Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/144/2014 z 18. 8. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. augusta 2014, sp. zn. 17Co/144/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8112240474.1 Krajský súd Prešov | 17Co/144/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8112240474.1 | 2014-08-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c68f415-557b-4965-a99a-76f791e8ad3d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112240474.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/144/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240474
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240474.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/408/2012-70
zo dňa 09.04.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku
o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie veci vedené pôvodne na
Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 11C/242/2012, 11C/243/2012, 11C/245/2012, 11C/246/2012
a 11C/250/2012. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca si žalobou pôvodne vedenou na Okresnom súde Humenné v konaní
pod sp. zn. 11C/239/2012, uplatňoval náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Humenné, ktorý nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora
pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Rovnakých nárokov sa žalobca domáhal aj
ďalšími žalobami voči rovnakému žalovanému, a to v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie
pôvodne vedené pred Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 11C/240/2012 až 11C/250/2012.

Žalobca namietal nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v exekučných konaniach, kde bol
oprávneným, nerozhodol súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote.

V danom prípade súd v súlade s ust. § 112 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O.s.p.) vylúčil na samostatné konanie veci vedené pod pôvodnými sp. zn. 11C/242/2012,
11C/243/2012, 11C/245/2012, 11C/246/2012 a 11C/250/2012 z dôvodu, že nebolo možné posúdiť
tvrdený nesprávny postup exekučného súdu, keďže do rozhodnutia súdu vo veci samej neboli zo
strany exekučného súdu predložené exekučné spisy za účelom preskúmania jeho úradného postupu
pri rozhodnutí o zmene súdneho exekútora,

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že vo veciach vedených pod sp. zn. 9Er/280/2003
(11C/240/2012), 5Er/215/2005 (11C/248/2012), 5Er/111/2005 (11C/249/2012), boli exekučné konania
začaté pred 01.09.2005, a preto bolo potrebné aplikovať ust. § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o



súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.8.2005. Keďže uvedená právna norma
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, dospel k záveru, že
exekučný súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti konal v predmetných veciach priebežne, bez zbytočných
prieťahov a nemal preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený žalobcom.

V exekučných konaniach pod sp. zn. 12Er/515/2006 (11C/241/2012) a 6Er/107/2007 (11C/239/2012)
napriek tomu, že exekučný súd rozhodol o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, bol
súd prvého stupňa toho názoru, že pre objektívne dôvody nebola dodržaná zákonom stanovená lehota,
pretože pre rozhodnutie vo veci potreboval exekučný súd súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o
ktorého trovách pri zmene osoby exekútora rozhodoval.

V týchto exekučných veciach bolo nesporne preukázané, že oprávneným pôvodne určený súdny
exekútor neposkytol nevyhnutnú súčinnosť exekučnému súdu, nakoľko špecifikáciu trov exekúcie spolu
s exekučným spisom predložil aj s niekoľko mesačným omeškaním. Ďalej žalobca nepreukázal, že by v
prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote došlo k účinnému
vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda aj k naplneniu účelu exekučného konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a
preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Právne vychádzal z ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,
2, zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 a § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov konania
účastníkom nepriznal, keďže žalobca bol v konaní neúspešný a úspešnej žalovanej trovy konania
nevznikli.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného



titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj
také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., vo veci
bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia, kedy čas a miesto verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo na úradnej tabuli súdu oznámené dňa 14.07.2014 a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní
v prejednávanej veci postupoval správne. Správne zistil skutkový stav veci na základe vykonaných
dôkazov, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania
žalobcom nebolo zistené, že by prvostupňový súd vo svojom konaní a rozhodovaní pochybil. Odvolací
súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v
celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) posúdil odvolací súd odvolanie žalobcu
ako podané proti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a súvisiacemu výroku o trovách
konania (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Výrok o vylúčení vecí na samostatné konanie žalobca v dôvodoch
odvolania nenamietal. Keďže ide o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania, odvolanie proti takémuto
výroku podľa § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. ani nie je prípustné. Odvolací súd tento výrok nepreskúmaval.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.



Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací



dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že ustanovenie
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je priamo aplikovateľné len na vzťahy vzniknuté od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že exekučné konania začaté do 31.08.2005 sa v zmysle
prechodných ustanovení Exekučného poriadku (§ 238 ods. 1 a 2) dokončia podľa práva platného do
31.08.2005, a teda nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktoré
stanovovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, preto sa ani odvolací
súd nestotožnil s názorom žalobcu, že v predmetnom exekučnom konaní exekučný súd postupoval
nesprávne, ak o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej zákonnej lehote. Pre
rozhodnutie súdu o tomto návrhu nebola v tom čase zákonom stanovená žiadna lehota.

Odvolací súd vo vzťahu k exekučným konaniam začatým po 31.08.2005, t.j. za účinnosti § 44 ods.
7 Exekučného poriadku, ktorý stanovil zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora uvádza, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať
viaceré procesné úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie
pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného
spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné
súhlasiť s názorom, že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej
lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný
postup súdu, pretože vyššie uvedené sprievodné procesné úkony je potrebné vykonať a až na ich
základe rozhodnúť o zmene súdneho exekútora.

V daných veciach síce nebola dodržaná 30-dňová zákonná lehota, keďže pôvodný súdny exekútor
neposkytol potrebnú súčinnosť exekučnému súdu pri rozhodovaní o trovách pri zmene osoby exekútora,
a preto sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že exekučný súd nerozhodoval o návrhu
na zmenu súdneho exekútora (po vykonaní procesných postupov s týmto rozhodnutím súvisiacich) s
takým časovým odstupom, ktorý by bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Ani tento
odvolací argument nepovažoval odvolací súd za dôvodný.

Naviac, uvedená lehota má procesný charakter, nie hmotnoprávny. Ide o poriadkovú lehotu, ktorú súd
má dodržať po splnení všetkých predpokladov na rozhodnutie o návrhu ( získanie informácií, súčinnosť
účastníkov konania a tretích osôb a pod. ).

Taktiež žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd
prvého stupňa nerozhodol v exekučnom konaní o zmene súdneho exekútora v 30-dňovej lehote.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil žiadne dôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Len samotné tvrdenie žalobcu, že mu vznikla nemajetková
škoda pozostávajúca z toho, že musel vynaložiť výdavky na správu pohľadávok prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, výdavky na urgencie adresované exekučnému súdu
a pod., nemožno považovať za dôkaz o jej vzniku.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Nepreukázanie nesprávneho úradného postupu zo strany exekučného súdu vylučuje dôvodnosť podanej
žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody, príp. nemajetkovej ujmy
by bolo evidentne nehospodárnym. Zároveň je nutné poznamenať, že dôkazné bremeno preukázania
základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) má poškodený
(žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol.



Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nesústredenej činnosti súdu považuje za potrebné
uviesť, že je mu z praxe známe, že je to práve nesústredená činnosť žalobcu, ktorý sa vôbec
neoboznamuje s obsahom rozhodnutí súdov a podáva hromadné odvolania rovnakého typu. V
napadnutom rozsudku sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal rozporom exekučného titulu so zákonom
a odvolací súd taktiež nezistil, že by vyhodnocoval také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli, a preto ani táto odvolacia námietka žalobcu nebola dôvodná.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd v jeho napadnutej
časti a v súvisiacom výroku o trovách konania postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.