Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/144/2014 z 28. 1. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 28. januára 2015, sp. zn. 14Cob/144/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5110224930.3 Krajský súd Žilina | 14Cob/144/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5110224930.3 | 2015-01-28 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 226 OSP, § 224 ods. 3 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/05c55677-aa06-4fbb-b9a2-a14f902a205d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5110224930.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/144/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110224930
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5110224930.3

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia,
a.s., so sídlom Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, právne zastúpeného Pacalaj, Palla
a partneri, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, IČO: 36 857 548, proti žalovanému: HYSCO
SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Mobis ulica 417/1A, 013 02 Gbeľany, IČO: 35 919 868, zastúpenému
právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Mikulovou, advokátkou, so sídlom M.R.V. X (OD A.), XXX XX I., v
konaní o zaplatenie 15.704,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 20Cb/246/2010-143 zo dňa 27. marca 2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/246/2010-143 zo dňa 27. marca 2014 z
r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu voči žalovanému v rade 1/ HYSCO SLOVAKIA,
s.r.o., ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným v rade 1/ HYSCO SLOVAKIA, s.r.o.
a v rade 2/ Bratislavská regionálna koľajová spoločnosť, s.r.o. (ďalej len „žalovaný v rade 2/“) na
zaplatenie sumy 15.704,64 Eur spolu s príslušenstvom žalobcovi spoločne a nerozdielne. Žaloba bola
odôvodnená tým, že spoločnosť INTEREUROPA D.D., Vojkovo Nábrežje 32, Koper, Slovinsko podala
medzinárodným nákladným listom CIM č. 79/44351-5/56764-4 dňa 20.08.2009 v železničnej stanici
Koper Luka v Slovinsku na prepravu po železničnej dráhe tovar adresovaný žalovanému v rade 1/
ako prijímateľovi zásielky. Súprava nákladných vozňov bola na území Slovenskej republiky odovzdaná
žalobcovi ako dopravcovi za účelom vykonania prepravy do cieľovej stanice, resp. prijímateľovi zásielky.
Žalobca dopravu vykonal a žalovaný v rade 1/ prepravovaný tovar od žalobcu prevzal. Žalobca po
vykonaní dopravy vyfakturoval odplatu žalovanému v 2/ rade faktúrou na sumu 15.704,64 Eur, pričom
postupoval v zmysle zápisu v stĺpci 7 nákladného listu, ktorý je pre dopravcu v zmysle príručky záväzný
a v ktorom bol uvedený údaj, že platcom prepravného na tratiach ŽSR je žalovaný v rade 2/. Žalovaný
v rade 2/ faktúru odmietol uhradiť. Žalovaný v rade 1/ na výzvu žalobcovi oznámil, že prepravu tovaru
uhradil spoločnosti Charles Bridge Prague, s.r.o. Táto spoločnosť žalobcovi oznámila, že doprava
zásielky bola z ich strany zabezpečovaná pre žalovaného v rade 1/ prostredníctvom žalovaného v
rade 2/, ktorému aj uhradili odplatu za vykonanie dopravy. Žalobca tak „dedukoval“, že spoločnosť
Charles Bridge Prague, s.r.o. pravdepodobne v pozícii špeditéra uzavrela zmluvu o vykonaní prepravy
so žalovaným v rade 2/, aby zabezpečila dopravu zásielky pre svojho zmluvného partnera - žalovaného
v rade 1/. K prijatiu odplaty tak malo dôjsť žalovaným v rade 2/ napriek tomu, že žalovaný v rade 2/
prepravu nevykonal, nakoľko ju vykonal žalobca. Vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ poukázal žalobca
na bod 8.3 Všeobecných prepravných podmienok pre medzinárodnú železničnú nákladnú prepravu,
v zmysle ktorého to, kto a ktoré výdavky berie na seba, musí byť stanovené záznamom o platení
prepravného v nákladnom liste podľa Príručky GLV-CIM. Podľa bodu 5.2 tejto príručky, ak nie je
dohodnuté inak, prepravné je platené buď odosielateľom pri odchode alebo prijímateľom pri príchode
podľa príslušných, ďalej uvedených záznamov. V stĺpci 20 nákladného listu je uvedený záznam, že
prepravné bolo vyplatené do miesta Maribor, čo znamená, že odosielateľ sa zaviazal prepravné uhradiť



do uvedeného miesta a za zvyšnú časť dopravnej cesty mal uhrádzať prepravné prijímateľ zásielky,
teda žalovaný v rade 1/. Ak by sa preukázalo, že žalobca nemal povinnosť vykonať prepravu, došlo
by na strane žalovaného v rade 1/ ku vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je žalovaný v rade 1/
povinný vydať v podobe peňažnej náhrady. K otázke pasívnej legitimácie žalovaného v rade 2/ žalobca
uviedol, že tento predmetnú prepravu nielenže nevykonal, ale na základe informácií získaných žalobcom
si nechal zaplatiť jej vykonanie. Žalovaný v rade 2/ sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a bol
povinný vydať bezdôvodné obohatenie v podobe peňažnej náhrady za výkony v doprave, ktoré namiesto
neho realizoval žalobca.

Okresný súd uznesením č.k. 20Cb/246/2010-112 zo dňa 10.02.2014 rozhodol o vylúčení návrhu žalobcu
voči žalovanému v 2/ rade na samostatné konanie, a to z dôvodu, že uznesením Okresného súdu
Bratislava I bol na majetok žalovaného v 2/ rade vyhlásený konkurz, čím došlo k prerušeniu konania v
prejednávanej veci vo vzťahu k tomuto žalovanému.

Po vykonanom dokazovaní dospel okresný súd k záveru, že spornú prepravu na území Slovenskej
republiky vykonal žalobca, a to napriek tomu, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že
by žalobca bol subjektom, ktorý bol povinný túto prepravu na území SR vykonať. S poukazom na
obsah nákladného listu, ktorý je potvrdením o obsahu prepravnej zmluvy a je záväzný pre každého
dopravcu, ktorý prevezme tovar, dospel okresný súd k záveru, že žalovaný v rade 1/ nie je subjektom
pasívne legitimovaným vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie prepravného, resp.
na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške. Podľa okresného súdu z nákladného listu
nevznikli priame nároky na zaplatenie prepravného voči žalovanému v rade 1/ ako príjemcovi zásielky,
ale voči žalovanému v rade 2/, ktorý je v zmysle nákladného listu platiteľom prepravného na tratiach
ŽSR. Preto okresný súd žalobu voči žalovanému v rade 1/ v celom rozsahu zamietol. Uplatnený
nárok okresný súd posúdil podľa jednotlivých článkov Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave
(COTIF) dojednaného dňa 09.05.1950 v Berne, pričom vychádzal zo znenia článkov Dodatku B k
Dohovoru o medzinárodnej preprave tovaru po železniciach (COTIF) z 09.05.1980 - Jednotné právne
predpisy pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave tovaru (CIM) a vo veci aplikoval ustanovenia
článkov 11 § 1 a § 3, článku 13, článku 15 § 1, § 2, § 3 a § 4, článku 18 a článku 35 Dodatku B k
Dohovoru COTIF.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že a)
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, b) súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, c) rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca predovšetkým namietol,
že súd prvého stupňa dospel v riešenej veci síce k správnemu záveru o vecnej pôsobnosti Dohovoru
o medzinárodnej železničnej preprave COTIF, Dodatok B, avšak pri právnom posúdení veci aplikoval
nesprávne znenie uvedeného právneho predpisu. V predmetnej veci je relevantný Dohovor COTIF v
znení jeho Protokolu 1999, ktorý podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR publikovaného
v Zbierke zákonov pod č. 382/2006 Z.z. nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku dňa 01.07.2006
Súd prvého stupňa aplikoval znenie Dohovoru COTIF, ktoré bolo publikované vyhláškou č. 8/1985 Zb.
bez zohľadnenia zmeny vykonanej prijatím Protokolu 1999. Prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho
znenia právneho predpisu, čo „vyplýva z ustanovení citovaných na str. 7-9 napadnutého rozhodnutia“
a taktiež zo skutočnosti, že prvostupňový súd nesprávne korigoval v texte napadnutého rozhodnutia
argumentáciu právneho zástupcu žalobcu, ako aj právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade, v rámci
ktorej títo odkazovali na ustanovenia Dohovoru COTIF. Súd prvého stupňa tak aplikoval pri právnom
posúdení veci nesprávnu právnu úpravu. Žalobca ďalej namietal, že podľa relevantných ustanovení
článku 10 § 1 a § 2 Dodatku B, článku 8.3 Všeobecných prepravných podmienok pre medzinárodnú
železničnú nákladnú prepravu a podľa bodu 5.2 Príručky k nákladnému listu je základným pravidlom vo
veci platenia prepravného to, že prepravné platí buď odosielateľ alebo príjemca v závislosti od zápisu
uvedeného v medzinárodnom nákladnom liste CIM, konkrétne v stĺpci č. 20, pokiaľ nebolo dohodnuté,
že prepravné zaplatí tretí subjekt. V predmetnom nákladnom liste v stĺpci 20 je záznam o platení
prepravného do miesta Maribor odosielateľom. Za zvyšnú časť cesty mal prepravné platiť príjemca, čo
nakoniec potvrdzoval aj fakt, že žalovaný v rade 1/ ako príjemca napokon aj reálne uhradil prepravné
za dopravu na území SR, avšak nie žalobcovi ako dopravcovi, ale tretiemu subjektu. V stĺpci č. 20
nákladného listu bola poukázaná úhrada sporného prepravného na žalovaného v rade 1/. Tento nákladný
list žalovaný v rade 1/ prijal, pričom nevyužil žiadne z oprávnení podľa článku 10 § 2 Dohovoru COTIF,
na základe ktorých by mu zanikla povinnosť platiť prepravné žalobcovi. Žalovaný v rade 1/ uhradil



prepravné až po vykonaní prepravy žalobcom, pričom nie je zrejmé, prečo žalovaný 1/ platil prepravné
tretiemu subjektu, ak tento dopravu nezaobstaral. Čo sa týkalo zápisu v stĺpci č. 7, podľa ktorého
platcom prepravného ŽSR mal byť žalovaný v rade 2/, tento údaj zaväzuje dopravcu len v prípade, ak
subjekt uvedený ako platca prepravného potvrdí, že naozaj má byť platcom prepravného a prepravné aj
uhradí. Nie je možné zaviazať tretí subjekt k peňažnej povinnosti bez jeho súhlasu. Žalovaný v rade 2/
pritom prepravné žalobcovi odmietol uhradiť, keďže o tomto záväzku nemal vedomosť, pričom žalovaný
v rade 2/ ani nemal byť platcom prepravného, ale mal byť dopravcom tovaru. Podľa stĺpca č. 13 v
spojení so stĺpcom č. 57 nákladného listu mal byť dopravcom žalobca, keďže stĺpec č. 13 obsahuje kód
2156, ktorý patrí žalobcovi. Rakúsky prepravca, ktorý vykonal dopravu po hraničný prechod Slovensko-
Rakúsko, odovzdal vlak žalobcovi podľa údajov v nákladnom liste. V konaní je relevantná skutočnosť,
že žalobca v dobrej viere, vychádzajúc z údajov v nákladnom liste, vykonal predmetnú dopravu a vznikol
mu nárok na úhradu prepravného. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zmeniť
a uložiť žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 15.704,64 Eur s príslušenstvom alebo rozsudok
Okresného súdu Žilina zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný v rade 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že použitie znenia Dohovoru COTIF bez
zohľadnenia zmeny vykonanej protokolom platným pre Slovenskú republiku od 01.07.2006 nemá žiadny
vplyv na skutkové a právne posúdenie sporných právnych vzťahov v tomto konaní. Právny základ vzťahu
a jeho posúdenie súdom prvého stupňa sú stále rovnaké. Podľa článku 10 § 1 a § 2 Dohovoru COTIF za
úplnosť a presnosť údajov v nákladnom liste zodpovedá odosielateľ, a nie žalovaný v rade 1/. V tomto
konaní odosielateľ potvrdil platnosť a presnosť údajov na nákladnom liste pri ich vyplnení a výslovne
označil subjekty uvedené v nákladnom liste ako zodpovedné za prepravu. Podľa bodu 5.2 príručky
k medzinárodnému nákladnému listu a podľa záznamov na predmetnom nákladnom liste prepravu
na slovenskom úseku nemal platiť žalovaný v rade 1/, ale žalovaný v rade 2/. Žalobca nákladný list
nerešpektoval, na tomto nákladnom liste bol ako dopravca pre územie SR uvedený žalovaný v rade
2/. Nákladný list slúži až do preukázaniu opaku ako doklad o uzatvorení a obsahu prepravnej zmluvy.
V stĺpci 15 nákladného listu je informácia, že dopravcom je žalovaný v rade 2/. Z korešpondencie
predloženej okresnému súdu samotným žalobcom vyplývalo, že nákladný list bol nesprávne vyplnený.
Spornú prepravu nezabezpečoval žiadny zo zúčastnených subjektov, t.j. odosielateľ ani príjemca -
žalovaný v rade 1/ (cez svojho zmluvného partnera Charles Bridge Prague, s.r.o.) prostredníctvom
žalobcu. Žalovaný v rade 1/ si prepravu zabezpečil prostredníctvom Rámcovej zmluvy o preprave zo dňa
01.10.2006. V stĺpci 7 nákladného listu je ako platiteľ prepravného uvedený žalovaný v rade 2/. Stĺpec 57
je vyplnený len rukou a nie je možné preukázať, kto a kedy túto časť nákladného listu vyplnil. Žalovaný
v rade 1/ tak nemôže byť pasívne legitimovaný vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku. Žalovaný v
rade 1/ sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil, prepravu si objednal od tretej osoby a tejto osobe
ju riadne a včas zaplatil. Žalovaný v rade 1/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach podľa § 212 ods. 1, 3 OSP,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil podľa
§ 221 ods. 1, písm. f), h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Pri preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu je v odvolacom konaní krajský súd viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu zo dňa 15.04.2014, ktoré bolo okresnému súdu
doručené dňa 22.04.2014 (č.l. 160 spisu).

Žalobca v odvolaní namietol, že prvostupňový súd aplikoval prameň práva v nesprávnom znení, a
to tým, že neaplikoval vo veci relevantný Dohovor COTIF v znení jeho Protokolu 1999 (ďalej aj len
„Dohovor“). Preto krajský súd primárne posudzoval otázku aplikácie tohto Dohovoru na predmetný
právny vzťah. Žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie prepravného za dopravu zásielky
vykonanú na území Železníc Slovenskej republiky. Jednalo sa o prepravu, ktorá bola uskutočňovaná
zo Železničnej stanice Koper Luka v Slovinsku na územie Slovenskej republiky, kde táto zásielka bola
odovzdaná žalovanému v rade 1/. Zmluva upravujúca túto prepravu tak spadala pod hlavu 1 článok
1 jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave tovaru (CIM -
Dodatok B k Dohovoru COTIF). Podľa tohto ustanovenia platia tieto právne predpisy pre každú zmluvu
o platenej preprave tovaru po železnici, ak miesto prevzatia tovaru na prepravu a miesto určené na
vykládku ležia v dvoch rôznych členských štátoch, čo platí bez ohľadu na sídlo a štátnu príslušnosť strán



prepravnej zmluvy. V tomto prípade sa jedná o prepravu, ktorá bola realizovaná z územia členského
štátu - Republika Slovinsko na územie druhého členského štátu - Slovenská republika. Dohovor COTIF
ako medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, má prednosť pred vnútroštátnou
právnou úpravou. Dohovor o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) bol zverejnený v Zbierke
zákonov pod číslom 8/1985 Zb. Následne v Zbierke zákonov boli zverejňované zmeny tohto Dohovoru,
resp. oznámenia o prijatých zmenách a protokoloch k tomuto Dohovoru. Na úpravu práv a povinností
účastníkov konkrétnej zmluvy o preprave tak treba aplikovať tie ustanovenia Dohovoru, ktoré boli účinné
v čase, kedy k preprave došlo. V prejednávanom prípade došlo k preprave v zmysle medzinárodného
nákladného listu zo dňa 20.08.2009, pričom podľa článku 6 § 2 Dodatku B sa prepravná zmluva
uzatvára v nákladnom liste podľa jednotného vzoru. Preto možno konštatovať, že ku dňu 20.08.2009
bola uzatvorená prepravná zmluva, na základe ktorej sa uskutočnila preprava tovaru, od ktorej žalobca
odvodil uplatnený nárok na zaplatenie prepravného. Na túto prepravu je potom potrebné aplikovať
znenie Dohovoru COTIF vrátane Dodatku B k tomuto Dohovoru, ktoré bolo účinné ku dňu 20.08.2009.
Z oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktoré bolo publikované v Zbierke
zákonov pod č. 382/2006 Z.z. je zrejmé, že dňa 3. júna 1999 bol vo Vilniuse prijatý Protokol 1999 o
zmene Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980. Z tohto oznámenia je
ďalej zrejmé, že Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s Protokolom súhlas Uznesením č. 484 z
22. septembra 2003 a rozhodla, že ide o zmluvu podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá
má prednosť pred zákonmi. Po podpise prezidenta Slovenskej republiky bola následne ratifikačná listina
uložená na generálnom sekretariáte u depozitára protokolu dňa 11. mája 2004 a protokol nadobudol
pre Slovenskú republiku platnosť dňa 1. júla 2006. Ďalšie oznámenie o zmenách Dohovoru COTIF bolo
zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 460/2010 Z.z. a zmeny týkajúce sa článkov 9 a 27 Dohovoru a
Dodatku B nadobudli platnosť dňa 1. decembra 2010.

Z uvedených skutočností tak možno dospieť k záveru, že pre posudzovanú prepravu je rozhodujúce
znenie Dohovoru COTIF a jeho Dodatku B, ktoré bolo účinné od 1. júla 2006, teda znenie Dohovoru
upravené Protokolom 1999.

V napadnutom rozhodnutí okresný súd použil na posúdenie právnych vzťahov účastníkov článok 1,
článok 11, článok 13, článok 15 a článok 18 Dodatku B k Dohovoru COTIF. Po porovnaní citovaných
ustanovení krajský súd zistil, že znenie Dodatku B k Dohovoru COTIF, ktoré okresný súd aplikoval
na zistený skutkový stav, je znením, ktoré bolo účinné podľa Dohovoru COTIF a jeho Dodatku B
pred zmenami prijatými Protokolom 1999, teda do 31.6.2006. Od 1.7.2006 upravoval otázky týkajúce
sa úhrady výdavkov za vykonanú prepravu predovšetkým článok 10 § 1 a § 2 Dohovoru a otázku
zodpovednosti za údaje v nákladnom liste upravoval článok 8 Dodatku B tak, ako to na pojednávaní
uvádzal právny zástupca žalobcu a právna zástupkyňa žalovaného. Bola preto podľa odvolacieho súdu
dôvodná námietka právneho zástupcu žalobcu v podanom odvolaní, že prvostupňový súd nesprávne
v napadnutom rozsudku korigoval argumentáciu právneho zástupcu žalobcu a právnej zástupkyne
žalovaného v rade 1/, ktorí odkazovali na správne znenie Dohovoru COTIF a jeho Dodatku B. Okresný
súd tak nesprávne uviedol, že namiesto aplikácie článku 10 § 2 Dodatku B mal byť uvedený § 2 článku
15 Dodatku B a že namiesto článku 8 Dodatku B mal byť správne uvedený článok 18.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd vyhodnocoval rozhodné skutočnosti, ktoré boli medzi účastníkmi
sporné, podľa právnej úpravy, ktorá nezodpovedala právnej úprave účinnej v čase uzavretia predmetnej
zmluvy o preprave. Zmena právnej úpravy v časti Dodatku B Dohovoru COTIF, ktorá bola prijatá
Protokolom 1999, je pritom výraznou a podstatnou zmenou, ktorou došlo k úplnému prepracovaniu
jednak samotného Dohovoru a jednak Dodatku B k tomuto Dohovoru. Po porovnaní pôvodného textu
Dohovoru a jeho Dodatku B a textu Dohovoru a jeho aktualizovaného Dodatku B, ktorý bol účinný od
1. júla 2006, možno konštatovať výraznú rozdielnosť právnej úpravy, okrem iného práve v predmetnej
časti týkajúcej sa úpravy povinnosti platiť prepravné a zodpovednosti za údaje uvedené v nákladnom
liste. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nie je možné zistiť, prečo okresný súd v rovine
právneho posúdenia aplikoval právnu úpravu inú, než úprava, ktorá bola účinná v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, z ktorej žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie prepravného. Vzhľadom na absenciu
odôvodnenia v tomto smere nebolo možné postup okresného súdu v danej časti podrobiť prieskumu
odvolacieho súdu a bez ďalšieho konštatovať správnosť, či nesprávnosť ním zvoleného postupu a
následne okresným súdom prijatých záverov.



V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 7/2010 „nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“
Nesprávne právne posúdenie možno chápať predovšetkým ako omyl konajúceho súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. Následkom nesprávneho právneho posúdenia veci a následkom použitia
nesprávneho znenia právneho predpisu však môže byť aj nedostatočne zistený skutkový stav, najmä ak v
konaní bol použitý iný právny predpis, než sa mal použiť, v dôsledku čoho by súd zisťoval iné skutočnosti
ako tie, ktoré mal zistiť v súlade so správne zvolenou hypotézou právnej normy. Za nesprávne právne
posúdenie možno považovať aj rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe neúčinného právneho
predpisu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantnú námietku uplatnenú žalobcom v
podanom odvolaní ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň pri uvedenom zistení
nedostatočného odôvodnenia ohľadom okresným súdom použitého znenia Dodatku B Dohovoru COTIF,
konštatuje odvolací súd aj nesúlad danej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu s
§ 157 ods. 2 OSP, čo napĺňa dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. f)
OSP, t.j. z dôvodu odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom. Súčasne z vyššie uvedených dôvodov
došlo aj k naplneniu predpokladov podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP pre zrušenie rozsudku okresného
súdu a na vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

V ďalšom konaní sa bude okresný súd opätovne zaoberať uplatneným nárokom žalobcu aj
argumentáciou žalovaného, vrátane argumentácie použitej v odvolaní a vo vyjadrení žalovaného v rade
1/ k podanému odvolaniu. Zistený skutkový stav vyhodnotí a posúdi podľa znenia Dohovoru COTIF
a Dodatku B k tomuto Dohovoru, ktorý bol účinný v čase uzavretia prepravnej zmluvy. Vo väzbe na
následné zistenia ako aj ich relevanciu, tieto zistenia vyhodnotí vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nároku.
K týmto otázkam vykoná potrebné, najmä účastníkmi navrhnuté dôkazy, vec opätovne prejedná a vo veci
opätovne rozhodne. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene
skutkového a právneho stavu veci, bude okresný súd vychádzať z uvedených záverov krajského súdu.
Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno spočíva vo vzťahu k uplatnenej žalobe na žalobcovi a vo
vzťahu k obrane proti žalobe na žalovanom.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

K otázke označenia účastníkov v záhlaví uznesenia krajský súd upustil od uvedenia pôvodného
žalovaného v rade 2/ Bratislavská regionálna koľajová spoločnosť, a.s. v záhlaví tohto uznesenia, a to
z dôvodu, že okresný súd vyššie uvedeným uznesením vylúčil uplatnený žalobný návrh žalobcu voči
žalovanému v rade 2/ na samostatné konanie. Po právoplatnosti tohto uznesenia okresného súdu je tak
predmetom nároku žalobcu v tejto veci len žalobný nárok uplatnený voči pôvodnému žalovanému v rade
1/, a preto odpadol dôvod, pre ktorý by žalovaní mali byť označení svojim poradovým číslom. Preto v
záhlaví krajský súd na strane žalovaného uvádza len jedného žalovaného HYSCO SLOVAKIA, s.r.o. a
pôvodného žalovaného v rade 2/ do záhlavia neuvádzal.

Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.