{"guid": "391dcbee-228c-43f8-bc36-57ddda999605:8dae032a-b138-4ec2-bd49-d0bc7e99169e", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5312204694.1", "spisova_znacka": "13Cob/132/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/132/2014 z 14. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 14. októbra 2014, sp. zn. 13Cob/132/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5312204694.1", "identifikacne_cislo": "5312204694", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2014-10-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce", "Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "nazov": "§ 221 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/66/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 zákona č. 66/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/66/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2004/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-226", "nazov": "§ 226 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-226", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-226"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-3", "nazov": "§ 224 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221", "/SK/ZZ/2004/66#paragraf-13", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-226", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8dae032a-b138-4ec2-bd49-d0bc7e99169e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5312204694.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5312204694.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5312204694.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/132/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312204694
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312204694.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie
Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu:
GENERIX, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 36 172 243, zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie FELIX
NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Kysucká
nemocnica s poliklinikou Čadca, so sídlom ul. Palárikova 2311, 022 16 Čadca, IČO: 17 335 469,
zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Michalom Mozolíkom, advokátom, so sídlom T. XXXX, XXX
XX S., v konaní o zaplatenie 16.888,09 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č.k. 10Cb/4/2013-257 zo dňa 02. októbra 2013

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 10Cb/4/2013-257 zo dňa 02. októbra 2013 vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.888,09 Eur s príslušenstvom,      p o t v r d z u j e   a vo
výroku o trovách prvostupňového konania, podľa ktorého je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi na účet
právneho zástupcu žalobcu JUDr. Felixa Neupauera sumu 4.503,99 Eur   z r u š u j e   a   v tejto časti
v r a c i a   vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi spolu sumu
16.888,09 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13,75 % ročne zo sumy 1.041,49 Eur za čas od
04.11.2008 do 14.04.2011, zo sumy 233,22 Eur od 11.11.2008 do 31.5.2011, vo výške 13,25 % ročne zo
sumy 1.837,08 Eur od 15.11.2008 do 14.11.2011, zo sumy 233,22 Eur od 25.11.2008 do 14.11.2011, zo
sumy 309,63 Eur od 25.11.2008 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 511,66 Eur od 17.5.2011
do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 185,59 Eur od 19.5.2009 do zaplatenia, zo sumy 1.396,43
Eur od 24.5.2009 do zaplatenia, zo sumy 233,18 Eur od 01.6.2009 do zaplatenia, zo sumy 297,95
Eur od 04.8.2009 do zaplatenia, zo sumy 421,99 Eur od 11.8.2009 do zaplatenia, zo sumy 423,58 Eur
od 18.8.2009 do zaplatenia, zo sumy 426,66 Eur od 01.9.2009 do zaplatenia, zo sumy 720,21 Eur od
22.9.2009 do zaplatenia, zo sumy 233,22 Eur od 06.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 411,38 Eur od
26.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 828,90 Eur od 02.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.250,17 Eur od
21.4.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.474,15 Eur od 15.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 423,58 Eur od
22.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 245,03 Eur od 04.8.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.247,03 Eur od
08.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 2.263,36 Eur od 08.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 586,86 Eur od
22.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.744,95 Eur od 28.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 176,96 Eur od
13.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 697,30 Eur od 13.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 378,32 Eur od
07.12.2010 do zaplatenia, a titulom náhrady trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr.
Felixa Neupauera, advokáta, sumu 4.503,99 Eur, z toho trovy právneho zastúpenia predstavujú 3.490,99
Eur, všetko          v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že
žalobca ako právny nástupca spoločnosti STERIPAK s.r.o., IČO: 35 800 437 - titulom zmluvy o postúpení



pohľadávok zo dňa 15.3.2012 sa domáhal zaviazania žalovaného povinnosťou zaplatiť istinu spolu vo
výške 16.888,09 Eur s úrokom z omeškania ako pohľadávky z titulu neuhradených faktúr predchodcu
žalobcu: č. 208915, na sumu 309,63 Eur, splatnú 24.11.2008, č. 2090369, na sumu 185,59 Eur, splatnú
18.5.2009, č. 2090383, na sumu 1.369,43 Eur, splatnú 23.5.2009, č. 2090405, na sumu 233,18 Eur,
splatnú 31.5.2009, č. 2090649, na sumu 297,95 Eur, splatnú 03.8.2009, č. 2090668, na sumu 421,99
Eur, splatnú 10.8.2009, č. 2090688, na sumu 423,58 Eur, splatnú 17.8.2009, č. 2090720, na sumu 426,66
Eur, splatnú 31.8.2009, č. 2090789, na sumu 720,21 Eur, splatnú 21.9.2009, č. 2090822, na sumu
233,22 Eur, splatnú 05.10.2009, č. 2090896, na sumu 411,38 Eur, splatnú 25.10.2009, č. 2100105, na
sumu 828,90 Eur, splatnú 01.3.2010, č. 2100303, na sumu 1.250,17 Eur, splatnú 20.4.2010, č. 2100528,
na sumu 1.474,15 Eur, splatnú 14.6.2010, č. 2100565, na sumu 423,58 Eur, splatnú 21.6.2010, č.
2100712, na sumu 245,03 Eur, splatnú 03.8.2010, č. 2100833, na sumu 1.247,03 Eur, splatnú 07.9.2010,
č. 2100842, na sumu 2.263,36 Eur, splatnú 07.9.2010, č. 2100896, na sumu 586,86 Eur, splatnú
21.9.2010, č. 2100909, na sumu 1.744,95 Eur, splatnú 27.9.2010, č. 2100934, na sumu 176,96 Eur,
splatnú 12.10.2010, č. 2100936, na sumu 697,30 Eur, splatnú 12.10.2010, č. 2101151, na sumu 378,32
Eur, splatnú 06.12.2010, č. 2110375, na sumu 511,66 Eur, splatnú 16.5.2011, ktorými žalovanému
vyúčtoval kúpnu cenu za dodaný tovar (zdravotnícky materiál) podľa špecifikácie v predložených vyššie
vymenovaných faktúrach, ktorú žalovaný spolu vo výške uplatnenej istiny ani žalobcovi po tom, ako
žalovaného pôvodný veriteľ prostredníctvom písomného oznámenia zo dňa 23.3.2012 oboznámil s
postúpením predmetnej pohľadávky na žalobcu, neuhradil. Žalobca okrem dlžnej istiny proti žalovanému
uplatnil i nárok na zaplatenie úroku z omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr v závislosti od ich
uvedenej splatnosti, vo výške určenej všeobecne záväzným predpisom.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní skonštatoval, že žalobca svoj uplatnený nárok dostatočne
skutkovo a právne odôvodnil a predloženými listinnými dôkazmi osvedčil čo do dôvodu i výšky. Na
druhej strane bol to žalovaný, ktorý v priebehu konania si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, keďže
z jeho strany išlo len o všeobecné tvrdenia, bez konkretizácie skutkových argumentov a námietok
voči základu a výške uplatneného nároku, prípadne jeho jednotlivých častí v protiklade s predloženými
listinnými dôkazmi žalobcu, tak neboli spôsobilé preukázať opak tvrdení žalobcu a ani okresný súd
v konaní vykonaným dokazovaním nezistil žiadny dôkaz spôsobilý spochybniť alebo vyvrátiť tvrdenia
žalobcu a ním predložené dôkazy o základe a výške jeho nároku. Žalobca predloženou zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 15.3.2012 spolu s prílohami (špecifikujúcimi postupované pohľadávky voči
žalovanému), v nadväznosti na už v prílohe návrhu na začatie konania predložené spoločné oznámenie
žalobcu ako postupníka a jeho predchodcu STERIPAK s.r.o. ako postupcu listom zo dňa 23.3.2012,
adresovaným žalovanému ako dlžníkovi o postúpení pohľadávok, preukázal nadobudnutie vlastníctva
k postúpeným splatným pohľadávkam predchodcu žalobcu voči žalovanému za podmienok ust. § 524
a nasl. Občianskeho zákonníka, špecifikovaným v zmysle vyššie vymenovaných faktúr predchodcu
žalobcu (niektorých vrátane potvrdenia žalovaného o prevzatí), ako pohľadávok z titulu nezaplatenej
kúpnej ceny za dodaný tovar v zmysle ust. § 261 a nasl. v spojení s ust. § 409 a nasl. Obchodného
zákonníka. Okresný súd tak mal za skutkovo preukázané, že predchodca žalobcu ako predávajúci riadne
dodal žalovanému ako kupujúcemu tovar za oboma účastníkmi tohto právneho vzťahu akceptované
ceny a žalobca od svojho predchodcu nadobudol všetky práva predávajúceho z tohto právneho vzťahu,
tzn. predovšetkým právo na riadne a včasné zaplatenie kúpnej ceny, titulom postúpenia pohľadávok.
Sporným zostalo právne posúdenie práv a povinnosti účastníkov z tohto právneho stavu z hľadiska
aplikácie príslušnej hmotnoprávnej úpravy, s osobitným významom vo vzťahu k posúdeniu podmienok
žalovaným namietaného premlčania uplatneného nároku.

Pri posúdení skutkového a právneho stavu okresný súd ďalej uviedol, že bolo potrebné vychádzať z
ust. § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase vzniku záväzkového právneho
vzťahu z kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným a poukázal na to, že
podľa predložených listín bol žalovaný štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom
zdravotníctva Slovenskej republiky, u ktorého sa zriaďovateľ zmenil s účinnosťou od 01.01.2003 a stal
sa ním Žilinský samosprávny kraj, so sídlom v Žiline. Žalovaný bez ohľadu na svojho zriaďovateľa bol
a je zdravotníckym zariadením - poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. V súvislosti s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti okresný súd poukázal na Ústavu Slovenskej republiky, čl. 40, zákon č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“) a dospel
k záveru, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v rámci verejnej siete zdravotníckych
zariadení, prostredníctvom ktorých a v medziach právnej úpravy štát zabezpečuje realizáciu v čl.
40 Ústavy Slovenskej republiky zaručeného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe



verejného zdravotného poistenia, preto v rozhodnom čase vzniku záväzkového vzťahu s predchodcom
žalobcu žalovaný nebol, ani v súčasnosti nie je, vzhľadom na predmet tohto záväzkového vzťahu
a v kontexte s uvedenou právnou úpravou, podnikateľom, z ktorého dôvodu okresný súd aplikáciu
Obchodného zákonníka ako rozhodného hmotného práva na posúdenie právneho vzťahu účastníkov
neodvodzoval od ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale od ust. § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka v znení účinnom pred 01.02.2013. Okresný súd poukázal na to, že z titulu zmeny zriaďovateľa
žalovaného nedošlo k faktickej zmene dovtedajšieho postavenia predmetu činnosti žalovaného ako
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v rámci verejnej siete zdravotníckych zariadení a na ten účel
vyčlenené prostriedky zo štátneho rozpočtu. Predmetu a účelu právnej úpravy § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka v znení účinnom pred 01.02.2013 pre potreby posúdenia statusu žalovaného v rozhodnom
čase vzniku záväzkového vzťahu s predchodcom žalobcu preto zodpovedá charakteristika štátnej
organizácie, ktorá nie je podnikateľom pri uzatvorení zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich predmetom
je uspokojovanie verejných potrieb, pod ktorú možno podradiť i žalovaného. Okresný súd v zhode
so žalobcom zastával stanovisko, že súčasné novelizované znenie ust. § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka v znení účinnom od 01.02.2013 takýto výklad predmetného zákonného ustanovenia v znení
účinnom do 01.02.2013 podporuje, a nie naopak, pri vymedzení a konkretizácii pojmu „subjekt verejného
práva“ pri zabezpečovaní verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky z hľadiska obligatórneho použitia
kogentného zákonného ustanovenia Obchodného zákonníka, od ktorého sa strany záväzkového
právneho vzťahu nemôžu odchýliť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý poukazuje aj na kogentné
ust. § 261 Obchodného zákonníka). Okresný súd preto svoj postup odvodil z kogentného ust. § 261
ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom pred 01.02.2013 a posudzoval právny vzťah účastníkov
podľa ustanovení tretej časti Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch, v danom
prípade ako právneho vzťahu z kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. ust. Obchodného zákonníka vrátane
v tejto časti obsiahnutej osobitnej právnej úpravy podmienok premlčania v ust. § 387 a nasl. ust.
Obchodného zákonníka. Okresný súd pri vzatí do úvahy dĺžky všeobecnej premlčacej doby štyroch
rokov v zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka vo vzťahu k uplatnenému nároku, zistenému
skutkovému stavu, mal za to, že žalovaným vznesená námietka premlčania nebola dôvodná vo vzťahu k
celému predmetu nároku žalobcu a jeho jednotlivých čiastkových nárokov, keďže nebolo možné priznať
účinky namietaného premlčania žalovaným súdom v zmysle ust. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Žalovaný inak neuviedol iné konkrétne a podstatné dôvody a neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy
spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť žalobcom predložené listinné dôkazy, preukazujúce základ a výšku
ním uplatneného nároku v tejto veci, preto okresný súd žalobe na zaplatenie istiny z titulu nezaplatenej
kúpnej ceny za dodaný tovar v zmysle ust. § 261 a nasl. v spojení s ust. § 409 a nasl. ust. Obchodného
zákonníka ako v celom rozsahu dôvodnej vyhovel. Podľa názoru okresného súdu žalobca preukázal
i splnenie podmienok pre priznanie nároku na zaplatenie úroku z omeškania ako príslušenstva istiny,
za čas omeškania žalovaného so zaplatením dlžnej sumy istiny - jej príslušných častí podľa citovaných
faktúr právneho predchodcu žalobcu po uplynutí ich splatnosti a vzhľadom na oneskorený čas úhrady
niektorých z nich žalovaným za podmienok podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení
s prechodným ust. § 768f Obchodného zákonníka v znení účinnom do 14.01.2009 a potom v znení
účinnom od 15.01.2009 v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 ods. 1, 2
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..

O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi
bola priznaná náhrada trov súdneho konania 4.503,99 Eur. Pri trovách právneho zastúpenia okresný
súd poukázal na ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo väzbe na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Obo 35/93 zo dňa 03.3.1993 - R
53/1993 s odôvodnením, že predmetom žaloby žalobcu v tejto veci proti žalovanému bolo celkom 28
samostatných nárokov, ktoré by inak mohli byť predmetmi samostatných žalôb, z ktorého dôvodu sa
základná sadzba tarifnej odmeny určila z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvýšená o tretinu
základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by inak advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd prvého stupňa
nesprávne, nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav veci a zároveň nesprávne právne posúdil vec.
Žalovaný uviedol, že závery súdu prvého stupňa v tom, že žalobca preukázal základ aj výšku žalovaného
nároku, boli v rozpore s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v konaní pred súdom prvého stupňa.
So žalobou boli predložené iba faktúry, ktoré nie sú dôkazom o prevzatí tovaru a nie sú ani potvrdené
žalovaným, nie sú dôkazom o žiadnej dôležitej skutočnosti pre rozhodnutie v spore. Základnou
skutočnosťou, ktorá mala byť v konaní preukázaná, bolo prevzatie tovaru žalovaným a ďalej dohoda o



výške ceny za prevzatý tovar, ako aj splatnosť tvrdenej pohľadávky. Keďže tieto základné skutočnosti
neboli žalobcom v konaní preukázané a žalobca nepredložil na ich preukázanie žiadne listinné dôkazy,
ako napr. dodacie listy, dohodu o cene dodaného tovaru a o splatnosti, tak nebolo možné žalobcovi
pohľadávku priznať. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že žalovaný prevzal tovar, že došlo
k dohode o cene, ako aj o splatnosti pohľadávky žalobcu. Ak žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu, tak súd prvého stupňa mal ex offo skúmať aj platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu nevyplýva, že by sa súd prvého stupňa zaoberal
platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok, preto napadnutý rozsudok okresného súdu je z tohto dôvodu
nepreskúmateľný. Žalovaný poukázal na to, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná z dôvodu,
že tvrdená pohľadávka voči žalovanému, ktorá mala byť predmetom postúpenia nie je existentná a
žiadnym spôsobom podložená. Pohľadávky neboli dostatočným spôsobom špecifikované, nebol zrejmý
právny dôvod tvrdených pohľadávok. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto neplatná pre neurčitosť
a nejasnosť predmetu postúpenia, ako aj pre neexistenciu predmetu prevodu. Žalovaný poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 219/05, z ktorého vyplýva, že v
rámci skúmania aktívnej legitimácie na vymáhanie postúpenej pohľadávky je nutné riešiť aj otázku
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Súd prvého stupňa sa touto otázkou nezaoberal dostatočne,
a preto je rozhodnutie okresného súdu nedostatočne odôvodnené. Žalovaný mal za to, že nebolo
preukázané dodanie tovaru, dohoda o cene, ani splatnosť pohľadávky, ani začiatok plynutia údajného
omeškania so zaplatením žalovaného nároku z faktúr a tiež nebolo preukázané doručenie faktúr. Pokiaľ
by tvrdený právny vzťah existoval, tak bol by občiansko-právny a časť nároku žalobcu by bola premlčaná
s tým, že ani túto časť obrany žalovaného okresný súd nevyhodnotil správne. Žalovaný nebol a nie je
štátnou organizáciou v zmysle ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka a za štát sa určite nemôže
považovať žalovaný ako štátna organizácia, pretože iný výklad by bol v rozpore so znením ust. § 261
ods. 2 Obchodného zákonníka účinným do 01.02.2013. Použitie znenia § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka účinného od 01.02.2013 ako výkladového pravidla na posúdenie postavenia žalovaného je
neprípustným retroaktívnym postupom, ktorý nie je možné prijať.

Žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách súdneho konania. Uviedol, že žalovaný bol oslobodený
od platenia súdnych poplatkov na základe rozhodnutia okresného súdu, preto okresný súd nesprávne
postupoval, ak neprihliadol na pomery žalovaného, na postavenie žalovaného ako verejného
zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť a plnenie verejnoprospešného cieľa.
Je nesporné, že žalovaný je v mimoriadnej nepriaznivej finančnej situácii, preto nepriznanie trov
žiadnemu z účastníkov konania podľa ust. § 150 O.s.p. by bolo namieste a aj v súlade so spravodlivým
usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi konania. Žalovaný mal za to, že odmena za jeden úkon právnej
služby vo výške 574,31 Eur je nesprávna a likvidačná, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou.
Podľa názoru žalovaného nedošlo k spojeniu žiadnych vecí, a preto trovy právneho zastúpenia sú tak
neprimerane vysoké aj vzhľadom k tarifnej hodnote veci. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu
zmeniť, žalobu zamietnuť s rozhodnutím o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania,
prípadne rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru,
že žalobca nepreukázal právny základ, ani výšku žalovaného nároku.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 13.10.2014.
Považoval odvolanie žalovaného za účelové, keďže jeho cieľom je oddialiť právoplatnosť rozhodnutia
v predmetnej právnej veci. Žalobca uviedol, že okresný súd úplne zistil skutkový stav veci, ktorý
subsumoval pod správnu právnu normu hmotného a procesného práva. K obrane žalovaného, že faktúry
samy osebe nikdy nemôžu byť dostačujúcim dôkazom na preukázanie žalovaného nároku, žalobca
uviedol, že predmetom sporu boli i kapitalizované úroky z omeškania k istinám pohľadávok, ktoré už
boli žalovaným uhradené, avšak po lehotách ich splatnosti. Ak by žalovaný neobjednal a neprevzal
objednaný tovar a neboli mu doručené ani faktúry za objednaný a dodaný tovar, bolo by logicky takmer
nemožné, aby žalovaný hradil príslušné istiny pohľadávok práve vo fakturovaných výškach. Vo vzťahu
k zmluve o postúpení pohľadávok žalobca uviedol, že postúpené pohľadávky boli jednoznačne určené
natoľko nepochybne, že bolo objektívne zistiteľné, aké pohľadávky sú predmetom postúpenia a nebolo
ich možné zameniť s inými pohľadávkami. K námietke zmluvy o postúpení pohľadávok žalobca poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky    sp. zn. 20Cdo 1319/2002 zo dňa 31.07.2003. Žalobca
mal za to, že zmluva o postúpení pohľadávok je platným právnym úkonom. K aplikácii obchodno-právnej
úpravy na vzťah prejednávaný okresným súdom žalobca uviedol, že prvostupňový súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa dôsledným a presvedčivým spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami
namietanými žalovaným v priebehu prvostupňového súdneho konania. Žalovaný v podanom odvolaní už



len opakuje v prvostupňovom súdnom konaní prezentované argumenty. K návrhu žalovaného na použitie
ust. § 150 ods. 1 O.s.p. žalobca uviedol, že žalovaný už bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a
ak by žalobcovi nemali byť priznané trovy súdneho konania voči žalovanému, tak došlo by podľa názoru
žalobcu k zjavnému porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. K spôsobu vyčíslenia odmeny za
jeden úkon právnej služby žalobca poukázal na ustálenú judikatúru a ani v tomto smere žalobca nevidel
relevantnosť odvolacieho dôvodu žalovaného. Žalobca žiadal potvrdiť rozhodnutie okresného súdu s
tým, že žalovaný bude povinný nahradiť žalobcovi aj trovy odvolacieho konania vo výške 582,35 Eur, a
to titulom trov právneho zastúpenia na účet zástupcu žalobcu.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským
súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bol rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.888,09 Eur s príslušenstvom potvrdený ako v tomto výroku vecne
správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a vo výroku o trovách prvostupňového konania
bol rozsudok okresného súdu zrušený a v tejto časti bola vec vrátená na ďalšie konanie podľa § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere
hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/132/2014-274 zo dňa 19.08.2014 a doručovanie upovedomenia o verejnom vyhlásení rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote
najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 07.10.2014
a na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené procesné podmienky k
verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Primárne krajský súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi okresného súdu
obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu viažuceho sa k výrokovej časti
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.888,09 Eur spolu s príslušenstvom za aplikácie ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p., preto v tejto časti odôvodnenia poukazuje na napadnuté rozhodnutie.

K zvýrazneniu vecnej správnosti záverov okresného súdu o preukázaní základu, výšky žalovanej
pohľadávky spolu s príslušenstvom krajský súd uvádza, že bol povinný vychádzať zo skutkového
stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný v zmysle ust. § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebol
preukázaný žiaden dôvod výnimky vyplývajúci z ust. § 213 ods. 2 až 7 O.s.p.. Podľa názoru krajského
súdu okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre posúdenie tak žalobcovho nároku,
ako aj vznesenej obrany žalovaným za rešpektovania dôkaznej povinnosti sporových strán pri poskytnutí
tvrdení. V podstate bol to žalobca, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť, keďže na tvrdenia produkoval
dôkazy, ktoré boli vykonané pred okresným súdom. Oproti tomu bol žalovaný, ktorý na svoju obranu
poskytol len všeobecné tvrdenia, pričom si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Ak účastník neunesie
dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi
k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Účastník má tak povinnosť tvrdenia, ako aj
dôkaznú povinnosť a pokiaľ si v konkrétnosti nesplní svoju povinnosť tvrdenia, tak následne nemôže
byť splnená ani dôkazná povinnosť. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Ako už bolo uvedené, pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd pri vykonaných dôkazoch dôsledne aplikoval ust. § 132
O.s.p., keď listinné dôkazy označené a predložené žalobcom boli vyhodnotené tak jednotlivo ako aj vo
vzájomnej súvislosti, pričom okresný súd prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo a čo uvádzali
aj účastníci sporu. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy súd
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť, resp. akú dôkaznú silu má tomu ktorému dôkazu priradiť. Uplatňuje sa zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a



práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Aj z uvedeného bol hodnotený
odvolací dôvod žalovaného ako nie relevantný, pokiaľ žalovaný namietal nedostatočne a neúplne zistený
skutkový stav veci. Krajský súd má za to, že v komplexe vykonaných dôkazov bol skutkový stav zistený
v dostatočnom rozsahu k tomu, aby dával základ pre vyvodenie dôvodnosti žalobného nároku.

Z priebehu postupu konania pred okresným súdom nevyplývalo, že by žalovaný tvrdil dôvody neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky a ani následne jej neplatnosť nepreukázal. Z ust. § 524 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka, v danom prípade bez
súhlasu žalovaného, postúpiť písomnou zmluvou inému s tým, že s postúpenou pohľadávkou prechádza
aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Okresný súd na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu vykonal dôkaz Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012 uzavretej medzi postupcom
STERIPAK s.r.o., so sídlom Sekurisova 16, 841 02 Bratislava, IČO: 35 800 437 na jednej strane
a žalobcom GENERIX, a.s., so sídlom Karadžičova 10, 821 08 Bratislava, IČO: 36 172 243 ako
postupníkom na druhej strane. Okresný súd podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.5.2013 uložil,
aby zástupca žalobcu zaslal Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012 priamo právnemu
zástupcovi žalovaného. Z tohto postupu okresného súdu bolo zrejmé, že žalovaný i napriek vykonanému
a doručenému dôkazu - Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012 neoznačil, neuviedol
konkrétne dôvody neplatnosti tohto právneho úkonu a opätovne aj v podanom odvolaní len všeobecne
namietal, že okresný súd neskúmal ex offo platnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012.
Táto odvolacia argumentácia žalovaného nie je na mieste, pretože pokiaľ okresný súd vykonal dôkaz
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012 a z tohto dôkazu vychádzal pri konštatovaní aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, tak zákonite mal za to, že ide o platný právny úkon. Ak by tomu tak
nebolo, okresný súd by neskonštatoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako právneho nástupcu z
titulu uzavretej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012. K úplnosti krajský súd uvádza, že
zmluva o postúpení pohľadávok mala vymedzené zmluvné strany, predmet postúpenia, a to pohľadávky
špecifikované v prílohe č. 1, ktorá tvorila súčasť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012. Z
prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012 vyplývalo, že žalobca sa stal právnym
nástupcom, t.j. veriteľom pohľadávok vyplývajúcich z faktúry č. 208915, č. 2090369, č. 2090383, č.
2090405, č. 2090649,                č. 2090668, č. 2090688, č. 2090720, č. 2090789, č. 2090822, č.
2090896, č. 2100105,             č. 2100303, č. 2100528, č. 2100565, č. 2100712, č. 2100833, č. 2100842,
č. 2100896,             č. 2100909, č. 2100934, č. 2100936, č. 2101151, č. 2110375, z ktorých žalobca
v súdnom konaní uplatnil pohľadávku 16.888,09 Eur (č.l. 233 - 241 Zmluva o postúpení pohľadávok zo
dňa 15.03.2012 v spojení s prílohou č. 1). To, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012
je platným právnym úkonom, vyplynulo aj z rozsudku okresného súdu, ktorý z tohto právneho úkonu
vychádzal pri preukázanej aktívnej vecnej legitimácii žalobcu a preukázanej pohľadávky. Krajský súd
dopĺňa, že predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.03.2012 v zmysle prílohy č. 1 boli
existujúce pohľadávky, čo vyplynulo z priebehu dokazovania pred okresným súdom. Takže ani z tejto
argumentácie žalovaného ako odvolateľa nemohla byť konštatovaná neplatnosť Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 15.03.2012.

Žalobca označenými a vykonanými dôkazmi pred okresným súdom preukázal dodanie tovaru jeho
právnym predchodcom žalovanému, ktorého cena bola účtovaná jednotlivými faktúrami s tým, že
žalovaný pred vyvolaním sporu nenamietal splatnosť, ktorá bola uvedená v jednotlivých faktúrach, a
preto v tomto smere obrany krajský súd hodnotí účelovosť postupu žalovaného, v záujme oddialiť
plnenie splatného peňažného záväzku voči žalobcovi. Žalovaný len poskytol tvrdenia v tom smere,
že žalobca nepreukázal dodanie tovaru, dohodu o cene, splatnosť pohľadávok, doručenie faktúr,
avšak na túto argumentáciu, tvrdenie si žalovaný nesplnil dôkaznú povinnosť, preto bolo nevyhnutné
vychádzať z dôkazov predložených žalobcom, z ktorých vyplývalo, že právny predchodca žalobcu
plnil, žalovanému tovar dodal, cenu dodaného tovaru účtoval jednotlivými faktúrami, splatnosť ktorých
žalovaný nerozporoval pred vyvolaním sporu. Je potrebné dodať, že obsahovo listinné dôkazy - faktúry
predložené žalobcom preukázali dodanie tovaru, t.j. základ aj výšku a ak žalovaný použil obranu,
resp. námietku, že tovar nebol dodaný, námietku ceny, jej splatnosti, tak v tomto smere si nesplnil
dôkaznú povinnosť s tým, že obrana žalovaného bola všeobecná, bez konkrétnosti argumentácie
žalovaným. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že faktúra je len jednostranným úkonom zo
strany žalobcu, keďže jednotlivé faktúry podľa obsahových údajov slúžili aj ako doklad o prevzatí tovaru.
Nebolo potrebné, aby samostatne došlo k vystavovaniu dodacích listov už aj z toho dôvodu, že na



faktúre bol údaj o prevzatí nielen faktúry ako dokladu, ale aj údaj o prevzatí tovaru. Jednotlivé faktúry
tak mali charakter nielen účtovného dokladu, ale súčasne boli dôkazom aj o prevzatí tovaru. Krajský
súd poukazuje aj na odtlačok pečiatky žalovaného s nečitateľným podpisom, ktorý sa umiestňoval zo
strany žalovaného nad údajom „prevzal doklad/tovar“. Z tvrdení poskytnutých žalobcom tak v podanej
žalobe ako aj v priebehu súdneho konania bolo zrejmé, že žalovaný uhrádzal svoje záväzky na základe
faktúr vystavených právnym predchodcom žalobcu, t.j. pôvodným veriteľom, a tým je zrejmé, že bol
rešpektovaný stav účtovania kúpnej ceny jednotlivými faktúrami v lehotách, ktoré boli uvedené na
faktúrach ako lehoty splatnosti. Pri námietke žalovaným, že nebola dohoda o cene ani o splatnosti
pohľadávky, preto bolo nevyhnutné prihliadnuť k spôsobu fungovania vzťahu medzi žalovaným a
právnym predchodcom žalobcu, výsledkom ktorého bolo akceptovanie vystavených faktúr žalovaným, a
to čo sa týka aj do údajov splatnosti faktúr a vyúčtovanej kúpnej ceny dodaného tovaru - zdravotníckeho
materiálu. Krajský súd poukazuje aj na údaj obsiahnutý na faktúrach, z ktorého vyplýva, že faktúra je
súčasne dodacím listom. Krajský súd pri konštatovaní vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 16.888,09 Eur s príslušenstvom vychádzal aj zo zaužívaného
spôsobu fungovania vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, za vzatia do úvahy
samotného správania sa žalovaného, ktorý akceptoval, že jednotlivé faktúry sú súčasne aj dôkazom o
dodaní tovaru so stanoveným dátumom splatnosti.

V ďalšom odvolacom dôvode krajský súd uvádza, že námietka premlčania vznesená žalovaným
nemohla byť opodstatnená, pretože vzťah medzi žalobcom, resp. právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným je vzťahom obchodno-právnym. Okresný súd zvolil vecne správny postup, pokiaľ pri
posúdení charakteru vzťahu aplikoval ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k
dátumu záväzkového vzťahu a skúmal jednak povahu subjektov a jednak povahu samotného záväzku
v tom smere, či sa týkal zabezpečovania verejných potrieb. Bolo nepochybné, že právny predchodca
žalobcu bol podnikateľom, to znamená, že išlo o podnikateľský subjekt, pričom jeho záväzok súvisel s
jeho podnikateľskou činnosťou. Na strane žalovaného išlo pôvodne o štátnu príspevkovú organizáciu,
u ktorej sa len zmenil zriaďovateľ, a to Žilinský samosprávny kraj, so sídlom v Žiline, to znamená, že
žalovaný nie je podnikateľom, ale zdravotníckym zariadením poskytujúcim zdravotnú starostlivosť, čo
je potrebné považovať za uspokojovanie verejných potrieb, a teda obsah záväzkového vzťahu medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným sa týkal zabezpečovania verejných potrieb. Žalovaný
statusovo bol zriadený ako štátna príspevková organizácia s právnou subjektivitou, u ktorej sa zmenila
v rovine zriaďovateľa zriaďovateľská pôsobnosť k žalovanému podľa zákona č. 416/2001 Z.z., keď
žalovaný v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva SR prešiel na Žilinský samosprávny
kraj z dôvodu, že na samosprávne jednotky sa postupne prenášali kompetencie zo štátu. Krajský súd
mal preukázané, že pri zmenách zriaďovacej listiny sa menil len názov, označenie zriaďovateľa, preto
okresný súd správne postupoval, ak aplikoval ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení k dátumu
vzniku záväzkového vzťahu medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu pred 01.02.2013, z
ktorého vyplýva, že touto časťou zákona (Obchodným zákonníkom) sa spravujú takisto záväzkové
vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom
ako verejno-právna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky
a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie,
ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavretí zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie
verejných potrieb. Okresný súd správne skonštatoval, pokiaľ vychádzal z toho, že žalovaný pri zriadení
ako štátna príspevková organizácia zodpovedá charakteristike štátnej organizácie, t.j. žalovaný nie je
podnikateľom a pri záväzkovom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu bolo zrejmé, že jeho obsahom
je uspokojovanie verejných potrieb, keďže dodávka zdravotníckeho materiálu slúžila žalovanému
pri naplnení zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytuje ako verejnú potrebu obyvateľstva príslušného
územného obvodu.

Krajský súd k správnosti kvalifikovania vzťahu ako obchodno-právneho, a tým neakceptovania
vznesenej námietky premlčania žalovaným, keďže v danom sporovom prípade bolo potrebné aplikovať
premlčaciu dobu štyroch rokov, primerane poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 154/2011 zo dňa 30. januára 2013. Ak vzťah medzi právnym predchodcom
žalobcu, a tým aj žalobcom ako novým veriteľom z titulu uzavretej Zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 15.03.2012 a žalovaným je vzťahom obchodno-právnym, tak nedošlo k premlčaniu pohľadávky
žalobcu, vzhľadom na vymedzenú splatnosť jednotlivých pohľadávok vyjadrenú v konkrétnych faktúrach
s prihliadnutím na najskôr splatné faktúry v mesiaci november 2008 a doručenie žaloby na Okresný
súd Čadca dňa 2.05.2012 a zákonnej štvorročnej premlčacej doby. Vo vzťahu k výroku o povinnosti



žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.888,09 Eur spolu s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania,
napadnutým rozsudkom okresného súdu nedošlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu a ani k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože okresný súd na úplne, riadne zistený skutkový stav
veci aplikoval správny právny predpis, a to rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka, tak ako
sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym spôsobom
interpretované. Okresný súd pri vymedzení charakteru sporového prípadu ako obchodno-právneho
dôsledne vykvalifikoval tak postavenie subjektov ako aj povahu samotného záväzku k tomu, aby bolo
možné aplikovať kogentné ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k dátumu
záväzkového vzťahu.

Krajský súd nezistil ako relevantný ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného, preto vo vyvolanom
odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
16.888,09 Eur spolu s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania, potvrdený ako v tomto výroku vecne
správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Ak odvolací súd
sa stotožní so závermi súdu prvého stupňa, tak neporuší zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia
skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú
argumentáciu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 zo dňa
25.4.2012; na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd poukázal v
súvislosti s doplňujúcimi zhodnoteniami obsiahnutými v tomto rozhodnutí krajského súdu).

Vo vzťahu k výroku o trovách súdneho konania sa žalovaný domáhal aplikácie ust.       § 150 ods. 1
O.s.p. z dôvodu pomerov na strane žalovaného, charakteru sporovej právnej veci ako aj, že pri tarifnej
odmene nebolo postupované v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., keďže podľa názoru žalovaného
nedošlo k spojeniu žiadnych vecí, a tým nemalo dôjsť k zvýšeniu odmeny za jeden úkon právnej služby.

Podľa ust. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná
sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej
sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Krajský súd zistil, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách súdneho konania aplikoval práve vyššie
citované ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktorý postup považuje odvolací súd za správny a je
v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 15/2011, z ktorého
vyplýva, že ak je žalobou uplatnených viacero peňažných nárokov, z ktorých každý by mohol byť
uplatnený samostatnou žalobou, pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta treba vychádzať z § 13 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov. V tejto časti odvolací dôvod žalovaného nebol relevantný, naviac, keď okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn.        6 Obo 35/93 zo dňa 3. marca 1993.

Žalovaný sa však v odvolacom konaní domáhal aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. z dôvodu pomerov na
strane žalovaného, ako aj charakteru sporovej právnej veci.

Zo spisového materiálu ako aj z napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že okresný súd neposudzoval
návrh žalovaného na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keďže žalovaný kvalifikovaným spôsobom
až v rámci podaného odvolania sa domáhal použitia ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. V záujme zachovania
dvojinštančnosti konania bolo preto nevyhnutné rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o
trovách prvostupňového konania zrušiť a v tejto časti vrátiť vec na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa
sa bude zaoberať návrhom žalovaného na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pričom predtým vyzve
žalobcu, aby sa k návrhu žalovaného na použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. vyjadril.

V súvislosti s novým konaním okresného súdu krajský súd uvádza, že hoci ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
nekvalifikuje, čo možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, už v dôsledku ustálenej súdnej
praxe je zrejmé, že tieto môžu spočívať v okolnostiach tak na strane účastníkov konania, alebo v
okolnostiach sporovej veci, avšak vždy zákonite musí ísť o výnimočnosť týchto okolností, ktoré majú
pôvod na stranách účastníkov sporu, alebo samotnej sporovej veci. K tomu, aby došlo k použitiu ust. §
150 ods. 1 O.s.p., je nevyhnutné takýto postup, rozhodnutie riadne zdôvodniť s tým, že nepochybne musí
ísť o výnimočnosť okolnosti a situácie, aby sa vôbec mohlo zasiahnuť do základného práva úspešného
účastníka súdneho konania na náhradu a priznanie trov vzniknutých na jeho strane, keďže v konečnom



dôsledku ust. § 150 ods. 1 O.s.p. je chápané ako zákonné ustanovenie výnimky zo základného princípu
zodpovednosti za výsledok sporu v súvislosti s rozhodovaním o trovách súdneho konania podľa § 142
O.s.p..

K úplnosti krajský súd dodáva, že právo na priznanie náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v
konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí s majetkovým právom podľa článku
20 ods. 1 Ústavy SR a článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle
článku 37 ods. 2 Listiny podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 119/2012-24 zo
dňa 16. mája 2012. To, že pri aplikovaní ust. § 150 ods. 1 O.s.p. má ísť o výnimočný prípad, už vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. I. ÚS 423/2010. Ďalej krajský súd poukazuje na
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2010, podľa ktorého ...„použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V
opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného
práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred
všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnému“ účastníkovi náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a
časovej súvislosti s konaním vynaložil.

Okresný súd po vrátení veci opätovne rozhodne o trovách súdneho konania, vyhodnotí návrh
žalovaného na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. po vyjadrení sa žalobcu k takémuto návrhu a svoje
rozhodnutie odôvodní atribútmi vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2
O.s.p..

Podľa ust. § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Okresný súd v novom rozhodnutí v zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách spojených s
týmto odvolacím konaním.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Cb/4/2013", "guid": "d7612b63-6221-443d-bc27-9e2b1d918c29:466b8e8c-0964-404e-a58b-ec2d21d0aff3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:f7d763ec-0aba-49ee-b6d0-07e90252a719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f7d763ec-0aba-49ee-b6d0-07e90252a719"}, {"guid": "ussr:25773e20-ac4a-48b1-addf-5c0f0a76a3b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 144/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2010 z 25. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-25", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25773e20-ac4a-48b1-addf-5c0f0a76a3b4"}, {"guid": "63359031-a1ec-470f-854a-6ad0f87f1003:9199b31a-d544-4dd1-83c2-64907ad7d70c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:8109203227.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2011 z 7. 2. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:8109203227.1"}, {"guid": "7f5278b5-fae1-4ba6-8aa9-8272a38cf977:fd9ab330-6001-40ff-ad86-a4c878ed7bc7", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Cb/4/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Malacky sp. zn. 10Cb/4/2013 z 28. 1. 2013", "sud": "Okresný súd Malacky", "datum_vydania": "2013-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7f5278b5-fae1-4ba6-8aa9-8272a38cf977:fd9ab330-6001-40ff-ad86-a4c878ed7bc7"}], "citovane_v": []}