Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/2/2015 z 27. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. januára 2016, sp. zn. 14Cob/2/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5312202797.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/2/2015 | ECLI:SK:KSZA:2016:5312202797.2 | 2016-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 151 ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 4 OSP, § 212 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a83ca07d-7bec-42e3-afd1-12a3a36d0209 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5312202797.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/2/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312202797
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312202797.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
SAKSON P+V, s.r.o., so sídlom 023 53 Staškov 805, IČO: 36 406 341, zastúpeného právnym zástupcom
Mgr. Michalom Durajom, advokátom, so sídlom J. XXXX, XXX XX M., proti žalovanému: VIA-CESTY,
s.r.o., so sídlom 023 01 Oščadnica 1180, IČO: 36 382 558, zastúpenému právnym zástupcom JUDr.
Václavom Jaroščiakom, advokátom, so sídlom E. S. XX, XXX XX W., v konaní o zaplatenie 106,19 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Čadci č.k. 5Cb/7/2012-99 zo
dňa 07.08.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Čadci č.k. 5Cb/7/2012-99 zo dňa 07.08.2014 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 373 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ), § 380 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
zák. č. 40/1954 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 265 OBZ, § 566 OBZ okresný súd žalobu zamietol. V
odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že rozsudkom č.k. 5Cb/7/2012-60 zo dňa
20.12.2012 Okresný súd Čadca žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie
a Krajský súd v Žiline rozsudok okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že z
odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako právne súd posúdil žalobcom uplatnený nárok, teda podľa akej
právnej normy vec posúdil. Okresný súd podľa krajského súdu nedostatočným spôsobom odôvodnil
závery, pre ktoré považoval za rozhodujúce vyhodnocovanie povinnosti žalobcu podľa mandátnej
zmluvy vo vzťahu k žalobcom uplatnenej pohľadávke žalobou. Rozhodnutie okresného súdu považoval
odvolací súd za nepreskúmateľné a v ďalšom konaní nariadil okresnému súdu opätovne zaoberať
sa a dôsledne kvalifikovať nárok žalobcu, posudzované skutočnosti a úvahy odôvodniť, tak aby bol
vytvorený dostatočný priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu. Uložil okresnému súdu, aby
opätovne vyhodnocoval obranu žalovaného. Vo väzbe na následné zistenia, ako aj relevanciu tieto
závery vyhodnotí vo vzťahu k navrhovanému žalobcom uloženiu povinnosti žalovanému zaplatiť 106,19
Eur s príslušenstvom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zo spisu sp.zn. 10Cb/18/2012 (pred
podaním odporu sp.zn. 5Rob/2/2012) zistil, že dňa 20.1.2012 podal žalobca SAKSON P+V s.r.o.



právne zastúpený Mgr. Michalom Durajom návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy
330,50 Eur, na základe vykonaných dopravných služieb, ktoré boli vyfakturované faktúrou č. 2011172
zo dňa 17.10.2011 splatnou 31.10.2011 na sumu 330,50 Eur. Žalobca dňa 16.12.2011 predžalobnou
výzvou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaný na výzvu nereagoval. V danej veci
splnomocnil splnomocniteľ SAKSON P+V s.r.o. splnomocnenca F.E.R.T. s.r.o. na základe plnej moci
zo dňa 16.12.2011 na všetky úkony spojené s vymáhaním a uplatnením pohľadávky vo vzťahu medzi
mandantom a dlžníkom VIA CESTY s.r.o. Oščadnica vo výške istiny 330,50 Eur s príslušenstvom.
F.E.R.T. s.r.o. na základe plnej moci zo dňa 20.1.2012 splnomocnil advokáta Mgr. Michala Duraja
na zastupovanie v konaní o vymoženie pohľadávky od VIA CESTY s.r.o. Okresný súd Čadca v
tomto konaní vydal dňa 14.5.2012 platobný rozkaz sp.zn. „5Rob/2/2012, ktorým zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi istinu 330,50 Eur s príslušenstvom a trovami konania. Proti uvedenému platobnému
rozkazu podal dňa 12.6.2012 žalovaný odpor, v ktorom namietal, že návrh bol podaný advokátom Mgr.
Michalom Durajom, ktorý bol splnomocnený na zastupovanie spoločnosti F.E.R.T. s.r.o. a nie samotným
žalobcom. Toto splnomocnenie je v rozpore s § 24 OSP a neplatné pre zastupovanie pred súdom
a následné splnomocnenie advokáta spoločnosťou F.E.R.T. s.r.o. Platobným rozkazom boli priznané
aj trovy konania. Ak by však bolo platné zastupovanie žalobcu spoločnosťou F.E.R.T. s.r.o., bolo by
priznanie trov konania za právne zastupovanie inou osobou ako advokáta v rozpore so zákonom.
Žalovaný splnil svoj záväzok v tomto konaní pravdepodobne najneskoršie dňom 11.2.2012, nakoľko
platba z účtu žalovaného bola odpísaná dňa 10.2.2012 a žalobca mal na tento skutkový stav reagovať
vykonaním zodpovedajúceho procesného úkonu. Podaný návrh na začatie konania podala neoprávnená
osoba, a preto navrhuje tento návrh zamietnuť. Na základe tohto vyjadrenia podaním zo dňa 4.7.2012
zobral žalobca návrh v časti o zaplatenie sumy 330,50 Eur späť a žiadal zaplatiť len 9% úrok z omeškania
ročne zo sumy 330,50 Eur od 1.11.2011 do 13.2.2011 v sume 8,40 Eur, nahradiť trovy konania a trovy
právneho zastúpenia.“

Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že žalobca ako mandant uzatvoril s
mandatárom, spoločnosťou F.E.R.T., s.r.o., dňa 30. 9. 2011 mandátnu zmluvu číslo MZ v. 01_0911_26,
na základe ktorej sa zaviazal vykonávať pre mandanta na jeho účet právne úkony v mene mandanta
a uskutočňovať ďalšiu činnosť, ktorá smeruje k vymáhaniu peňažných pohľadávok mandanta voči
tretím osobám. Mandant sa zaviazal zaplatiť mandatárovi za vymáhanie pohľadávok odmenu vo výške
za podmienok dohodnutých v zmluve. Žalobca udával, že na základe tejto zmluvy mu vznikli voči
žalovanému náklady spojené s vymáhaním pohľadávky vo výške 330,50 Eur, ktoré predstavujú paušálnu
náhradu nákladov vo výške 50,- Eur a 17 % odmeny vymáhania v sume 56,19 Eur, t.j. spolu
sumu 106,19 Eur a mandant žalobcu vyzval žalovaného predžalobnou výzvou zo dňa 15.2.2012 na
úhradu tejto dlžnej sumy. Zo spisu sp.zn. 10Cb/18/2012 mal okresný súd preukázané, že žalobca podal
proti žalovanému návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 330,50 Eur za vykonané
dopravné služby, ktoré boli vyfakturované faktúrou číslo 2011172 zo dňa 17.10.2011, splatnou dňa
31.10.2011. Okresný súd Čadca vydal dňa 14.5.2012 platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného na
zaplatenie istiny 330,50 Eur spolu s príslušenstvom a trovami konania. Voči tomuto platobnému rozkazu
podal dňa 12.6.2012 žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že dňa 10.2.2012 bola z jeho účtu odpísaná suma
330,50 Eur pripísaním na účet žalobcu dňa 13.2.2012. Z uvedeného dôvodu zobral žalobca v tomto
konaní aj žalobu späť, čo do istiny 330,50 Eur a žiadal len úroky z omeškania a trovy konania. Okresný
súd mal teda preukázané, že došlo k zaplateniu pohľadávky vo výške 330,50 Eur dňa 13.2.2012, t.j. po
splatnosti faktúry číslo 2011172, ktorá bola splatná dňa 31.10.2011.

Okresný súd poukázal na to, že mandátna zmluva bola medzi žalobcom a spoločnosťou F.E.R.T.
s.r.o. uzatvorená dňa 30.9.2011, teda ešte pred nadobudnutím splatnosti faktúry č. 2011172 zo dňa
17.10.2011, t.j. ešte skôr, ako došlo k oneskorenému uhradeniu pohľadávky žalovaného žalobcovi.
Uvedená mandátna zmluva bola všeobecného charakteru, nevzťahovala sa na jednotlivé konkrétne
prípady, ktorými by žalobca splnomocnil mandatára na obstaranie obchodnej záležitosti. V zmysle
bodu 3.2 tejto zmluvy, vymáhanie pohľadávok sa bude realizovať výlučne na základe písomného
poverenia mandatára mandantom s tým, že z tohto poverenia musí byť zrejmé, že ním mandant
mandatára na základe zmluvy poveruje na vymáhanie konkrétnych pohľadávok určených dostatočne
určitým spôsobom. Okresný súd sa stotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalovaného, že aj keď z
plnomocenstva udeleného splnomocniteľom SAKSON P+V, s.r.o., splnomocnenému F.E.R.T. s.r.o., v
ktorom ho splnomocnil na všetky úkony spojené s vymáhaním a uplatnením pohľadávky od dlžníka
VIA-CESTY, s.r.o., Oščadnica, vo výške 330,50 Eur, ako aj ostatného príslušenstva, avšak bližšie
nešpecifikoval túto pohľadávku, na vymáhanie ktorej boli náklady vynaložené, ani v samotnom návrhu sa



nešpecifikuje, na základe akého právneho titulu, v akej právnej kvalifikácii uplatňuje žalobca svoj návrh.
Zo žaloby vyplývalo, že by týmto právnym titulom mala byť mandátna zmluva, avšak v ďalšom konaní
žalobca definoval svoj nárok ako náhradu účelne vynaložených nákladov pri vymáhaní pohľadávky, ktoré
podľa neho spadajú pod § 380 OBZ, t.j. náhradu škody.

Okresný súd dospel k záveru, že pohľadávku, ktorá vznikla na základe predmetnej mandátnej zmluvy a
ktorú si uplatnil žalobca voči žalovanému, nebolo možné vyhodnotiť ako škodu podľa § 380 OBZ, pretože
medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalovaný svoj záväzok, ktorý mu vyplýval zo záväzkového vzťahu so
žalobcom, nesplnil riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením peňažného záväzku, ktorú situáciu
však rieši OBZ v § 365 až § 369, v zmysle ktorých vzniká veriteľovi právo na úroky z omeškania. Okresný
súd pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzal z § 373 a nasledujúce OBZ, ktorý vychádzal z
objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie a spočíval na troch základných predpokladoch vzniku
zodpovednosti za škodu a týmito sú protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a protiprávnym konaním. Protiprávnosť spočíva v porušení právnej povinnosti vyplývajúcej zo
záväzku alebo zo zákona, pričom poškodený musí preukázať, ktorá povinnosť bola porušená a že takáto
povinnosť existovala. Škodou sa v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 4Obo 135/07 zo dňa
10.6.2008 rozumie ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá môže mať podobu škody skutočnej spočívajúcej
v zmenšení majetku poškodeného vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody, tzv.
márne vynaložené náklady a nemožnosť vykonávať určité majetkové práva, alebo podobu ušlého zisku,
ktorým sú vyčíslené hodnoty, o ktoré sa majetok poškodeného v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil.
Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody existuje vtedy, ak vznikla škoda v
dôsledku protiprávneho konania, teda ak škoda bola nesprostredkovaným následkom protiprávnosti
ako príčiny. Poškodený musí dokázať, že škoda by nebola vznikla, keby k úkonu zo strany škodcu
nedošlo. Okresný súd mal preukázané, že žalovaný nesplnil svoj záväzok riadne a včas, čím sa dostal
do omeškania s plnením peňažného záväzku, avšak na túto situáciu sa vzťahujú § 365 až § 369
OBZ, na základe ktorých má veriteľ právo na úroky z omeškania. Pokiaľ žalobca považoval účelne
vynaložené náklady v zmysle mandátnej zmluvy za vzniknutú škodu podľa § 380 OBZ, tak tieto náklady
nebolo možné považovať za náklady, ktoré žalobca musel vynaložiť v dôsledku porušenia povinnosti
žalovaného zaplatiť svoj záväzok za vykonané dopravné služby, ktoré boli vyfakturované faktúrou č.
2011172. Okresný súd poukázal na to, že pokiaľ žalobca zvolil postup vymáhania nákladov spojených
s vymáhaním pohľadávky vo výške 330,50 Eur prostredníctvom mandátnej zmluvy, uzatvorenej dňa
30.9.2011, ktorý uprednostnil pred uplatnením pohľadávky v súdnom konaní, ktorý návrh podal vo veci
sp.zn.10Cb/18/2012 (pred podaním odporu sp.zn. 5Rob/2/2012) až dňa 20.1.2012, bez toho, že by
žalovaný mal akúkoľvek vedomosť o podaní tohto návrhu alebo o tom, že by mandatár voči nemu vykonal
nejaké účinné úkony, kedy, aj keď v spise bola doložená predžalobná výzva zo dňa 15.2.2012, nebol
doložený doklad o doručení, kedy si mal podľa žalobcu žalovaný prevziať túto výzvu dňom 17.2.2012.
Za tejto situácie si teda žalobca musel znášať náklady spojené s týmto postupom sám, nebolo možné
prenášať ich na žalovaného, taktiež nebolo možné hovoriť ani o účelnosti týchto nákladov, pretože
tieto účelné náklady spočívajú v sledovaní určitého cieľa. „Opodstatnené sú vtedy, ak vychádzajú zo
zákonných dôvodov a neprekračujú ich medze. Taktiež dohodnutá odmena mandatára je zmluvným
dojednaním, ktoré nemožno bez ďalšieho aplikovať ako objektívny faktor, ktorý určuje výšku žalobou
uplatnenej škody vo forme účelne vynaložených nákladov. Žalobcom uplatnený nárok nespĺňal teda
atribúty náhrady škody, nakoľko vznik uplatnenej pohľadávky žalobcom bol vyvolaný výlučne slobodným
rozhodnutím samotného žalobcu, a to jeho vymáhaním na základe predmetnej mandátnej zmluvy“. O
trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa §
205 ods. 2 písm. b), d), f), e) OSP tvrdil teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. „Krajský súd v uznesení sp. zn.
„14Cob/71/2013" zo dňa 31.3.2014 uviedol, že pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne
odlišnej, zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených
záverov krajského súdu.“ Žalobcova pohľadávka v sume 330,50 Eur vznikla na základe objednávky
dopravných služieb, ktoré si žalovaný objednal na trase Staškov - Oščadnica - Žilina. Žalobca vystavil
dňa 17.10.2011 faktúru č. 2011172 na zaplatenie sumy 330,50 Eur so splatnosťou dňa 31.10.2011.
V predmetnej faktúre si žalobca účtoval dopravné služby s vozidlom CA652AT + náves CA369YC,



nakládka, prestoj, poplatok za mýto. Žalobcova pohľadávka v sume 330,50 Eur bola uhradená dňa
13.2.2012. Žalobca podal dňa 20.1.2012 na Okresnom súde v Čadci návrh na vydanie platobného
rozkazu o zaplatenie 330,50 Eur s príslušenstvom. „Mandátna zmluva č. mz_v.01_0911_26, ktorú
uzatvoril dňa 30.9.2011 žalobca so spoločnosťou F.E.R.T. s.r.o. ako mandatárom bola uzatvorená v
zmysle ust. § 566 Obch. zákonníka „Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta
na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene
mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Ak
je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata
bola dohodnutá." V bode 4.10. predmetnej mandátnej zmluvy je uvedené „Ak sa strany v súvislosti s
konkrétnym poverením na vymáhanie pohľadávky nedohodnú inak, úhrada paušálnej náhrady nákladov
mandatára vznikajúcich v súvislosti s vymáhaním každej jednej pohľadávky, zo strany mandanta, vo
výške podľa prílohy č. 1 tejto zmluvy, je odkladacou podmienkou pre povinnosti mandatára podľa
tejto zmluvy." Žalobca osobne i telefonicky poveroval mandatára konkrétnou činnosťou smerujúcou k
vymoženiu pohľadávky, a preto argumentácia žalovaného o absencii konkrétneho poverenia v súvislosti
s vymáhaním pohľadávky nemá oporu v ustanoveniach mandátnej zmluvy. V danom prípade došlo k
dohode žalobcu a mandatára vykonávať potrebné úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky po prevzatí
splnomocnenia dňa 16.12.2011, kedy mandatár ďalej vykonával predmet činnosti spoločnosti F.E.R.T.
s.r.o. „Časový úsek, počas ktorého žalovaný nesplnil svoju povinnosť uhradiť splatný záväzok voči
žalobcovi, založil nárok žalobcu požadovať v zmysle § 377 ods. 1 a ods. 2 Obch. zákonníka náhradu
škody.“ „Poukázal na § 384 ods. 1, 2 OBZ a konštatoval, že aj nesplnenie oznamovacej povinnosti okrem
iného zakladá nárok poškodenej strany na náhradu škody, ktorá jej tým vznikla. Vynaloženie nákladov
poškodenou stranou, ku ktorému došlo v dôsledku porušenia povinnosti sa podľa § 380 Obch. zákonníka
považuje za takú ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti, a preto ukladá povinnosť
nahradiť ju ako súčasť škody (Uznesenie KS Žilina sp. zn. 14Cob/200/2013 zo dňa 29.5.2014).“ Žalovaný
bol jasne upovedomený o splatnosti faktúry č. 2011172 dňa 31.10.2011. Odôvodnenie okresného súdu
opierajúce sa o § 265 OBZ, nezodpovedá náležitému skutkovému objasneniu veci, nakoľko žalovaný
bol subjektom, ktorý porušil § 373, § 377, § 380, § 384 OBZ. Mandatár spoločnosť F.E.R.T. s.r.o. je
podnikateľským subjektom, ktorý patrí do skupiny spoločnosti s hodnotením najvyššej dôveryhodnosti
v Slovenskej republike. Žalobca uviedol, že „Spoločnosť splnila najprísnejšie kritériá spoľahlivosti a
stability na trhu, a preto patrí do exkluzívnej skupiny 4,9% slovenských firiem, ktoré môžu používať
certifikáciu AAA ako symbol najvyššieho ratingového hodnotenia."

V odvolaní žalobca uviedol, že pokiaľ okresný súd mal za to, že žalobca má právo len na úroky
z omeškania, tak podľa § 367 OBZ „Veriteľ je oprávnený pri omeškaní dlžníka požadovať od neho
náhradu škody podľa § 373 a nasl. Odstúpiť od zmluvy je oprávnený v prípadoch, ktoré ustanovuje
zákon alebo zmluva." Žalobca nepopiera, že zo strany žalovaného došlo k úhrade pohľadávky, avšak
táto bola uhradená po splatnosti a žalovaný bol v omeškaní. Súd sa nesprávne stotožnil s názorom
žalovaného, na základe ktorého uviedol, že žalobca má právo len na úroky z omeškania.“ V dôsledku
omeškania vznikla žalobcovi škoda, ide o škodu ako dôsledok porušenia povinnosti a zákon ukladá
povinnosť takúto škodu nahradiť. Veriteľ má právo náhradu tejto škody požadovať. Nárok na náhradu
škody sa spravuje ustanoveniami o náhrade škody (§ 373 a nasl.). Pre vznik zodpovednosti za škodu
boli kumulatívne splnené všetky podmienky: omeškanie dlžníka (porušenie povinnosti), vznik škody a
príčinná súvislosť medzi omeškaním dlžníka a vznikom škody. Nárok na náhradu škody je zachovaný
aj vtedy, keď dlžník plní dodatočne. Žalobca sa nestotožnil so súdom prvostupňového stupňa, ktorý
dospel k záveru, že pohľadávku, ktorá vznikla na základe predmetnej mandátnej zmluvy a ktorú si
uplatnil žalobca voči žalovanému, nebolo možné vyhodnotiť ako škodu podľa § 380 OBZ, „pričom ide
len o omeškanie so splatením peňažného záväzku, a preto žalobcovi môže vzniknúť len právo na úroky
z omeškania. Suma 106,19 Eur predstavuje paušálnu náhradu nákladov - v sume 50,- Eur a 17%
odmena vymáhania pohľadávky - v sume 56,19 Eur.“ Žalovaný bol upovedomený v predžalobnej výzve
na povinnosť uhradiť pohľadávku žalobcu v sume 330,50 Eur a v predžalobnej výzve bol žalovaný
jasne a zrozumiteľne oboznámený s tým, že svojim nezodpovedným konaním spôsobil veriteľovi náklady
spojené s vymáhaním, a to 50,- Eur (paušálna náhrada nákladov) a odmena vymáhania v sume 56,19
Eur (17% z istiny). Okresný súd sa v celom rozsahu stotožnil so žalovaným a priklonil sa k jeho tvrdeniu,
keď žalovaný uvádzal, že skutočnou škodou rozhodne nie sú paušálne náklady. S týmto záverom
okresného súdu žalobca nesúhlasil, skutočnou škodou v zmysle § 380 OBZ sú vynaložené náklady,
ktoré by inak (nebyť škodovej udalosti) poškodený nevynaložil. Žalovaného tvrdenie, že pri uplatňovaní
náhrady paušálnych nákladov vo výške 50,- Eur nejde o skutočnú škodu, sú nesprávne. Skutočná škoda
je majetková ujma, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná



v peniazoch. Skutočná škoda vo výške 106,19 Eur sa prejavila v zmenšení majetku žalobcu ako
poškodeného. Charakter skutočnej škody majú aj náklady, ktoré poškodený márne vynaložil a ktoré sa
v dôsledku škodovej udalosti ukázali ako zbytočné. Náklady, ktoré si žalobca uplatnil, predstavovali tiež
ujmu, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti
druhej strany. V bode 4.10 predmetnej mandátnej zmluvy č.mz_v.01_0911_26 bolo uvedené, že odmena
mandatára spolu s vecnými nákladmi na vymáhanie pohľadávky sa pre účely súdneho uplatnenia
pohľadávky považuje za účelne vynaložený náklad na vymáhanie pohľadávky. V predmetnej mandátnej
zmluve je v prílohe č. 1) presne uvedené, že do 180 dní, keď sa vymôže predmetná pohľadávka, má
mandatár paušálny nárok 50,- Eur a nárok na odmenu 17% z celkovej dlžnej sumy - 56,19 Eur, čo je spolu
106,19 Eur. Žalobca má nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli na základe
platne uzatvorenej Mandátnej zmluvy č. mz_v.01_0911_26 zo dňa 30.09.2011, ako aj na základe § 373
OBZ, v zmysle ktorého „Kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť."

V odvolaní žalobca uviedol, že žalovaný porušil § 380 OBZ, keďže „Za škodu sa považuje tiež ujma,
ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti
druhej strany." Žalobca vynaložil náklady na to, aby jeho pohľadávka bola riadne uhradená. Pohľadávka
žalobcu nebola však uhradená včas. K základnej charakteristike princípu poctivého obchodného
styku patrí dodržiavanie zásady plniť si práva a povinnosti včas a riadne. V danom prípade išlo o
skutočnú škodu, ktorá obsahuje najmä vynaložené náklady, ktoré by inak (nebyť škodovej udalosti)
poškodený nevynaložil. Podľa žalobcu došlo v konaní k porušeniu § 377 ods. 1 a ods. 2 OBZ.
Účelom oznamovacej povinnosti je odvrátenie hroziacej škody alebo zmiernenie poškodenou stranou
na minimum. Oznamovacia povinnosť má preventívny charakter. Túto povinnosť má strana pred
porušením povinnosti. Stranu však zaťažuje oznamovacia povinnosť aj v prípade, ak škoda už vznikla.
V danom prípade nešlo o zanedbateľný preventívny význam, pretože poškodenému umožňuje zabrániť,
aby škoda nenarástla. Čas splnenia oznamovacej povinnosti je vymedzený slovami „bez zbytočného
odkladu". Žalobca v odvolaní zdôraznil, že oznamovaciu povinnosť si žalovaný v celom štádiu vymáhania
pohľadávky nesplnil ani raz, hoci bol upovedomený o splatnosti pohľadávky a predžalobnými výzvami
zo dňa 16.12.2011 a zo dňa 15.02.2012, ktoré si riadne prevzal, upozornený na následky neplnenia
svojej záväzkovej povinnosti. Vynaloženie nákladov poškodenou stranou, ku ktorému došlo v dôsledku
porušenia povinnosti sa podľa § 380 OBZ považuje za takú ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s
porušením povinnosti, a preto ukladá povinnosť nahradiť ju ako súčasť škody. Žalovaný bol jasne
upovedomený o splatnosti faktúry č. 2011172. Náklady v sume 106,19 Eur, ktoré vznikli na základe
mandátnej zmluvy č. rnz_v.01_0911_26 zo dňa 30.09.2011, v súvislosti s vymáhaním dlžnej pohľadávky
od žalovaného, možno podľa žalobcu považovať za oprávnený nárok na náhradu škody, podľa § 380
OBZ.

Okresný súd podľa žalobcu nesprávne posúdil konanie žalobcu, ktoré neposúdil ako škodu, ktorá
mu reálne vznikla. „Účelne vynaložené náklady", ktoré vznikli mandatárovi sú zmluvne a zákonne
podložené. Žalobca si neuplatnil viac, než načo má právo a nárok. Takýto postup vymáhania pohľadávok
je v obchodnom styku bežný. Subjektom, ktorý v danom prípade postupoval v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku je žalovaný. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si svoje záväzky splnil
riadne a včas, podobné konanie očakával aj od svojho obchodného partnera. Na základe vyššie
uvedeného, navrhol, aby Krajský súd v Žiline zmenil napadnutý rozsudok tak, že „žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 106,19 Eur s príslušenstvom a trovy konania, ktoré žalobca vyčísli v zákonnej
lehote na účet advokátskej kancelárie Mgr. Michala Duraja, so sídlom J. XXXX, XXX XX M., vedený
v J. J., a.s. pobočka M., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX s uvedením V.S. 47/12 a to všetko do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku alebo zrušil rozsudok Okresného súdu v Čadci sp. zn. 5Cb/7/2012 zo dňa
7.8.2014 podľa ust. § 221 ods.1) písm. h) OSP a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu, ktorý
považoval odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne
správny a navrhol odvolaciemu súdu, aby ho potvrdil a žalovanému priznal trovy odvolacieho konania
v plnom rozsahu. Žalovaný bol presvedčený, že prvostupňový súd v konaní vykonal vyčerpávajúce
dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci. Vykonané
dokazovanie a dôkazy podľa žalovaného prvostupňový súd zodpovedne a správne vyhodnotil a na
zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, čím teda dospel k správnym skutkovým



zisteniam. Tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní hodnotil žalovaný ako účelové a neopodstatnené, ktoré
nemali oporu v skutkovom, právnom ani dôkaznom stave veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
je dostačujúce a aj rozsah vykonaného dokazovania. „Z tohto dôvodu má žalovaný za to, že žalobca
v podanom odvolaní neprezentuje žiadne nové skutočností, ktoré by už neprodukoval v konaní pred
súdom 1. stupňa a ktoré by mohli viesť k zásadnej zmene rozhodnutia.“ Žalobca podľa žalovaného
opomenul, že je nositeľom dôkaznej povinnosti a že uplatnený nárok a skutočnosti preukazujúce
oprávnenosť jeho uplatneného nároku musí v konaní preukázať a že dôkazná iniciatíva a povinnosť
v tomto smere je iba na jeho strane. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že
žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by konaním žalovaného vznikla žalobcovi
nejaká skutočná škoda, ktorou ako žalobca uvádza došlo k zmenšeniu rozsahu jeho majetku. Tiež sa
žalovaný stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že náhrada účelne vynaložených nákladov, ktoré
žalobca vynaložil a považoval za účelné vynaložiť pri vymáhaní pohľadávky v zmysle mandátnej zmluvy,
nemožno považovať za vzniknutú škodu a vyhodnotiť ako skutočnú škodu v zmysle § 373 až § 380
OBZ. Žalovaný mal za to, že žalobcom uplatnený nárok nespĺňal a nenapĺňal základné predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu, a to protiprávny úkon, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a protiprávnym konaním. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu v tom smere, že
tieto náklady nebolo možné považovať za náklady, ktoré žalobca musel vynaložiť v dôsledku porušenia
povinnosti žalovaného zaplatiť svoj záväzok za dodané dopravené služby. Pokiaľ si žalobca zvolil
postup vymáhania nákladov spojených s vymáhaním základnej pohľadávky prostredníctvom iného
subjektu na základe mandátnej zmluvy a takýto postup uprednostnil pred uplatnením pohľadávky s
príslušenstvom v súdnom konaní, žalobca si musí znášať takéto náklady spojené s takýmto zvoleným
postupom sám. Za takýto zvolený postup žalobcu nezodpovedal žalovaný, a preto nebolo možné
žalobcom vynaložené náklady prenášať na žalovaného. V tomto prípade mal žalovaný za to, že nemožno
hovoriť ani o účelnosti týchto vynaložených nákladov. „Žalovaný chce poukázať aj na skutočnosť,
že žalobca mal jednoznačne možnosť domáhať sa uplatneného nároku podaním žaloby na súd o
vydanie platobného rozkazu na zaplatenie dlžnej sumy, a to istiny aj spolu s úrokmi z omeškania,
pričom súd takýto platobný rozkaz vydal a konanie sa vedie. Žalovaný má za to, že žalobcom v tomto
novom konaní uplatnený nárok nie sú nákladmi neúčelnými. Naopak ide o pokus účelovo navýšiť „kvázi
príslušenstvo" základnej pohľadávky (ktorá je predmetom konania pred Okresným súdom Čadca pod
sp.zn. 10Cb/18/2012) a nadbytočné vyvoláva ďalšie súdne konanie a zvyšuje nehospodárnosť sporu
medzi tými istými účastníkmi v tej iste právnej veci.“ Podľa žalovaného žalobca v konaní neuniesol svoju
dôkaznú povinnosť a ním v tomto konaní produkované dôkazy, vyjadrenia a prednesy nepreukázali právo
na priznanie uplatneného nároku. „Žalovaný chce len v krátkosti uviesť ďalej skutočnosť, že Krajským
súdom zrušený rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 5Cb/7/2012-60, ktorým bol návrh žalobcu prvý krát
zamietnutý, nespochybnil správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ale len rozsah odôvodnenia,
ktoré bolo podľa Krajského súdu v Žiline nedostatočné v súvislosti s neuvedením resp. absenciou
konkrétnej právnej normy na základe, ktorej prvostupňový súd návrh posudzoval a následne zamietol.
Vzhľadom ku skutočnosti, že v ďalšom konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo ku kvalitatívne
odlišnej, či zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, okresný súd Čadca po opätovnom
dôkladnom vyhodnotení a dôslednom kvalifikovaní nároku žalobcu odstránil vady vytknuté mu odvolacím
súdom. Návrh žalobcu opätovne zamietol s tým, že svoje závery a skutočnosti odôvodňujúce závery
svojho rozhodnutia v rozsudku riadne odôvodil a zistený skutkový stav subsumoval pod relevantnú
právnu normu, podľa ktorej vec právne posúdil.“ Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods.
2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/2/2015-126 zo dňa 20.01.2016
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 20.01.2016 (č.l. 127 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.



Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol vyvodený správny skutkový stav veci.

Na zdôraznenie vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku, krajský súd ďalej uvádza, že zo
sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného
nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 106,19 Eur s príslušenstvom.

V podanom odvolaní žalobca namietal, že konanie pred súdom prvého stupňa má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Za skutkové vady je potrebné považovať také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým
takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných
prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia
veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo
aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce
interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. „Iná vada konania je procesná
vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 OSP nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“ (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 11/2012 zo dňa 15. mája 2012).

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z ktorého bol správne vyvodený skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
21.08.2014 (č.l. 111 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Z odvolania žalobcu vyplývalo, že nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval
nedôvodnosť žalobou uplatneného nároku žalobcom. Žalobca v odvolaní poukázal na Mandátnu zmluvu
č. mz_v.01_0911_26, ktorú uzatvoril dňa 30.09.2011. Zdôraznil, že v danom prípade došlo k dohode
žalobcu a žalovaného vykonávať potrebné úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky po prevzatí
splnomocnenia dňa 16.12.2011, kedy mandatár ďalej vykonával predmet činnosti spoločnosti F.E.R.T.
s.r.o. Tiež poukázal na to, že žalovaný bol jasne upovedomený o splatnosti faktúry č. 2011172 zo
dňa 31.10.2011. Zdôraznil, že žalobcovi vznikla škoda a že ide o dôsledok porušenia povinnosti
zo strany žalovaného. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu krajský súd uvádza, že považuje
za vecne správny výrok okresného súdu na základe ustáleného skutkového stavu, ktorým žalobu
zamietol. Za nosnú argumentáciu okresného súdu, ktorú zároveň krajský súd považoval za rozhodujúcu
pre rozhodnutie vo veci, bolo konštatovanie okresného súdu, že žalobcom uplatnený nárok nespĺňal
atribúty náhrady škody, nakoľko vznik uplatnenej pohľadávky žalobcom bol vyvolaný výlučne slobodným



rozhodnutím samotného žalobcu, a to jeho vymáhaním na základe mandátnej zmluvy. Je potrebné podľa
odvolacieho súdu zvýrazniť vo vzťahu k argumentácií žalobcu, že jednou zo základných otázok riešenia
prejednávanej veci bolo skúmanie i príčinnej súvislosti medzi odmenou mandatára, ktorú žalobca zaplatil
a protiprávnym konaním žalovaného, ktoré spočívalo v omeškaní so zaplatením peňažného záväzku,
ktorý mal voči žalobcovi. Pokiaľ by aj žalobca určitý náklad v podobe vynaložených nákladov vynaložil,
tak tento náklad nezodpovedá definícii podľa § 380 OBZ a nespĺňa ani podmienky priamej príčinnej
súvislosti s konaním žalovaného podľa § 373 OBZ. Spojitosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a
škodou z hľadiska zákonom upravených predpokladov nie postačujúca. K úplnosti krajský súd uvádza,
že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie
mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či
už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba
vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z
§ 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj
zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

V súvislosti so závermi okresného súdu, považuje krajský súd za podstatné len primerane a podporne
akcentovať argumentáciu, s ktorou sa vzhľadom na eurokonformný prístup stotožnil a v zmysle ktorej
Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp.zn. 32 Cdo 1733/2008 zo dňa 22.10.2008 v obdobnej
veci uviedol: „…V posuzovaném případě jde o obchodní závazkový vztah mezi podnikateli při jejich
podnikatelské činnosti. S ohledem na to je nutno aplikovat úpravu náhrady škody, která je obsažena v
obchodním zákoníku v ust. § 373 až 386. Podle této úpravy vzniká odpovědnost za škodu, pokud jsou
splněny následující předpoklady: protiprávnost, vznik škody, příčinná souvislost mezi protiprávností a
vznikem škody, předvídatelnost, neexistence okolností vylučujících odpovědnost. Protiprávnost spočívá
v porušení právní povinnosti - v posuzovaném případě není sporu o tom, že žalovaný protiprávně jednal,
když porušoval svou povinnost vyplývající z kupní smlouvy zaplatit kupní cenu za zboží. Protiprávní
jednání žalovaného strany sporu nijak nezpochybňovaly a její existence byla rovněž vyslovena v
rozsudcích soudů obou stupňů. Pokud jde o existenci škody, je nesporné, že žalobkyně v podobě
odměny inkasní společnosti vynaložila určité náklady, kterých by byla ušetřena, kdyby žalovaný řádně
plnil. Je však otázka, zda je možno tyto náklady vykládat jako újmu, která poškozené straně vznikla
tím, že musela vynaložit náklady v důsledku porušení povinnosti druhé strany. Zákonný text § 380
obch. zák. zde definuje náklady, které se budou považovat za škodu, ve zúženém rozsahu, protože
spojuje tyto náklady s jejich příčinou - porušením povinnosti druhé strany. Nejde tedy o jakékoli náklady,
které vznikly v souvislosti s tím, že smluvní partner porušil svoje právní povinnosti, ale jen takové
náklady, k nimž porušení povinnosti přímo vedlo, které byly nutně spjaty s protiprávním jednáním
škůdce. Odvolací soud zde shledává, že takový přímý vztah odměny vyplacené inkasní společnosti
k prodlení žalovaného s placením není dán. Bezprostřední příčinou vynaložení nákladů žalobkyně je
zde její povinnost vyplývající z uzavřené mandátní smlouvy, jsou tedy obsahem navazujícího právního
vztahu, který sice byl vyvolán prodlením žalovaného s úhradou kupní ceny za zboží, ale nevznikl by
bez rozhodnutí žalobkyně, které bylo zcela dobrovolné, nedávalo jí žádnou jistotu, že žalovaný svoje
závazky splní a nebylo ani nutné v tom smyslu, že by bylo vyvoláno věcnými okolnostmi případu (jako
např. náklady na odstranění následků havárie vadného stroje) nebo zabezpečovalo právní postavení
žalobkyně (jako žaloba nebo návrh na zahájení rozhodčího řízení, které staví běh promlčecí lhůty). V
tomto smyslu je nutno závěry odvolacího soudu posoudit jako správné - újma definovaná v § 380 obch.
zák. není jakákoli újma vzniklá poškozené straně, ale jen újma v přímé příčinné souvislosti s porušením
závazkových povinností škůdcem. Do takto stanoveného rámce se odměna inkasní společnosti jako
újma poškozené strany nedá zařadit. Třetím předpokladem odpovědnosti za škodu je příčinná souvislost
mezi protiprávním jednáním a způsobenou škodou. Tato příčinná souvislost je dána, vznikla-li škoda v
důsledku protiprávního jednání škůdce, tedy za pravidelného průběhu věcí by bez škůdcova jednání
vůbec nenastala. Škoda musí být nezprostředkovaným následkem protiprávního jednání, které je její
hlavní příčinou, nesmí jít o příčinu jen vedlejší, popř. příčinu zkoumanou jen v obecné rovině bez
rozboru jednotlivých prvků konkrétní situace. Pokud dojde k řetězení jednotlivých příčin a následků,
musí škoda bezprostředně vzejít z jednání škůdce. I zde je nutno hodnotit závěry odvolacího soudu
jako správné - najmutí inkasní společnosti k vymožení pohledávek není nutným důsledkem prodlení
žalovaného s placením kupní ceny. Náklady, které žalobkyně ve vztahu s inkasní společností vynaložila,
tak nejsou bezprostředně způsobeny jednáním škůdce, a nesplňují proto kriteria škody, která je vyvolána
protiprávním jednáním porušitele právní povinnosti. Ve vztahu k námitkám vyjádřeným žalobkyní v jejím
dovolání zdůrazňuje Nejvyšší soud, že základem řešení sporu je zkoumání příčinné souvislosti mezi
odměnou inkasní společnosti, kterou žalobkyně zaplatila a protiprávním jednáním žalovaného, které



spočívalo v prodlení se zaplacením kupní ceny za dodávky zboží. Není pochyb o tom, že žalobkyně určitý
náklad v podobě odměny vynaložila, tento náklad však neodpovídá definici újmy spočívající v marně
vynaložených nákladech podle § 380 obch. zák. a nesplňuje ani požadavek přímé příčinné souvislosti
s protiprávním jednáním škůdce podle ust. § 373 obch. zák. Námitky dovolatelky vycházejí z obecné
představy spojitosti mezi protiprávním jednáním a škodou, která však v tomto případě není z hlediska
právem upravených předpokladů odpovědnosti za škodu dostačující. Rozhodnutí odvolacího soudu není
proto rozhodnutím, které by spočívalo na nesprávném právním posouzení věci.“

V súvislosti s uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorého závermi sa
krajský súd stotožnil, neuniklo pozornosti krajskému súdu, že voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 32 Cdo 1733/2008 (z ktorého bolo vyššie odvolacím súdom citované) bola
podaná sťažnosť na Ústavný súd Českej republiky, ktorý rozhodol uznesením sp.zn. IV. ÚS 1458/14
z 19.08.2014, ktorý ústavnú sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky odmietol.
Vzhľadom na uvedené, tak krajský súd nevidel dôvod pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku
okresného súdu z odvolacích dôvodov uvádzaných žalobcom v odvolaní. Ak žalobca argumentoval,
že okresný súd nesprávne posúdil konanie žalobcu, ktoré neposúdil ako škodu a „účelne vynaložené
náklady“, ktoré vznikli mandatárovi žalobca považoval za zákonne uplatnenú, tak krajský súd sa s
touto argumentáciou žalobcu nemohol stotožniť. Za tohto stavu krajský súd konštatuje, že nárok
uplatnený žalobcom, vo väzbe na jeho právnu argumentáciu, nebolo možné vyhodnotiť inak, než
ako argumentáciu bez právnej relevancie. Pre úplnosť krajský súd poukazuje na to, že ...„Procesno-
právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore.
Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu
dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je
na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda
ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom uplatneného nároku žalobou, čo sa v konečnom dôsledku
prenieslo do výsledku sporu, v zmysle ktorého žalobca nebol úspešný.

Ak žalobca v rámci podaného odvolania argumentoval citáciou z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 14Cob/200/2013 zo dňa 29.05.2014, tak krajský súd v rovine uvedenej argumentácie žalobcu v
odvolaní spojenej s citáciou z rozhodnutia krajského súdu zvýrazňuje, že uvedená citácia nezodpovedá
záverom krajského súdu ako súdu odvolacieho, ale ide o uvedenie skutočností, ktoré žalobca uviedol
v odvolaní, čo vyplýva z predmetného uznesenia Krajského súdu v Žiline z č.l. 5, čiže nejde o závery
krajského súdu, ale o skutočnosti, ktoré vyplývajú z odvolania podaného žalobcom.

Bolo zrejmé, že okresný súd pri hodnotení dôkazov aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci
dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne
súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten, ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s
touto zásadou postupoval okresný súd. Podkladom jeho rozhodnutia boli dôkazy, ktoré boli správne
vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí právo
účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd teda konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného
súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd
poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver,
ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP. Len pre úplnosť krajský súd pripomína, že „Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré



majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).“

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery, tak prvostupňového, ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, keďže nebolo preukázané, že by v konaní
pred okresným súdom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, k vadám konania, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani k nesprávnym skutkovým zisteniam. Preto napadnutý
rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Pri trovách odvolacieho konania bolo aplikované § 224 ods. 4 OSP, pretože okresný súd pri rozhodovaní
o trovách prvostupňového konania použil § 151 ods. 3 OSP, pre ktorú skutočnosť o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).