Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/36/2013 z 10. 4. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10. apríla 2013, sp. zn. 23CoE/36/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3807208683.1
Krajský súd Trenčín | 23CoE/36/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3807208683.1 | 2013-04-10 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí, Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 57 ods. 2 EP, § 57 ods. 1 EP, § 53 ods. 3 OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 45 ods. 2 ZRK, § 45 ods. 1 ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebe4215d-d69f-4366-ba3a-5a2ec389b59c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3807208683.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/36/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807208683
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3807208683.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25,
Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36864421, proti povinnému: N. D., bytom S. XXX/X, E., o vymoženie 517,83 eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 15Er/1465/2007-17 zo dňa 3.
júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom
doručeným súdnemu exekútorovi dňa 22.06.2007 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na
základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 1186/07 zo dňa 12.03.2007. Z predloženého exekučného
titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 26.07.2006 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá
zmluva o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 464,71 eur
za poplatok 443,47 eur, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 908,19
eur v 12 mesačných splátkach po 75,68 eur, počnúc dňom 28.08.2006. Dospel k záveru, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Preskúmaním predmetných Všeobecných podmienok, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku.    V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť o veci na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto
cestou obstarať, čiže pred tým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpil. Faktickým subjektom, ktorý
definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený,
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ale tiež
zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú
nerovnováhu podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia



zmluvy. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou
os 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj
neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v
zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky,
tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako
aj z pohľadu smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s
ustanoveniami    § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda
je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Súd prvého stupňa uviedol,
že o náhrade trov exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., §
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p., § 205   ods. 2 písm. a/ v spojení s §
221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o
zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho
štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex. por., tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je v priamom rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a
princípom právnej istoty. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010.
Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať
právny predpis spôsobom ústavne konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc
posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského
rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by bol
na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a
cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu
je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tvrdí, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd
vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie
aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na
súdnu ochranu. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Došlo k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach
exekučného konania tak bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v
zmysle § 45     ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný
súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že
účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je
možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že
by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a už
vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o
úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva
obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1



Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. ročná percentuálna miera nákladov, tak ako
to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetnom úverov poskytovaných
zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere
zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný si
svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd
v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a                        2
Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich
z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný
splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v
prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške.
Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie
týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť
nesplnil a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený má za to, že v zmysle
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok  pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v
limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc
na existenciu § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania
(najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, vlastniť majetok a právo na pokojné
užívanie majetku). Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú považuje za
nezákonné. Oprávnený žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súd na ďalšie konanie.

Po podaní odvolania, oprávnený podal návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom
Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie
pohľadávok veriteľov. Oprávnený považuje za správne a dôležité, aby odvolací súd konanie podľa
§ 109 ods. 1   písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede,
či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje
uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne



ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 36 ods. 5 Ex. por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania.

Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex. por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného
konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.  Podľa citovaného ustanovenia začatie
konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona
č. 7/2005 Z. z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie
konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o
výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu,
avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy
konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky,
výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby
konkurz nebol vyhlásený.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex. por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť
konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex. por. videl za
nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za
prejudiciálne.

Prvá otázka je, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých



okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedená otázka nemá základ v prejednávanom spore, a
ako taká nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení
neodôvodňoval zákaz rozhodcovského konania vo všeobecnosti a pre každý prípad, to ani nie je možné,
nakoľko zákonodarca uznáva rozhodcovský rozsudok za exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41  ods.
2 písm. d/ Ex. por. Preskúmaním článku 17. VPPÚ zmluvy o úvere zo dňa 26.07.2006 dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto zmluvných dojednaniach spĺňa všetky podmienky, tak
z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako
aj z pohľadu smernice 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Zákon však nevylučuje, aby v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, to znamená, že
rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Tento právny názor
vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako aj
z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012). Nakoľko je uvedená otázka doložená viacerými rozhodnutiami
krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou je, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. Odvolací súd uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa
môžu považovať za nekalé        (čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS). Spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle uvedeného do Občianskeho zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z.
Bola tak implementovaná predmetná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľné podmienky sú vymedzené v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v platnom znení, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice
alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex. por.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2   Ex. por. alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex. por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči



spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu
o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie
je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami) týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania  zamietol.

Následne odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa §
219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou
zmluvou. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa
ako tzv. slabšej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako
tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá
možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Spotrebiteľská zmluva
nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj
vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/
alebo c/ citovaného zákona, teda najmä, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.



Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok v znení účinnom ku dňu uzavretiu
úverovej zmluvy exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v            § 53 ods. 3 Obč. zákonníka,
pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v         § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to
znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá sa považuje za neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž
neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a
následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex. por.

Z uvedených dôvodov bol postup súdu prvého stupňa, ktorý exekúciu pre neplatnosť rozhodcovskej
doložky vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil správny, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.