Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/353/2017 z 28. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. mája 2018, sp. zn. 5Co/353/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5314204193.1 Krajský súd Žilina | 5Co/353/2017 | ECLI:SK:KSZA:2018:5314204193.1 | 2018-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/422bf672-016a-4775-844f-99d15ce91e39 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5314204193.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/353/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314204193
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5314204193.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobcu:
Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému:
Q. W., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX V. H., o zaplatenie sumy 897,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7C/66/2014-65 zo dňa 18.05.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým žalobu vo zvyšku
zamietol a o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie na základe žaloby žalobcu rozhodol
nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 786,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 786,64 eur od 16. 4. 2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu vo zvyšku zamieta.
III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76 %.
V dôvodoch svojho rozsudku poukazom na ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ust. § 52 - §
54, ust. § 517 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. konštatoval nasledovné
skutkové a právne závery:
Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 24. 4. 2013 Úverovú zmluvu č. 0000000000044445 (čl. 7, 8), na základe
ktorej poskytol žalobca žalovanému bezúčelový úver vo výške 1.000,- eur s úrokovou sadzbou pri
poskytnutí úveru 19,9 % ročne, ročnou percentuálnou mierou nákladov 26,68 %, priemernou RPMN
ku dňu podpisu úverovej zmluvy 47,29 %, celkovou čiastkou, ktorú musí klient zaplatiť 1.558,56 eur.
Žalovaný sa v zmysle zmluvy zaviazal žalobcovi vrátiť finančné prostriedky prostredníctvom 48 anuitných
splátok vo výške jednej splátky 30,48 eur splatných mesačne v 20. deň kalendárneho mesiaca s
termínom splatnosti prvej anuitnej splátky 20. 5. 2013, splatnosťou úveru 20. 4. 2017. Zároveň bol
v zmluve dojednaný poplatok za správu úverového účtu 1,99 eur mesačne a poplatok za poistenie
schopnosti splácať úver 0,80 eur mesačne. Z výpisu z účtu (čl. 6) mal súd preukázané, že dňa 24. 4. 2013
boli zaslané na účet žalovaného zo strany žalobcu finančné prostriedky vo výške 1.000,- eur. Listom zo



dňa 24. 3. 2014 (čl. 4) oznámil žalobca žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru,
čím vznikla žalovanému povinnosť jednorázovo uhradiť banke celú zostávajúcu sumu úveru vo výške
992,10 eur s tým, že výzva je spoplatnená sumou 30,- eur. Zároveň bol žalovaný vyzvaný, aby uhradil
celý dlh vo výške 1.022,10 eur s príslušenstvom najneskôr do 15. 4. 2014. Z prehľadu uhradených
splátok (čl. 23) vyplýva, že žalovaný zaplatil žalobcovi na poskytnutý úver celkovo sumu 213,36 eur v
7 splátkach po 30,48 eur.
Nakoľko žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie poplatkov za upomienky vo výške 62,25 eur späť
na základe výzvy súdu na odstránenie vád žaloby Uznesením zo dňa 9. 3. 2015 (čl. 19), preto súd
o zastavení konania v časti o zaplatenie poplatkov za upomienky vo výške 62,25 eur samostatne
nerozhodoval.
V konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 24. 4. 2013 uzavretá úverová
zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.000,- eur s úrokovou sadzbou
pri poskytnutí úveru 19,9 % ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť prostredníctvom 48
mesačných anuitných splátok vo výške jednej splátky 30,48 eur splatných vždy v 20. deň kalendárneho
mesiaca. V danom prípade žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a žalovaný uzavrel úverovú zmluvu ako fyzická osoba, preto súd vyhodnotil vzťah medzi
stranami sporu založený uvedenou úverovou zmluvou ako vzťah spotrebiteľsko-právny. Nakoľko má
uzavretá úverová zmluva charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, musí obsahovať náležitosti, ktoré
sú zakotvené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko v prípade, že úverová zmluva
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, úver ňou poskytnutý
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. Súd po preskúmaní predmetnej úverovej zmluvy dospel k záveru, že táto zmluva neobsahuje
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2, písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., keď neobsahuje údaj o výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia, z dôvodu ktorého súd úver poskytnutý žalovanému na podklade uvedenej
spotrebiteľskej zmluvy vyhodnotil ako poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. V tejto súvislosti mal súd za podstatné poukázať na tú skutočnosť, že zákonom
stanovené členenie, uvedenie výšky, počtu, termínov splátok istiny, úrokov, iných poplatkov, ďalej
poradia, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, vymedzuje povinnosti dlžníka, v tomto prípade
žalovaného, tak, aby sa ako spotrebiteľ dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, uplatnenie ktorých mu nenáleží. Vzhľadom na uvedené,
keď úver poskytnutý žalovanému na podklade uvedenej úverovej zmluvy mal súd z dôvodu absencie
náležitostí podľa § 9 ods. 2, písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný
na výšku poskytnutého úveru 1.000,- eur vykonal celkovo úhradu vo výške 213,36 eur, zaviazal súd
žalovaného na zaplatenie sumy 786,64 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru
1.000,- eur a sumou uhradenou žalovaným v sume 213,36 eur. Z uvedených dôvodov súd žalobu vo
zvyšku nezaplatenej istiny, úrokov a sankčných poplatkov ako nedôvodnú zamietol.
Nakoľko žalovaný svoje zmluvné povinnosti voči žalobcovi nesplnil riadne a včas, zároveň mu súd uložil
povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy 786,64 eur od 16. 4. 2014
(odo dňa nasledujúceho po dni rozhodnutia o predčasnej splatnosti celého úveru) do zaplatenia. Výška
úrokov z omeškania 5 % ročne bola stanovená v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Čo do žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úroku 19,9 % ročne z nezaplatenej istiny od podania
žaloby do zaplatenia, súd ho považoval za nedôvodný, nakoľko dohodnuté úroky, t. j. zmluvné úroky
z poskytnutých prostriedkov (úveru), patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok (Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98). Súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje na Rozhodnutie
publikované pod R59/98, podľa ktorého veriteľovi patria len dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu. Od splatnosti dlžník musí platiť úroky z omeškania. V
opačnom prípade, by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v
podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu
medzi účastníkmi zmluvy. Zmluvný úrok nemôže plniť funkciu sankcie za oneskorené splácanie úveru aj
po dobe dohodnutej splatnosti, pretože túto funkciu plní úrok z omeškania, ktorý si žalobca aj uplatňuje.
V dôsledku uvedeného súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia istiny 897,54 eur a v spore bol úspešný, čo do sumy istiny 786,64 eur. Vzhľadom k uvedenému
bol žalobca v spore úspešný v rozsahu 88 % a žalovaný v rozsahu 12 %. Čistý úspech žalobcu v konaní



tak predstavuje 76 %, preto súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 76 %.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým súd žalobu
vo zvyšku zamietol, podal odvolanie žalobca. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu, zaviazať žalovaného uhradiť dlžnú sumu od
právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznať náhradu trov konania a náhradu trov odvolacieho
konania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že sa nestotožňuje s argumentmi súdu prvej inštancie
a považuje napadnutý rozsudok za nesprávny, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedol, že úverová zmluva obsahuje vo svojom texte výšku, počte a termíny splátok istiny a
úrokov. Počet a termíny splátok istiny a úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej
splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrad, vrátane rozpisu každej splátky
uvedením amortizácie istiny a úrokov, vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru.
Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že
rozpis splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už
v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom
formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované
ako pravidelné plynutie pevne stanovených platieb počas špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva
počas celej doby splácania rovnaká, skladá sa zo splátky istiny a z úroku. Výška anuitnej splátky sa
nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať
podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splátky úveru, znamenalo by to neúmerné
rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti, prehľadnosti zmluvnej
dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady
zrejmá, už v čase uzatvorenia zmluvy sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich
výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných obchodných podmienok a
tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že je možné vopred stanoviť ich
počet, koľkokrát bude klient poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť koľkokrát danú
službu banky využije. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania, zmluva
neuvádza.
Má za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa
zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnené aj
bez toho, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava
na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy musí byť
rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmý. V tejto súvislosti poukázal na znenie Zákona o
spotrebiteľských úveroch, dôvodovú správu k Zákonu o spotrebiteľských úveroch, rozsudok Súdneho
dvora v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES - ochrana spotrebiteľa vec C-42/15, stanovisko
Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017, rozhodnutia
všeobecných súdov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. Podmienky prípustnosti a zároveň dôvodnosti odvolania odvolací súd postupujúci v súlade s ust. §
470 ods. 1 CSP (už podľa tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po začatí odvolacieho konania)
posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva zo základných princípov
CSP a to z princípu spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré
začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1,2 CSP) a z princípu ústavne
konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).



6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

12. Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu je posúdenie poskytnutého úveru za bezúročný a
bezpoplatkový z dôvodu absencie podstatnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák.
č. 129/2010 Z.z.

13. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch- zákona
platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy - zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti : výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

14. V zmysle ust. § 11 ods. 1 cit. zákona platného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 písm. b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

15. V tejto súvislosti považoval za potrebné odvolací súd vzhľadom na obsah rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-42/15 venovať pozornosť argumentácii tejto súdnej autority, a to v kontexte naznačeného
výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. Predovšetkým bolo nevyhnutné posúdiť, či závery
prijaté Súdnym dvorom EÚ vo vzťahu k otázke štruktúry splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere možno
aplikovať na predmetnú vec.



16. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská Streda okrem
iného v rozhodnutí uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. a) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú
vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť z každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s § čl. 22 ods. 1 tejto Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Čl. 23
Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úpravy stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2
tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o
okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

17. Odvolací súd však zdôrazňuje, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy,
nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.

18. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a
celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako
aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo
požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda
zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú
terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k
termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu
tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto
ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok
poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k)
cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o
výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do
nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať
priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória
a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv.
eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje
medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.

20. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci
v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne : musí ísť
o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za
použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky,
historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné
právne zásady.

21. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa
04. júla 2006, keď uviedol : „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva.

22. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať
členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o



úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by
nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi
jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a
naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

23. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore
medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo
voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho
dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).

24. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z.z. platného v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej
istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods.
2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená
judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby
štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

25. Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 2), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej
praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie,
odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie
citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

26. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd zotrváva na stanovisku, že v prípade
zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu, je legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
poskytnutého žalobcovi žalovaným, a to v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami.

27. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok okresného súdu v časti
výroku napadnutého odvolaním potvrdil ako vecne správny. Rozsudok okresného súdu v časti výroku
nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.

28. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a
preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným
rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

29. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)