Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/175/2018 z 27. 2. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 27. februára 2019, sp. zn. 16Co/175/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6717213475.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/175/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6717213475.1 | 2019-02-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c2ac700-8003-42c2-9ab9-8d7ef22e3456
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6717213475.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/175/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717213475
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717213475.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233
516, proti žalovanému N. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. mieru XXX/X, XXX XX Y., v konaní o
zaplatenie 478,99 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
19Csp/47/2017-41 zo dňa 09. 05. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a vo výroku
o náhrade trov konania (výrok III.); potvrdzuje.

II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 59,59 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 59,59 € od 17. 08. 2015 až do zaplatenia titulom
plnenia zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500079013 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa
12. 09. 2014 (ďalej v texte „zmluva o úvere“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že po preskúmaní žaloby, aj príloh
dospel k názoru, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, ktorú je nutné považovať za bezúročnú a
bez poplatkov. Konštatoval, že úverová zmluva neobsahuje jej zákonom predpísané náležitosti v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. f/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“).
Konkrétne teda zmluva o úvere neobsahovala dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ani termín jednotlivých splátok, nakoľko v predmetnej
úverovej zmluve je pri údaji „splatnosť úveru“ uvedený len počet splátok 36, bez určenia konkrétneho
dátumu konečnej splatnosti dňom, mesiacom a rokom a pokiaľ ide o údaj o termíne splátok, tento v
predmetnej zmluve nie je uvedený vôbec. Tieto zákonom požadované údaje obsahuje len jednostranné
oznámenie žalobcu žalovanému zo dňa 12. 09. 2014, čo nemožno považovať za dojednanie zmluvných
strán (dvojstranný právny úkon), nakoľko ich jednostranne určil, resp. doplnil žalobca a naviac v spore
nepreukázal ani doručenie takéhoto jednostranného oznámenia žalovanému.

3. Okresný súd následne právne závery doplnil aj tým, že zmluvu o úvere považoval za bezúročnú
a bez poplatkov aj z dôvodu, že je v nej uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v



neprospech spotrebiteľa. V zmluve uvedená RPMN vo výške 27,31 % nekorešponduje so skutočnou
RPMN, nakoľko je súd toho názoru, že v rozpore s § 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, predmetná
zmluva v časti RPMN nezohľadňuje aj poplatky, resp. splátky na základe „dohody o poskytnutí služieb
- ak bude dohodnutá“. V zmluve o úvere sú dohodnuté mesačné splátky vo výške 25,17 € za „služby“,
ktoré splátky bolo podľa názoru súdu nutné do RPMN zahrnúť. Priemerná výška RPMN za 3. kvartál
2014 predstavovala v prípade úverov poskytnutých bankami 15,16 % (dvojnásobok 30,32 %) a pri
iných nebankových veriteľoch predstavoval vážený priemer RPMN 15,52 % (dvojnásobok 31,04 %).
Postupujúc podľa § 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., dospel v danom prípade súd k výpočtu
skutočnej RPMN, kedy po sčítaní miery úroku, poplatku za poskytnutie úveru a poplatkov za „služby“
dospel k výpočtu RPMN až 55,23 %, a nie 27,31 %, ako to v zmluve o úvere uvádza žalobca, a teda
skutočná RPMN v posudzovanom prípade je takmer 4-násobkom priemernej RPMN pri obdobných
úveroch poskytovaných bankami a nebankovými subjektmi, a teda je v rozpore s § 1a Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., ako aj § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný
zaplatiť tak nie je 1.529,40 €, ako je uvedené v zmluve o úvere, ale až 2.324,52 €, a teda ustanovenia
zmluvy o úvere v časti RPMN, ako aj v časti celkovej čiastky, ktorú mal žalovaný zaplatiť považoval súd
za zavádzajúce, klamlivé a v neprospech žalovaného spotrebiteľa.

4. Pokiaľ ide o „dohodu o službách“, okresný súd považoval za potrebné uviesť, že zmluva o úvere v
časti ustanovení článku 5 „mesačná splátka spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb, ak
bude uzavretá“ je zmätočná a neurčitá, nakoľko z tohto ustanovenia nie je zrejmé, či došlo, alebo nie
k dohode zmluvných strán o poplatkoch za „služby“ a ani o aké „služby“ by malo ísť, čo predstavuje
neplatnosť takéhoto dojednania v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť. Pojem
„služby“, ktoré mal žalobca údajne žalovanému poskytovať a za ktoré mal žalovaný platiť, ako taký nie
je žiadnym spôsobom v zmluve o úvere definovaný - jediná zmienka o „službách“ sa nachádza v bode
14.6 zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, kedy mal žalovaný takto platiť ďalšie poplatky (splátky) v
podstate v miere 1:1 so splátkami úveru za to, že napr. mu žalobca poskytne informácie o stave záväzkov,
alebo že mu nespoplatní druhú upomienku, alebo že mu formou SMS podá informáciu pred splatnosťou
splátok, a to bez toho, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu sa „služby“ dohodli. Pokiaľ by sa i záver súdu
o neplatnosti takéhoto dojednania v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ukázal ako nesprávny,
okresný súd je toho názoru, že by aj tak išlo o neplatné zmluvné dojednanie z dôvodu neprijateľnosti
zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. t/ Občianskeho zákonníka, nakoľko takéto dojednanie
nesleduje záujmy spotrebiteľa, ale len majetkový prospech žalobcu, kedy podľa názoru súdu ide navyše
o skryté poplatky. Žalobca nepreukázal ani individuálne dojednanie takejto podmienky. Žalovaný sa preto
ako spotrebiteľ bez aktívneho prejavu vôle len podpisom predpripravenej formulárovej zmluvy o úvere
jedným a tým istým podpisom na tejto listine mal zaviazať splácať ďalšie splátky za neurčité a podľa
názoru súdu účelovo vymyslené služby, ktoré tak navýšili splátku úveru skoro o 100 %, pričom je zrejmé,
že tieto splátky mal žalovaný platiť aj v prípade, že by reálne k poskytnutiu žiadnych „služieb“ zo strany
žalobcu počas trvania zmluvného vzťahu nedošlo, a teda žalovaný reálne protiplnenie za svoje platby
ani nemusel dostať. Žalobca podľa názoru okresného súdu žalovanému „vnútil“ aj iný úkon, ako ten,
ktorý bol pri podpise úverovej zmluvy vo sfére záujmu žalovaného, ktorý len podpisoval žalobcom vopred
pripravenú formulárovú zmluvu bez možnosti zasiahnuť do jej obsahu v tejto časti, pričom žalobca v
spore nepreukázal individuálne dojednanie týchto ustanovení.

5. Vzhľadom na tú skutočnosť, že okresný súd považoval zmluvu o úvere za úver poskytnutý žalovanému
bezúročný a bez poplatkov, a súčasne bolo preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi sumu 939,41
€, ktorú skutočnosť mal súd za nespornú medzi stranami, keďže žalovaný účinne nepoprel skutkové
tvrdenia žalobcu ohľadom výšky už splatenej sumy úveru, súd priznal žalobcovi len sumu 59,59 €, čo
predstavuje rozdiel medzi skutočnou výškou istiny poskytnutého úveru (999,- €) a zaplatenou sumou
939,41 € zo strany žalovaného v prospech žalobcu.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej v texte „CSP“).

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti zamietajúceho výroku a
v časti výroku o náhrade trov konania. Namietal, že závery okresného súdu o nesprávnej hodnote RPMN
sú nesprávne a v rozpore s § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z.. V prípade zmluvy o úvere predstavovala
celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť podľa § 2 písm. h/ zák. č. 129/2010 Z. z. hodnotu, ktorá



predstavovala výšku splátky 39,40 € x počet splátok 36. Postup, ktorým by sa započítavala suma platby
podľa Dohody o poskytovaní služieb do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom
tak, ako sú definované vyššie, odporuje zákonu. V uvedenej sume nemôže byť zahrnutý aj náklad na
platbu za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej zmluvy, čiže podľa § 2 písm. g/ zák. č.
129/2010 Z. z. nejde o súčasť celkových nákladov, a preto nejde ani o súčasť celkovej čiastky, ktorú má
spotrebiteľ zaplatiť. Má za to, že okresným súdom prijatý záver o nesprávnosti RPMN je preto založený
na nesprávnom výklade príslušného ustanovenia zákona.

8. Žalovaný zároveň v odvolaní napadol záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o termíne
konečnej splatnosti a tiež to, že v dôsledku tejto skutočnosti by úvery mali byť bezúročné a bez poplatkov.
Zdôraznil, že obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy  o úvere (článok 7, odsek 7.1 písm. g/ zmluvných
dojednaní). Z ustanovenia článku 4 odseku 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej
splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti
úveru. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného
dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“. Podporne poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Termín konečnej splatnosti bol v zmluve uvedený
viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu
mesačných splátok, ako aj spôsobom vyplývajúcim z článku 4 odsek 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle
ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedených oznámení o schválení úveru je zároveň termínom
konečnej splatnosti. S uvádzaním, alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je možné podľa
žalovaného v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 dovodzovať záver o bezúročnosti
úveru. Podstatné v tejto otázke je totiž nielen znenie vnútroštátneho práva, ale aj znenie únijného práva
a povinnosť zabezpečiť prostredníctvom konformného výkladu plnú účinnosť únijného práva (výrok IV.
tohto rozhodnutia). Bezúročný totiž podľa výkladu tohto rozhodnutia môže byť úver len vtedy, ak ide o
náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah
záväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele, ako celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN
a výška úveru. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalované nároky v rozsahu, v akom bola žaloba zamietnutá.

9. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (á
contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu, a to vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti
žalobu zamietol (výrok II.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok III.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil. Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 59,59 € s príslušenstvom (výrok I.) nebol odvolaním napadnutý, preto zostáva
v zmysle § 367 ods. 2 CSP nedotknutý.

11. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého považoval vzťah
medzi stranami za vzťah spotrebiteľský, vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na ktorú správne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 129/2010 Z. z..

12. Následne okresný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého úver poskytnutý žalovanému
zo strany žalobcu je nutné považovať za úver bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o úvere
neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z..

13. Revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať
neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver a časť splátky sa používa na
splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č.
129/2010 Z. z. však zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje ako obligatórnu náležitosť dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Argumentácia
žalobcu, že zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej
ako Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu / Zmluva o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami, ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o revolvingovom úvere, nie je dôvodná a
nespochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. K uvedenému totiž odvolací súd uvádza,



že článok 4, ktorého obsahom je i žalovaným citovaný odsek 4.5 zmluvných dojednaní, je neurčitý a
nie je v súlade s platnou právnou úpravou. Znenie, čl. 4.5 „deň splatnosti poslednej splátky úveru resp.
revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej  splatnosti úveru“, nehovorí nič
o tom, kedy dochádza ku konečnej splatnosti úveru poskytnutého žalovanému dňa 12.09.2014, teda v
čase kedy k uzavretiu zmluvy o úvere došlo, a ani to, kedy sa úver začal splácať, aby bolo zrozumiteľné,
kedy bude posledná splátka splatná. Z tohto všeobecného a v konečnom dôsledku aj nezrozumiteľného
dojednania, nevyplýva ani to, kedy má spotrebiteľ zaplatiť prvú splátku, ku ktorému dňu, ak splátkový
kalendár žalobca v konaní ako súčasť zmluvy o úvere nepredložil. Oznámenie veriteľa o schválení úveru
zo dňa 12.09.2014 je jednostranným úkonom žalobcu, ktorého doručenie, resp. dôjdenie do dispozičnej
sféry žalovaného z obsahu spisu nevyplýva. Splátkový kalendár netvorí obsah spisu a uvedené tvrdenia
žalobcu nevyplývajú ani z listín predložených žalobcom v konaní.

14. Zmyslom právnej úpravy totiž je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých
termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné
poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom ( nemusí ísť o dátum ) zreteľne tak, aby spotrebiteľ
mohol už pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť
najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi. Informáciu o konečnej
splatnosti úveru teda musí mať spotrebiteľ k dispozícii pred podpisom zmluvy o úvere, čo vyplýva aj zo
skutočnosti, že podľa § 4 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy platí,
že veriteľ, alebo finančný agent, je povinný v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v
súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom, alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie
aj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Pokiaľ sa teda uvedený údaj v zmluve o  úvere nenachádza, ale tento údaj obsahuje až  oznámenie
veriteľa o schválení úveru zo dňa 12. 09. 2014, zatiaľ čo žalovaný žiadosť o úver podpísal už 05.
09. 2014, je zrejmé, že žalovaný tento údaj včas k dispozícii nemal. Zároveň je nutné konštatovať, že
dodatočné oznámenie konečnej splatnosti úveru spotrebiteľovi je v rozpore s písmenom f/ odsek 2 §-
u 9 zák. č. 129/2010 Z. z.

15. Iný je však záver odvolacieho súdu vo vzťahu k obligatórnej náležitosti upravenej zákonom v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z. z., ak aj odvolací súd uznáva, že výška, počet a frekvencia
splátok z predloženej zmluvy o úvere vyplývajú. Zmluva o úvere obsahuje počet splátok 36 a uvedenú
splátku charakterizuje ako splátku mesačnú. Na základe uvedeného je potom možné konštatovať, že
zmluva spĺňa podmienku obligatórnej náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z. z., ktorá
skutočnosť však nič nemení na správnych právnych záveroch okresného súdu vo vzťahu k obligatórnej
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z.

16. Ak žalobca v odvolaní poukazuje na to, že úver je nutné v zmysle záverov rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 považovať za bezúročný len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je
spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa, s uvedeným záverom sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje. Rozsah záväzku tak, ako na to žalobca v odvolaní poukazuje, definujú také
ukazovatele, ako celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Aj z tohto dôvodu
okresný súd  dôsledne zameral svoje skutkové, ako aj právne závery práve k otázke RPMN, ktorá má
priamy vzťah k rozsahu záväzku spotrebiteľa s tým, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa.

17. V zmysle § 2 písm. i/ zák. č. 129/2010 Z. z. sa ročnou percentuálnou mierou nákladov rozumejú
celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené ako ročné percento z
celkovej čiastky spotrebiteľského úveru podľa § 19 tohto zákona. V zmysle § 19 sa RPMN vypočíta
podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 tohto zákona a na účely výpočtu RPMN sa uvádza ako vstupný
údaj celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru, alebo
uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti, alebo na úver. Náklady na
vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie



platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa
zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a
náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, alebo
v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. V zmysle § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. sa
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver, alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

18. Žalobca v odvolaní poukazoval práve na ust. § 2 písm. d/, h/ vyššie uvedeného zákona a mal za
to, že zmluva o úvere, resp. RPMN v nej uvedené, nezohľadňuje a ani nemá zohľadňovať aj poplatky,
resp. splátky na základe „dohody o poskytovaní služieb - ak bude dohodnutá“ s odôvodnením, že ide
o platbu za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej zmluvy, S týmto tvrdením žalobcu sa
však odvolací súd nestotožňuje. Žalobca žalovanému mesačnú splátku spolu s platbou podľa Dohody
o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, „vnútil“ tým, že zmluvu o úvere bez tohto dojednania nebolo
možné uzavrieť. Pri podpise zmluvy o úvere bol vo sfére záujmu žalovaného poskytovaný úver a žalobca
podpisoval  vopred pripravenú formulárovú zmluvu bez možnosti zasiahnuť do jej obsahu v tejto časti.
Žalobca v spore nepreukázal individuálne dojednanie tohto ustanovenia. V článku 5. zmluvy o úvere je
uvedený informatívny údaj o predpokladanej mesačnej platbe (mesačná splátka spolu s platbou podľa
„dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá“), vo výške  64,57 €, pričom mesačná splátka bez
platby v zmysle „dohody o poskytovaní služieb“ mala predstavovať sumu 39,40 €. Zo zmluvy o úvere
nevyplýva, kedy má žalovaný povinnosť hradiť splátku vo výške 64,57 € a kedy 39,40 €, a ani to, za akých
podmienok. V bode 14. zmluvných dojednaní zmluvy o úvere je  konštatované, že služby sú doplnkové
a dobrovoľné a nemajú charakter podmienky, alebo predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného
vzťahu, Čo však vylučuje ich dojednanie v zmluve. S uvedeným charakterom „dobrovoľnosti“ nemožno
súhlasiť. Spotrebiteľ - žalovaný nemal možnosť nesúhlasiť s dohodnutou splátkou vo výške 64,57 €, ako
splátkou za „služby“, inak by mu úver poskytnutý nebol, teda k uzavretiu zmluvy o úvere by za iných
podmienok, resp. bez podmienok v nej uvedených nedošlo. Naviac podľa zmluvných dojednaní malo ísť
o služby rôzneho charakteru, s rôznou výškou poplatku za uvedenú službu, ktoré informácie žalovaný v
čase uzavretia zmluvy nemal k dispozícii a tzv. sadzobník  poplatkov žalobca ani nepredložil.

19.  Výška celkovej platby na úhradu (mesačná splátka úveru + splátka podľa dohody o poskytnutí
služby) uvedená aj v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi v celkovej výške 64,57 €, je vzhľadom
na vyššie uvedené neurčitá, nezrozumiteľná a v prvom rade žalovaný ako spotrebiteľ nemal v čase, kedy
zmluvu o úvere uzatváral zrejmý rozsah jeho záväzkov, ak platby za doplnkové služby mali byť rôzne
a s rôznym poplatkom. Jednotná suma splátky je tak v priamom rozpore s ustanoveniami zmluvných
dojednaní.. Pri počte splátok 36 by celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť predstavovala sumu
2.324,52 € a nie sumu 1.529,40 €, ako je to uvedené v oznámení veriteľa o schválení úveru. V danom
prípade sa tak žalovaný, ako spotrebiteľ bez aktívneho prejavu vôle len podpisom predpripravenej
formulárovej úverovej zmluvy jedným a tým istým podpisom na tejto listine zaviazal splácať ďalšie
splátky za vopred nedojednané služby s tým, že tieto splátky mal žalovaný platiť aj v prípade, že by
reálne k poskytnutiu žiadnych „služieb“ zo strany žalobcu počas trvania zmluvného vzťahu nedošlo, a
teda žalovaný by reálne protiplnenie zo svojej platby ani nemusel dostať. Žalobca ani netvrdil, či došlo
alebo nedošlo k dohode zmluvných strán o poplatkoch za „služby“, ani o aké služby by malo ísť, ak
ich bližšia špecifikácia je uvedená len v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, kedy mal žalovaný
takto platiť ďalšie poplatky (splátky) v podstate v miere 1:1 so splátkami úveru za to, že mu žalobca
poskytne informácie o stave záväzkov, alebo že mu nespoplatní druhú upomienku, alebo že mu formou
SMS podá informáciu pred splatnosťou splátok a podobne. Z uvedeného preto vyplýva, že táto dohoda
nemôže obstáť samostatne, pretože bez existencie zmluvy o úvere nemá pre žiadnu zo zmluvných strán
akýkoľvek a najmä nie hospodársky zmysel. Ak by totiž žalovaný s uzavretím dohody o poskytovaní
služieb, ak bude uzavretá, nesúhlasil, je zrejmé, že k uzavretiu zmluvy o úvere by nedošlo. V takom
prípade, mali byť poplatky zahrnuté do celkových nákladov úveru, čím sa menia vstupné údaje pre
výpočet RPMN, v neprospech spotrebiteľa.

20.   Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
40CoR/5/2016, jeho odkaz na uvedené rozhodnutie nie je náležitý, nakoľko v uvedenom rozhodnutí sa



odvolací súd zaoberal uzavretím dohody o poskytnutí služby, spočívajúcej v možnosti odkladu splátok,
teda konkrétneho zmluvného dojednania. Naviac odvolací súd zastáva názor, že samotné prehlásenie
dlžníka v zmluve o tom, že dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle a že uzavretie
tejto dohody nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, samo o sebe nevyvracia vyššie uvedené
právne závery okresného, ako i odvolacieho súdu, že Dohoda o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá,
neposkytuje spotrebiteľovi údaj o rozsahu jeho záväzku tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15.

21. Keďže podľa § 2 písm. h/ zák. č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy bola dohodnutá medzi účastníkmi
v zmluve o úvere predpokladaná mesačná splátka vo výške 64,57 €, ktorá v čase uzavretia zmluvy
nemala známy a určitý obsah. Aj v samotnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa
12. 09. 2014 konštatuje veriteľ odplatu za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb vo
výške 906,12 €, ktorá suma však v celkových nákladoch, a teda celkovej čiastke, ktorú musel spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
nebola zahrnutá. Uvedené pochybnosti a nezrozumiteľnosť dojednaní nemôže byť na ťarchu žalovaného
spotrebiteľa..

22. Vzhľadom na vyššie uvedené preto okresný súd dospel k správnemu skutkovému a právnemu
záveru o tom, že úver poskytnutý žalovanému je úverom bezúročným a bez poplatkov v zmysle §
11 ods. 1 písm. b/ a súčasne § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho dospel k
správnemu právnemu záveru, že dlžník má uhradiť veriteľovi len sumu 59,59 €, čo predstavuje rozdiel
medzi skutočnou výškou istiny poskytnutého úveru a zaplatenou sumou zo strany žalovaného, ktoré
právne závery neboli odvolaním spochybnené.

23. Okresný súd rozhodol vecne správne aj pokiaľ o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods.
2 CSP, ktorý právny záver odvolací súd uvádza napriek tomu, že výrok o náhrade trov konania nebol
žalobcom napadnutý konkrétnymi odvolacími dôvodmi, avšak ide o výrok závislý v zmysle § 367 ods.
2 CSP.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania,
avšak žalovanej v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené
a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky (§ 251 CSP) nevznikli. Odvolací súd preto rozhodol,
že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej nevznikli, nepriznáva. (viď aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6do/176/2016, 6Cdo/5/2017).

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).