Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/284/2011 z 30. 1. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2013, sp. zn. 16CoE/284/2011, ECLI:SK:KSTN:2013:3809212845.1 Krajský súd Trenčín | 16CoE/284/2011 | ECLI:SK:KSTN:2013:3809212845.1 | 2013-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/74b28773-5e8a-43bd-a8f3-7fdac97d8a17 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3809212845.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/284/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809212845
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809212845.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, právne zast. Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, proti povinnému: B. E., bytom S., H.. K.. L. XXX/
XX, t.č. S., E. XX, o vymoženie 120,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. septembra 2011, č. k. 9Er/2108/2009-30, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V
odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 30.09.2009 domáhal vykonania exekúcie proti
povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., Mlynská 2, 040 01 Košice sp.zn. EP 70492/09,
ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Z.. E. D. E. dňa 04.06.2009. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 29.06.2009 a vykonateľnosť dňa 03.07.2009. Uznesením č.k. 9Er/2108/2009-27 zo
dňa 12.01.2011 bolo exekučné konanie v časti o vymoženie úrokov z omeškania vo výške nad 6 % ročne
zo sumy 120,29 eur od 23.04.2005 do zaplatenia, v časti trov konania (rozhodcovského) vo výške 26,70
eur a v časti trov exekúcie oprávneného vo výške 20,80 eur zastavené v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.02.2011. Po preskúmaní pripojeného
exekučného titulu, Zmluvy o pôžičke zo dňa 22.09.2004, všeobecných obchodných podmienok pôžičky
poskytnutej spoločnosťou Quatro, a.s. /ďalej len VOP/, súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po tom, čo
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie
exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný
titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného
rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 22.09.2004 bola medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o pôžičke č. 6305236696 /ďalej len zmluva/,
na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na nákup predmetu financovia - mobilný telefón
Nokia 1100 vo výške 3.690,- Sk s 27,97 % ročnou percentuálnou mierou nákladov, ktorý sa povinný
zaviazal splácať v 10 mesačných splátkach vo výške 453,- Sk. Úver bol poskytnutý prevedením
finančných prostriedkov v jeho prospech na účet obchodného zástupcu. Odporca dňa 22.09.2004 svojim
podpisom potvrdil prevzatie predmetu financovania. Súd ďalej preskúmal zmluvu, ktorú s povinným
uzavrela spoločnosť Quatro a.s., (zanikla ku dňu 31.12.2005 zlúčením so spoločnosťou Consumer
Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, ktorá následne postúpila pohľadávku
voči povinnému oprávnenému) a VOP. Súd s poukazom na ust. § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka
právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako "Zmluva o pôžičke" považoval
jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy. Hodnotiac obsah zmluvy mal súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú
medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom (dodávateľom) a dlžníkom (povinným) ako



spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania
peňažných prostriedkov povinnému, za ktoré kúpil toho istého dňa od obchodného zástupcu v zmluve
špecifikované hnuteľné veci. Vo všeobecných obchodných podmienkach pôžičky, ktoré sú v zmysle
zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou, sa zmluvné strany výslovne dohodli, že tieto podmienky sa riadia
§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluvné strany sa taktiež výslovne dohodli na tom, že zmluva
o pôžičke sa riadi Občianskym zákonníkom, podporne Obchodným zákonníkom. Z uvedeného mal
súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok
predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale, že k
poskytnutiu (prenechaniu) peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa
poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť (náležitosť)
zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na ust. § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka
dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd bol toho názoru, že
požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy (samotná zmluva
je základom následného požiadania) a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Práve v
určení času prenechania peňažných prostriedkov možno vidieť rozdiel medzi reálnou zmluvou o pôžičke
a konsenzuálnou zmluvou o úvere. V tejto súvislosti ešte súd uviedol, že v zmysle § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna forma zmluvy (či ide o zmluvu o pôžičke,
zmluvu o úvere, resp. o typ nepomenovanej zmluvy ako kombinácia uvedených) a rozhodné pri
posudzovaní zmluvy je len to, či na strane dlžníka ide alebo nejde o spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári)
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa,
ktorý pohľadávku voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to vzhľadom ku
skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil
si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky
v bode VIII písm. o) VOP, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním predmetných VOP, ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne bodu VIII písm. o) VOP
„rozhodcovská doložka" vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú
doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu
právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj
s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto
zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal
aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol,
že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov)
bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné
dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská
zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup
jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní
jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou
obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj samotné
znenie rozhodcovskej doložky podľa ktorej „že všetky spory , ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú spory
riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory a to jediným
rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany
konečné, záväzné a vykonateľné. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný
nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári",
nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov, čo má súd preukázané z
viacerých konaní vedených na tunajšom súde. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy je v tomto prípade veriteľ, právny predchodca oprávneného, pretože tento zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Daná zmluvná podmienka



nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. V predmetnej veci vydal rozsudok rozhodcovsky súd vydaný jediným
rozhodcom A.. Z.. E. D. E.. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený
vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na
zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ,
nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť
sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,
C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu
smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť
aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu
rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
(podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy)
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď
s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu
ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ.
Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu
iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon
GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená
bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá
v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu
ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu
smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,



nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o
trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je
prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho
dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov,
ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na
podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže
vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa,
ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v
spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o
neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho
práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil
si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému
súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem
prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola
uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy
posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods.
1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty,
čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť
zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi
rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala
výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto
ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej
doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná
podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za
neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej
doložky. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo
výške 18,85 eur.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti



na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný
podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru
odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)
buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou,
pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže
exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods.1 písm. c/, ods. 2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok, týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo
primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a
vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. V postupe súdu prvého stupňa odvolací
súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného. Za správny tak
odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o pôžičke je zmluvou
spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský
vzťah. Súd prvého stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o pôžičke ako zmluvy
spotrebiteľskej a dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť
pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje
a na ne poukazuje.



Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.