Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/86/2014 z 16. 12. 2015 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. decembra 2015, sp. zn. 7Sžo/86/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1013202273.1 Najvyšší súd | 7Sžo/86/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:1013202273.1 | 2015-12-16 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 1 písm. h) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a19d9268-e64a-47c7-a2e2-e61b483afa25 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1013202273.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/86/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202273
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1013202273.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Bc. Ing. S.V., bytom v C., proti
odporcovi: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, so sídlom v Bratislave, Nám. Slobody č. 12,
o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo 4. decembra 2013 sp. zn. 8793/2013, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2014 č. k. 9Sp/120/2013-23, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2014 č. k.
9Sp/120/2013-23 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom z 27. júna 2014 č. k. 9Sp/120/2013-23 podľa § 250q
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporcu zo 4. decembra
2013 sp. zn. 8793/2013, ktorým podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v hmotnej núdzi (ďalej len „zákona č. 327/2005 Z.z.“) navrhovateľovi nepriznal nárok
na poskytnutie právnej pomoci vo veci podania ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky
pre porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústavy SR“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyššieho súdu SR“) sp.
zn. 5 Cdo 76/2012 z 15. mája 2012.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajský súd z administratívneho spisu zistil, že v danej veci zrejmú
bezúspešnosť sporu - konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, odporca vyvodil predovšetkým zo
skutočnosti, že navrhovateľ sa mieni domáhať ochrany svojich práv pred ústavným súdom v dôsledku
nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajský súd ďalej zistil, že navrhovateľ žiadal odporcu
o poskytnutie právnej pomoci vo veci podania ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na spravodlivý
proces uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 76/2012 z 15. mája 2012, ktorým ako súd dovolací
odmietol dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. októbra 2001 sp.
zn. 14Co/237/2011. Týmto uznesením krajský súd ako súd odvolací potvrdil uznesenie prvostupňového
súdu, Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra 2011 sp. zn. 7C/212/2008. Tento súd navrhovateľovi v
konaní o ochranu osobnosti nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil zástupcu z radov
advokátov. Dovolací súd zaujal stanovisko, že nepriznaním oslobodenia od platenia súdnych poplatkov
nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pretože odňatie možnosti konať pred súdom
dáva Občiansky súdny poriadok do súvislosti výslovne s faktickým procesným postupom súdu, nie s
jeho právnym posúdením určitej otázky. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Krajský súd ďalej zistil, že odporca v konaní o ochranu osobnosti sp. zn. 7C/212/2008 priznal nárok
na poskytnutie právnej pomoci (rozhodnutím z 20. februára 2012 sp. zn. 2N 252/12). Podľa názoru
krajského súdu zabezpečenie účinnej ochrany navrhovateľových práv, uplatnených v konaní o ochranu
osobnosti bolo v potrebnej, ale i akceptovateľnej miere zabezpečené zo strany štátu priznaním
bezplatnej pomoci. Krajský súd konštatoval, že nedošlo ani i k porušeniu procesných práv navrhovateľa



v konaní pred správnym orgánom, ktoré by mohli mať za následok nesprávne a teda nezákonné
rozhodnutie vo veci.

Krajský súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal s poukazom na § 2501 ods. 2 a § 250k O.s.p.
s odôvodnením, že navrhovateľ v konaní úspech nedosiahol a odporca ich náhradu neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie. Uviedol, že odporca mu poskytol
právnu pomoc v konaní o ochranu osobnosti vedenom na Krajskom súde Bratislave sp. zn. 7C/212/2008.
Dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu o nepriznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov v uvedenom konaní na krajskom súde mylne vychádzal však z toho, že
splnomocnenie, ktoré udelil odvolateľ advokátovi na jeho zastupovanie v základnom konaní o veci
samej je platné aj v predmetnom dovolacom konaní. Navrhovateľ má za to, že dovolací súd konal a
rozhodol bez toho, aby bol on ako dovolateľ v tomto konaní riadne a účinne zastúpený advokátom,
čo je v dovolacom konaní povinné, čím sa najvyšší súd dopustil porušenia práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských konanie pod práv a základných slobôd, a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to nielen samotným konaním a rozhodnutím bez
riadneho zastúpenia advokátom, ale aj tým, že takýmto postupom dovolací súd zmaril zákonné právo
odvolateľa na kvalifikované sformulovanie a odôvodnenie jeho dovolania, včítane dovolacích dôvodov.
Preto namietal, že odporca konal v rozpore s § 3 ods. 4 správneho poriadku tým, že pri rozhodovaní
nevychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu. Odporcovi bolo známe, že mu bol priznaný advokát na
poskytnutie právnej pomoci v základnom konaní o ochranu osobnosti, nie však pre dovolacie konanie o
súbežnom konaní o oslobodení od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal ani
s jediným navrhovateľom uvádzaným dôvodom nezákonnosti návrhom napadnutého neprávoplatného
rozhodnutia odporcu, predovšetkým s otázkou nesprávneho právneho posúdenia zrejmej bezúspešnosti
sporu. Nestačí, že zrejmú bezúspešnosť nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť bola tak
jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie odporcu a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne
správny. Uviedol, že v prípade navrhovateľa nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, ktorý pojem
je upravený v § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. Odporca skúmal otázku možného porušenia práva na právnu
pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Po preštudovaní dostupnej
judikatúry došiel k záveru, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležíte zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Za porušenie základného práva pritom
nemožno považovať neúspech v konaní (m. m. II. ÚS 4/94). Ak sa konanie pred všeobecným súdom
neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia ústavného práva. Následne odporca dospel k záveru, že nie je možné vylúčiť
zrejmú bezúspešnosť sporu, a preto nárok na poskytovanie právnej pomoci nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, či uvedené procesné



pochybenie právneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP, § 250l ods. 2 OSP).

Podľa § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum
prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ
schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v §
138 ods. 1 OSP v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodení od platenia
súdnych poplatkov, keď OSP pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme
bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravuje,
čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon o bezplatnej právnej pomoci príkladmo uvádza, na
čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre
priznanie tohto nároku je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 OSP všeobecné
súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa
je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené.
Z predloženého spisového materiálu vrátane administratívneho spisu a podaní navrhovateľa nesporne
vyplýva, že navrhovateľ sa žiadosťou z 31. októbra 2013 podľa zákona č. 327/2005 Z.z. domáhal
priznania nároku na bezplatnú právnu pomoc v konaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na
spravodlivý proces rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 2012 sp. zn. 5Cdo
76/2012, ktorú žiadosť odôvodnil tým, že napriek tomu, že v dovolacom konaní nebol zastúpený
advokátom, dovolací súd vo veci žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkoch konal a rozhodol.
Odvolací súd poznamenáva, že dovolací súd dovolanie odmietol.

V prejednávanej veci z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd zistil, že
súd prvého stupňa nepreskúmal rozhodnutie odporcu z hľadiska, či žiadosť navrhovateľa odporca
posudzoval v súlade s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. t.j., či právo navrhovateľa na podanie sťažnosti
na Ústavný súd SR nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo, či je odporca schopný označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Pokiaľ krajský súd vyhodnotil, že vo veci zamýšľaného podania ústavnej sťažnosti navrhovateľom,
pre ktorú žiada poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci, je vecou zrejme
bezúspešnou, je potrebné skonštatovať vecnú a právnu nesprávnosť tohto hodnotenia, pretože bez
zhodnotenia skutočností uvedených v § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. je takýto záver súdu prvého stupňa
vyslovený predčasne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou
veci v jej merite.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne považuje za potrebné dodať, že napriek apelačnému
opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej
úpravy uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský
súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je
preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu
prvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne preskúmať
postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zákonnosť postupu
a rozhodnutia odporcu, prejednať vec v medziach podanej žaloby, zrozumiteľne sa vysporiadať so
žalobnými námietkami odporcu, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo
odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).



Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.