Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/205/2018 z 19. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19. septembra 2018, sp. zn. 11Co/205/2018, ECLI:SK:KSBB:2018:6618200403.1 Krajský súd Banská Bystrica | 11Co/205/2018 | ECLI:SK:KSBB:2018:6618200403.1 | 2018-09-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/91fe08fc-4d16-4998-a47d-fd010e3ca9b7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6618200403.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/205/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618200403
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6618200403.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zastúpený: JUDr. Ján Šoltésom,
advokátom so sídlom AK Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: H. N., nar. X. D. XXXX,
trvale bytom S. XXX, o zaplatenie 493,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec, č.k. 6Csp/13/2018-43 zo dňa 28. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým
rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta) a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 493,60 Eur s príslušenstvom titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke č.20671946, na základe ktorej
poskytol žalovanému pôžičku vo výške 650,-Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal platiť v pravidelných 56
mesačných splátkach v sume 15,-Eur. Podľa tvrdenia žalobcu zmluva o pôžičke bola uzatvorená dňa
16.04.2014 a na jej základe poskytol žalobca žalovanému aj plnenie, do dňa podania žaloby žalovaný
uhradil len sumu 222,68 Eur. Žalobca pritom na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu zmluvu o
pôžičke č.4049807327, na základe ktorej mala byť žalovanému poskytnutá suma 650,-Eur, ktorú sa
zaviazal zaplatiť v 56 splátkach po 15,-Eur. V predloženej zmluve bola uvedená výška RPMN 11,94%,
úroková sadzba 11,94%, priemerná hodnota RPMN 46,30%, celkové náklady spotrebiteľa 190,-Eur,
celková čiastka 650,-Eur a termín konečnej splatnosti december 2018. Túto zmluvu účastníci sporu
podpísali dňa 16. apríla 2014.

1.2 Súd prvej inštancie zdôraznil, že povinnosťou strán sporu je označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, dôkazné bremeno postihuje obe sporové strany. Dôkazným bremenom sa tak rozumie procesná
zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno určitých skutočností leží
na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

1.3 Okresný súd konštatoval, že zmluva o pôžičke, z ktorej žalobca vyvodzuje svoj nárok, je zmluvou o
úvere v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka; nakoľko žalovaný pôžičku za účelom



podnikania neprijal, zmluva medzi stranami sporu je aj zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovenia
§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Poskytnutý
úver je tak spotrebiteľským úverom a zároveň predložená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

1.4 Okresný súd zdôraznil, že žalobca vo svojej žalobe vychádzal zo zmluvy o pôžičke evidovanej
pod č. 20671946, uzatvorenej dňa 16.04.2014; súdu však žiadnym spôsobom nepreukázal, že došlo k
uzatvoreniu uvedenej zmluvy so žalovaným. Súdu bol predložený len dôkaz, a to zmluva o pôžičke č.
4049807327 zo dňa 16.04.2014. Žalobca pripojil zmluvu, ako bola označená v žalobe, ide o zmluvu, na
základe ktorej bola žalovannému poskytnutá pôžička v rovnakej výške, s rovnakým počtom a výškou
splátky, uzatvorená v rovnaký deň. Tieto skutočnosti nezakladajú predpoklad, že ide o totožnú zmluvu.
Žalobca v spore požadoval plnenie zo zmluvy č. 20671946, nepredložil však súdu zmluvu, na základe
ktorej si v konaní uplatňuje voči žalovanému nárok na plnenie. Táto skutočnosť bola jeho povinnosťou
v rámci dokazovania, nakoľko každého z účastníkov zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich
tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena.

1.5 Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
týkajúce sa uzatvorenia zmluvy o pôžičke pod evidenčným číslom 20671946, nepreukázal existenciu
zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o pôžičke evidenčné č. 20671946.
V konaní nebola súdu preukázaná skutočnosť, že ide o totožnú zmluvu so zmluvou č. 4049807327, ktorá
je síce totožná, čo sa týka účastníkov sporu, je totožná aj vo výške poskytnutej pôžičky a zároveň má aj
rovnaký dátum uzatvorenia, avšak zo samotnej zmluvy, ani z predložených dôkazov nevyplýva, že ide
o rovnakú zmluvu. Na základe týchto skutočností okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

1.6 Výrok o trovách konania okresný súd odôvodnil tak, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“). Súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom k tomu, že v danom prípade bol v plnom rozsahu
úspešný žalobca, okresný súd mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (ďalej v texte aj „odvolateľ“) včas odvolanie, v
ktorom navrhol, aby odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 388 C.s.p. rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť sumu 493,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 493,60 Eur od 31.03.2015 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
prizná žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Uplatnil
odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p..

2.1 V podanom odvolaní tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne, súd prvej inštancie
vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnemu záveru o nepreukázaní dôkazného bremena v
predmetnom spore. Dôvodom mal byť nesúlad v identifikačnom čísle úverovej zmluvy, napadnuté
rozhodnutie okresného súdu je formalistické, arbitrárne, odporujúce obsahu zmluvy a výkladovým
pravidlám ustanovenia § 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ zdôraznil, že identifikátor pod
č. 20671946 je interným identifikačným označením úveru poskytnutého žalovanému na základe v spore
predloženej úverovej zmluvy, predmetný identifikátor je používaný v informačnom systéme žalobcu,
ako aj vo všetkých dokumentoch súvisiacich s predloženou úverovou zmluvou (napr. predžalobná
upomienka zo dňa 27.01.2015. Z predložených dôkazov niet pochýb, že nárok uplatnený v spore
pochádza z neplnenej úverovej zmluvy, ktorá bola predložená ako dôkaz k žalobe. Žalovaný poskytnutie
úveru, ktorého vrátenia sa žalobca domáha, nerozporoval, v spore zostal pasívny, skutkové okolnosti
nepoprel a z uvedeného dôvodu sa považujú za nesporné. Pri výklade právnych úkonov a ich
posudzovaním z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie
výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonov
uvedených prípadov. Touto zásadou sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní neriadil. V tomto smere
odvolateľ poukázal na obsah nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I.ÚS 640/2014 zo dňa 1. apríla 2015.
Žalobca uzavrel, že nakoľko úverová zmluva ako konsenzuálny kontrakt, z ktorej nároky sú uplatnené
žalobou, bola uzatvorená platne, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Správnym
a náležitým zistením skutkového stavu veci, ako aj správnym právnym posúdením veci, by súd prvej
inštancie žalobe vyhovel v žalobcom upravenom rozsahu.



3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadril.

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie vo veci podané nebolo.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

8. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými
úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný
a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu
spisu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. Z napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje tvrdenie vo vzťahu k zmluve o pôžičke, z ktorej má vyplývať
uplatnený nárok, nepreukázal predložením dôkazu - samotnej zmluvy, keď v konaní predložil zmluvu
evidovanú pod iným číslom bez toho, aby zo žaloby vyplývala totožnosť zmluvy, z ktorej nárok uplatnil
(evidenčné číslo 20671946) a zmluvy, ktorú v konaní predložil (evidenčné číslo 4049807327).

8.1 Odvolací súd zo žaloby a zo súdneho spisu zistil, že žalobca v žalobe svoj nárok uplatnil zo zmluvy
o pôžičke, evidenčné číslo 20671946 zo dňa 16.04.2014. ako dôkaz svojho tvrdenia predložil zmluvu o
pôžičke č. 4049807327 zo dňa 16.02.2014, oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru k úverovej
zmluve č. 20671946, predžalobnú upomienku k zmluve č. 20671946 a prehľad splátok a úhrad k zmluve,
evidenčné číslo 20671946. Žalobca v sporovom konaní má dôkazné bremeno. Povinnosť žalobcu
pravdivého a úplného opísania rozhodujúcich skutočností a označenia dôkazov na ich preukázanie
vyplýva z ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p., žalobca je povinný k žalobe pripojiť dôkazy, ktorých povaha
to pripúšťa (§ 132 ods. 3 C.s.p.. Strana sporu má tak povinnosť tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie týchto tvrdení. V prejednávanej veci žalobca s prihliadnutím na povahu sporu mal povinnosť
tvrdenia, že so žalovaným pôžičku uzavrel, túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaný pôžičku,
prípadne jej časť, nevrátil. Z týchto tvrdení mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, a teda
existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočného poskytnutia. A túto dôkaznú povinnosť žalobca
nesplnil, keď na preukázanie svojho tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke č. 20671946
zo dňa 16.04.2014 predložil zmluvu o pôžičke č. 4049807327 bez toho, aby tvrdil, že ide o interné
evidenčné číslo. Takéto tvrdenie mal až v odvolacom konaní. Pokiaľ teda súd prvej inštancie uzavrel,
že žalobca nepreukázal svoje žalobné tvrdenie a neuniesol tak svoje dôkazné bremeno, tento záver nie
je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

8.2 Pokiaľ odvolacou námietkou bolo tvrdenie, že identifikátor pod č. 20671946 je interným
identifikačným označením úveru poskytnutého žalovanému na základe predloženej úverovej zmluvy (č.
4049807327), takéto skutkové tvrdenie ako prostriedok procesného útoku realizoval až v odvolacom
konaní. Ide o novotu v odvolacom konaní (§ 366 C.s.p.), na ktorú odvolací súd nemohol prihliadnuť a
odvolateľ ani netvrdil, že toto skutkové tvrdenie bez svojej viny nemohol uplatniť už v konaní pred súdom
prvej inštancie.



8.3 Neobstojí ani odvolacia námietka, že žalovaný v spore ostal pasívny, skutkové okolnosti nepoprel a
preto je potrebné ich považovať za nesporné. Pre unesenie dôkazného bremena bolo potrebné nielen
tvrdiť, ale aj preukázať existenciu právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke, ale bolo potrebné,
aby žalobca predložil taký relevantný dôkaz, z ktorého možno dôvodne usudzovať, že k uzavretiu zmluvy
o pôžičke došlo. S prihliadnutím na (predpokladaný) spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným bolo nevyhnutné predloženie relevantnej zmluvy o pôžičke aj z dôvodu, že úlohou
súdu je ex offo skúmať možnú existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, zakomponovaných do
zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru, prípadne iného spotrebiteľského právneho vzťahu.

8.4 Žalobca napokon namietal, že pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaním z pohľadu
nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech
platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec v zákone uvedených prípadov.
Uvedená námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie nezaložil svoje
rozhodnutie na neplatnosti právneho úkonu ale na neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu.

8.5 Pokiaľ ide o závislý výrok o trovách konania, neostalo bez povšimnutia odvolacieho súdu, že je daný
rozpor medzi výrokom napadnutého rozhodnutia („žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva“)
a jeho odôvodnením („v danom prípade bol v plnom rozsahu úspešný žalobca, preto súd v súlade
s citovaným ustanovením mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania“). Tento rozpor medzi
výrokom a jeho odôvodnením by bol inak dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti. Okresný súd o nároku na náhradu trov konania však rozhodol správne, žalobca
bol v spore v celom rozsahu neúspešný a preto mu nárok na náhradu trov konania nepatrí. V spore mal
plný úspech žalovaný (nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol) a v zmysle ustanovenia § 255 ods.
1 C.s.p. mu vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaný však nárok na náhradu
trov konania neuplatnil a ani zo súdneho spisu nevyplývajú žiadne trovy, ktoré by mu účasťou v spore
vznikli. Z uvedeného dôvodu je výrok napadnutého rozhodnutia (žalovanému sa náhrada trov konania
nepriznáva) vecne správny. Z uvedeného dôvodu odvolací súd doplnil dôvody, ktoré súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí uviedol nesprávne.

9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods.1, ods.
2 C.s.p. vo veci samej a podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v závislom výroku o náhrade trov konania ako vecne
správne potvrdil.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. V
predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si ale neuplatnil.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).