Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6CoE/68/2013 z 30. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 30. mája 2013, sp. zn. 6CoE/68/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7812214257.1 Krajský súd Košice | 6CoE/68/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7812214257.1 | 2013-05-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f2e2f8fd-9ca6-4d01-831a-e6ecd472e6bc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7812214257.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/68/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812214257
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7812214257.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Karadžičova 8, IČO: 35 724 803 (správne IČO: 35 831 154 - poznámka odvolacieho
súdu), zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, proti
povinnému: Y. O., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v S. XX, o vymoženie 652,90 € s príslušenstvom,
vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Blaškom, so sídlom v Michalovciach, Kpt. Nálepku
8, pod sp.zn. EX 2592/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa
21.12.2012, č.k. 10Er/1447/2012-12 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej „ exekučný súd“) uznesením zo dňa 21.12.2012, č.k. 10Er/1447/2012-12
zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Blaška, so sídlom v Michalovciach, o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že spolu so žiadosťou o udelenie poverenia bol exekučnému súdu
predložený exekučný titul - Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov, sp. zn. II/2009-2489 zo dňa 30.9.2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý zaviazal
povinného k zaplateniu 652,90 € s príslušenstvom. Z predloženej zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo
dňa 16.9.2004 zistil, že právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver vo výške 25.000,-
Sk, pri ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 10,49 %. Po citácii § 41ods. 2 písm. d/, § 44
ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 písm. a/, písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch súd konštatoval, že zmluva o poskytnutí flexipôžičky je zmluvou spotrebiteľskou, a to v zmysle
§ 52 a nasl OZ, pretože ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať
jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ, ktorej predmetom činnosti je (o.i.) aj poskytovanie úverov koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej figuruje subjekt, ktorý
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Konštatoval, že rozhodcovská doložka je upravená v čl. VIII bod 3 „Záverečných ustanoveniach“
Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného (ďalej len „VOP“), v zmysle



ktorej sa „zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto
zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ZoRK) Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č. 510/2002 Z.z. o
platobnom styku. Rozhodcovské konanie sa koná v sídle rozhodcu a rozhodca rozhoduje vo veci
bez ústneho pojednávania, iba na základe písomných materiálov predložených stranami v lehote
rozhodcom stanovenej. Rozhodca môže nariadiť ústne pojednávanie, ak nebude považovať predložené
listiny za dostačujúce. Písomnosti v rozhodcovskom konaní zasiela rozhodca stranám na adresu,
ktorú strana uviedla alebo jej zvolenému právnemu zástupcovi. Účinky doručenia nastanú aj vtedy,
ak adresát písomnosť odmietol prevziať, alebo ak aj napriek oznámeniu pošty si ju ako poštovú
zásielku nevyzdvihol. Rozhodcovský rozsudok je konečný a záväzný a dňom doručenia nadobúda účinky
právoplatného súdneho rozhodnutia. Banka a dlžník vyhlasujú, že sa dobrovoľne podriadia rozhodnutiu
rozhodcu. Táto rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy a zaväzuje právnych nástupcov obidvoch
zmluvných strán. Zánik zmluvy sa nedotýka tejto rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou“.

Exekučný súd vyslovil názor, že takto „nastavená“ rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, v danom prípade
dlžníka, pričom tento nemohol ovplyvniť jej obsah. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej
doložke tak, ako je formulovaná v čl. VIII bod 3 VOP bolo, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky podľa § 53 ods. 1, 3 OZ, aj keď nie je v demonštratívnom výpočte neprijateľných podmienok
priamo spomenutá, a je podľa § 53 ods. 4 OZ absolútne neplatná, na čo súd prihliadol z úradnej
povinnosti. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na
absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru,
že bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnuté
uznesenie a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, že vyhovie žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Namietal, že exekučný súd vec nesprávne právne posúdil.
V dôvodoch odvolania uviedol, že exekučný súd prekročil rozsah svojej preskúmavacej právomoci vo
vzťahu k exekučnému titulu. Tvrdil, že je vylúčené, aby sa exekučný súd zaoberal rozhodcovskou
doložkou pri skúmaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Predmetom skúmania môže
byť len „plnenie“ vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku, nie však okolností, ktoré predchádzali
vydaniu tohto exekučného titulu. Nesúhlasil s argumentáciou, že zmluva o flexipôžičke je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ust. §
497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Poukázal na ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/
Obchodného zákonníka, ktoré je pritom kogentným ustanovením, a preto sa účastníci konania nemôžu
od neho odchýliť ani ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Zmluva o úvere má charakter
absolútneho obchodu, teda vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Poznamenal, že predmetná
zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi (čo je charakteristické pre
zmluvu o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka), ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej
obsahu, z ktorého vyplýva platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka
finančné plnenie a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v
dohodnutých splátkach. Vyslovil názor, že zákon o spotrebiteľských úveroch je lex specialis vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku a preto sa Obchodný zákonník vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré
zákon o spotrebiteľských úveroch osobitne neupravuje. Spotrebiteľský úver nie je osobitným typom
zmluvy, jedná sa o tzv. subtyp zmluvy o úvere, nakoľko kauzou spotrebiteľského úveru je dočasné
poskytnutie finančných prostriedkov za odplatu konkrétnemu subjektu - spotrebiteľovi. Namietal, že
zmluva o poskytnutí flexipôžičky nebola ako zmluvný typ - úverová zmluva, resp. spotrebiteľský úver
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 ods. 1 v tom čase platného a účinného Občianskeho
zákonníka. Výpočet spotrebiteľských zmlúv v ustanovení § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007
má taxatívny charakter, pretože presne stanovuje skupinu zmlúv, ktoré bolo možno považovať za
spotrebiteľské, pričom s uvedeným taxatívnym výpočtom sa exekučný súd nijako nevyporiadal a napriek
tomu označil dotknutú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú podľa Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že
Smernicu č. 93/13/EHS nemožno aplikovať priamo, lebo smernica ako prameň komunitárneho práva
nemá horizontálny priamy účinok. Smernica nezaväzuje a nezakladá práva a povinnosti fyzickým a
právnickým osobám priamo, ale vyžaduje sa jej transpozícia do vnútroštátneho práva. Argumentoval,



že neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí exekučný súd posúdiť z hľadiska toho, že v slovenskom
práve bolo do 1.1.2008 dovolené jej dojednanie aj v spotrebiteľských úverových zmluvách v znení, v
akom bola dojednaná zmluvnými stranami v Zmluve o poskytnutí flexipôžičky. Naviac z odôvodnenia
uznesenia nemožno vôbec zistiť, v čom je rozhodcovská doložka v rozpore so zákonom č. 244/2002
Z.z. (ZoRK) a zákonom č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase jej uzavretia. Vôbec z neho nie je
zrejmé, v čom by malo byť dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom neprijateľné, v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa, a v čom je teda neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-40/08 a preklad prílohy 1 písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS, z
ktorej je zrejmé, že jej cieľom nie je zakázať rozhodcovské doložky uzavreté so spotrebiteľom, ale
len tie ustanovenia, ktoré nútia spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov voči dodávateľovi výlučne
v rozhodcovskom konaní neupravenom právnymi predpismi. Namietal, že zo žiadneho právneho
predpisu, rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, dokonca ani zo Smernice rady 93/13/EHS nevyplýva
zákaz dojednania rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom. Na záver poukázal na § 93b zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, z ktorého banke (ako pôvodnému veriteľovi) vyplývala povinnosť ponúknuť
dlžníkovi už pri uzatváraní úverovej zmluvy neodvolateľný návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
o tom, že prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní.

Povinný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1,3 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník JUDr. Martin Petrovič. Zákonný sudca nevyhovel
odvolaniu oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka a predložil vec odvolaciemu súdu
podľa § 374 ods. 4 O. s. p..

Napadnuté uznesenie exekučného súdu je vo výroku vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje § 219 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky z
dôvodov, ktoré sú podrobne rozvedené v odôvodnení uznesenia exekučného súdu, na ktoré v celom
rozsahu odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská
doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci
rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, (t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky), nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Z týchto dôvodov neboli
splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

K odvolacím námietkam oprávneného považuje odvolací súd uviesť toto :

Podľa § 45 ods. 1 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví,

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40a a b/ alebo



c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods.1 písm. b/ alebo písm. c/.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané
na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zák.č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu: táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, písm. d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je odvolanie prípustné.

Vychádzajúc z ustanovenia § 45 ods. 1,2 ZoRK exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Zákonná
úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z
hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti je dovolené, a nie je v rozpore s dobrými mravmi,
a uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak sú v štádiu podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, bolo by
nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Takémuto postupu
nebráni ani skutočnosť, že „arbitráž“ prebehla bez účasti spotrebiteľa a spotrebiteľ nepodal žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu,
ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané „arbitrom“ nevymáhalo, ak okrem
iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 ZoRK rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného
rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúma aj na
základe § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú
právomoc exekučného súdu. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd
môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je
oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to
mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec
je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v tej istej veci bolo už
vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností
uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom
nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (viď uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č.k.
IV. ÚS 55/2011-19).

Z vyššie uvedených dôvodov je nedôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní
exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom
a zákonom o rozhodcovskom konaní.



Nepochybne v danom prípade ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, ku ktorému záveru exekučný súd
dospel po preskúmaní zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania.

V čase uzavretia zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, t.j. 16.9.2004 síce Občiansky zákonník za
spotrebiteľské zmluvy považoval iba kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo, alebo iné odplatné zmluvy upravené
v ôsmej časti OZ a zmluvu podľa § 55 (§ 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 1.1.2008), avšak
charakteristika spotrebiteľských zmlúv bola obsiahnutá v § 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa (v znení účinnom do 1.7.2007). Spotrebiteľskými zmluvami boli zmluvy uzavreté podľa
OZ, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorými charakteristickým znakom bolo, že sa
uzavierali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňoval (§ 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb.). Zároveň v čase uzavretia zmluvy o úvere bol účinný
aj zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 2 písm. a/ charakterizuje spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, pričom podľa § 2 písm. b/ zmluva
o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský
úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom. Veriteľ bol podľa § 3 ods. 1 zák.č. 258/2001 Z.z. charakterizovaný ako
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania
a spotrebiteľ bol charakterizovaný podľa § 3 ods. 2 zák.č. 258/2001 Z.z. ako fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania a podnikania. Keďže
zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
zák.č. 258/2001 Z.z. nepochybne ide o spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou, správne exekučný súd zameral skúmanie na
to, či táto neobsahuje neprijateľnú podmienku. Tento postup zodpovedá ustanoveniu § 52 ods. 2 OZ,
v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Nemožno preto vytknúť exekučnému súdu nesprávne
právne posúdenie veci, ak posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy
a aplikoval na daný vzťah ustanovenia OZ a zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z..

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné
podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ
možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah ( § 53 ods. 2 OZ).

Neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ).

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§53 ods. 5 OZ).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že medzi neprijateľné podmienky OZ príkladmo zahŕňa aj dojednanie
rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučne riešenie sporov s dodávateľom v
rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská doložka upravená podľa bodu 5 čl. II zmluvy o poskytnutí flexipôžičky obsahuje znenie; že
„banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté
prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v



zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení
sporov stálym rozhodcovským súdom“.

Týmto je fakticky odopretá možnosť spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Navyše
rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplývala zo štandardnej zmluvy,
je súčasťou úverových zmluvných podmienok oprávneného, a teda vyplýva zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho. Spotrebiteľ nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami, a mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

Na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani znenie ust. § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.11.2009, podľa ktorého banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Uvedené ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu
oprávnenej predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho
bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh,
a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená
riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Pokiaľ právna predchodkyňa oprávneného takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol
oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, správne súd konštatoval neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.

Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo
tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Odvolací súd zdôrazňuje, že aj napriek formálnemu zneniu „rozhodcovskej doložky“ reálne došlo k
narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech
spotrebiteľa (dlžníka) v tomto prípade povinného. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, do obsahu ktorej bola
zakomponovaná táto „rozhodcovská doložka“, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu
(a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom (neprimeranou podmienkou).

Námietka oprávneného, že exekučný súd vychádzal z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu
Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka, keď vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel smernice v originálnom znení v prílohe 1
písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním
sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy s osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by
nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne
predpisy, taktiež nie je dôvodná. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Podľa Článku 8 Smernice členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Členské štáty však môžu prijať aj úpravu prísnejšiu a tak
zabrániť používaniu neprimeraných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Neprimeranosť zmluvných
podmienok národné súdy posudzujú pri zohľadnení všetkých okolností veci, pričom aplikujú národnú
úpravu. Smernicu národný súd priamo neaplikuje, môže ju použiť len ako interpretačné pravidlo.



Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka exekučným súdom a
jej následné vyhodnotenie ako neplatnej, je v súlade so slovenským právom. Navyše zákonodarca
novelou č. 568/2007 Občianskeho zákonníka, účinnou od 1.1.2008, priamo v § 53 ods. 4 písm. r) menuje
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za neprijateľné.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahujú uznesenie exekučného súdu, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil, rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p..
Oprávnený nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov nepatrí. Ostatným účastníkom
trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.