{"guid": "390b74fe-ba6c-441c-a2f8-856ec943e174:7e44126a-6b5c-49c9-b14e-9f4be0c78356", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5417201860.1", "spisova_znacka": "9Co/95/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/95/2018 z 30. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. januára 2019, sp. zn. 9Co/95/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:5417201860.1", "identifikacne_cislo": "5417201860", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Eva Michalcová", "sudca_id": 530, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-michalcova-530", "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e44126a-6b5c-49c9-b14e-9f4be0c78356", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5417201860.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5417201860.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5417201860.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/95/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5417201860
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5417201860.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka
a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, so sídlom Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou so sídlom W., A.. W. O. X, P. O. W. XX, proti žalovanému: SLOVAKIA REAL - IN, a.s., so
sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1739/21, IČO: 35 789 638, zastúpený PETKOV & Co s. r. o., so sídlom
v Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie sumy 4 472,- eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, č.k.
7C/10/2017-346 zo dňa 26. 10. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch IV., V., VI., VII.    p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch I., II., III.    z o s t á v a    rozsudok nedotknutý.

Žiaden z účastníkov    n e m á    nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Dolný Kubín zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
sumu 4 472,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 14. 05. 2016 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti
ohľadom nároku na zaplatenie zostávajúcej časti úrokov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 98,30 %. Ostatnými výrokmi
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP. Svoje
rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenie zákona č. 618/2003 Z. z. - autorského zákona,
ustanovenie zákona č. 185/2015 Z. z. autorského zákona účinného od 01. 01. 2016, § 517 OZ a § 3 ods.
1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, tejto vyhovel
vychádzajúc z toho, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv je aktívne vecne legitimovaným
subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to s odkazom na § 81 ods. 1
písm. i) a j) zákona č. 618/2003 Z. z. (ďalej len „autorský zákon“), keď takéto oprávnenie vyplýva
priamo zo zákona. V konaní nebolo sporné, že žalovaný so žalobcom nemal uzatvorenú hromadnú
licenčnú zmluvu za rok 2015, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako OKS
spravuje práva. Okresný súd konštatoval, že žalovaný je prevádzkovateľom hotelového zariadenia Park
v Dolnom Kubíne, pričom zariadenie má 86 izieb a každá z nich je štandardne vybavená TV prijímačom.
Žalovaný je členom zväzu hotelov a reštaurácií SR a v roku 2015 medzi žalobcom a touto organizáciou
prebiehali rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, ktoré však neboli úspešné a neviedli
k uzatvoreniu takejto zmluvy na rok 2015. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca nie
je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Vychádzal z toho, že Ministerstvo kultúry SR mu
udelilo oprávnenie na výkon Kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa
11. 05. 2010, a to okrem iného v odbore káblová retransmisia a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu



podľa autorského zákona v odbore Verejný prenos literárneho, dramatického, hudobno-dramatického,
choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického
diela a diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Súd sa stotožnil
s tým, že žalovaný vo svojej prevádzke, tak ako to propaguje vo verejne dostupných informáciách,
skutočne prevádzkuje 86 izieb, v ktorých svojim klientom ponúka samostatné TV prijímače, pričom je
nepochybné, že je dostupný aspoň základný signál na prijímanie (šírenie) jednotlivých diel. Z uvedených
dôvodov priznal žalobcovi náhradu sumy rovnajúcej sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za
získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva,
vychádzajúc zo sadzobníka platného pre rok 2015. Súd zamietol žalobu v časti nároku požadovaného
úroku z omeškania z dôvodu, že žalobca nepreukázal doručenie tzv. predžalobnej výzvy žalovanému,
a preto konštatuje, že žalovaný sa o konkrétnom nároku dozvedel až v momente doručenia žaloby.
Od tohto termínu priznal úrok z omeškania v sadzbe súladnej s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd
podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na úspech jednotlivých strán v konaní, ktorú matematicky vyjadril
úspechom žalobcu vo výške 98,30 %.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal prostredníctvom zástupcu odvolanie
žalovaný. Napadol výroky, ktorými bol zaviazaný k zaplateniu žalovanej sumy, ako aj výrok o trovách
konania. Podľa jeho názoru v konaní nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak,
ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis - autorský zákon. Tiež nebolo preukázané, že došlo k
neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel na základe dohody a v dohodnutom
rozsahu vykonáva práva nositeľov žalobca, pričom s takouto argumentáciou sa súd v dostatočnom
rozsahu nevysporiadal. Nebolo v konaní preukázané, že žalovaný vykonáva „verejný prenos“, a síce
najmä v tom zmysle, či je početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného väčšia než malá, alebo
celkom bezvýznamná, s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalovaný poukazoval
a ktoré ostali súdom opomenuté. Žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške dvojnásobku „obvyklej“ licenčnej odmeny tak, ako si ju sám kreoval žalobca v
monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, predstavuje
zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien. Takýto výkon práva je
bezpochyby v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nesmie požívať právnu ochranu. Právne
odvolanie zdôvodnil s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) a § 365 ods. 2 CSP,
keďže aj výroky rozsudku I. - III. považoval za nesprávne, avšak odvolanie voči nim nie je prípustné.
Vzhľadom na zmätočnosť rozsudku a nedostatok, alebo v mnohých prípadoch nezrozumiteľnosť
dôvodov, je pre žalovaného veľmi obtiažne vecne argumentovať k jednotlivých rozhodujúcim skutkovým
a právnym otázkam. Preto považuje rozhodnutie aj za nedostatočne odôvodnené, zmätočné, na
mnohých miestach nezrozumiteľné a prípadne úplne nereflektujúce hmotné právo alebo judikatúru.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte
neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv ich nároky na vydanie
bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali. V tomto je zásadný omyl súdu, ktorý zrejme
vychádza z predpokladu, že ak žalobca má oprávnenie, zastupuje všetkých nositeľov práv, pričom nie je
podstatné akých. Uvedené ale nemá absolútne žiadnu oporu v autorskom zákone. Mandát na úspešné
uplatňovanie nárokov nositeľov práv na súde vzniká až vtedy, keď má uzatvorenú dohodu s nositeľom
práva, dôjde k neoprávnenému použitiu takého diela, pričom správu práv k tomuto dielu nositeľ práva
na základe písomného oznámenia zverí príslušnej organizácii kolektívnej správy na spravovanie (§
78 ods. 2 AZ). Ani jedna zo skutočností tu označených nebola žalobcom v konaní riadne preukázaná
čo i len v jednom jedinom prípade. Pokiaľ rozhodnutie súdu nie je riadnym spôsobom odôvodnené,
je znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca. Napadol výroky, ktorými súd vo
zvyšnej časti žalobu zamietol, ako aj výrok o trovách konania. Uviedol, že žalobca si nárokoval vydanie
bezdôvodného obohatenia od 14. 03. 2016, napriek tomu, že žalobca už v roku 2015 písomne vyzýval
žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Úrok si však uplatnil až odo dňa vypracovania
žaloby. Súd priznal úrok z omeškania až odo dňa, keď žaloba bola doručená žalovanému, pričom
žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu, že už v roku 2015 bol vyzývaný k vydaniu bezdôvodného
obohatenia. Podľa odvolateľa tak súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a
nesprávne došlo k zamietnutiu nároku na priznanie úroku z omeškania, tak ako to požadoval žalobca.



Následne nesprávne bolo rozhodnuté aj o náhrade trov konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutej časti zmenil tak, že prizná požadovaný úrok vo výške 5,05 % ročne od 14. 03. 2016 do
zaplatenia a prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalobca. Vyslovil názor, že súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne a jasne uviedol, na základe akých relevantných úvah
a dôkazov rozhodol vo veci samej. Naopak, je to žalovaný, ktorý uvádzal tak neudržateľné výklady
autorsko-právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora EÚ, že pre žalobcu bolo veľmi obtiažne v konaní
vecne argumentovať. Je nesporné, že žalovaný odmieta akceptovať Inštitút kolektívnej správy. Žalobca
trval na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, pri ktorej vychádzal najmä z oprávnenia
na výkon kolektívnej správy udelený Ministerstvom kultúry SR, zmluvy o zastupovaní so slovenskými
nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv,
na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy, pričom vychádzal aj z príslušných ustanovení
autorského zákona (najmä § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1).
Ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie žalovaným je v hlbokom rozpore so základnými
princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s Inštitútom kolektívnej správy
práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. V tomto smere sú požiadavky žalovaného
nezmyselné a šikanózne. Je irelevantné, či zo státisícov použití predmetov ochrany v roku 2015 bolo
týchto viac alebo menej a je takisto irelevantné, či v priebehu roka 2015 pribudli, alebo odbudli nositelia
práv a či pribudli, alebo odbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi
sumami. Od toho sa odvíja aj výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca v konaní domáhal.
V zmysle autorského zákona je stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. Je pritom
notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne
boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne,
fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní
dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom
tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Žalovaný sa v konaní domáhal
predloženia detailných zoznamov s uvedením konkrétnych autorov tvrdiac, že to je technicky možné
a pre rozhodnutie vo veci podstatné. Takéto dokazovanie je však v rozpore so samotným zmyslom
Inštitútu kolektívnej ochrany. Vychádzajúc z Inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry, pre vznik
nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné
preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce,
keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že
dochádzalo, alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel
autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Túto skutočnosť (predpoklady) žalobca
v konaní preukázal. V prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva autorov
a iných nositeľov práv k dielam podľa § 18 AZ a majetkové práva výrobcov zvukovo-obrazových
záznamov a iných nositeľov práv zvukovo-obrazových záznamov (t.j. producentov) podľa § 66 AZ. Podľa
žalobcu protistrana nerozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami,
nerozlišuje medzi licenčnou (autori) a primeranou odmenou (výkonní umelci). Žalobca nepopieral
tvrdenie, že uzatvoril licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku
2015 s inými organizáciami kolektívnej správy, a to Slovgram a SOZA, uzatvorením ktorých potvrdil
existenciu verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení. Týmto získal súhlas výkonných umelcov,
výrobcov zvukových záznam a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov
týchto a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k
použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Žalovaný však nezískal súhlas
autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia, ktoré nevyhnutne boli a museli byť súčasťou verejného prenosu. V závere vyjadrenia
žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nepochybil a žiadal, aby v napadnutej časti bol rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdený, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov.

5. K podanému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že ho považuje za nedôvodné. Žalobca
podal žalobu na súd dňa 14. 03. 2016, teda v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa
§ 470 ods. 2 CSP, ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácie konania, ak by boli v neprospech strany. Ak



by aj žalovaný nepoprel žalobcom uvedené tvrdenie, súd v predmetnom spore nemohol ust. § 151 ods.
1 CSP aplikovať, nakoľko to vylučovalo ust. § 470 ods. 2 CSP.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných
odvolaniach (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok v jednotlivých výrokoch potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny a vo zvyšnej časti ponechal rozsudok nedotknutý.

7. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ustanovenie § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľov
neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej
inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

8. Pri aktívnej vecnej legitimácii žalobcu súd poukazuje na ustanovenie § 78 ods. 5, § 79 ods.
1 a § 81 ods. 1 písm. i), ako aj § 84 ods. 1 autorského zákona, pričom udelenie oprávnenia
žalobcovi Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy je nesporné. Zároveň legislatívna
formulácia „domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia ...“ je dostatočne jasná vo vzťahu k oprávneniu žalobcu priamo uplatňovať dotknuté zákonné
nároky. Pokiaľ namietal odvolateľ, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje (len
predložil ich zoznam na CD nosiči), je potrebné uviesť, že povinnosť OKS uverejniť na svojom webovom
sídle zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, bola zavedená až zákonom č. 185/2015 Z. z., t. j. novým
autorským zákonom s účinnosťou od 01.01.2016, a teda na súdenú vec sa nevzťahuje. Odvolacia
argumentácia žalovaného, že spochybňoval autorov, ktorých má žalobca zastupovať, je príliš všeobecná
na to, aby bola spôsobilá podmieniť odlišný postoj odvolacieho súdu v dotknutej otázke. Bezpredmetnou
je odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal, ktorých konkrétnych nositeľov práv a v akom konkrétnom
rozsahu zastupuje vo vzťahu k žalovanému. Tento prístup odvolateľa indikuje nepochopenie princípu
kolektívnej (nie individuálnej) správy práv. Žalovaný v podstate požaduje, aby žalobca ako OKS v zmysle
autorského zákona špecifikoval jednotlivé nároky jednotlivých oprávnených osôb. Uvedené by práve
bolo v rozpore s kolektívnou ochranou práv. Odvolací súd ďalej uvádza, že predmetom tohto konania
nie je určenie primeranej odmeny za získanie licencie. Žalovaný sa nezmienil o tom, že má možnosť
domáhať sa podľa § 82 ods. 1 autorského zákona určenia obsahu licenčnej zmluvy, a teda aj výšky
odmeny, ktorú možnosť však nevyužil. U žalovaného nie je možné vychádzať zo záverov, že o povinnosti
uzatvoriť licenčnú zmluvu nevedel. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sám uviedol, že jednal
individuálne, respektíve prostredníctvom zástupcu (ZHR SR) so žalobcom o uzatvorení hromadnej, resp.
kolektívnej licenčnej zmluvy. K jej uzatvoreniu nedošlo iba pre nedostatok dohody o výške odmeny.
Pokiaľ namietal výšku odmeny, resp. bezdôvodného obohatenia, spôsob jej určenia vychádza zo
zákonnej úpravy, preto nie je možné túto posudzovať ako v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ odvolateľ
poukazoval na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v danej spojitosti je nutné zdôrazniť,
že nie je porušením práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
základného práva na spravodlivý proces, ak odôvodnenie napádaného rozhodnutia nekorešponduje
s predstavami niektorej zo strán sporu. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných
(základných) práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také,
ktorého dôvody sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú
tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. I. ÚS 344/10).
Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku takúto charakteristiku nespĺňa.

9. K argumentácii žalobcu, ktorú uviedol vo svojom odvolaní, sa odvolací súd stotožnil s vyjadrením
žalovaného, ktorý poukázal na ust. § 470 ods. 2 CSP. Navyše, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
žalovaný popieral všetky nároky a skutočnosti tvrdené žalobcom, bolo preto na žalobcovi, aby preukázal,
kedy bola doručená predžalobná výzva na plnenie. Z tohto pohľadu potom procesný postup a následné
rozhodnutie vo veci súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne. Keďže úrok z omeškania
bol priznaný až od preukázateľného doručenia žaloby, kedy sa teda mohol dozvedieť o jej obsahu a
nárokoch žalobcu, správne bol priznaný nárok na úrok a následne správne rozhodol okresný súd aj o
náhrade trov konania a jej výške.

10. Pretože odvolanie nepovažoval súd druhej inštancie za dôvodné, ani nezistil nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý



rozsudok potvrdil ako vecne správny, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania, keď súd
náležite aplikoval zásadu úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 396 ods. 1 CSP
a žiadnej zo strán konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom
konaní ani jeden z odvolateľov úspešný nebol.

12. Toto rozhodnutie Krajského súdu v Žiline bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie    n i e    j e    prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/10/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}