Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/450/2015 z 29. 5. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2017, sp. zn. 8Co/450/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1313226979.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/450/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1313226979.1 | 2017-05-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 32 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ec49cae-d07b-4f05-a299-a637b93cf784
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1313226979.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/450/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313226979
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313226979.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: D.. T. D. Š., P. R. XX, P., zastúpeného Mgr.
Silviou Moravčíkovou, advokátkou so sídlom Mikulášska 29, Bratislava, proti žalovanému: Istrochem
Reality, a.s., so sídlom Nobelova 34, Bratislava, IČO: 35 797 525, zastúpenému advokátska kancelária
agner & partners, s.r.o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, o zákaz neoprávneného zásahu do
autorského práva a poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo výške 20.000,- Eur, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 01. decembra 2014, č. k. 44C/240/2013
- 84, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd žalovanému zakázal neoprávnene zasahovať do jeho autorských práv,  a
to užívaním a šírením diela - loga jeho grafickej časti s dominanciou trojuholníka namiesto dominancie
kruhu, a zároveň ktorou sa domáhal aj zaplatenia                20.000,- Eur titulom primeraného
zadosťučinenia za spôsobenú závažnú ujmu nemajetkovej povahy do jeho práv; a žalovanému priznal
náhradu trov konania vo výške 476,78 Eur. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním
po právnej stránke posúdil podľa                § 87 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon), § 12 ods. 1, § 14 ods. 1, § 27 ods. 1
a 2, § 32 ods. 1 zákona                    č. 35/1965 Zb. - Autorský zákon; a dospel k záveru, že
žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že strany - žalobca
ako autor a žalovaný ako právny nástupca objednávateľa uzatvorili dňa 18.12.1990 zmluvu o vytvorení
diela v zmysle § 27 Autorského zákona. Konštatoval, že zmluva o vytvorení diela obsahuje zákonné
náležitosti (špecifikáciu diela, záväzok autora vytvoriť dielo osobne, a privolenie autora na použitie diela
zadávateľom, stanovenie autorskej odmeny) s tým,  že vymedzenie účelu, na ktorý má byť dielo použité,
však nie je explicitne v zmluve uvedené, avšak z predmetu zmluvy, ktorý je označený ako "dodávka
grafického dizajnu značky (logotypu) Istrochem a.s." možno považovať za vymedzenie účelu diela, ktorý
je predmetom zmluvy. Uviedol, že                v článku VI zmluvy, v ktorom žalobca ako autor dáva v
zmysle ustanovenia § 14 a 27 ods. 1 autorského zákona privolenie na výhradné a časovo neobmedzené
používanie vytvoreného diela,  je odkaz na Prílohu 1, ktorú však žalobca súdu nepredložil - táto Príloha
mala obsahovať samotné žalobcom vytvorené dielo a nad všetky pochybnosti by preukazovala konečnú
odsúhlasenú, podobu predmetného diela. Poukázal na to, že konečná podoba diela nie je zjavná ani z
článku II zmluvy, ktorý obsahuje špecifikáciu predmetu zmluvy. Ďalej uviedol, že žalobca (na ktorom je
dôkazná povinnosť) mu túto prílohu nepredložil, a preto dospel k záveru, že nepreukázal hodnoverne,



v akej podobe bolo dielo objednávateľom odsúhlasené,  a teda v akom vyhotovení bolo predmetom
uzatvorenej zmluvy. Uviedol, že pokiaľ teda žalovaný sporoval konečnú podobu diela,  bolo na žalobcovi,
aby túto skutočnosť nad všetky pochybnosti preukázal. Za tejto situácie mal za to, že žalobca mu
nepreukázal základ svojho nároku, keď mu nepredložil titul - zmluvu v kompletnom vyhotovení aj
s prílohou číslo 1, keď nepreukázal vytvorené dielo v podobe ako bolo predmetom zmluvy zo dňa 18.
12. 1990. Konštatoval, že pokiaľ by aj žalobca preukázal v akej podobe bolo dielo predmetom zmluvy,
predpokladom uplatnenia práv podľa citovaného § 32 ods. 1 Autorského zákona je v časti zákazu rušenia
jeho práva preukázanie skutočnosti, že porušenie autorského práva trvá. Uviedol, že v tomto smere
medzi stranami nebolo sporné, že údajný zásah do autorského práva žalobcu už netrvá, pričom pre jeho
rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o uplatnený
nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, v prípade že by mu žalobca preukázal v akej podobe bolo dielo
predmetom zmluvy (predložením prílohy číslo 1), v zmysle cit. ust. § 32 ods. 1 Autorského zákona
pre úspešné uplatnenie tohto práva musia byť splnené zákonné predpoklady, a to existencia závažnej
ujmy nemajetkovej povahy vzniknutá v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva, predpokladom
dôvodnosti,  ktorej je preukázanie skutočnosti, že v spoločnosti bola znevážená osoba autora,  znížená
jeho česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, v odborných či podnikateľských kruhoch a v rodine
(rozsudok NS SR 1 Co 23/97). Poukázal na to, že žalobca porušenie autorského práva videl v umiestnení
diela do geometrického útvaru - trojuholníka, namiesto do kruhu, pričom však nepreukázal ako táto
skutočnosť zasiahla do jeho postavenia v spoločnosti, v rodine, v odbornej verejnosti. Konštatoval, že
žalobca dôkazne nepreukázal svoje tvrdenie,  ale aj samotnú existenciu závažnej ujmy nemajetkovej
povahy, ktorá by mu vznikla tvrdeným zásahom žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. veta prvá, podľa ktorého priznal náhradu trov konania žalovanému, ktorý mal vo veci plný
úspech proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho
zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe  v celom rozsahu vyhovie. Namietal, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade
s ustanovením § 132 O.s.p., keď dospel k takému záveru, že  nepreukázal, v akej podobe bolo
vytvorené dielo objednávateľom odsúhlasené. Poukázal na to, že Prílohu č. 1, na ktorú odkazovala
Zmluva               o vytvorení diela zo dňa 18.12.1990, tvorilo samotné dielo, t.j. kompletný, ním
vypracovaný   a objednávateľom odsúhlasený grafický design loga - manuál. Tvrdil, že na rozdiel od
literárnych a vedeckých diel, pri ktorých býva zvykom, že si autor rukopis svojho diela odkladá, pri
ostatných druhoch diel, vrátane toho jeho je vyhotovovanie kópie diela, teda kópie hmotného substrátu,
prostredníctvom ktorej je dielo vyjadrené, nemožné z hľadiska jeho jedinečnosti a originality a z tohto
dôvodu článok VI. zmluvy odkazoval na ním vytvorené dielo len ako na "prílohu" zmluvy, nie ako na jej
"neoddeliteľnú súčasť". Upozornil, že povinným subjektom, ktorý mal súdu predložiť predmetnú prílohu
k zmluve na dôkaz svojich argumentov a tvrdení, bol žalovaný. Uviedol, že i keď súdu prvej inštancie
prílohu k zmluve predložiť nemohol, má za to, že mu konečnú a odsúhlasenú podobu diela preukázal
dostatočne, pričom fotografie loga pred sídlom žalovaného, na nadjazde, kópie jeho propagačných
materiálov, svedčiace o dlhoročnom používaní jeho diela žalovaným, sú najhodnovernejším dôkazom
konečnej podoby diela. Tvrdil, že používanie grafickej značky umiestnenej do kruhu žalovaným po dlhé
roky nebolo medzi stranami sporu sporné. Poukázal na to, že žalovaný len popieral, že umiestnenie
grafického symbolu (značky) do príslušného geometrického tvaru bolo súčasťou vytvoreného diela.
Uviedol, že podľa žalovaného išlo                  o výlučne technickú záležitosť poukazujúc pritom
aj na zápis z rokovania komisie zo dňa 23.11.1990, na ktorej bol grafický návrh značky schválený,
ako aj na zápis z rokovania komisie zo dňa 19.11.1990, na ktorej bolo dohodnuté, že po definitívnom
vyhotovení novej značky pre firmu Istrochem a.s. v piatok dňa 23.11.1990 o dvanástej hodine bude
opätovne prehodnotená prípadná spolupráca pre rok 1991. Ďalej tvrdil, že oba zápisy z rokovaní komisie
sú len dôkazom toho, že dielo bolo ním vytvárané a objednávateľom schvaľované na etapy, pričom na
rokovaní komisie dňa 23.11.1990 síce predložil definitívny návrh, avšak len samotnej grafickej značky
(grafického symbolu) - štylizovanú konfiguráciu písmena "i"                   s výrazným kruhom umiestneným
nad horizontálnou plochou - dňa 23.11.1990 právny predchodca žalovaného teda schválil len časť jeho
diela, resp. prvú etapu, pričom kompletný grafický návrh celého diela, t.j. jeho finálnu čistokresbu, ktorá
bola poslednou etapou vytvárania diela, schválil právny predchodca žalovaného až dňa 28.11.1990.
Uviedol, že práve zápis z rokovania komisie dňa 23.11.1990 potvrdzuje, že konečná podoba diela bola
Chemickými závodmi Juraja Dimitrova, štátny podnik Bratislava, vyberaná len z troch geometrických



tvarov, a to štvorca postavenom na hranu, osemuholníka a kruhu, a že každý              z jeho
navrhovaných geometrických tvarov predstavoval odlišnú filozofiu, pričom objednávateľom zvolený kruh
bol symbolom molekuly. Ďalej uviedol, že zvolená farba - blankytne modrý odtieň zas asociovala vodu,
v ktorej sa odohrávali chemické procesy, a že zasadenie značky do trojuholníka nikdy objednávateľovi
nenavrhoval a ani z jeho strany nebola takáto požiadavka naňho nikdy vznesená. Tvrdil, že s názorom
súdu prvej inštancie, že jeho nároku o zákaz neoprávneného zásahu do jeho práv by nemohol vyhovieť
ani v prípade, že by mu odsúhlasenú podobu diela preukázal, nemôže súhlasiť. Poukázal na to,
že z povahy tohto negatórneho (zdržovacieho) nároku síce vyplýva, že ho nemožno uplatniť, ak už
škodlivý stav netrvá, výnimkou z tejto zásady je však, ak opakovanie neoprávneného zásahu hrozí,
pričom správanie sa žalovaného v posledných dvoch rokoch, jeho nestálosť zvoliť si logo, najviac
vystihujúce jeho činnosť, nie je preňho zárukou, že k zásahu do jeho práv zo strany žalovaného opäť
nedôjde, zvlášť, keď žalovaný odmieta uznať svoju zodpovednosť za porušenie jeho autorského práva.
Taktiež tvrdil, že nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že mu svoj nárok na primerané
zadosťučinenie riadne nepreukázal a nezdokladoval, keď je presvedčený, že v tomto smere plne
uniesol dôkazné bremeno. Uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu v žalobnom návrhu, ako aj na
pojednávaniach, odôvodňoval skutočnosťou, že žalovaný bez jeho predchádzajúceho súhlasu zmenil
tvar, farebnosť a typ písma jeho diela a v tejto nedovolenej zmenenej podobe prezentoval jeho dielo
na verejnosti, t.j. porušil jeho osobnostné autorské právo, a to právo na nedotknuteľnosť diela. Tvrdil,
že zo strany žalovaného boli zasiahnuté jeho práva vyplývajúce z Autorského zákona, nie všeobecné
osobnostné práva v zmysle Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že svojimi vyjadreniami, podloženými
viacerými listinnými dôkazmi, súdu prvej inštancie dostatočne preukázal, že žalovaný neoprávnene
zasiahol do jeho diela zmenami, ktoré ho znehodnotili, pričom účinky neoprávneného zásahu zo strany
žalovaného tak nesmerovali voči jeho osobnosti ako celku, ani voči jeho čiastkovým všeobecným
osobnostným právam, ale voči jeho autorskému dielu              a práve k nemu sa viažucemu. Uviedol, že
neoprávnenými zásahmi do jeho autorského diela bez jeho predchádzajúceho súhlasu, žalovaný porušil
jeho osobnostné autorské právo, a to právo na nedotknuteľnosť diela. Konštatoval taktiež to, že pri
posudzovaní splnenia zákonných predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia prvoinštančný
súd nesprávne interpretoval rozhodnutie NS SR I Co 23/97, resp. vyvodil z neho nesprávny právny záver,
pretože Najvyšší súd SR síce v danom rozhodnutí vyslovil právnu vetu, že poskytnutie primeraného
zadosťučinenia v peňažnej forme je podmienené vznikom závažnej nemajetkovej ujmy, ktorá musí byť
v konaní preukázaná, avšak to, že má byť preukázaná práve zníženou vážnosťou, či cťou autora v
spoločnosti, v odborných, či podnikateľských kruhoch, z tohto rozhodnutia absolútne nevyplýva. Uviedol,
že súd prvej inštancie mal len zvážiť, či je jeho uplatňovaný nárok primeraným zadosťučinením, a to s
prihliadnutím na intenzitu neoprávneného zásahu, rozsah a závažnosť vzniknutej ujmy, keď žalovaný
zasiahol do jeho diela zvlášť hrubým spôsobom, nakoľko nezmenil len typ jeho písma a farebnosť,
ale aj jeho tvar, t.j. celkový vzhľad diela, čím deformoval jeho zámery, ktoré dielom vyjadroval. Tvrdil,
že zatiaľ čo kruh symbolizoval molekulu, trojuholník žiadnu filozofiu nepredstavuje. Ďalej uviedol, že
žalovaný prezentoval jeho dielo v ním nedovolenej a dielo znehodnocujúcej podobe na verejnosti, a to
aj spôsobom neohraničeného prístupu širokej verejnosti - Internetom. Tvrdil aj to, že súd prvej inštancie
mal zvážiť aj okolnosti, za ktorých                    k neoprávnenému zásahu došlo. Záverom uviedol, že
podľa jeho názoru je výška ním uplatňovaného nároku primeranou nápravou a primeraným vyvážením
nemajetkovej ujmy, ktorá mu v dôsledku porušenia jeho osobnostného autorského práva vznikla a jej
poskytnutie znamená preňho určitú satisfakciu za to, že bol neoprávnene, proti svojej vôli, nútený strpieť
nemajetkovú ujmu, ktorú mu žalovaný vedome svojim neoprávneným zásahom do jeho autorského
práva spôsoboval.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne a bolo vydané v súlade so zákonom. Poukázal na to, že medzi stranami sporu
bola sporná podoba diela (loga), ktorá bola vytvorená tvorivou duševnou činnosťou žalobcu a spôsoby
použitia diela (loga) vyplývajúce z udelenej licencie. Uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, že by
došlo k schváleniu definitívnej podoby diela (loga) 28.11.1990, pričom k preukázaniu tejto skutočnosti
nenavrhoval ani žiadny dôkaz. Tvrdil, že žalobca v konaní nepreukázal podobu diela (loga) vyobrazenú
v Prílohe č. 1 Zmluvy o vytvorení diela z 18.12.1990, hoci žalobca tvrdil, že dielo (logo) sa môže
používať len v podobe uvedenej v tejto prílohe. Uviedol, že skutočnosť, že žalobca uzatvoril Zmluvu
o vytvorení diela z 18.12.1990, ktorej text priamo odkazuje na prílohu zmluvy, spochybňuje tvrdenie
žalobcu uvedené v odvolaní, že nemohol predložiť prílohu tejto zmluvy, ktorá mala obsahovať zobrazenie
vytvoreného diela, z dôvodu jedinečnosti a originality diela - ak žalobca pri podpise Zmluvy o vytvorení
diela z 18.12.1990 deklaroval, že ním vytvorené dielo (jeho definitívna podoba) je zobrazené v prílohe



zmluvy, tak potom je zrejmé, že nemohla a ani neexistovala žiadna prekážka, pre ktorú by takúto prílohu
zmluva nemohla obsahovať. Poukázal na to, že zápisom z rokovania, ktoré sa uskutočnilo 19.11.1990,
preukázal, že definitívne vyhotovenie loga bolo realizované 23.11.1990, pričom zápis z rokovania, ktoré
sa uskutočnilo 23.11.1990 preukazuje, že na tomto rokovaní bola schválená podoba diela (loga) s tým,
že Chemické závody Juraja Dimitrova š.p. požiadali, aby schválené dielo (logo) bolo predložené s
umiestnením v troch geometrických tvaroch. Uviedol, že umiestnenie schváleného diela (loga) do týchto
geometrických tvarov bolo teda dodatočným technickým riešením, ktoré určili Chemické závody Juraja
Dimitrova š.p.,  a nie výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobcu. Tvrdil, že keďže na rokovaní zo
dňa 23.11.1990 bol žalobca požiadaný o farebné varianty (pozitívne a negatívne) schváleného diela
(loga), bola mu na to určená lehota do 26.11.1990, pričom doloženie takéhoto variantného riešenia
už schváleného diela (loga) však nespochybňuje skutočnosť, že podoba diela (loga) bola schválená
23.11.1990, a že umiestnenie loga v príslušnom geometrickom tvare bolo len technickým riešením,
ktoré určili Chemické závody Juraja Dimitrova š.p., a nie výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobcu.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa ustanovenia čl. IV Zmluvy o vytvorení diela z 18.12.1990 sa
súhlas vzťahoval na voľné použitie diela, a to bez limitácie spôsobov jeho použitia, a preto z tohto
dôvodu, ak by aj žalovaný pristúpil                           k spracovaniu dodaného loga (diela), tak
by ho na takéto konanie oprávňoval získaný súhlas na použitie diela vytvoreného žalobcom. Ďalej
uviedol, že dlhodobo používa ako svoje logo grafický symbol pozostávajúci z trojuholníka s pruhmi a
štvoruholníka s textom "ISTROCHEM REALITY", čo aj riadne preukázal, a preto mu nie je zrejmé, v čom
by mala namietaná jeho údajná nestálosť zvoliť si logo vôbec spočívať, respektíve o aké jeho správanie
v posledných dvoch rokoch by malo ísť - vyjadrenia žalobcu v tomto smere považuje za nedôvodné,
nezrozumiteľné a až zmätočné. Konštatoval, že žalobca na pojednávaní zo dňa 06.10.2014 potvrdil, že
k používaniu a šíreniu diela v jeho grafickej podobe s dominanciou trojuholníka namiesto dominancie
kruhu (tzn. konaniu, ktorého zákazu sa žalobca domáha) nedochádza, a preto teda neexistuje ani
dôvod na prípadné zakazovanie takéhoto konania rozhodnutím súdu. Ďalej uviedol, že žalobca v konaní
nenavrhoval a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu jemu spôsobenej závažnej
nemajetkovej ujmy. Poukázal taktiež na ustanovenie § 442a Občianskeho zákonníka,                        z
ktorého vyplýva, že pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutý nie len vznik nemajetkovej
ujmy, ale aj dosiahnutie takého stupňa závažnosti nemajetkovej ujmy, ktorú nie je možné korigovať inou
formou zadosťučinenia, a preto v súdnom konaní nestačí len tvrdiť, že žalobcovi vznikla nemajetková
ujma, ale žalobca musí príslušnými dôkaznými prostriedkami preukázať vznik nemajetkovej ujmy a jej
závažnosť, ako aj skutočnosť, že poskytnutie inej formy zadosťučinenia než uhradenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch by bolo nepostačujúce. Uviedol, že žalobca v konaní len tvrdil, že mu vznikla závažná
nemajetková ujma, avšak neoznačil, a ani nenavrhol, vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by ním tvrdenú
skutočnosť preukazovali. Konštatoval, že žiadnym spôsobom nedeformoval zámery žalobcu, ktoré
dielom vyjadroval a takéto tvrdenia sú neopodstatnené a zjavne zavádzajúce. Záverom si uplatnil trovy
odvolacieho konania.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok
(ďalej len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie riadne vykonal  dokazovanie;                       v
rozsahu dôkazných návrhov strán;  na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre posúdenie
dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zakázať žalovanému neoprávnene zasahovať do jeho
autorských práv používaním a šírením diela - loga jeho grafickej časti                     s dominanciou
trojuholníka namiesto dominancie kruhu a zaplatenia 20.000,- Eur titulom primeraného zadosťučinenia
za žalovaným spôsobenú závažnú  nemajetkovú ujmu neoprávneným zásahom do jeho práv. Vykonané
dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 132 O.s.p., keď  vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré       z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu
spisu vyplynuli  najavo                     a vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený
skutkový stav  aplikoval § 87              ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) v spojení s  § 12 ods. 1, § 14 ods. 1, § 27 ods. 1 a
2, § 32 ods. 1 Autorského zákona č. 35/1965 Zb.  Správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
základ svojho nároku, keď nepredložil úplné vyhotovenie  Zmluvy o vytvorenie diela  zo dňa 18.12.1990,
teda vrátane Prílohy č. 1, od ktorej zmluvy odvodzoval právny základ uplatňovaného nároku, v dôsledku



čoho nepreukázal vytvorenie diela v podobe ako bolo predmetom zmluvy,  a tým ani  existenciu závažnej
nemajetkovej ujmy, ktorá  mu mala  vzniknúť umiestnením grafického designu značky žalovaným do
geometrického útvaru - trojuholníka, namiesto  kruhu, a pozmenením  jej farebnosti a typu písma.

6. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také relevantné námietky alebo argumenty,  ktoré by
mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie, alebo
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie venoval patričnú pozornosť všetkým tým sporným skutočnostiam,
ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia veci, náležite objasnil skutkový a právny základ
svojho rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So
zreteľom na uvedené, odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne
a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu                        a
v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania žalobcu, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích
dôvodov, nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

7. So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, napadnutý  rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. s tým, že  považuje
za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti,                o dôvody poukazujúce na niektoré
právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok žalobcu.

8. Dokazovanie je časťou civilného sporového konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným
dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd                 v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba
výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 186, § 192, § 193, §
205 C.s.p.). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz
významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné  pre rozhodnutie, pri hodnotení
dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz získaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom
a napokon                z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce,
hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním
konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním
všetkých zostávajúcich dôkazov a  uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné,
vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver
o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana
splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že
pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie
nepriaznivo pre stranu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

9.    Súd prvej inštancie sa v procese dokazovania týmito zásadami riadil, keď na základe hodnotenia
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k  záveru, že žalobca riadne nepreukázal základ svojho
nároku, nakoľko nepredložil Prílohu č. 1, odkaz na ktorú sa nachádzal v čl. VI. Zmluvy o vytvorenie diela,
a ktorá mala zobrazovať samotné ním vytvorené dielo, a ktorá by nad všetky pochybnosti preukazovala
konečnú odsúhlasenú podobu predmetného diela, keď ani na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti, že
k schváleniu definitívnej podoby diela  došlo  dňa 28.11.1990,  nepredložil žiadny relevantný dôkaz.

10. Žalobca v konaní založil svoje nároky z porušenia autorského práva na tvrdení, že na základe
Zmluvy o vytvorenie diela zo dňa 18.12.1990 vytvoril dielo grafický design značky (logotypu) " Istrochem
a.s.", vrátane tvaru značky (grafického symbolu) v podobe kruhu, v ktorom bola značka umiestnená a
podľa čl. VI. uvedenej zmluvy udelil súhlas na používanie vytvoreného diela, tvoriaceho Prílohu č. 1 k
zmluve, ktoré však žalovaný; podľa jeho tvrdení;  používal v zmenenej (odlišnej)  podobe ako bolo dielo
vytvorené, schválené                 a odovzdané na voľné používanie, keď namiesto pôvodného dominantného
kruhu  používal žalovaný trojuholník, zmenila sa jeho farebnosť, a aj typ písma. Na základe týchto
opísaných rozhodujúcich skutočností, z ktorých žalobca odvodzoval dôvodnosť svojho nároku, bolo
preto jeho dôkaznou povinnosťou  preukázať, na použitie akého ním vytvoreného diela udelil súhlas v
zmluve o vytvorenie diela, aby na základe toho bolo možné posúdiť, či ho žalovaný  používa v rozpore



s tým ako bolo dielo žalobcom vytvorené, a teda či ho v rozpore s právom autora na nedotknuteľnosť
diela pozmenil tak, že došlo k neoprávnenému zásahu do autorského práva. Žalovaný v konaní totiž
namietal, že  dielo bolo vytvorené v takej podobe, ako tvrdil žalobca,  teda vrátane umiestnenia značky
do kruhu. Pokiaľ teda žalobca odvodzoval  porušenie svojich autorských práv z používania jeho diela
žalovaným                    v pozmenenej podobe oproti tomu, ako bolo dielo ním vytvorené a odsúhlasené
na jeho voľné použitie v zmluve o vytvorenie diela, ktorá sa v tomto smere odvolávala na Prílohu č.
1 tvoriacu jej neoddeliteľnú súčasť, bol povinný túto v konaní predložiť na preukázanie podoby, v akej
dielo vytvoril a v akej podobe odsúhlasil jeho používanie, a preto nedôvodne namieta, že konajúci súd
ho v tomto smere neprimerane zaťažil dôkazným bremenom. Predložené fotografie nepovažoval ani
odvolací súd za dostatočné na spoľahlivé preukázanie konečnej podoby diela. Žalobca nepredložil ani
zápis z porady dňa 28.11.1990, na ktorej malo dôjsť ku schváleniu značky (logotypu) "Istrochem a.s.",
na ktorý sa odvoláva predmet zmluvy                       o vytvorenie diela. Preukázanie konečnej podoby, v
akej bolo dielo vytvorené, má totiž  význam nielen pre posúdenie, či došlo k porušeniu autorského práva
žalobcu, ale aj pre posúdenie dôvodnosti ním uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výška
sa bude líšiť podľa toho, do akej miery došlo; zásahom do nedotknuteľnosti diela jeho pozmenením;
k porušeniu  autorských práv žalobcu,  a preto aj rozsah vzniknutej ujmy; a z neho odvodená výška
peňažnej satisfakcie; budú iné v prípade, ak došlo k jedinému  pozmeneniu diela a iné            v
prípade   pozmenenia diela vo viacerých smeroch.  Pretože súd prvej inštancie  správne posúdil a
uplatnil zodpovednosť strán  za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, je jeho  záver
o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu konečnej podoby vyhotoveného
diela, za správny  a námietka žalobcu, že Prílohu č.1                        k zmluve o vytvorenie diela na dôkaz
svojich tvrdení a argumentov mal predložiť žalovaný, nemôže obstáť.

11.  Vzhľadom na zistenie, že k žalobcom tvrdenému používaniu a šíreniu diela                 v jeho grafickej
podobe s dominanciou trojuholníka nedochádza, správne postupoval súd prvej inštancie keď (aj) s
poukazom na uvedené žalobu zamietol v časti uloženia zákazu žalovanému neoprávnene zasahovať do
autorských práv žalobcu používaním a šírením diela               (loga) v jeho grafickej časti s dominanciou
trojuholníka namiesto dominancie kruhu.

12.  Odvolací súd sa napokon stotožnil so súdom prvej inštancie aj v tom, že žalobcom uplatnený nárok
na zaplatenie sumy 20.000,- Eur titulom primeraného zadosťučinenia za žalovaným spôsobenú závažnú
ujmu nemajetkovej povahy, nemožno považovať za dôvodný. Za stavu, keď žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal v akej konečnej podobe bolo dielo predmetom zmluvy (predložením Prílohy č. 1), nebolo
možné ani objektívne posúdiť žalobcom tvrdenú intenzitu zásahu žalovaným do jeho autorského práva;
keď žalobca odôvodňoval výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy z porušenia jeho autorského práva
zvlášť hrubým spôsobom pozmenením typu písma, farebnosti a tvaru ním vytvoreného diela.

13.   So zreteľom na uvedené  možno uzavrieť, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú dostatočnú
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvej inštancie k správnym
skutkovým záverom, a preto žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.
(205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), nemôže obstáť. Do obsahu základného práva strany sporu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a
ľudských  slobôd nepatrí právo strany dožadovať sa ňou  navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov.

14.  Vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1              písm. h/  C.s.p.
(podľa  § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie aplikoval na zistený
skutkový stav správne ustanovenia autorského zákona  a zo správnych skutkových záverov tak vyvodil
aj správne právne závery.

15.  O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný                 v odvolacom konaní
v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)         (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).