Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/313/2013 z 26. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. júna 2013, sp. zn. 10CoE/313/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:4106219101.1 Krajský súd Trnava | 10CoE/313/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:4106219101.1 | 2013-06-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 41 ods. 2 písm. d) EP, § 57 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37ef22e3-bfe6-4919-afd7-f040c8fc2552 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:4106219101.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/313/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4106219101
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:4106219101.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4 a advokátom: JUDr. Martin
Máčaj, Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: O. N., nar. XX. M. XXXX, bytom E. XXX, o 705,04
eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o
odvolaniach oprávnenej a povinného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 10. decembra 2012 č.
k. 15Er/1164/2006-97, EX 10760/08 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Odvolanie povinného o d m i e t a.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 10760/08, a II. súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Právne svoje rozhodnutie v časti o zastavení exekúcie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods.
2 a § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného
poriadku); § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení,
§ 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5, a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a prílohou bodu 1
písm. e/a q/ Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách(ďalej len „Smernica“) s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej aj len „SD EÚ“) vo veciach C-240/98 - C-244/98, C-168/2005, C-243/2008 a C-40/2008. Vecne
mal potom (súd prvého stupňa) za to, že rozhodcovská doložka (predstavujúca základ pre prejednanie
veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nachádzajúca
sa v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) nebola s povinným (ako
spotrebiteľom) individuálne dojednaná, je neprijateľnou a preto i neplatnou zmluvnou podmienkou. V
časti o trovách exekúcie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 a § 203 E. p.,
vecne potom neuplatnením si náhrady trov exekúcie exekútorom napriek 2 výzvam zo strany súdu.



Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie oprávnená i povinný.

Oprávnená podala včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na
nesprávnom právnom posúdení veci, majúc za to, že tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej
doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi
celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, aj zo Smernice možno vyvodiť len neprípustnosť
rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských
konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom) a navyše Smernica nemá priamu záväznosť
(vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov
Európskej únie). Taktiež mala za to, že zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v
Obch. z. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Súdu prvého stupňa
vytkla aj prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom, majúc za to, že exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naviac za situácie, keď k takému
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 E. p. zo strany súdu považuje za
extenzívnu a v prípade ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 E. p., podanou oprávnenou, žiadala, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s.
p. (Občiansky súdny poriadok - z. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) prerušil konania a
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.
2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre
exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa
ust. § 44 ods. 2 E. p., a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Oprávnená navrhla s poukazom na ust. §
109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej
ostatné konsolidované znenie bolo inak publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej
únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť SD EÚ prejudiciálne (predbežné) otázky v
nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinný podal odvolanie až po uplynutí odvolacej lehoty s tým, že sa odvoláva proti úžerníkom,
nesplácanie dlhu odôvodňoval nedostatkom finančných prostriedkov, nárastom dlhu vinou oprávnenej,
ktorá mu neumožnila dlh splácať podľa ním žiadaného splátkového kalendára, nakoniec uviedol, že je
nemajetný invalidný dôchodca, sociálna poisťovňa mu mesačne zráža 5 eur.



Súdny exekútor odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolaní oprávnenej a
povinného celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj na tomto rozhodnutí závislého rozhodnutia o trovách
exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný
prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že
odvolanie povinného je potrebné odmietnuť ako oneskorené, ďalej k záveru, že návrhom oprávnenej na
prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných
otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za
správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda
otázku „kvality“ rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie
veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i
objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na
tom nemohla nič zmeniť.

Podľa § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým
osobitným predpisom je na základe poznámky č. 31 v O. s. p. práve E. p. - pozn. odvolacieho súdu) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 204 ods. 1 vety prvej O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 57 ods. 1 O. s. p. do uplynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej
začiatok lehoty a podľa odseku 3 tohto ustanovenia lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty
urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (pošta).

Podľa § 37 ods. 1 vety prvej E. p. účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi
len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon.

Napokon podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané
oneskorene.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že uznesenie napádané odvolaním bolo povinnému
doručené 17. januára 2013. Lehota na podanie odvolania tak povinnému začala plynúť nasledujúcim
dňom, čiže 18. januára 2013 a jej posledný deň pripadol na piatok 1. februára 2013 (bežný pracovný deň).
Práve tento deň tak bol dňom, v ktorý mohol povinný naposledy podať včasné odvolanie. Z odvolania
však vyplýva, že odvolanie povinný podal na pošte až 10. apríla 2013, teda so zjavným oneskorením.
Takéto odvolanie podľa jeho obsahu pritom bolo podané zjavne ako reakcia na doručenie odvolania
oprávnenej, to však nič nemení na tom, že v skutočnosti bolo nasmerované proti uzneseniu (vyplýva to
z jeho obsahu), ktorým bola exekúcia zastavená.

Odvolaciemu súdu preto neostalo iné, než odvolanie povinného ako oneskorené odmietnuť.



Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno
považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
na pomyselné ihrisko SD EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.), resp. ÚS SR (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. možno len vtedy, ak k záveru, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd a nie len účastník konania
(R 53/1999). Odvolací súd nedospel k názoru svedčiacemu o existencii oprávnenou naznačeného
rozporu a nižšie v odôvodnení vysvetľuje, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne
súladnú a návrh na prerušenie konania za nedôvodný.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD EÚ, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD EÚ sa obrátiť,
ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať,
ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom
stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a
predloženie predbežnej otázky SD EÚ tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo
v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie
tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že
bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom
nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD EÚ a ktorý by mal byť pre všetky
vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom



prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Hoci by zaiste súdu prvého stupňa šlo vytknúť, že pri odôvodňovaní svojho uznesenia použil i
ustanovenia, ktoré na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia neboli celkom nevyhnutnými, z
pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD EÚ za účelom
výkladu Smernice malo význam len to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci
posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo
Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu
použil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých
predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade
znenia Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa z jeho skoršej
rozhodovacej činnosti nielen takáto námietka oprávnenej, ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil
napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej veci
to bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení
Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD EÚ) ako podkladu pre vlastné
rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné
otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD EÚ a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v
pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom
prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale
v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie veriteľovi možnosti „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku (i tu inak so zanesením
do navrhnutej otázky aj formulácií, ktoré v zmluvách používaná doložka neobsahovala a ktoré sledovali
zámer presvedčiť o jej nezávadnosti). Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom
evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym
uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova
zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do
Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od
1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 až 60 -
inak číselným označením paragrafov časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení,
v tomto prípade však samozrejme s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal
prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave
z 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, čo aj druhé z
nich zaoberajúce sa dnes už legislatívne uprataným problémom príslušnosti). Výkladom príslušného



článku ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. I odhliadnuc od aspektu správnosti či nesprávnosti prekladu
Smernice do slovenčiny súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných
za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len
demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie
výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto
predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD EÚ, ktorý bol jednak na
úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič
vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na
zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými
a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

K námietke z odvolania (založenej na argumentácii nespotrebiteľským charakterom vzťahu) sa žiada len
zopakovať závery konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu v obdobných veciach,
ktoré musia byť oprávnenej pre vydanie skorších rozhodnutí aj za jej účasti zaiste známe.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného i v čase
uzavretia tzv. úverovej zmluvy v prejednávanej veci a až neskôr nahradeného novším zákonom č.
129/2010 Z. z.) veriteľom (zo spotrebiteľského úveru - pozn. odvolacieho súdu) je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci a podľa odseku 2 rovnakého
ustanovenia spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z týchto ustanovení a tiež ustanovení použitých už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého
uznesenia) potom vyplýva, že definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v Občianskom zákonníku
je podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a v smere ochrany
spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba
vyvodiť z toho, že kým ustanovenie § 3 ods. 2 ZoSÚ považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania
(z čoho tak a contrario, čiže opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania,
povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v O. z. (§
52 ods. 4 O. z.) treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia
odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u
dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho
domácnosti). Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené
živnostenským alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania
neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a
inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení O.
z. o spotrebiteľských zmluvách musí (musel) byť (oproti zákonu č. 258/2001 Z. z.) širším.

Na druhej strane však i tu sa žiada zopakovať, že rozdiel medzi spotrebiteľskými úvermi (na jednej
strane) a inými úvermi (na strane druhej, inak za situácie, v ktorej sa i podľa argumentácie oprávnenej
z jej odvolania podsúval názor, že úver dojednaný ňou a povinným spornou úverovou zmluvou mal mať
práve charakter takéhoto iného úveru a tým sa aj vymaniť z požiadaviek kladených právnou úpravou
na spotrebiteľské úvery) netkvie v tom, či poskytovateľ úveru je zároveň aj poskytovateľom (rozumej
dodávateľom) určitého tovaru alebo služby (majúcich byť práve za prostriedky z úveru obstaraných),



keďže okrem časti právnej úpravy definujúcej spotrebiteľský úver (čiže obsah príslušného právneho
vzťahu) ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (ust. § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských
úveroch) je tu aj ďalšie zákonné kritérium definujúce vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež
subjektmi takéhoto vzťahu (podaním už vyššie citovanej zákonnej definície veriteľa a spotrebiteľa -
vystupujúceho tu inak zároveň i v pozícii úverového dlžníka). Vyložením rozhodných ustanovení v
ich celkovom kontexte potom musí byť zrejmé, že spotrebiteľský úver bude mať spravidla charakter
odloženej platby práve tam, kde je veriteľ i predávajúcim tovaru alebo služby majúcich sa za pomoci
úveru obstarať (tu totiž úverovanie spočíva v poskytnutí tovaru či služby bez nutnosti ich zaplatenia
okamžite, keďže sa tak v súlade s podmienkami úveru môže stať aj postupne - z pohľadu spotrebiteľa i
úverového dlžníka v jednej osobe buď celkom alebo sčasti až po získaní „predmetu záujmu“). Naopak
tam, kde veriteľ súčasne predávajúcim nie je (zákon č. 258/2001 Z. z. pritom takúto zhodu ustanovil
len ako možnosť, nie teda aj povinnosť), má spotrebiteľský úver obvykle charakter pôžičky (z hľadiska
všeobecného uvažovania o zmluvných typoch inak synonymum pre úver), keďže tu voľné peňažné
prostriedky veriteľa poskytované spotrebiteľovi slúžia (na rozdiel od situácie priblíženej skôr) na to,
aby si spotrebiteľ mohol aj bez vlastných financií (patriacich mu v čase zamýšľaného obstarania si
tovaru či služby v režime vlastníctva) tovar alebo službu obstarať u tretej osoby (odchylnej od veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Práve táto forma úveru je inak aj bežnejšou, pričom napokon
definitívnym pomocným vodítkom na rozlíšenie medzi spotrebiteľskými a inými úvermi je (odhliadajúc tu
od negatívneho vymedzenia v zákone o spotrebiteľských úveroch, čo sa za zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nepovažuje - tu por. aj § 1 ods. 2 a 3 zákona) to, či úverovému dlžníkovi alebo spotrebiteľovi bol
úver poskytnutý 1. na výkon zamestnania, povolania či podnikania, alebo 2. na iný účel.

Tunajší odvolací súd potom už v rámci svojej konštantnej rozhodovacej praxe v obdobných veciach
ustálil, že pri posudzovaní veci aj z takéhoto uhla pohľadu veriteľa úveru nemôže zbaviť povinnosti
učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len
poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať), nad
rámec toho však ani to, že v zmluve o úvere buď vôbec neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje alebo
tento len všeobecne pomenuje tak, že privedie druhú stranu vzťahu k zaškrtnutiu políčka vo formulárovej
zmluve, majúceho presviedčať o poskytnutí úveru na účel podnikania, resp. i k označeniu takejto
druhej strany vzťahu údajmi nasvedčujúcimi jeho podnikateľskému statusu. I za použitia všeobecného
interpretačného ustanovenia § 54 O. z. týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri
pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho
súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu
za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť
výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa a uniesť ho nepostačuje púhym
odvolaním sa na údaje v zmluve nasvedčujúce tomu, že to tak je.

Takéto dôkazné bremeno však oprávnená ani v prejednávanej veci neuniesla a keďže z tohto dôvodu
bolo vylúčené aj akceptovanie názoru z odvolania, podľa ktorého by sa aj navzdory tomu na vzťah
účastníkov konania v prejednávanej veci nemuselo nazerať ako na spotrebiteľský, práve tým bola
daná aj neudržateľnosť prakticky všetkých vecných námietok odvolateľky (i tých potenciálnych), pokiaľ
(by) sa nimi tvrdil nespotrebiteľský charakter zmluvy (vzťahu účastníkov) a teda i dovolenosť plnení
vyžadovaných na jej základe.

Na povinného preto bolo treba nazerať ako na spotrebiteľa podľa O. z. a takto sa na neho museli
vzťahovať i ustanovenia občianskeho práva o spotrebiteľských zmluvách.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe
„prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská
doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).



V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do bodu 17 VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo
zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila
nesúhlas namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom (čo inak už oprávnenej musí byť zo skoršej rozhodovacej
činnosti tunajšieho súdu v „jej“ veciach známe), že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok
zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku 4 rovnakého paragrafu
je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich
najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv
a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i
dopĺňaného (v tejto súv. por. najmä zákon č. 568/2007 Z. z.) možno nepochybne vybadať úmysel
zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady
dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný
manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri
interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti
reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i praktická nevyhnutnosť
poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvárali výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu
zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie,
ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky.

Už korektným výkladom vyššie priblížených ustanovení O. z. (bez ohľadu na to, či by tieto mali byť
použité v znení platnom do 31. decembra 2007 vrátane, teda aj v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy z
prejednávanej veci, alebo po takomto čase) pritom nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že nemôže
mať najmenšiu nádej na úspech praktická obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom,
že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy
v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu
a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi
(iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom,
tak i všeobecným súdom a už výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej
podmienky) zánik rozhodcovskej doložky.

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,
inak vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania
sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu
spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je
zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),
predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho
zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými



do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho tiež už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej
podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu
k viackrát použitému argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia
spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky)
platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť
presný opak takejto verzie (a takto i evidentnú snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce
pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej
zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená
tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia
VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve
tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový,
pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby
na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už
podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až
blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.

Obstáť pritom napokon nemôže ani námietka uplatnená oprávnenou tu aj v iných tunajším súdom
skôr prejednávaných veciach, podľa ktorej by po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné
skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu
aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie
zamietajúce žiadosť o poverenie), oprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho
súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na
podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné
formulácie v E. p. a v ZoRK (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1
písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 druhého z tu spomínaných zákonov malo byť možným len zastavenie
exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch
(nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne) neprijíma
žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že
konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi),
môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného



názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak
by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych
a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k
legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať
o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu,
ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania
o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu
napokon zastavovanie exekúcií či exekučných konaní (v ktorej súvislosti si je inak odvolací súd vedomý
nekorektného narábania zákonodarcom s pojmami) z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za
opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj práve a len tam, kde v dôsledku určitého zlyhania
v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto (udeleniu poverenia) došlo, hoci sa tak
vôbec stať nemalo (keď práve o taký prípad šlo aj v tejto veci).

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a §
219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. To sa týkalo i závislého výroku uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol
dôvod nesúhlasiť s názorom o nepodaní návrhu na priznanie náhrady trov exekútorom.

Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom
konaní procesný úspech zaznamenal povinný (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej
pokračovať nebude) a bola to tak on, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd mu však žiadnu náhradu nepriznal,
lebo mu v takomto konaní žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodal návrh na priznanie náhrady
(§ 151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.