Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/56/2018 z 4. 11. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 4. novembra 2018, sp. zn. 1Sa/56/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7018200960.1
Krajský súd Košice | 1Sa/56/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7018200960.1 | 2018-11-04 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9af32062-51d4-4bf3-9e8e-6e2d922c5562
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200960.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/56/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200960
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200960.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď, v právnej veci žalobcu: B. O. J., narodený
XX.XX.XXXX, bez štátnej príslušnosti, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. G. X. G. Q.
D., J. XX, D., zastúpený Centrom právnej pomoci, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, Košice, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Prezídium policajného zboru Úrad hraničnej a
cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly
PZ Ubľa, o správnej žalobe vo veci zaistenia z 15.10.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-SO14-300-007/2018-ZAV z 03.10.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e   rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO14-300-007/2018-ZAV z 03.10.2018 a vec   v
r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

II./ V prevyšujúcej časti žalobu  z a m i e t a.

III./ Účastníkom  n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO14-300-007/2018-ZAV z 03.10.2018 rozhodol
ako správny orgán príslušný podľa § 125 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) podľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona tak, že žalobcu zaistil na účel výkonu rozhodnutia
o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO14-299-012/2018-ZAV z 03.10.2018, ktorým bol
žalobca ako účastník konania administratívne vyhostený na územie A.. Žalovaný žalobcu zaistil dňom
03.10.2018 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu 3 mesiace, t. j. do 03.01.2019, na účel
jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, nakoľko má na území Slovenskej republiky neoprávnený
pobyt. Súčasne žalobcu postupom podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalovaný umiestnil do
zariadenia - Ú. G. X. G. Q. D..

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov žalovaný konštatoval, vychádzajúc z obsahu a záverov administratívneho konania, že
dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX hod. hliadka MZJ PZ RHCP D. v katastri obce B. okres D. na ceste W.
smerom na obec T. kontrolovala jednu osobu nezistenej štátnej príslušnosti, ktorá pri kontrole nevedela
hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a preto bola v zmysle § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993
Z. z. v platnom znení predvedená na OHK PZ A. za účelom zistenia totožnosti. Bolo zistené, že žalobca,
ako cudzinec, vstúpil na územie Slovenska z A. neoprávnene bez platného cestovného dokladu.



3. Žalovaný ďalej citujúc ustanovenie § 2 ods. 1 písm. j) a § 116 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov v nadväznosti na obsah čl. 3 Schengenského dohovoru konštatoval, že žalobca neoprávnene
prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky mimo hraničného prechodu a zároveň sa neoprávnene
zdržiaval na území Slovenskej republiky, a to bez platného cestovného dokladu a platného víza,
respektíve povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza alebo biometrického pasu, ktorého
držitelia sú oslobodení od vízovej povinnosti, týmto svojim konaním porušil ustanovenie článku 5 ods.
1 Kódexu schengenských hraníc a dopustil sa priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona o
pobyte cudzincov. Na základe uvedených skutočností bolo dňa 03.10.2018 žalovaným začaté konanie o
administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ustanovenie
§ 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu
Slovenskej republiky.

4. V rámci administratívneho konania bola podľa obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia
so žalobcom za prítomnosti pribratej tlmočníčky spísaná Zápisnica o podaní vyjadrenia č. PPZ-
HCP-SO14-299-011/2018-ZAV (dané konštatovanie správneho orgánu však nezodpovedá obsahu
administratívneho spisu tak v označení čísla zápisnice, ako aj v jeho konštatovaní, že v uvedenej
zápisnici „účastník konania uviedol, že k dôvodom na opustenie krajiny sa už vyjadril v Zápisnici o podaní
vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
č. p.: PPZ-HCP-SO14-P-015/2018.“)

5. Ďalej žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia z 03.10.2018 vzhľadom na zistenia
v administratívnom konaní uviedol, že „pretože účastník konania doposiaľ nedisponuje vlastnými
dokladmi, ani povolením na pobyt a zdržiava sa na území Slovenska neoprávnene, podľa zákona o
pobyte cudzincov sa umiestňuje do zariadenia Ú. G.Y. X. G. Q. E. D., kde mu bude vybavený náhradný
cestovný doklad pre výkon administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu účastníka konania.“

6. Citujúc ustanovenia § 82 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
žalovaný ďalej poukázal na vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-SO14-299-012/2018-ZAV z 03.10.2018
o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorým bol
žalobcovi okrem iného zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 3 roky, a to s vylúčením
odkladného účinku odvolania proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení podľa § 55 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

7. Žalovaný ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19.10.2010 a uviedol,
že konanie o zaistení osoby a konanie o administratívnom vyhostení sú síce samostatné konania, ale
„v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované.“

8. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu bolo zamerané aj na posúdenie otázky
alternatívy zaistenia s poukazom na § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom žalovaný
konštatoval, že žalobca, ako účastník konania, nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte
cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona o pobyte
cudzincov. Žalobca zároveň podľa žalovaného nevedel preukázať zabezpečenie ubytovania na území
Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje finančnými prostriedkami potrebnými na jeho záruku podľa
§ 89 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že „finančné
prostriedky, ktoré má pri sebe, nemôže použiť na účel ubytovania, pretože nemá doklad totožnosti, na
základe ktorého by ho ubytovateľ zaevidoval pre potrebu kontroly a daňového úradu. U menovaného
trvá riziko úteku, pretože ako sám uviedol, unikal a skrýval sa pred hliadkami už pri prechode hranice,
na Slovensku nemá žiadne rodinné, ani iné väzby a jeho cieľom je dostať sa do V., z uvedeného dôvodu
nežiada na Slovensku o udelenie azylu.“

9. Žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne
potrebný, najviac do 03.01.2019, pričom konštatoval, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom
zhodnotení osoby účastníka konania, ako aj informácií poskytnutých správnemu orgánu Ú. G. X.
D., ktorý vychádza zo svojej aplikačnej praxe. V tejto súvislosti poukázal aj na znenie § 90 ods. 1
písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podrobne sa v danej časti odôvodnenia
rozhodnutia žalovaný ďalej venoval právnym kritériám pre posúdenie možnosti a dĺžky zaistenia na účel



administratívneho vyhostenia účastníka konania, ako významného zásahu do osobnej slobody zaistenej
osoby.

10. Závery administratívneho konania v preskúmavanom rozhodnutí o zaistení žalobcu podľa § 88 ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z 03.10.2018 žalovaný formuloval nasledovne:

„Na základe šetrení ako aj listinných dôkazov správny orgán dospel k záveru, že zaistením nie sú
porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu, no prepustenie by znamenalo
ohrozenie rešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza. Na
základe vyššie uvedeného má správny orgán za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne
odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania. Teda je preukázaná zákonnosť zaistenia
účastníka konania.
Dokazovaním a na základe získaných podkladov správny orgán považuje za preukázané, že sú splnené
podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože zaistenie je
potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Správny orgán
rozhodol o zaistení účastníka konania z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, mohlo by dôjsť
k jeho úteku a jeho pobyt by nebol známy.
Správny orgán postupoval v konaní o zaistení v úzkej súčinnosti s účastníkom konania a bola mu vždy
daná príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladom
rozhodnutia o zaistení a uplatniť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Účastníkovi konania bola
poskytnutí pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu.
Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že je potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov. Z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.“

II.
Správna žaloba

11. Obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia z 15.10.2018, podanej v mene žalobcu Centrom právnej
pomoci, Kancelária Košice v zákonom stanovenej lehote (§ 225 ods. 1 SSP), bolo vyjadrenie nesúhlasu
s preskúmavaným rozhodnutím v celom jeho rozsahu z dôvodu, že „vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne
odôvodnené, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.“ Centrum právnej pomoci ďalej v žalobe poukázalo
na dikciu § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, obsah ustanovení § 81 ods. 1, 2, 4 zákona
o pobyte cudzincov zvýrazňujúc obsah ustanovenia § 81 ods. 3 uvedeného zákona, podľa ktorého
osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojim konaním ohrozuje
bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia
podľa odsekov 1 a 2. Ďalej právny zástupca žalobcu poukázal na znenie článku 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru a článku 15 ods. 1 druhá veta tzv. Návratovej smernice vo vzťahu k zabezpečeniu práva na
slobodu a osobnú bezpečnosť a požadovanú čo najkratšiu dobu zaistenia.

12. Poukazujúc na obsah výpovede žalobcu pred orgánom verejnej správy, v ktorej žalobca uviedol,
že sa narodil vo V., jeho rodičia boli O. národnosti a vo veku približne dvoch rokov sa s otcom
presťahoval do C., neskôr na A., pričom doposiaľ nemá štátnu príslušnosť ku žiadnemu štátu a na
A. „tolerovali“ jeho pobyt ako osoby bez štátnej príslušnosti, právny zástupca žalobcu poukázal na
nesúlad výrokovej časti napadnutého rozhodnutia o zaistení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Kým vo výroku rozhodnutia o zaistení žalobcu z 03.10.2018 žalovaný uviedol, že žalobcu zaisťuje
na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania vedenom pod č. PPZ-
HCP-SO14-299-112/2018-ZAV z 03.10.2018, ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený na
územie A., v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení žalovaný konštatoval vyhostenie žalobcu
do krajiny pôvodu, respektíve domovského štátu. Rovnaký nedostatok sa podľa zástupcu žalobcu
vyskytuje aj v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu. Z uvedených nezrovnalostí,
ako aj z ďalších vytýkaných nedostatkov pri identifikácii žalobcu (štátna príslušnosť „neuvádza“ v
rozhodnutí o zaistení, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nachádzajúci sa údaj „bez štátnej
príslušnosti“), právny zástupca žalobcu vyvodil potrebu nasledovnej žalobnej námietky:



„V predmetnej veci sa teda zjavne jedná o cudzinca bez štátnej príslušnosti, resp. žalovaný v
odôvodnení rozhodnutia nespochybňuje túto skutočnosť, a preto bolo povinnosťou žalovaného aplikovať
na prejednávanú vec citované ustanovenie § 81 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, čo však nespravil
a tým vec nesprávne právne posúdil. V zmysle citovaného ustanovenia osobu bez štátnej príslušnosti
možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2. Tieto
skutočnosti neboli v konaní pred žalovaným zistené či inak preukázané, a preto neboli splnené zákonné
podmienky pre administratívne vyhostenie žalobcu ako osoby bez štátnej príslušnosti v zmysle § 81 ods.
3 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec taktiež nesprávne právne posúdil.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného vykazuje zároveň prvky zmätočnosti a nepreskúmateľnosti aj vo
vzťahu ku krajine, kam mieni žalobcu vyhostiť. Výrokom s deklarovaným vyhostením na územie A.
nekorešpondujú ani odôvodnenie ani rozhodnutia o zaistení ani rozhodnutie o vyhostení, kde sa
uvádzajú iba krajina pôvodu resp. domovská krajina, ktorou nie je v predmetnej veci žalobcu A.. Žalobca
síce potvrdil, že na A. žil posledných 6 rokov, avšak nie je krajinou jeho pôvodu či domovským štátom.
Ani v kontexte oboch týchto správnych rozhodnutí, resp. výrokov a ich odôvodnení nie je možné ustáliť,
kam má byť žalobca vyhostený, a teda ani nie je možné skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, ba
dokonca ani prekážky vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona o pobyte cudzincov. Navyše
žalovaný síce v oboch rozhodnutiach tvrdí, že sa zaoberal prekážkami vyhostenia v zmysle zákona
o pobyte cudzincov, no z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani z rozhodnutia o vyhostení nie
je zistiteľné a tým ani súdne preskúmateľné, vo vzťahu ku konkrétne ktorej krajine tak spravil. A. či
konkrétne akému domovskému štátu žalobcu.“

13. Ďalšou žalobnou námietkou v žalobe z 15.10.2018 bolo konštatovanie, že v predmetnej veci je
podľa právneho zástupcu žalobcu zaistenie žalobcu neúčelné a neefektívne, pretože žalobcu nemožno
vyhostiť na územie A., ani do inej krajiny pre právne a faktické prekážky. V tejto súvislosti poukázal
na úradnú zápisnicu zo schôdze pomocníkov hraničného splnomocnenca zo dňa 03.10.2018, ktorá je
súčasťou administratívneho spisu a z ktorej vyplýva, že vo veci žalobcu neboli nájdené stopy po narušení
hranice a ukrajinská strana preto nepotvrdila narušenie hranice v príslušnom úseku, keďže osoba bola
zadržaná cca 6 km od štátnej hranice. Uvedené možno podľa názoru zástupcu žalobcu jednoznačne
považovať za nesúhlas A. strany prijať žalobcu späť na svoje územie. Reálny predpoklad na odsun
žalobcu na územie A. preto podľa obsahu žaloby neexistuje. Žalovaný sa s týmto listinným dôkazom v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijako nevysporiadal. Podľa predmetnej žalobne námietky bolo
povinnosťou žalovaného v konaní, aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení, sa zaoberať
skutočnou účelnosťou a efektívnosťou zaistenia žalobcu, pričom formálne a neúčelné zaistenie považuje
právny zástupca žalobcu za rozpor s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s rozhodovacou praxou
NS SR, ÚS SR a ESĽP. V nadväznosti na uvedené konštatovanie právny zástupca žalobcu poukázal
aj na obsah nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 z 19.10.2010, ako aj na relevantnú
judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudky NS SR č. k. 1Sza/8/2015, 1Sža/31/2014, 1Sza/7/2016,
9Sža/23/2010), ako aj na rozhodnutie NSS ČR č. k. 7 As 79/2010-150 z 23.11.2011, zvýrazňujúc
pritom potrebu skúmania skutočností tvoriacich prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu
vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení
zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Zhrnúc citovanú judikatúru
právny zástupca žalobcu namietal, že „v prejednávanej veci existujú faktické prekážky vyhostenia
žalobcu na územie A. spočívajúce v nevôli A. prijať žalobcu späť na svoje územie, ako aj právne prekážky
jeho vyhostenia spočívajúce v neexistencii zákonných podmienok, za ktorých je možné vyhostenie
osoby bez štátnej príslušnosti. Účel zaistenia žalobcu deklarovaný výrokom napadnutého rozhodnutia
o jeho zaistení, ako aj rozhodnutím o administratívnom vyhostení odpadol, resp. nebol daný už ku dňu
03.10.2018.“

14. V súvislosti s existenciou rozhodnutia o administratívnom vyhostení (rozhodnutie žalovaného č. PPZ-
HCP-SO14-299-012/2018-ZAV z 03.10.2018 - poznámka súdu) zástupca žalobcu argumentoval tým,
že „nechce napadnúť rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pretože je presvedčený, že vyhostenie
na A. nie je možné zrealizovať pre neochotu A. prijať ho a pre jeho bezštátnosť. Nikdy však podľa
jeho slov neprejavil súhlas vrátiť sa na A., ako to nesprávne tvrdí žalovaný na strane 5. rozhodnutia o
administratívnom vyhostení. Chce vo V. požiadať o azyl.“



15. Obsahom ďalej žalobnej námietky bolo tvrdenie o nenáležitom odôvodnení (bez rešpektovania
individuálneho princípu prejednávania veci) dĺžky stanovenej doby zaistenia žalobcu. V zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podľa obsahu žaloby podstatnou
vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou
inštitútu zaistenia. Právny zástupca žalobcu vytýkal žalovanému správnemu orgánu, že ak rozhodol
o zaistení žalobcu do 03.01.2019, v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neozrejmil svoju
právnu úvahu, prečo pristúpil k zaisteniu žalobcu na dobu troch mesiacov, keď už dňa 03.10.2018 na
pohraničnej schôdzke bolo zrejmé, že A. odmietla potvrdiť narušenie vonkajšej hranice žalobcom v
skúmanom úseku a teda reálny predpoklad na jeho odovzdanie na územie A. v zmysle readmisnej
dohody medzi EÚ a A. (na ktorú zrejme odkazuje žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia)
neexistuje. Nie je taktiež zrejmé, vo vzťahu ku ktorej krajine mieni žalovaný, respektíve zariadenie pre
cudzincov realizovať úkony smerujúce k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu a či vôbec.
Z tohto dôvodu nie je ani možné preskúmať správnosť stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobcu.
V tejto súvislosti bola obsahom žaloby aj námietka, podľa ktorej žalovaný neuviedol ani to, ktorý
zastupiteľský úrad ktorého štátu požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobcovi, keď
ho aj on samotný identifikoval ako osobu bez štátnej príslušnosti. Právny zástupca žalobcu v absencii
uvedenej argumentácie vzhliadol nedostatky riadneho odôvodnenia administratívneho rozhodnutia,
poukazujúc pritom na judikatúru správnych súdov a konštatujúc, že takéto nedostatky „nemôžu byť
konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani
súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty
žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého
postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje
rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v
agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.“

16. Vychádzajúc z hore uvedených žalobných námietok žalobca navrhol zrušiť preskúmavané
rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu z 03.10.2018, nariadiť, aby bol žalobca bezodkladne
prepustený zo zaistenia a zaviať žalovaného k náhrade trov súdneho preskúmavacieho konania.
Zároveň vyjadril súhlas s prejednaním veci v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu.

III.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

17. V písomnom vyjadrení z 21.10.2018 sa žalovaný vyjadril k jednotlivým námietkam tak, že zotrval
na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej vo výrokovej časti a v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia z 03.10.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

18. K námietke vytýkajúcej žalovanému nesúlad výrokovej časti a odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia pri označení krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, krajiny pôvodu žalobcu a s
tým súvisiacou otázkou vytýkanej nemožnosti administratívneho vyhostenia, žalovaný argumentoval
nasledovne:

„Správny orgán sa v dostatočnej miere zaoberal otázkou účelnosti a efektivity ako aj dôvodmi zaistenia.
Pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo záverov  nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS
147/2013-50 v ktorom je okrem iného v bode III., ods. 7.2 uvedené, že sám dohovor predpokladá, že
osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostene nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo
právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže
skutočne k vyhosteniu viesť. Ďalej vychádzal aj z ods. 7.3 uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, kde sa okrem iného hovorí, že z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len
jedného orgánu, resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných
konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Takéto konania sa realizujú
v Ú. G. X. D.M., kde bol žalobca umiestnený za týmto účelom (rozposlanie jeho daktyloskopického
materiálu do štátov tzv. Prumského dohovoru, fotografia tváre žalobcu na Interpol a zaslanie žiadosti
na V. veľvyslanectvo).
Žalovaný zobral v úvahu konanie žalobcu podľa článku 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku
1951. V zmienenom článku sa hovorí, že zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný
vstup, alebo prítomnosť na území štátu  takých utečencov, ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich
život, alebo sloboda boli ohrozené v zmysle čl. 1, vstúpia, alebo sú prítomní na území daného štátu bez



povolenia, za predpokladu, že sa sami prihlásia bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný
vstup, alebo prítomnosť na území daného štátu. Žalobca v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa
§ 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov číslo PPZ-HCP-
SO14-300-005/2018-ZAV popísal trasu svojej cesty z A. až po zadržanie na území Slovenskej republiky.
Dôležité pre rozhodovanie bolo jeho konanie pri neoprávnenom prekročení Vonkajšej hranice, kde ako
uviedol v zápisnici najprv utekal a potom sa skrýval pred oprávnenými orgánmi ochrany Vonkajšej
hranice.“

19. K posúdeniu otázok súvisiacich s existenciou prekážok vyhostenia uvádzaných v žalobe na územie
A., žalovaný k obsahu žaloby uviedol:
„Správny orgán preskúmal všetky dôležité skutočnosti a má za to, že vrátením účastníka konania na
územie A. mu nehrozí mučenie, kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako
nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej
sociálnej skupine. Taktiež účastník konania vo svojej výpovedi neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by
ho neumožňovali vrátiť na územie A..
Správny orgán vychádzal aj z toho, že A. ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať
nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto Dohodou nie
sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva, členských štátov Európskej únie a A. vyplývajúce zo
Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10. decembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov,
najmä z Európskeho dohovoru zo 4. novembra 1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z
Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla 1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31. januára 1967,
z Medzinárodného dohovoru Organizácie Spojených národov o občianskych a politických právach z 19.
decembra 1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb.
Žalovaný má za to, že účel zaistenia žalobcu naďalej trvá, pretože pracovná schôdzka zástupcov
hraničných splnomocnencov A. a Slovenskej republiky sa uskutočnilo dňa XX.XX.XXXX pri Y. XXX a
naďalej trvá, kde z pracovného stretnutia vyplynulo, že obe strany budú pokračovať v šetrení daného
prípadu. A. strana sa vyjadrila, že v prípade získania ďalších relevantných dôkazov najmä potvrdenie
totožnosti a štátnej príslušnosti žalobcu ho bezodkladne príjme v rámci readmisnej dohody na svoje
územie aj keď nepotvrdila, stopy po žalobcovi v tomto úseku Vonkajšej hranice, avšak veci, ktoré boli
nájdené u žalobcu (K. - potvrdenie oprávnených orgánov A. o legálnosti pobytu žalobcu) a samotná jeho
výpoveď, že na A. žil 6 rokov sú nepochybné.“

20. K obsahu námietky vytýkajúcej žalovanému správnemu orgánu nedostatočné a nenáležité
odôvodnenie dĺžky stanovenej doby zaistenia žalobcu a skutočnosti, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentujú údaje, vo vzťahu ku ktorému zastupiteľskému úradu, ktorého štátu bude žalovaný
žiadať o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobcovi, žalovaný argumentoval nasledovne:

„Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 03.01.2019. Dobu zaistenia stanovil správny orgán po dôkladnom
zhodnotení osoby účastníka konania, ako aj z informácií poskytnutých správnemu orgánu Ú. G. X. D.,
ktorý vychádza zo svojej aplikačnej praxe.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, ktorý je podľa § 90 ods.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania. Presnú
dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne
z aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného
patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený
návrat účastníka konania týka ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.
Správny orgán má na zreteli, že akékoľvek zaistenie žalobcu musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy,
pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže,
že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať
alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba
musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES). V takom prípade pominutia
účelu zaistenia, žalobcu správny orgán prepustí.
K poslednému odseku 3. námietky žalovaný uvádza, že žalobcu identifikoval bez štátnej príslušnosti
len na základe jeho výpovede a pre krátkosť času nemohol verifikovať tento údaj u kompetentných



orgánov a preto pristúpil k zaisteniu žalobcu a umiestneniu v Ú. D. za účelom zistenia totožnosti a štátnej
príslušnosti a následnej žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu.“

21. Žalovaný správny orgán navrhol „rozhodnutie žalovaného zo dňa 03.10.2018 pod č.: PPZ-HCP-
SO14-300-006/2018-ZAV potvrdiť.“

IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu

22. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 - § 230 SSP)
preskúmal rozhodnutie žalovaného z 03.10.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov (označené v administratívnom spise žalovaného po oprave čísla konania pod číslom
PPZ-HCP-SO14-300-007/2018-ZAV), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a
to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/
SSP), ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 6 SSP a dospel k záveru o
potrebe zrušenia preskúmavaného administratívneho rozhodnutia z dôvodov uvedených v ustanovení §
230 ods. 1 písm. c) SSP a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému. Správny súd sa však nestotožnil s
obsahom žalobných námietok uvedených v správnej žalobe vo veci zaistenia z 15.10.2018, konštatujúc,
že ani jedna zo vznesených žalobných námietok nebola podľa názoru správneho súdu dôvodom pre
vyhovenie správnej žalobe postupom podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP, teda zrušením napadnutého
rozhodnutia o zaistení pri súčasnom nariadení žalovanému bezodkladného prepustenia žalobcu zo
zaistenia.

23. Vychádzajúc z obsahu výrokovej časti tohto rozsudku bolo povinnosťou správneho súdu v prvom
rade formulovať právne závery vyplývajúce z obsahu administratívneho a súdneho preskúmavacieho
konania ktoré viedli súd k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia, a to procesným postupom podľa §
134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 6 SSP. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d) SSP. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach
o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. Ustanovenia § 134
ods. 2 písm. a) až f) SSP predstavujú výnimku z takzvanej dispozičnej právnej zásady, ktorou je
ovládané správne súdnictvo a ktorá má svoje procesné vyjadrenie v ustanovení § 134 ods. 1 SSP,
podľa ktorého správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Právna úprava konania vo veciach zaistenia podľa § 221 - § 230 SSP neobsahuje ustanovenie, ktoré by
vylučovalo aplikáciu IV. hlavy SSP, do ktorej je systematicky začlenené aj ustanovenie § 134 ods. 2 SSP
reprezentujúce v správnom súdnictve aplikáciu právnej zásady oficiality. Pri rešpektovaní tejto procesno-
právnej zásady je dané procesné oprávnenie správneho súdu reagovať aj nad rámec vznesených
žalobných námietok uvedených v správnej žalobe na nedostatky administratívneho rozhodnutia, ktoré
predstavujú jeho právnu neudržateľnosť v súdnom preskúmavacom konaní a potrebu jeho zrušenia a
vrátenia veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Ide okrem iného o všeobecné právne
požiadavky na právnu kvalitu administratívneho rozhodnutia a jeho súlad s obsahom administratívneho
konania a tým aj s obsahom administratívneho spisu.

24. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaného z 03.10.2018 v časti Odôvodnenie na strane 2.
rozhodnutia sa nachádza nasledovné konštatovanie:

„V rámci konania bola na OHK PZ Ubľa podľa § 22 zákona o správnom konaní, za prítomnosti tlmočníka
z jazyka Ukrajinského do slovenského a naopak, dňa 02.10.2018 spísaná s účastníkom zápisnica
o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-SO14-299-011/2018-ZAV. V uvedenej zápisnici účastník konania
uviedol, že k dôvodom na opustenie krajiny sa už vyjadril v zápisnici o podaní vysvetlenia podľa § 17
ods. 1 NRSR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov č. p.: PPZ-HCP-SO14-
P-015/2018.“

25. Dôvody preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu uvedené v predchádzajúcom bode
odôvodnenia tohto rozsudku však nemajú žiadnu oporu v administratívnom spise. Nachádza sa v
ňom Zápisnica o vyjadrení účastníka konania z 02.10.2018 č. PPZ-HCP-SO14-300-005/2018-ZAV
(teda nie Zápisnica o podaní vysvetlenia č. PPZ-HCP-SO14-299-011/2018-ZAV) a obsahom zápisnice
nachádzajúcej sa v administratívnom spise z 02.10.2018 nie je žiadne tvrdenie účastníka konania
(žalobcu), podľa ktorého by mal uviesť, že k dôvodom na opustenie krajiny sa už vyjadril v zápisnici o



podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. v platnom znení. Navyše žiadna takáto
zápisnica (č.p.: PPZ-HCP-SO14-P-015/2018) sa nenachádza v administratívnom spise žalovaného v
danej preskúmavanej právnej veci.

26. Predmetný nesúlad obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného z 03.10.2018 (ktorého samotné
číslo konania žalovaný dodatočne opravil oproti pôvodnému označeniu rozhodnutia zámenou čísla
006 na číslo 007 v celkovom označení rozhodnutia) nie je iba formálno-právneho charakteru, pretože
má hmatateľný materiálno-právny dopad na preskúmavané rozhodnutie o zaistení žalobcu, a to pri
rešpektovaní zákonnej požiadavky na obsahovo správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
korešpondujúce s obsahom administratívneho spisu. Bolo totiž povinnosťou žalovaného podrobne
sa zaoberať argumentáciou uvedenou v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania (žalobcu) č. PPZ-
HCP-SO14-300-005/2018-ZAV z 02.10.2018 spísanej za prítomnosti pribratej tlmočníčky, a to vo
vzťahu k všetkým relevantným vyjadreniam žalobcu k položeným otázkam pod číslom 1 až 24, ich
právnou analýzou a teda uvedením rozhodujúcich právnych záverov reagujúcich na skutkové zistenia
týkajúce sa prechodu žalobcu z A. na Slovensko nelegálnym spôsobom, neexistenciou cestovného
dokladu alebo iného dokladu totožnosti a ďalších právne významných skutočnostiach pre daný predmet
administratívneho konania (zaistenie účastníka konania na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom
vyhostení).

27. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zároveň zistil, že jeho súčasťou je
aj rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO14-300-015/2018-ZAV (pôvodne označené iným číslom
konania) z 03.10.2018 o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov a § 82 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona a zároveň o jeho administratívnom vyhostení podľa
§ 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Výroková časť preskúmavaného rozhodnutia o zaistení
žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov však obsahuje nesprávne označenie
rozhodnutia o administratívnom vyhostení z 03.10.2018 uvedením nesprávneho čísla rozhodnutia. Aj
uvedená nesprávnosť označenia a nedôslednosť postupu žalovaného nie je z pohľadu správneho
súdu okolnosťou, ktorú by mohol súd ponechať bez povšimnutia bez právnych následkov na výsledok
súdneho preskúmavacieho konania. Súd pritom predovšetkým zdôrazňuje, že konanie vo veciach
zaistenia podľa Správneho súdneho poriadku je špecifickým typom konania, ktorého základným
obsahovým rámcom je prísna kontrola dodržiavania hmotno-právnych a procesno-právnych podmienok
zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov. Predovšetkým článok 5 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého
má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov
uvedených v uvedenom Dohovore (článok 5 ods. 1 písm. a/ až f/) a ďalšie medzinárodnoprávne záväzky,
ktorými je Slovenská republika viazaná, sú výrazným právnym imperatívom pre postup orgánov verejnej
správy v danej právnej agende, zahrňujúcim požiadavku na presnosť, dôslednosť a správnu formuláciu
dôvodov administratívneho rozhodnutia vyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu.

28. Vychádzajúc z hore uvedenej právnej argumentácie správny súd konštatuje, že žalovaný pri
formulovaní výroku a dôvodov preskúmavaného rozhodnutia nepostupoval dôsledne a preto správny
súd takéto rozhodnutie so zistenými vadami vo výrokovej časti, aj v odôvodnení rozhodnutia, nemohol
ponechať v platnosti.

29. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného odstrániť vytýkané obsahové vady rozhodnutia z
03.10.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, tak, ako sú uvedené
v bodoch 24 až 27 odôvodnenia tohto rozsudku.

30. Pokiaľ ide o obsah žalobných námietok uvedených v žalobe z 15.10.2018, správny súd uvádza, že
žiadna zo žalobných námietok uvádzaných v žalobe z 15.10.2018 nemala podľa jeho právneho názoru
vzhľadom na obsah administratívneho spisu žalovaného a ním formulované dôvody preskúmavaného
rozhodnutia právny potenciál pre zrušenie rozhodnutia o zaistení z 03.10.2018, pri aplikácii žalobcom
požadovaných právnych dôvodov uvedených v § 230 ods. 1 písm. a) SSP, podľa ktorého ak správny
súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy
veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu
zo zaistenia. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného totiž napriek svojim odstrániteľným vadám
obsahovalo základné východiskové právne hodnotenie preskúmavanej právnej veci, ktoré neodporovalo
skutkovým zisteniam vyplývajúcim z obsahu administratívneho spisu a znamenalo v konečnom dôsledku



obhájenie nevyhnutnosti zaistenia žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

31. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je aj Zápisnica o
vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-SO14-300-005/2018-ZAV z 02.10.2018, žalobca v prítomnosti
tlmočníčky dal odpovede na otázky súvisiace s jeho nelegálnym pobytom na území Slovenskej republiky.
Žalobca okrem iného odpovedal, že nemá pri sebe doklad totožnosti, nevie sa vyjadriť k dokladom F. N.
Č..: XXXXXX a medzinárodný vodičský preukaz č.: W. s jeho fotografiami, ktoré nie sú pravé, nechce
informovať „moje úrady“ o tom, že sa nachádza na Slovensku, A. opustil preto, lebo chce ísť do V. atď..
Na jednu z ďalších otázok príslušníka polície v zápisnici z 02.10.2018 žalobca odpovedal, že sa narodil
vo V., ako dvojročného ho otec vzal do O., kde údajne žil celý život. Posledných šesť rokov žil na A.,
kde aj pracoval. Z A., z mesta T., vycestoval pred dvoma dňami autobusom do mesta A.. Z A. cestoval
do C. J., z A. na Slovensko prešiel lesom včera (XX.XX.XXXX - poznámka súdu) v noci. Na ďalšiu z
otázok žalobca uviedol, že vie, že na prechod štátnej hranice potrebuje cestovný doklad a vízum a preto
išiel mimo hraničný prechod.

32. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

33. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a predovšetkým zo základných informácií, ktoré
v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia mal žalovaný správny orgán k dispozícii v rámci
administratívneho konania, súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie žalovaného najmä z toho pohľadu,
či vznesené žalobné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

34. Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným
pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným
predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

35. Podľa § 88 ods. 4, prvá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

36. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

37. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

38. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody, okrem nasledujúcich prípadov... f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha
konanie o vyhostenie alebo vydanie.

39. Pokiaľ ide o námietku žalobcu vytýkajúcu žalovanému nesprávne právne posúdenie veci, a to
predovšetkým v súvislosti s jeho údajnou nevyhostiteľnosťou na územie A. z dôvodov uvedených v
správnej žalobe, správny súd uvádza, že právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení správny súd vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej
právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti súd
uvádza, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe
rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnom konaní,
v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou pre uplatnenie tohto ustanovenie
je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia. Pri tomto dôvode
zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko
vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia.

40. Z obsahu žaloby vyplýva, že rozhodnutie žalovaného z 03.10.2018 o administratívnom vyhostení
žalobcu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nebolo napadnuté odvolaním žalobcu
a nadobudlo právoplatnosť.



41. V danej právnej súvislosti súd poukazuje na obsah rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
264/09-81 z 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve
odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie
podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon
administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej
dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto
pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné
tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody... Podľa
ústavného súdu obmedzenie slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je
úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa zaistenia, padne v inom konaní, súd nemôže ani pri
rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.“

42. Pri akceptovaní platnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone o pobyte cudzincov a vychádzajúc z
relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu SR k danej právnej
problematike sa správny súd nestotožnil s námietkou údajnej nevyhostiteľnosti žalobcu konkretizovanou
v žalobe z 15.10.2018. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsah a charakter základných informácií,
ktoré mal žalovaný správny orgán v čase zadržania žalobcu a na skutočnosť, že z vykonaného
dokazovania nemožno vyvodiť záver o odmietavom postoji A. prijať žalobcu späť na svoje územie
tak, ako to uvádza zástupca žalobcu. Správny súd sa v tejto súvislosti stotožnil s obsahom vyjadrenia
žalovaného k danej žalobnej námietke, podľa obsahu ktorého „účel zaistenia žalobcu naďalej trvá,
pretože pracovná schôdzka zástupcov hraničných splnomocnencov A. a Slovenskej republiky sa
uskutočnila dňa XX.XX.XXXX pri Y. XXX a naďalej trvá, kde z pracovného stretnutia vyplynulo, že obe
strany budú pokračovať v šetrení daného prípadu. Ukrajinská strana sa vyjadrila, že v prípade získania
ďalších relevantných dôkazov, najmä potvrdenie totožnosti a štátnej príslušnosti žalobcu ho bezodkladne
príjme v rámci readmisnej dohody na svoje územie, aj keď nepotvrdila stopy po žalobcovi v tomto úseku
Vonkajšej hranice, avšak veci, ktoré boli nájdené u žalobcu (K. - potvrdenie oprávnených orgánov A. o
legálnosti pobytu žalobcu a samotná jeho výpoveď, že na A. žil šesť rokov, sú nepochybné.“

43. Súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veciach zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a uvádza,
že žalovaný správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení povinný predovšetkým skúmať, či zaistením
osoby bol naplnený účel, ktorý vyplýva z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení
nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Takéto
právne závery možno vyvodiť aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Szak/6/2018 z
01.02.2018, v ktorom sa okrem iného konštatuje: „Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia
o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. preukázanie existencie
rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať
dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru
policajného zaistenia.“ Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí v rámci právneho
hodnotenia dôvodov kasačnej sťažnosti v právnej veci administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že „kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to,
že rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa je aj v súčasnosti vykonateľné a sťažovateľ
sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene a bez cestovného dokladu, preto bolo
nevyhnutné jeho zaistenie na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Sťažovateľ bez toho, aby
disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti, sa pohyboval na území Slovenskej
republiky. V takýchto prípadoch je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti na ochrane verejného
poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti
uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť...“

44. Pokiaľ je žalovanému vytýkaný nesúlad výrokovej časti rozhodnutia o zaistení z 03.10.2018,
kde je uvedený ako účel zaistenia jeho vrátenie „podľa medzinárodnej zmluvy“ a v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení z 03.10.2018 obsahujúcom vo výrokovej časti konštatovanie o
administratívnom vyhostení „z územia Slovenskej republiky na územie A.“, správny súd poukazuje na
znenie § 77 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa
uvedenie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Zákonodarca
v danom ustanovení teda upravil možné náležitosti výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom



vyhostení, pričom zároveň pripúšťa možnosť neurčenia krajiny vyhostenia. Správny súd v danom
postupe žalovaného nevzhliadol nezákonný postup.

45. Žalovaný správny orgán sa v preskúmavanom rozhodnutí zaoberal aj otázkou stanovenej dĺžky
zaistenia, citujúc zároveň ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov obsahujúce jeho
povinnosť skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania. Ani v uvedenom postupe žalovaného
neboli podľa zistení správneho súdu preukázané znaky nezákonnosti.

46. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov správny súd vo veci rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, ktorej súčasťou je aj výrok o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, v ktorej sa žalobca domáhal právneho postupu podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP,
teda pri zrušení napadnutého rozhodnutia aj nariadenia žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo
zaistenia.

47. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže rozhodnutie žalovaného bolo zrušené z
iných právnych dôvodov, než na základe námietok uvedených v správnej žalobe z 15.10.2018.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.



Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.