaní, nakoľko podľa jej názoru tvrdená škoda mala vzniknúť v súvislosti s údajným
porušením povinnosti súdneho exekútora, v oblasti, v ktorej súdny exekútor vstupuje ako súkromná
osoba podnikateľ a koná vo vlastnom mene a na vlastný účet. Rovnako sporovala aj vznik škody,
nakoľko nemožno hovoriť o vzniku škody v zmysle ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ
poškodenému patrí právo domáhať sa náhrady škody od priameho dlžníka. Žalobca tak nepreukázal



vznik škody, jej výšku ani opodstatnenosť. Absentuje tu aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.07.2015 žalobca k
námietke nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovanej uviedol, že súdny exekútor vykonáva úlohy
orgánu verejnej moci, a z toho dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritériá než na postavenie subjektov,
ktoré nevykonávajú verejnú moc. Z ustanovení exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor
zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Nesprávny úradný
postup súdneho exekútora tak spočíva vo výpočte požadovanej náhrady hotových výdavkov súdneho
exekútora a následnej neschopnosti súdneho exekútora na žiadosť žalobcu ako povinného riadne
preukázať oprávnenosť týchto výdavkov. Existuje tak príčinný vzťah medzi nezákonným postupom a
spôsobenou škodou.

3. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu zistil, že dňa 06.07.2009 súdny exekútor JUDr.
Peter Juhás vydal exekučný príkaz zrážkami zo mzdy a uložil povinnému (v tomto konaní žalobcovi)
zaplatiť istinu v sume 22.508,36 € a trovy exekučného konania vo výške 149,43 €. Dňa 19.04.2010
súdny exekútor vydal upovedomenie o zriadení exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, na
zaplatenie istiny 22.508,36 € a trov exekučného konania vo výške 12.149,43 €. Povinný (v tomto
konaní žalobca) požiadal súdneho exekútora o vyčíslenie dlžnej sumy k 15.11.2012. Súdny exekútor
vyčíslil celkovú pohľadávku na sumu 31.408,36 €, z ktorej bola uhradená suma 1.047,08 € a
zostatok 30.361,28 €. Povinný ku dňu 15.11.2012 uhradil celkom sumu 31.526,60 €. Dňa 15.11.2012
obdržal povinný od súdneho exekútora informáciu, že exekučné konanie bolo skončené vymožením
pohľadávky. Z predloženého vyúčtovania exekučného konania povinný (v tomto konaní žalobca)
nadobudol pochybnosti o oprávnenosti výšky náhrad za hotové výdavky v celkovej sume 2.920,01 €.
Dňa 31.05.2013 súdny exekútor doručil povinnému opravné vyúčtovanie.

4. Žalobca sa návrhom domáha voči žalovanej náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom súdneho exekútora pri vykonávaní exekučnej činnosti spočívajúcom v neoprávnenom
vyúčtovaní trov exekučného konania. V príčinnej súvislosti s uvedeným postupom súdneho exekútora
tak mala žalobcovi vzniknúť škoda vo výške 2.475,44 €. Žalovaná vzniesla námietku nedostatku pasívnej
legitimácie v konaní, preto sa súd prvej inštancie prednostne zaoberal uvedenou námietkou. Súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
165/2012 ústavný súd konštatoval, že postavenie súdneho exekútora, pri výkone exekučnej činnosti
je výkonom štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku). Z
toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor
nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení
pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.
Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie
a o jeho odmene je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva
súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami
exekúcie sú podľa ustanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ
ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho
postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a
výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci
dotknuté (II. ÚS 4/2012). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie
(obdobne I. ÚS 199/07, III. ÚS 26/08), a teda aj ako podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku (IV. ÚS
236/08). Ako nositeľ základných práv a slobôd a osoba vykonávajúca slobodné podnikanie však v tejto
pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v postavení nositeľa štátnej moci. Žalobca v konaní žiada o
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym konaním súdneho exekútora, a to vo výške rozdielu
medzi deklarovanými hotovými výdavkami na znalecký posudok a sumou uplatnenou Ing. Medekom za
vypracovaný znalecký posudok, rozdielom medzi deklarovanými nákladmi PHM a maximálnou výškou
PHM, rozdielom medzi deklarovanou náhradou za stratu času a maximálnou možnou náhradou za stratu
času a rozdielom medzi deklarovanou DPH a DPH patriacou súdnemu exekútorovi v súlade s platnými
právnymi predpismi. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že je potrebné odlíšiť nárok na
náhradu škody od nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je potrebné uplatniť priamo voči
subjektu, ktorý sa na jeho úkor obohatil. Z judikatúry vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy,
ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči



tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody
od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa citovaného zákona má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené
všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti,
a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvej inštancie ustálil, že
žalovanej nesvedčí pasívna legitimácia v konaní, preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku
súdu prvej inštancie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. úspešnej
žalovanej trovy konania nevznikli, preto jej ich náhradu súd nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku do zamietajúceho výroku podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 221 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O. s. p."), b)   konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvej inštancie neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,  d) súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v rámci svojho odvolania poukázal na
to, že  žalobou na náhradu škody zo dňa 10.12.2014 sa domáha zaplatenia sumy vo výške 2.475,44
€ s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z."). Žalobca je presvedčený, že žaloba
bola podaná dôvodne, keďže zo strany žalovanej došlo k porušeniu zákona a boli splnené všetky
zákonné požiadavky na vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným postupom
v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Žalobca má za to, že bolo jednoznačne preukázané, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása, ktorý v
exekučnom konaní vedenom na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 2214/98 voči žalobcovi ako
povinnému nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok"), tým spôsobom, že nesprávne a
neoprávnene vyčíslil trovy exekučného konania a ich vynaloženie, naviac nevedel na žiadosť žalobcu
riadne vydokladovať, t.j. nijakým relevantným dôkazom nepreukázal ich vynaloženie ani výpočet. Pričom
zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je riešená buď osobitným predpisom,
v tomto prípade zákonom č. 514/2003 Z. z. kedy zodpovedným subjektom je Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, alebo všeobecnými predpismi o zodpovednosti za škodu,
kedy zodpovedným subjektom je priamo exekútor. Vznik zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. V zmysle
vyššie uvedeného nezákonný postup v tomto prípade vidí žalobca práve v postupe orgánu verejnej
moci - súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása, Exekútorský úrad Trnava, Matuškova 1, 917 01 Trnava
v súvislosti s exekučným konaním, sp. zn. EX 2241/1998, ktoré sa začalo dňa 10.12.1998 na návrh
oprávneného:  Daňový úrad, IČO: 00634816, Hlboká 8/1, 917 01 Trnava o vymoženie pohľadávky vo
výške  22.508,36 € s príslušenstvom proti  žalobcovi ako povinnému.  Nesprávny úradný  postup súdneho
exekútora tak, ako už bolo uvedené, spočíva vo výpočte požadovanej náhrady hotových výdavkov
súdneho exekútora a následnej neschopnosti súdneho exekútora na žiadosť žalobcu ako povinného
riadne preukázať oprávnenosť týchto výdavkov. Žalobca má za to, že v predmetnom prípade sú splnené
všetky zákonné   požiadavky  na   vznik zodpovednosti  žalovanej  za škodu spôsobenú  nezákonným
postupom.  Vzťah  príčiny  a  následku je  v tomto  prípade  priamy,  bezprostredný a neporušený,  a
teda žalobcovi jednoznačne vznikol nárok na náhradu škody. V  odôvodnení napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie poukazuje na nálezy Ústavného súdu SR, v ktorých Ústavný súd SR konštatoval,
že postavenie súdneho exekútora, pri výkone exekučnej činnosti je výkonom štátnej moci, čo upravuje
aj samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku), avšak čo sa týka postavenia súdneho
exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene je jeho postavenie
odlišné. Exekučný poriadok v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie
účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa ustanovenia
§ 200 ods. 1 Exekučného poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za
stratu času pri vykonaní exekúcie. Žalobca poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa



24.02.2015 v súvislosti so vznesenou námietkou pasívnej vecnej legitimácie poukazuje okrem iného
aj na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 165/2012-45 zo dňa 13.02.2013, ktorým Ústavný súd vyslovil,
že: „V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor
účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv
a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania zisku. Pokiaľ ide o odmenu
súdneho exekútora, súdny exekútor koná vo vlastnom mene, na vlastný účet, a preto môže byť v tomto
postavení subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. Februára 2013)." Žalobca k tomuto uvádza a poukazuje na
skutočnosť, že v prípade, ktorý bol predmetom vyššie uvedeného konania pred Ústavným súdom SR
vo veci podanej ústavnej sťažnosti, sa jedná o úplne odlišný skutkový stav, kedy sťažovateľka (taktiež
povinná v exekučnom konaní) uhradila exekútorovi odmenu vo výške cca 7.600,- € neoprávnene z
dôvodu, že exekúcia samotná bola od počiatku vedená neoprávnene, o čom rozhodli v predchádzajúcich
konaniach v tejto veci všeobecné súdy. Máme za to, že v našom prípade nemožno za daného skutkového
stavu aplikovať právne závery vyslovené Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. II. ÚS 165/2012 zo
dňa 13.02.2013. Žalobca v rámci svojho odvolania ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku uvádza: „Žalobca v konaní žiada o náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym
konaním súdneho exekútora, a to vo výške rozdielu medzi deklarovanými hotovými výdavkami na
znalecký posudok a sumou uplatnenou Ing. Medekom za vypracovaný znalecký posudok, rozdielom
medzi deklarovanými nákladmi PHM a maximálnou výškou PHM, rozdielom medzi náhradou za stratu
času a maximálnou možnou náhradou za stratu času a rozdielom medzi deklarovanou DPH a DPH
patriacou súdnemu exekútorovi v súlade s platnými právnymi predpismi. V danom prípade je potrebné
odlíšiť nárok na náhradu škody od nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je potrebné
uplatniť priamo voči subjektu, ktorý sa na jeho úkor obohatil." Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalovanému v tomto súdnom konaní nesvedčí pasívna legitimácia v konaní
a preto rozhodol tak, že  žalobu žalobcu zamietol. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uvádza,
že vzhľadom na všetky skutočnosti má za to, že pasívna legitimácia na strane žalovanej v danom konaní
je jednoznačne daná. Žalobca v rámci svojej argumentácie na súde prvej inštancie opakovane apeloval
a vo svojich vyjadreniach  poukazoval na skutočnosť, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaným
subjektom. V tejto súvislosti opätovne uviedol, že podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ak
osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho
zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že
zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je riešená buď osobitným predpisom,
v tomto prípade  zákonom č. 514/2003 Z. z. kedy zodpovedným subjektom je Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, alebo všeobecnými predpismi o zodpovednosti za škodu,
kedy zodpovedným subjektom je priamo exekútor. Vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. Ak však
exekútor spôsobí škodu inak než pri takej exekučnej činnosti, ktorá má oporu v súdnom poverení, vtedy
exekútor zodpovedá podľa všeobecných predpisov o zodpovednosti za škodu. V zmysle ustanovenia §
4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ak škodu spôsobil
súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
Z doposiaľ predložených dôkazov v súdnom konaní a popisu skutkového deja jednoznačne vyplýva, že
škoda vznikla pri exekučnej činnosti exekútora, ktorá bola vykonávaná na základe poverenia vydaného
súdom, a preto je žalobca presvedčený, že aj v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia
žalovaná je v tomto prípade pasívne vecne legitimovaným subjektom. V tejto súvislosti  žalobca poukázal
aj na ustálenú judikatúru súdov,  napr.  rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorého:   Exekútor  v  exekučnom  konaní vykonáva   úlohy  štátneho  orgánu,   ktorému je zverený
výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym
súdnym poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže
považovať za súkromnoprávny vzťah.  Na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka tým, že povinný mu na základe výzvy
(ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku) zaplatí za výkon exekučnej činnosti vo   výzve
uvedenú  odmenu,   výška  ktorej presahuje  sumu  zodpovedajúcu  právnemu  predpisu (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 58/2009). Naopak žalobca je presvedčený, že je daná pasívna
vecná legitimácia žalovanému v tomto súdnom konaní, a to v súlade s ustanovením § 3 a § 4 ods.
1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
PL. ÚS 49/2003, v zmysle ktorého právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva
úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritériá než na právne



postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v
zásade úlohy štátneho orgánu. Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj ustanovenie § 3 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že
exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán.  Súčasne to
potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu
exekučnej činnosti súdnym exekútorom (rozhodnutie - Nález Ústavného súdu SR zo dňa 10. januára
2005). S poukazom na ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého vykonávanie
exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci predstavuje východisko argumentačnej línie žalobcu.
Momentom udelenia poverenia na výkon exekúcie v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 dochádza v tej -
ktorej konkrétnej veci k zmene postavenia súdneho exekútora na verejného činiteľa, ktorý je pri svojej
činnosti viazaný celým spektrom všeobecne záväzných právnych predpisov rôznej právnej sily. Považuje
za nevyhnutné vyzdvihnúť skutočnosť, že k vzniku hotových výdavkov uplatňovaných v rámci náhrady
trov exekučného konania dochádza práve výkonom exekútorskej činnosti, ktorá ak je uplatnená v
nesprávnej výške s spôsobí tak skutočnú škodu účastníkovi exekučného konania, nemožno pochybovať
o škode spôsobenej verejným činiteľom pri výkone verejnej moci. Exekučný poriadok expressis verbis
ustanovuje, že exekútor je pri výkone svojej činnosti viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými
zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným
v exekučnom konaní. Z uvedeného vyplýva, že ak exekútor poruší svoje právne povinnosti v rámci
výkonu exekútorskej činnosti tým, že spôsobí škodu inému napr. uplatnením nedôvodne vysokých
hotových výdavkov exekučného konania, ktoré v priamej príčinnej súvislosti spôsobia škodu účastníkovi
tohto exekučného konania (žalobcovi), spôsobil tak jednoznačne škodu pri výkone verejnej moci a je
nepochybné, že vzniká priestor na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Je síce pravdou, že
v zmysle ustanovenia § 37 Exekučného poriadku je exekútor pri rozhodovaní o trovách exekúcie v pozícii
účastníka konania, avšak žalobca sa domnieva, že teleologickým výkladom možno dospieť k záveru,
že pozícia exekútora ako účastníka súdneho konania o výške trov exekúcie vychádza z prezumpcie
zákonného vyčíslenia trov, ktoré súd už len svojou autoritatívnou a rozhodovacou právomocou priznáva,
resp. nepriznáva vo výške, akú si exekútor vyčíslil. Vyčíslenie celkových trov exekučného konania, a
teda aj trov exekúcie z titulu hotových výdavkov ešte stále spadá pod režim výkonu exekútorskej činnosti,
keďže exekučná činnosť sa končí až vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Z
uvedených záverov vyplýva, že konanie, ktorým exekútor  dospeje  k (vyčísleniu) neprimerane vysokých
a absolútne neodôvodnených trov  exekučného konania, uvedené predstavuje následok porušenia
právnych predpisov verejným činiteľom pri výkone verejnej moci, za ktoré štát zodpovedá v súlade so
zákonom 514/2003 Zz. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V neposlednom
rade je nutné poukázať na to, že žalobca iniciovaním konania podľa zákona č. 514/2003 Z. z. konal
plne v súlade so zásadou ultima ratio, keďže ani jeden z predošlých právnych krokov, ktoré žalobca
pred podaním návrhu inicioval, smerujúcich k ochrane vlastníckeho práva žalobcu nebola adekvátne
vyriešená. O tom, že žalobca nebol v tejto veci nečinný svedčí aj skutočnosť, že niekoľkokrát žiadal od
súdneho exekútora presnú špecifikáciu a vyčíslenie trov exekučného konania, následne prostredníctvom
právneho zástupcu JUDr. Stanislava Jakubčíka dňa 07.05.2013 podal sťažnosť na postup súdneho
exekútora JUDr. Petra Juhása pri vykonávaní exekučnej činnosti, z dôvodu závažných pochybností o
oprávnenosti vymoženej náhrady za hotové výdavky a podozrenia z porušenia Exekučného poriadku,
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a Etického kódexu súdneho
exekútora. Sťažnosť bola vyhodnotená ako neopodstatnená a prešetrovanie exekúcie bolo ukončené.
Žalobca má za to, že využil viacero dostupných právnych prostriedkov v snahe domôcť sa satisfakcie a
vyriešenia vzniknutej situácie, avšak neúspešne. Z dôvodu, že ani jeden z oslovených kompetentných
orgánov sa riadne a dôsledne predmetom podaných sťažností a dopytov zo strany žalobcu nezaoberal,
bol žalobca nútený domáhať sa a žiadať náhradu vzniknutej škody postupom v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie sa v tomto smere podľa názoru žalobcu
riadne nevysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. V tomto smere má žalobca za to,
že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila
žalovaná, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
je podľa názoru žalobcu nielen dôvodom pre podanie odvolanie a následné zrušenie a vrátenie veci



odvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f)  O. s. p., ale zakladá aj prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f) O. s. p.. Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky takýto nedostatok dokonca
kvalifikuje za „nezlučiteľný s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
tiež „ústava") a čl. 6 Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „dohovor")
považujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.
s. p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 198/2011). Nadväzujúc na vyššie uvádzané
skutočnosti žalobca navrhol, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo
dňa 11.09.2015 č. k. 6C/109/2008 -82 v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O. s.
p. zrušil a s poukazom na § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V prípade,   ak  odvolací  súd   bude  toho   názoru,   že   nie   sú   splnené   podmienky   na
potvrdenie napádaného  rozsudku, ani  na jeho  zrušenie  navrhol,  aby  Krajský súd  v Bratislave
rozsudok Okresného súdu   Bratislava I. zo dňa 11.09.2015 č. k. 6C/109/2008 -82 v zmysle § 220 O. s.
p. zmenil tak, že prizná  žalobcovi zaplatenie sumy 2.475,44 € titulom náhrady skutočnej škody spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.475,44 € od 10.12.2014 do zaplatenia a zaviaže
žalovanú povinnosťou uhradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia prvoinštančného
ako aj odvolacieho konania.

6. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobcu, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že v žalobnom
návrhu žalobca ako  titul uplatneného nároku na náhradu skutočnej škody uvádza nesprávny úradný
postup súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 2214/98,
ktorý má spočívať v porušení ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok")
a to tým spôsobom, že súdny exekútor JUDr. Peter Juhás nesprávne a neoprávnene vyčíslil trovy
exekučného konania a ich vynaloženie nevedel podľa slov žalobcu riadne vydokladovať, t.j. nijakým
relevantným spôsobom nepreukázal ich vynaloženie a výpočet. Na pojednávaní konanom sa na
Okresnom súde Bratislava I vo vyššie uvedenej veci označenej pod sp. zn. 6C/109/2014 dňa 01.06.2015
bol žalobca procesným súdom vyzvaný, aby v lehote 14 dní odo dňa uskutočneného pojednávania
predložil súdu bližšiu špecifikáciu žalobného návrhu, vyjadril sa k námietke pasívnej vecnej legitimácie
a rovnako sa vyjadril, či žiada v predmetnej veci pripojiť exekučný spis. Po zaslaní vyjadrenia žalobcu
o náhradu škody vo výške 2.475,44 € s príslušenstvom zo dňa 06.07.2015, doručeného Okresnému
súdu Bratislava I. dňa 09.07.2015 bolo vytýčené pojednávanie na deň 11.09.2015, na ktorom Okresný
súd Bratislava I. súčasne vyhlásil i rozsudok, ktorým: „súd návrh žalobcu zamietol a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania". V odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku Okresného súdu
Bratislava I. sp. zn. 6C/109/2014 zo dňa 11.09.2015 súd prvej inštancie konštatoval nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného, pričom uviedol, že táto je sama o sebe dôvodom na zamietnutie návrhu,
preto s ohľadom na hospodárnosť konania neskúmal ďalšie námietky a návrhy účastníkov konania
a predpoklady vzniku uplatneného nároku žalobcu. V prvom rade žalovaná uvádza, že odvolanie
žalobcu  je neurčité, nezrozumiteľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, z akých dôvodov je rozhodnutie
súdu prvej inštancie napádané. V úvode žalobca odôvodňuje podané odvolanie tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, avšak v odôvodnení
predmetného odvolania tento dôvod žiadnym spôsobom nekonkretizuje,  nešpecifikuje,  resp.   žiadnym
iným  spôsobom  neuvádza.   Obdobne je to  aj s odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP,
t. j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, s odvolacím
dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj s odvolacím
dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. e) OSP, t. j. doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a). Vo vzťahu k pasívnej vecnej
legitimácii žalovanej sa žalovaná v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením Okresného súdu Bratislava
I. vyjadrenom v žalobcom napadnutom rozsudku sp. zn. 6C/109/2014 zo dňa 11.09.2015. Svoj právny
názor vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej žalovaná dôsledne odôvodnila vo
vyjadrení žalovanej k žalobnému návrhu zo dňa 24.02.2015, doručenom Okresnému súdu Bratislava
I dňa 25.02.2015, ktoré vyjadrenie je súčasťou súdneho spisu. Na okraj si žalovaná dovoľuje svoje
predchádzajúce tvrdenie doplniť v krátkosti v tom smere, že vo vzťahu k súdnemu exekútorovi nemožno
ignorovať skutočnosť, že súdny exekútor vykonáva svoju činnosť ako slobodné povolanie, s čím súvisí
napríklad aj jeho odmena, ktorá je priamo úmerná jeho procesnej aktivite v tej - ktorej exekučnej veci. Pri
výkone exekúcie súdny exekútor zastáva akési monopolné postavenie. S výkonom jeho činnosti súvisí
aj riziko spojené s výkonom jeho profesie, kam spadá napríklad riziko spojené s neuhradením odmeny
za ním vykonanú prácu, no na druhej strane je predmetné riziko vyvážené výhodami vyplývajúcimi z



tejto profesie, pod ktoré môžeme subsumovať napríklad práve odmenu exekútora v zmysle ustanovení
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov. Najdôležitejšou je však skutočnosť, že v čase podania návrhu o náhradu škody
vo výške 2.475,44 € s príslušenstvom bolo exekučné konanie ako také ukončené, nakoľko samotná
pohľadávka, príslušenstvo a trovy exekúcie boli vymožené ku dňu 15.11.2012. Vzhľadom k uvedenému
v predchádzajúcej vete môže byť nárok žalobcu uplatňovaný už len vo vzťahu k súdnemu exekútorovi
- JUDr. Petrovi Juhásovi ako fyzickej osobe, ktorému vznikol nárok na úhradu trov exekúcie v dôsledku
výkonu jeho podnikateľskej činnosti, a preto aj z tohto dôvodu neprináleží žalovanej postavenie pasívne
vecne legitimovaného subjektu v tomto konaní. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na samotné
konštatovanie žalobcu v jeho odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I. č. k.: 6C/109/2014
- 82 zo dňa 11.09.2015, doručeného Okresnému súdu Bratislava I. dňa 28.10.2015 uvedenom na
strane - 5/6 -, v ktorom uvádza: „Vyčíslenie celkových trov exekučného konania, a teda aj trov exekúcie
z titulu hotových výdavkov ešte stále spadá pod režim výkonu exekučnej činnosti, keďže exekučná
činnosť sa končí až vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie". Uvedené konštatovanie
podporuje právnu teóriu žalovanej v tom smere, že aj keď vezmeme do úvahy argumentáciu žalobcu, že
vyčíslenie trov exekúcie ešte stále spadá pod režim exekúcie, avšak nakoľko už bolo exekučné konanie
skončené, mal si žalobca uplatňovať nárok primárne voči súdnemu exekútorovi, ako osobe, ktorej
právo na predmetné trovy vznikli z titulu výkonu jeho aktivity a v zmysle ustanovenia § 37 Exekučného
poriadku posledná veta mu v tejto súvislosti prináleží postavenie účastníka konania. Vo vzťahu k
uvedenému odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 205 ods. 1 písm. c) OSP žalobca uviedol,
že súd v predmetnej veci nevykonal navrhované dôkazy, čím bolo žalobcovi znemožnené preukázať
odôvodnenosť jeho nároku. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na zásadu rýchlosti a hospodárnosti
súdneho konania, ktorú súd prvej inštancie rešpektoval, keď žalobu zamietol, keďže bolo zrejmé, že
žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania, pričom by bolo úplne v rozpore s
uvedenou zásadou, ak by súd vykonal dokazovanie o opodstatnenosti uplatneného nároku, keďže ten
bol evidentne uplatnený voči nesprávnemu subjektu. Na ten účel boli aj návrhy na vykonanie ďalšieho
dokazovania vo veci uznesením súdu na pojednávaní dňa 11.09.2015 zamietnuté. Na záver považuje
žalovaná za vhodné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03, či
na uznesenie Ústavného súdu SR z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04, v zmysle ktorých: „rozhodnutie
súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania,
ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.),
pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo účastníka konania a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je základnou náležitosťou každého rozhodnutia.
Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky , ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce
garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), napr. rozsudok Garda RUIZ v. Španielsko
z 21. januára 1999 tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe
ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, že účasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu". Vzhľadom na
uvedené je žalovaná toho názoru, že odôvodnenie žalobcom napadnutého rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I. sp. zn. 6C/109/2014 zo dňa 11.09.2015 napĺňa všetky zákonné predpoklady uvedené v
ustanovení § 157 ods. 2 OSP, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil, pričom
žalobu zamietol na podklade neexistencie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, ktorého existencia je
jedným zo základných predpokladov pre vedenie ďalšieho konania, a ktorý nebol naplnený. V tejto
súvislosti teda súd prvej inštancie poskytol riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, náležité sa
vyrovnal s argumentmi žalobcu týkajúcich sa pre rozhodnutie podstatnej otázky, a to pasívnej vecnej
legitimácie označeného žalovanej. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že



v tomto prípade nie sú splnené podmienky, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) OSP zrušené a s poukazom na
ustanovenie § 221 ods. 2 OSP vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a preto žalovaná navrhuje
odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.  Rozsudok verejne vyhlásil dňa
16.08.2017 (§ 378 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli žalobca,
právny zástupca žalobcu, žalovaná upovedomení zákonným spôsobom.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie  odvolací súd v zamietajúcej potvrdil, pretože je vecne správny a keďže
sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie
dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C. s. p.).

9. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval zo skutočností, že
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása t.j. orgánu konajúceho v mene
štátu vykonávajúceho verejnú moc v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 2214/98, vznikla
žalobcovi skutočná škoda vo výške 2.475,44 €. Nesprávny úradný postup exekútora pri vykonávaní
exekučnej činnosti mal spočívať v nepreskúmateľnosti údajne vynaložených finančných prostriedkov,
nejasnosti a nepreskúmateľnosti výpočtu náhrady za stratu času, matematickej nezrovnalosti pri
výpočte cestovného, nevydokladovania hotových výdavkov, t.j. požadovania trov exekučného konania
zo strany súdneho exekútora v rozpore s vyhláškou č. 288/1995 Z. z.. Súd prvej inštancie v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia žalobu žalobcu zamietol z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na
strane žalovaného, z dôvodu že v danom prípade je potrebné odlíšiť nárok na náhradu škody od nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je potrebné uplatniť priamo voči subjektu, ktorý sa na jeho
úkor bezdôvodne obohatil. Inak povedané pasívne vecne legitimovaným mal byť priamo súdny exekútor,
a nárokom vo veci samej mal by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súčasne súd prvej
inštancie konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
respektíve nesprávnym úradným postupom môže byť uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a
je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník ešte pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda
mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná ani zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Pričom existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody
ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
bezdôvodného obohatenia.

10. Tak ako uviedol Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 165/2012, čo sa týka postavenia
súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj
samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej už
uvedenej judikatúre. Z toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje
aj právny režim náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pri realizácii úkonov exekučného
konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ
verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných
práv účastníkov exekučného konania.  Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s
rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok
v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje
o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa ustanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku odmena
exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Ústavný súd
v tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o
trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá
má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu
byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté (II. ÚS 4/2012). Súdny exekútor vykonáva súdno-
exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07, III. ÚS 26/08), a teda aj ako
podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku (IV. ÚS 236/08).



11. Pokiaľ ide o argumenty žalobcu uvedené v odvolaní, t.j. že súdny exekútor v exekučnom konaní
vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom
exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom, a preto právny vzťah súdneho
exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah respektíve,
že na strane súdneho exekútora nemôže byť dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia
§ 451 Občianskeho zákonníka v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že uvedené skutočnosti nie
sú pravdou, nakoľko je skutočne potrebné rozlíšiť  činnosť exekútora, v rámci ktorej realizuje výkon
exekučnej činnosti a plní úlohy štátneho orgánu (t.j. samotná realizácia exekúcie dodržanie lehôt, a
postupov v zmysle exekučného poriadku) a na druhej strane je potrebné odlíšiť trovy exekučného
konania, pričom v rámci rozhodovania o trovách exekučného konania  má súdny exekútor postavenie
účastníka konania. Toto postavenie mu priznáva právna úprava aj konštantná judikatúra, v zmysle
ktorej je súdny exekútor v tejto časti konania nositeľom základných práv a slobôd. Pokiaľ by sa
odvolací súd stotožnil s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní, že  štát zodpovedá za nesprávne
vyčíslené trovy súdneho exekútora v rámci exekučného konania (t. j. za nesprávne vypočítanú odmenu
súdneho exekútora), uvedený výklad právnej normy by poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor
na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné
obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti za škodu, čo je neprípustné.  Je potrebné
sa preto stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že v predmetnom konaní absentuje pasívna vecná
legitimácia na strane žalovaného a súčasne predmetná žaloba bola podaná predčasne t.j. pred podaním
žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia,( resp. pred vznikom samotnej škody), čo súčasne vylučuje
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Na základe vyššie uvedeného odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil.

12. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008).

13. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C. s. p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal
dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na
odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 C.
s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon         pripúšťa (§ 419 C. s. p.).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,               z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody)               a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).



(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku                         a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C. s. p.).