Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13CoE/2/2012 z 10. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10. januára 2012, sp. zn. 13CoE/2/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3810207614.1 Krajský súd Trenčín | 13CoE/2/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3810207614.1 | 2012-01-10 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 ZRK, § 52 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/660610a8-fbc2-4064-996b-74e67f034e17 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810207614.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13CoE/2/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810207614
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3810207614.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného C. K., s.r.o., so sídlom A., U. X, Q. proti povinnej
R. W., bytom R. U. S., t.č. na neznámom mieste, o vymoženie 323,97 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. januára 2011, č.k.
9Er/1398/2010-13, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. januára
2011, č.k. 9Er/1398/2010-13.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. T. K. o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom
prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
hospodárskej komore s.r.o., zo dňa 28.01.2010, sp. zn.: EP 22329/09, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 15.03.2010 a vykonateľnosť dňa 19.03.2010. Z predloženého exekučného titulu súd zistil, že dňa
03.05.2006 uzatvoril právny predchodca oprávneného a povinná Zmluvu o pôžičke č. 6051434962 (ďalej
len „zmluva“), na základe ktorej boli povinnej poskytnuté finančné prostriedky vo výške 10.062,- Sk
s 35,49% ročnou percentuálnou mierou nákladov, ktoré sa povinná zaviazala splácať v 6 mesačných
splátkach vo výške 1.952,- Sk. Preskúmaním samotnej zmluvy, zo dňa 03.05.2006, ktorá vytvára právny
rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dospel súd k záveru,
že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zmluva
uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu
spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane
je zjavné, že právny predchodca oprávneného uzavieral obdobné zmluvy v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z obchodného registra. Zo zmluvy vyplýva, že povinná nemohla
ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená a uzavierala sa vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a
na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Ďalej okresný súd poukázal na ust. § 53 ods. 1, 4; § 54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka účinného ku dňu
uzatvorenia zmluvy a na čl. 2 písm. a); čl. 3 ods. 1 - 3 a bod 1 písm. q) Prílohy Smernice Rady č.
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, bola citovaná smernica prevzatá a je nevyhnutné využívať ju ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je
podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J.
L. C. B., M. B. a E. V. F. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne
svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní
v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode IX. písm. r) VOP, kde rozhodca bez vypočutia



povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním uvedenej rozhodcovskej doložky, vzhliadol
okresný súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Okresný súd sa zaoberal
aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a v
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Cdo 2282/2008. V danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si
finančné prostriedky takouto cestou zaobstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v
tomto prípade žalobca, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka,
neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaniu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol prijať ako celok,
resp. odmietnuť. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky,
ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/
EHS). Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnym noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenie smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovených predmetnou smernicou. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 04.06.2009
Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40. Podľa stanoviska SD spĺňa v zmysle smernice
všetky podmienka „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd
spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej
doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným
a miesto rozhodcovského konania nebolo v bydlisku povinného. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi
predložia k prejednaniu Rozhodcovskému súdu, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza
právo, ale tvorí, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná
zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán, v tomto prípade len od
jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli. Toto v ich vzťahu spôsobuje značnú
nerovnováhu. Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal súd do pozornosti rozsudok ESD vo veci C-40/08
zo 06. októbra 2009. Ďalej uviedol, že podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je
rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ust. § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť
žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je,
ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však
pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej
neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Pre účely posúdenia prípadného nekalého
charakteru zmluvnej podmienky okresný súd vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Obč. zákonníka v znení platnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí
v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v
znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať
judikatúra. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka
- požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka je treba vykladať
aj so zreteľom na § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym
súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Prvostupňový súd má teda za to, že rozhodcovskú doložku je



preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v
exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže
byť základom právomoci rozhodcovského súdu a na jej základe vydané rozhodnutie nemožno považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou, čo spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie
exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok,
na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, súd prvého
stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvého stupňa. Oprávnený má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z.. Účelom exekučného konania je nútený
výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom
alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať
súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc
rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom
prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo
v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR, ktoré
konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva
konkrétne a účinné“ (I. ÚS 5/02, ÚS SR), resp. práva ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa
dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (rozsudok ESĽP
vo veci Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168). Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v § 45
ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v
súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský
rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok
Súdneho dvora vo veci C-40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva
a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne
rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí
lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa súdneho dvora zásada procesnej
autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného
charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú
pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho
práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil
si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému
súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem
prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza
k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že v
období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a z.č. 258/2001
Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 a § 879 f) Občianskeho zákonníka sa na ňu nevzťahovali. Dal do
pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, v zmysle ktorej dojednanie
takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Vzhľadom na
uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie
okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.
Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba
nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne
preskúmal, podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh



na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie
je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na
rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. poriadku, zákon o rozhodcovskom
konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska
hmotného práva. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu
napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu
aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania
a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej
právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel
na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré
sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka
sa z dôvodov, na ktoré poukázal javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má
zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keď by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v
danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem
toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými
v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre
mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný
charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie
spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého
stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.



Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie
prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .