{"guid": "38685ce7-1a67-4b8f-8b96-d7bd4a03ae57:8fa13d4b-2090-4123-a7cb-56a89b6fadaa", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7710213072.1", "spisova_znacka": "5Co/215/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/215/2012 z 12. 12. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 12. decembra 2012, sp. zn. 5Co/215/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7710213072.1", "identifikacne_cislo": "7710213072", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Ján Slebodník", "sudca_id": 1306, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-slebodnik-1306", "datum_vydania": "2012-12-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8fa13d4b-2090-4123-a7cb-56a89b6fadaa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7710213072.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2012:7710213072.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2012:7710213072.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/215/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710213072
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7710213072.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu Slovenská republika, zastúpená
Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, právne zastúpeného JUDr.
Renátou Bačárovou, PhD., LL.M., advokátkou Advokátskej kancelárie v Prešove, Hlavná 11, proti
žalovanému L.. A. P., N. Z., C. X, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č.k. 12C/136/2010-181 z 5.apríla 2012

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Žalobou doručenou súdu dňa 4.10.2010 žiadal žalobca, aby súd určil, že vlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. Michalovce ako CKN parcely č. 5306 - ostatné plochy o výmere
36 m2, parc. č. 1840/7 - ostatné plochy o výmere 56 m2, parc. č. 1840/6 - ostatné plochy o výmere
278 m2, parc. č. 1297/5 - orná pôda o výmere 2897 m2 je Slovenská republika v správe Slovenského
pozemkového fondu, lebo na základe Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR Konfiškačná komisia v
sídle ONV Michalovce z 23.7.1946 rozhodla o konfiškácii nehnuteľností zapísaných vo vlastníctve V. Z.
a dňa 2.12.1947 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“ pracovná skupina
na pozemkovú reformu v Michalovciach navrhlo Okresného súdu v Michalovciach na základe § 5 ods.1
zák. č. 90/1947 Sb., aby v pozemkovej knihe katastrálneho územia Michalovce vo vl. č. 2895 ako aj v
iných tu neoznačených vložkách boli konfiškované nehnuteľnosti zapísané na meno V. Z.. Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave Výmerom č. 862/49 zo dňa 16.4.1949 na základe
Nariadenia SNR 104/1945 Sb. SNR pridelilo spornú nehnuteľnosť - pôvodnú parcelu č. 6383 zapísanú vo
vložkarskom pláne č. 2895 M. A. a manželke Márii, rod. U.. Tento výmer obsahuje len podpis povereníka,
chýba odtlačok pečiatky orgánu, ktorý ho vydal a zároveň výmer neurčuje prídelovú cenu, pričom nejde
o bezplatne pridelený majetok podľa § 19 ods.3 Nariadenia SNR.  Z uvedených dôvodov výmer nespĺňa
požadované náležitosti platného právneho aktu a nezaložil právne účinky nadobudnutia vlastníctva na
základe úradnej listiny. Právni predchodcovia žalovaného - prídelci M. A. a manž. Mária, rod. U. nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom ani na základe výmeru ani vydržaním, pretože v
danom prípade nebola splnená podmienka oprávnenej držby. Prídelci sa uchopili držby nehnuteľností
po jej predchádzajúcej konfiškácií na základe rozhodnutia orgánu štátu, ktorým bolo Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. V uvedenom rozhodnutí však nie je uvedená cena, prídelci



teda vzhľadom na všetky okolnosti nemohli byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi nehnuteľností, pretože v
tom čase bolo všeobecne známe, že prídely nie sú prideľované bezplatne. Z pôvodnej pzkn. parcely 6383
ako prídel A488 boli vytvorené EKN parcely 6383/9 a 6383/13, ktoré na základe rozhodnutia Okresného
úradu Michalovce, katastrálneho odboru z 30.8.2001 boli zapísané na LV XXXX kat. úz. Michalovce.
Na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v notárskej zápisnici
N 246/2004, NZ 73445/2004 z 5.10.2004 spísanej Notárskym úradom JUDr. Márie Kožuškovej, O. Š.,
Zalužice 259 vyhlásil, že spĺňa podmienky vydržania k EKN parcele 6383/9 o výmere 4642 m2, EKN
6383/13 o výmere 56 m2, zapísaných na LV XXXX G.. Ú.. O..

Žalovaný v prvom rade poukázal na Metodický návod na spracovanie registra obnovenej evidencie
pozemkov, ktoré vydalo Ministerstvo pôdohospodárstva SR a Úrad geodézie a kartografie a katastra
SR v nadväznosti na Koncepciu usporiadania pozemkového vlastníctva SR schválenú uznesením vlády
z novembra 1983. Uviedol, že účelom metodického návodu je zabezpečenie jednotného a úplného
spracovania a zostavovania registra obnovenej evidencie pozemkov a tým dosiahnutie jeho schválenia
rozhodnutím správnym orgánom. V zmysle metodického návodu je výmer o vlastníctve pôdy verejnou
listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Zápis v
pozemkovej knihe mal len deklaratórny význam. Výmery sa vzťahovali na nehnuteľnosti skonfiškované
a následne pridelené podľa Nariadenia SNR 104/1946 Sb. SNR Povereníctvo pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy ich mohlo vydávať prídelcom aj pred zaplatením ceny. Zaplatenie prídelovej ceny
sa nezisťuje. Výmery o vlastníctve pôdy boli perfektné vtedy, ak boli opatrené pečiatkou a podpisom
povereníka alebo aspoň podpisom povereníka. V r. 1997 a 2001 prebiehali v Michalovciach práce na
spracovaní ROEP. Dňa 30.8.2001 bol vydaním rozhodnutia schválený ROEP. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 19.9.2001. Výmer o vlastníctve pôdy č. 862/49, ktorým Povereníctvo pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy pridelilo  spornú nehnuteľnosť Jurajovi Pollákovi a jeho manželke Márii, rod.
Lazuka, má všetky náležitosti a bol zhotoviteľom ROEP zapísaný do registra v súlade do zákonom
a metodickým návodom. Týmto spôsobom boli v r. 1996 v jednotlivých kat. územiach SR desaťtisíce
výmerov s takými istými náležitosťami a v súlade so zákonom. M. A. a manželka Mária boli právoplatnými
vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Predmetné nehnuteľnosti v súlade s § 63 zák. č. 323/1992 Zb.
vydržal O. Š..

Súd prvého stupňa dokazovaním zistil, že dňa 23.7.1946 Konfiškačná komisia v sídle ONV v
Michalovciach svojim rozhodnutím č. Kom. 1/46-III rozhodla, že V. Z., ktorého treba považovať za
osobu národnosti maďarskej, v zmysle § 2 Nar. SNR č. 104/1945 Sb. SNR konfiškuje ku dňu
1.3.1945 poľnohospodársky majetok bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území sa nachádza.
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 3499/47 dňa 2.12.1947 zaslalo Okresnému
súdu v Michalovciach požiadavku, aby v zmysle § 5 ods.1 zák. č. 90/1947 Sb. sa v pozemkovej knihe kat.
úz. Michalovce záp. č. 2875, 2895, 2896, 2897, 2898 na nehnuteľnosti zapísané na meno V. Z. vykonalo
vyznačenie „konfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Sb.
n. SNR na účely pozemkovej reformy v celosti“. Povereníctvo pôdohospodárstva  a pozemkovej reformy
v Bratislave dňa 16.4.1949 vydalo výmer podľa § 1 ods.1 Nar. č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve
pôdy pod č. 862/49, ktorým M. A. a manželke Márii, rod. U. pridelilo do vlastníctva poľnohospodárske
nehnuteľnosti v celkovej výmere 1,6920 ha, ktoré sú v prídelovom pláne označené záp. čís. 2895, časť
parc. č. 6383 graf. ozn. A 488 roľa 1.5000 a záp. čís. 2895, časť parc. č. 6606, 6614 graf. ozn. B 348
stavebný pozemok 0.1920 ha. Na základ Notárskej zápisnice sp. zn. N 246/2004, NZ 73445/2004 bolo
notárkou JUDr. Máriou Kožuškovou vydané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva pre
O. Š., bývajúceho v Zalužiciach č. 259 na nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. Zalužice ale i v kat. úz. O.
a to na LV XXXX ako parc. č. 6383/9 - orná pôda o výmere 4642 m2 a parc. č. 6383/13 - orná pôda
o výmere 56 m2. Tieto EKN parcely vysporiadané podľa registra CKN sú v súčasnosti vedené na LV
XXXX kat. úz. Michalovce ako CKN 1297/5, 1840/6, 5404/6 a 1840/7. Ich vlastníkom je žalovaný titulom
darovacej zmluvy V 2488/04 z 25.10.2004, ktoré nadobudol od O. Š. V. správa katastra Michalovce vklad
vlastníckeho práva z tejto darovacej zmluvy povolila pod sp. zn. V 2488/04 dňa 12.11.2004.

Z oznámenia Katastrálneho úradu v Košiciach zo dňa 12.9.2007 vyplýva, že ten Slovenskému
pozemkovému fondu oznamuje, že parcely reg. EKN 6383/9 a 6383/13 boli vytvorené z pzkn. parcely
6383 zapísanej vo vložkárskom pláne č. 2895 kat. úz. O. ako prídel A488. Parcely reg. EKN č. 6383/9 a
6383/13 boli predmetom konania registra ROEP na základe rozhodnutia OÚ KO Michalovce z 30.8.2001.



Boli zapísané na LV XXXX kat. úz. O.. V súčasnosti EKN parcely v platnom katastrálnom operáte
evidované nie sú. Boli vysporiadané na stav registra CKN a zodpovedajú CKN parcelám 1297/5, 1840/5,
5304/6 a 1860/7 zapísaných na LV XXXX kat. úz. O.. Prídel B348 vytvorený z pzkn. parciel 6606 a 6614
je súčasťou parcely reg. CKN 5153/6 zapísanej na LV XXXX kat. úz. O. a podľa výsluchu svedkyne O. Š.,
vnučky M. A. V. O.F. A., pamätá si ako jej mama rozprávala, že starí rodičia mali pozemky pod Hradkom
a tie spoločne užívali. Tieto pozemky sa nachádzajú na V. X.. Tiež vie, že starí rodičia  majú pozemky
na inom mieste. Myslí, že je to niekde v O.. Matka jej rozprávala, že starí rodičia užívali pozemky pod C.
a že ich užívali približne dovtedy, pokiaľ ich nezobral štátny majetok alebo družstvo. Pozemky ich živili a
mali ich užívať dovtedy, pokiaľ neboli odovzdané štátnym majetkom alebo roľníckemu družstvu. Podľa
nej tieto pozemky starým rodičom boli vrátené. Ináč si nevie vysvetliť, ako ich potom mohol  nadobudnúť
žalovaný. Súd dôvodil, že z výmeru vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
o vlastníctve pôdy pod č. 862/49 vyplýva, že M. A. a manž. Márii, rod. U. boli pridelené do vlastníctva
pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. O. v celkovej výmere 0,500 ha, ktoré sú v prídelovom pláne
označené záp. č. 7, časť parc. č. 8963, graf. ozn. A29 roľa. Na prvej strane prídelu je rukou dopísané
„vzdal sa prídelu. viď č.j. 3771/4P. užíva O. T. - O..“. Na inom výmere o vlastníctve pôdy pre M. A.
a manželku Máriu, rod. U. k tým istým nehnuteľnostiam je na prvej strane rukou dopísané: „vzdáva
sa“. Na strane 2 výmeru pod označením prideľované nehnuteľnosti je rukou dopísané meno: „T.“. Tieto
výmery boli vydané 23.6.1948 a 16.6.1949. Z konečného prídelového plánu a rozlohy prídelových
cien a splátkovým plánom zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov bývalého vlastníka V. Z.
vydaného Krajským národným výborom, poľnohospodárskym odborom v Prešove z 2.5.1954 vyplýva,
že v abecednom poradí meno prídelcu M. A.  a manželky Márie, rod. U. sa nenachádza. Ako nový
prídelca je uvedené pov. pôdohosp. Správa štátnych majetkov v Strážskom, kde medzi navrhovanými
prídelmi je uvedené i parcela 6383/A roľa o výmere 9 ha, 13 árov, 22 m2. V návrhu prídelového  plánu
č. 862/49 Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcia v Bratislave z r. 1950 pod č.
697 evidovaný M. A., Mária, rod. U., kde v časti navrhovaný prídel je uvedená vložka 2895, parcela
6383 a 488 roľa o výmere 1 ha, 50 árov a 6606, 6614 B348 stavebný pozemok o výmere 19 árov, 20
m2. Meno M. A. a Márie, rod. U. je rukou prečiarknuté a pri navrhovanom prídele B348 je dopísané
„zrušený /má dom/“, pritom v zozname odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954 je uvedené meno M. A. V.
O. U., výmera 1 ha, 6920 m2, počet rokov užívania 4. Ďalej súd konštatoval, že z listu Štátnej sporiteľne
v Bratislave adresovanému odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva Rady ONV Michalovce
zo dňa 10.10.1957 vyplýva, že tá už v predchádzajúcich  listoch úradu oznamovala, akým spôsobom má
preverovať pohľadávku z titulu užívacích poplatkov, avšak  zoznam zažalovaných užívacích poplatkov
zaslaný omylom nebol. Uvádzaní prídelci však majú prídel, kde sa ho vzdali a bol im vyrubený užívací
poplatok, ktorý u jednotlivých osôb činí uvádzané sumy. Pod por. číslom 20 je uvedený M. A. a m., kde
je uvedená výška pohľadávky Kčs 240.-.

Súd citujúc ust. §§ 12, 15 ods. 1, jú, 19 Nar. SNR 104/1945 Sb. SNR o prídele pôdy, poukázal,
že prídelca je povinný na pridelenom majetku hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára.
Ak prídelca nehospodári so starostlivosťou o riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo SNR pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej
organizácie Jednotného sväzu slovenských roľníkov a Okresného národného výboru pridelený majetok
odňať a prideliť ho inej podľa nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať,
že bude na ňom riadne hospodáriť (§ 23 ods. 1, 2 Nar. SNR č. 104/1945). Podľa súdu po vyhodnotení
dôkazov vyplynulo, že nárok žalobcu dôvodný nie je.

Žiadna z procesných strán nespochybňovala, že výmer o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia SNR č.
104/1945 Sb. SNR je dokladom o vlastníctve pôdy prídelcu, na základe neho je považovaný za vlastníka
pôdy a tento výmer je vkladuschopnou listinou. Tento záver nakoniec vyplýva nielen z ustanovení
Nariadenia SNR, ale i judikatúry NS SR /napr. 1Cdo 56/2003, 4Cdo 123/2003/; zápisy vl. práva na
základe výmeru do pozemkovej knihy mali len deklaratórny charakter, v prevažnej miere nedošlo k
zapísaniu takto prideleného majetku do pozemkovej knihy. Táto skutočnosť je zrejmá i zo spoločného
stanoviska z porady konanej 12.5.1992 o problematike vlastníckych vzťahov k poľnohospodárskym
nehnuteľnostiam prideleným v pozemkových reformách v období po r. 1945 medzi Generálnou
prokuratúrou SR, Najvyšším súdom SR, Ministerstvom financií SR, Ministerstvom spravodlivosti SR,
Slovenským úradom geodézie a kartografie a Ministerstvom poľnohospodárstva a výživy SR.



Žalobca však tvrdil, že výmer o vlastníctve pôdy pre manželov A. je paaktom, pretože neobsahuje
pečiatku orgánu, ktorý ho vydal, ani prídelovú cenu. V tejto súvislosti odkazoval i na podobné
rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 1Cdo 56/2003, ktorý konštatoval, že aby výmery a prídelové listiny
boli vkladuschopnými, museli byť právne perfektné. Ak výmer nespĺňa požadované náležitosti - napr.
chýba odtlačok pečiatky orgánu, ktorý ho vydal a neurčuje prídelovú cenu, pričom nešlo o bezplatný
prídel, nemožno ho považovať za platnú listinu, na základe ktorej prešlo vlastníctvo k sporných
nehnuteľnostiam. Preto súd skúmal, či tieto náležitosti platná právna úprava v čase vydania rozhodnutia
i vyžadovala. Výmer č. 864/49 pre M. A. a manželku nebol bezplatným prídelom podľa § 19 Nar. SNR
104/1945 Sb. SNR, pretože z výmeru nie je zrejmé, žeby tieto osoby boli invalidi, vdovy alebo siroty.
Žiadne z ustanovení Nariadenia SNR 104/1945 Sb. SNR neupravovalo, že medzi náležitosti výmeru
patrí i určenie ceny výmeru. § 15, 16, 17 sa týkali určovania ceny prídelu tak, aby sa v zásade jednalo
o cenu primeranú. § 19 určoval príjemcu ceny. Obdobne nie je možné z ustanovení tohto právneho
predpisu vyvodiť, že ak výmer neobsahoval odtlačok pečiatky povereníctva, bol neplatný. Výmer je
totiž považovaný za správne rozhodnutie, teda individuálny právny akt vydaný na základe zákona /
nariadenia SNR/, ktorý nevyžadoval pre právnu perfektnosť určenie prídelovej ceny. Nejedná sa teda
o odplatný právny úkon, v ktorom by nedojednanie ceny malo za následok jeho neplatnosť. V tejto
súvislosti žalovaný poukazoval nielen na metodický návod ale i vl. nar. č. 8/1928 Sb. Podľa § 68
ods.3 vl. nar. č. 8/1928 Sb., medzi náležitosti správneho rozhodnutia predpis zaraďuje i označenie
úradu, ktorý ho vydáva, dátum a podpis úradného orgánu k tomu oprávneného. I spoločné stanovisko
z porady konanej dňa 12.5.1992 je preto Úradom geodézie a kartografie a katastra SR z 26.5.1994
upresnené tak, že na listinách o výmere pôdy nie je potrebné vyžadovať, aby takáto listina obsahovala
odtlačok okrúhlej pečiatky, a to z dôvodu, že značné množstvo listín nie je takouto okrúhlou pečiatkou
opatrené. Stačil teda podpis za Povereníctvo. Toto upresnenie logicky reagovalo na zistený stav, keď
bolo bežnou praxou Povereníctva vydávať výmery bez okrúhlej pečiatky a defacto i na platnú právnu
úpravu, ktorá po správnych rozhodnutiach - výmeroch nevyžadovala, aby príslušná listina pečiatku
príslušného orgánu i obsahovala. Zo samotného výmeru je zrejmé, že časť vopred predtlačeného
rozhodnutia v bode 2 týkajúceho sa určenia prídelovej ceny je prečiarknutá a je ponechaná len časť,
v ktorej sa uvádza, že konečná výška prídelovej ceny bude určená v prídelovej listine, ktorú vydá
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Metodický návod, spoločné stanovisko z porady
konanej 12.5.1992 i upresnenie z 26.5.1994 len preukazujú, že k rovnakým záverom výkladu ustanovení
Nar. SNR 104/1945 Sb. SNR dospeli orgány v procese realizácie usporiadania vlastníckych vzťahov
k pôdohospodárskych nehnuteľnostiam pozemkovými reformami po r. 1945. Výmer č. 862/49 preto za
paakt považovať nemožno.

I druhý právny argument žalobcu neobstojí. V konaní totiž nebolo jednoznačne preukázané, že
vlastníctvo M. A. jeho manželky k prídelu, ktorý je predmetom žaloby bolo odňaté, prípadne sa ho
tieto osoby vzdali. Predloženie konečného prídelového plánu s rozvrhom prídelových cien a splátkovým
plánom zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov z 2.5.1954 /ďalej len konečný prídelový plán/,
v ktorých mená prídelcov Juraja Polláka a manželky sa nenachádza, a ktorý obsahuje označenie Pov.
pôdohosp.  správu Štátnych majetkov v Strážskom /ďalej štátny majetok/ ako s novonavrhovaným
prídelcom parc. 6383/A o výmere 9 ha, 13 á, 22 m2, návrh prídelového plánu, v ktorom sú mená M.
A. a manželky pod poradovým číslom 697 prečiarknuté, zoznam odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954
ani list Štátnej sporiteľne v Bratislave stratu vlastníctva  k prídelu jednoznačne nepreukazuje. V prípade
štátneho majetku je prídel označený parcelou 6383/a o výmere 9 ha, 13 á a 22 m2, pričom  v
majetkovej podstate pzkn. vl. 2895 je uvádzaná parc. č. 6383/1 - roľa Hrádok o výmere 9 ha, 80
á, 22 m2. Prídel A. predstavoval z pzkn. parc. 6383 1,5 ha. V návrhu prídelového plánu je meno
prečiarknuté ale rukou písaná poznámka „zrušený /má dom/“ je vpísaná do riadku, ktorý sa týka prídelu
B348 - stavebný pozemok o výmere 1920 m2. Z výmeru je pritom zrejmé, že B348 sa týka pzkn.
parc. 6606, 6614 - stavebný pozemok o výmere 0,1920 ha a oznámenie Správy katastra Michalovce
Slovenskému pozemkovému fondu jednoznačne prídel B348, teda pzkn. parc. 6606 a 6614 identifikuje
so súčasnou CKN 5153/6. Jedná sa teda o nehnuteľnosť, ktorá nie je predmetom tohto konania. V
zozname odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954 je síce uvedené meno M. A. V. O., F.. U., výmera 1
ha, 6920 m2 a počet rokov užívania 4. Označená výmera v tomto zozname sa zhoduje s výmerou
pridelených parciel vo výmere č. 862/49 zo 16.4.1949. Z iného výmeru predloženého žalovaným tiež
pod č. 862/49 z 23.6.1938 však vyplýva, že A. mal byť pridelený i pozemok z vložky č. 7 ako prídel A29
o výmere 0,5 ha, ktorého sa mali A. vzdať /viď údaj dopísaný rukou/. Tieto dôkazy vzbudzujú vážne
pochybnosti, či sa skutočne týkajú tých parciel, ktoré sú i predmetom tohto konania.



V smere dokazovania (o odňatí, alebo vzdaní sa prídelu) ani výsluch svedkyne O. Š., S. M. A. a jeho
manželky, žiadne podstatné skutočnosti  ohľadne preukázania straty vlastníctva neozrejmil. Svedkyňa
potvrdila len to, že z rozprávania svojej matky vie, že starí rodičia užívali pozemky pod C. D. X. V.
dovtedy, pokiaľ ich nezobral štátny majetok alebo družstvo. Jedná sa teda o tú istú lokalitu, v ktorej sa
nachádzajú žalované nehnuteľnosti /podľa pzkn. vl. 2895 kat. úz. O., pzkn. par. 6383/1 je označená
ako roľa C./.  Nie je však objasnené z akého dôvodu ďalší subjekt nehnuteľností  „zabral“. Dokazuje
len to, že na základe výmeru došlo k užívaniu týchto nehnuteľností A., teda výmer im doručený bol
a je právoplatný. Takto posudzované skutočnosti majú za následok to, že žalobca stráca naliehavý
právny záujem na predmete konania. Slovenský pozemkový fond totiž zastupuje štát, ktorý môže mať
právny záujem na určení vlastníckeho práva len v prípade, že nehnuteľnosti patria jemu alebo sa jedná
o nehnuteľnosti neznámych vlastníkov, v zmysle § 34 ods.14 zák. č. 330/1991 Zb. V danom prípade
však vlastníctvo žalovaných nehnuteľností patrí buď právnym nástupcom M. A. a jeho manželky, ktorí
existujú /svedkyňa O. Š. - vnučka/, dedičom O. Š. /žijúci syn/ alebo žalovanému. Zisťovanie vlastníctva
týchto osôb a následné posudzovanie zákonnosti vydržania sporných pozemkov žalovaným tak nie je v
záujme žalobcu a zároveň presahuje dokazovanie potrebné k poskytnutiu efektívneho práva na súdne
konanie v primeranej lehote. Preto i z uvedeného dôvodu boli dôkazy navrhované žalobcom ako účelové
a nadbytočné odmietnuté. Žalobca neozrejmil čo mu bránilo, aby dôkazy  - listy vlastníctva a kópie
máp - sám súdu predložil. Ním takto navrhované dôkazy nie sú spôsobilé preukázať opak. Ak výmer
ako platná listina je listinnou vkladuschopnou, ktorá v minulosti v prevažnej väčšine prípadov nebola do
pozemkovej knihy, príp. evidencie nehnuteľností, či katastra zapísaná, takto navrhované dokazovanie
stráca svoje opodstatnenie. Ostatné dôkazy - výsluchy svedkov, vyjadrenie Mesta Michalovce - sa týkajú
spochybňovania vydržania žalovaným. Keďže i súdom zistené skutočnosti z dôkazov oboznamovaných
z notárskeho spisu N 246/2004  a vyšetrovacieho spisu sa týkajú splnenia vydržacích podmienok M. Š.,
súd ich v tomto rozsudku neodôvodňoval, preto návrh zamietol súd.

V podanom odvolaní žalobca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok zo dňa 5.4.2012 a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, žiadal priznať aj trovy odvolacieho konania. Pre prípad, ak by potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, navrhol prípustnosť dovolania podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p., lebo v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
túto otázku zásadného významu vidí v posúdení náležitostí Výmeru o vlastníctve pôdy ako verejných
listín (pokiaľ chýba otlačok pečiatky kompetentného orgánu a neurčenie prídelovej ceny) a čo sa týka
aj otázky posúdenia vzdania sa prídelu.

V odvolaní namietal, že vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe je vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a
žalovaným. Preto poukazuje na neoprávnené vydržanie sporných parciel O. Š. a následné prevody
sporných pozemkov na žalovaného, pričom nie je dôležité ako táto neistota vznikla, určovacia žaloba je
spravidla vždy prípustná vo vzťahu k nehnuteľnostiam.

Podľa názoru súdu, pokiaľ Výmer neobsahoval odtlačok pečiatky povereníctva, nejde o neplatný Výmer.
Podľa názoru žalobcu je tento záver prvostupňového súdu nesprávny. Výmer je verejnou listinou
preukazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej nehnuteľnosti, ak bol vydaný k tomu oprávneným
subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti. Ak Výmer nevydal kompetentný orgán, prípade v
ňom chýbajú požadované náležitosti, tak právnym následkom vady takejto listiny nie je jej neplatnosť,
ale skutočnosť, že listina (Výmer) nemá povahu verejnej listiny, teda nie je spôsobilá vyvolať vlastnícke
účinky (viď napr. R NS SR IM Cdo/8/2009 zo dňa 29.4.2010). Žalobca zastáva názor, že v prípade
Výmeru o vlastníctve pôdy č. 862/49 zo dňa 16.4.1949 nejde o verejnú listinu, ktorá by bola spôsobilá
vyvolať účinky prídelcov k pridelenej nehnuteľnosti.

Predmet Výmeru o vlastníctve pôdy č. 862/49 zo dňa 16.4.1949 boli nehnuteľnosti v k. ú. O.e o celkovej
výmere 16920 m2, a to roľa - časť parc. č. 6383, graf.označenie A 488 o výmere 1,5000 ha a stavebný
pozemok - časť parc. č. 6606, 6614, graf.označenie B 348 o výmere 0,1920 ha. V návrhu prídelového
plánu zo dňa 12.4.1949, ktorý bol podkladom pre vydanie cit. Výmeru, boli pod por. č. 597 zapísaní M.
A. V. O. O., F.. U. na parc. č. 6383, 6606 a 6614, k . ú. Michalovce, spolu o výmere 16920 m2. Títo



prídelcovia sú však v návrhu prídelového plánu škrtnutí a je tam poznámka zrušenia tohto prídelu. Súd
dospel k zisteniu, že poznámka o zrušení tohto prídelu sa týka len stavebného pozemku, pretože táto
poznámka je vpísaná do riadku, ktorý sa týka prídelu B 348 - stavebného pozemku. S týmto záverom
súdu sa nestotožňujeme. Z takto umiestnenej poznámky nemožno vyvodiť záver, že by sa poznámka
týkala len stavebného pozemku. Prídel je škrtnutý ako celok a poznámka o zrušení tohto prídelu je
umiestnená „v strede“ (v strednom riadku), týka sa ale celého prídelu, teda nielen stavebného pozemku,
ale aj role - graf.označenie A 488. Tento záver potvrdzujú aj ďalšie predložené dôkazy.

Z predložených dokladov vyplýva, že prídelcovia M. A. s manželkou užívali pridelené pozemky 4 roky, za
čom im bol vyrubený užívací poplatok. Svedčí o tom napr. zoznam odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954,
kde sú uvedení aj M. A. V. O. O., F.. U., ktorí mali užívať pozemky uvedené v dotknutom Výmere (výmera
16920 m2) 4 roky, ako aj list Štátnej sporiteľne v Bratislave č. 234/57/Hs zo dňa 10.10.1957, v ktorom
sa uvádza, že bývalí prídelcovia, uvedení v tomto liste (sú tam uvedení aj Juraj Pollák s manželkou), sa
vzdali prídelu a za užívanie im bol vyrubený užívací poplatok. Z predložených listín teda vyplýva, že M.
A. s manželkou užívali „pridelení pozemky“ o výmere 16920 m2, ale išlo len o detenčný vzťah. Nič na
tom nemení ani výpoveď svedkyne O. Š. (vnučka M. A.Á. a jeho manželky), ktorá vo svojej svedeckej
výpovedi uviedla, že z rozprávania svojej mamy vie, že starí rodičia mali pozemky pod C. a tieto aj užívali.
Veď aj z predložených listín vyplýva, že mali užívať právni predchodcovia pozemky. Z jej výpovede však
nemožno mať za preukázané, že sa nevzdali prídelu. Okrem toho, táto svedkyňa má osobný záujem na
veci (nebude predsa svedčiť proti sebe a vzdávať sa majetku) a jej informácie sú len sprostredkované
(čo povedala mama) a v roku 1954 (po štyroch rokoch) bol vypracovaný konečný prídelový plán, kde už
bol zohľadnený stav po zrieknutí sa prídelov zo strany pôvodných prídelcov a v konečnom prídelovom
pláne boli zapísaní už noví prídelcovia, pričom M. A. s manželkou už v konečnom prídelovom pláne nie
sú zapísaní. V prípade pôvodnej parc. č. 6383 je v konečnom prídelovom pláne uvedené, že táto sa
prideľuje Pov. Pôdohospodárstva, Správa štátnych majetkov v Z. (pod por. č. 375). V danom prípade ide
o štátny subjekt, ktorý nakladal s majetkom štátu.

V roku 1954 bol vypracovaný aj zoznam odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954, kde sú uvedení aj M.
A. V. O. O., F.. U., pričom výmera, ktorej sa vzdanie týka, je uvedené 16920 m2, teda presne výmera
vyplývajúca z predmetného Výmeru o vlastníctve pôdy č. 862/49 zo dňa 16.4.1949. Prvostupňový súd
v súvislosti s hodnotením tohto dôkazu v napadnutom rozsudku uvádza, že uvedení prídelcovia mali
vydané aj iné Výmery o vlastníctve pôdy (napr. prídel na 0,5 ha) a vzdávali sa tejto pridelenej pôdy, čo
vzbudzuje vážne pochybnosti, či sa zoznam odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954 týka parciel, ktoré sú
predmetom tohto konania. S týmto záverom súdu sa nestotožňujeme, pretože je dosť nepravdepodobné,
aby výmera uvádzaná v tomto zozname (16920 m2), ktorá je absolútne totožná  výmerou uvedenou
vo Výmere o vlastníctve pôdy č. 862/49 zo dňa 16.4.1949, zodpovedala výmere vyplývajúcej z iných
prídelov“, kde výmery pridelených parciel sú úplne iné (0,5000 ha) a ťažko dajú súčet presne 16920
m2. Týmto poukázali aj na list Pôdohospodárskej správy rady KNV v Prešove č. 4813/1955-PF zo
dňa 13.4.1955 adresovaný Štátnej sporiteľni, kde sa takisto uvádza, že zo strany prídelcov na majetku
bývalého vlastníka V. Z. došlo k vzdaniu sa prídelu (426 prípadov) a bolo potrebné vykonať vyúčtovanie
s týmito prídelcami. V tomto liste sa uvádza, že došlo k vytvoreniu Štátneho majetku v obci Michalovce
a prídelcovia sa vzdávali prídelov práve v prospech tohto ŠM. Súčasťou tohto listu bol práve zoznam
odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954, kde sú uvedené aj mená M. A. V. O. O., F.. U., na výmeru
16920 m2. Poukazujúc na uvedené, zoznam odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954, a z neho vyplývajúce
vzdanie sa prídelu, sa vzťahuje na parcely uvedené vo Výmere o vlastníctve pôdy č. 862/49 zo dňa
16.4.1949. Podľa § 132 zák.č. 141/1950 Zb. vlastníctvo sa stráca aj tým, že ho nadobudne niekto iný
alebo že sa ho vlastník vzdá.

Žalobca zastáva názor, že z titulu prídelu vlastnícke právo k prideleným parcelám, ktoré sú predmetom
Výmeru o vlastníctve pôdy č. 862/49 zo dňa 16.4.1949 M. A. V. O. O., F.. U. nepatrí. Vlastnícke
právo k predmetným pozemkom svedčí štátu. Vo vzťahu k vzdaniu sa prídelov prídelcami poukazuje
napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/279/2005 zo dňa 26.4.2006, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/46/2007 zo dňa 31.10.2007, kde odvolací súd mal aj na základe
„nepriamych dôkazov“ preukázané, že zo strany prídelcov došlo k platnému vzdaniu sa prídelu. Na
základe tohto zápis parciel registra KN „E“ č. 6383/9 a č. 6383/13, ktoré mali zodpovedať pôvodne
pridelenej časti parc. č. 6383, graf.označenie A 488, v k. ú. Michalovce podľa Výmeru o vlastníctve



pôdy č. 862/49 zo dňa 16.4.1949, na LV č. XXXX, G.. Ú.. O. v prospech M. A.Á. V. M. O., ktorý bol
vykonaný na základe rozhodnutia Okresného úradu Michalovce, katastrálneho odboru č. 01/000583 zo
dňa 30.8.2000, právoplat. 19.9.2001 o schválení ROEP v k. ú. O. podľa zákona NR SR č. 180/1995
Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov,
bol vykonaný nesprávne.

Slovenský pozemkový fond (ďalej len SPF) už v rámci konania ROEP v k. ú. O. uplatnil námietky voči
zápisu prídelov na parc. č. 6383/1, pôvodne zapísanej na LV č. XXXX (ako aj na ďalších parcelách),
pričom námietky SPF boli voči prídelovému konaniu ako celku, nielen vo vzťahu ku konkrétnym
prídelcom. Poukázal na to, že prídelové konanie realizované na predmetnej parcele (a ďalších) je sporné,
a aj na to, že okruh prídelcov podľa konečného prídelového plánu je v porovnaní s návrhom prídelového
plánu iný (sú iní prídelcovia), chýbal technický podklad k prídelom - rozdeľovací plán, podľa ktorého by
bolo možné identifikovať parcely uvedené vo Výmere na súčasný stav. Na základe toho bolo potrebné
okolnosti prídelového konania dôsledne preskúmať, čo správny orgán v rámci konania ROEP neurobil.
Preto v rámci tohto súdneho konania je potrebné sa zaoberať všetkými skutočnosťami, a dôsledne
posúdiť okolnosti prídelového konania na pôvodnej parcele č. 6383/1, v nadväznosti na predmet tohto
súdneho konania (sporné parcely). Poukázal na to, že doteraz im nie je jasné ako došlo k identifikácii
parciel uvedených v jednotlivých Výmeroch o vlastníctve pôdy, vrátane sporného Výmeru č. 862/49
na súčasný stav KN, keďže chýba technický podklad k prídelom - rozdeľovací plán (či parcely podľa
predloženého Výmeru č. 862/49 skutočne zodpovedajú parcelám registra KN „E“ č. 6383/9 a č. 6383/13,
v súčasnosti sporným parcelám registra KN „C“ č. 1297/5, č. 1840/6, č. 1840/7 a č. 5304/6, zapísaných
na LV č. XXXX, G.. Ú.. O..).

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 5..2012 žalovaný navrhol odmietnuť odvolanie podľa § 218
písm. a) O.s.p. v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza, že žaloba bola
zamietnutá z dôvodu, že žalobca nemá naliehavý právny záujem, on tvrdil, že žalobca predovšetkým
neuniesol dôkazné bremeno - nedoložil právne relevantné dôkazy o vzdaní sa prídelu, ktoré by boli
vyhotovené podľa § 132, 40 a 38 zák. č. 141/1950 Zb. Preto tvrdí, že súd prvého stupňa dospel
na základe dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Súd bol k žalobcovi dostatočne zhovievavý
(predovšetkým vyžiadanie vyšetrovacieho spis): Žalobca si neustále vyžiadal lehoty na zaobstarávanie
dôkazov a súd mu zakaždým vyhovel, aj keď žiadne dôkazy až do posledného pojednávania (vrátane)
nedoložil. Súdny spor sa takýmto spôsobom predĺžil tak, že medzi druhým a tretím - posledným
pojednávaním uplynulo 14 mesiacov. Od písomnej urgencie súdu z 4.10.2011, žalobca neprejavil žiadnu
iniciatívu v zaobstarávaní dôkazov. Takéto konanie považuje za pohŕdanie súdom. Bol veľmi prekvapený,
keď právna zástupkyňa žalobcu na poslednom pojednávaní hneď na začiatku po udelení slova s istou
dávkou drzosti žiadala súd o možnosť nahliadnutia do spisu a predložila zoznam navrhovaných dôkazov,
ktoré by mal súd vyhľadať. K tejto problematike sa vráti neskôr.

Dokazovanie navrhované žalobcom súd veľmi správne označil za účelové a nadbytočné, on dodal,
že celá žaloba je účelová. Z uvedeného vyplýva, že súd v žiadnom prípade neodňal žalobcovi právo
konať pred súdom. Úplne súhlasí s prvostupňovým súdom, že navrhované dôkazy sú pre meritórne
rozhodnutie vo veci právne bezvýznamné.

Súd aplikoval správnu právnu normu (vl. nar. 8/1928) ako aj vykonávací predpis k zák. č. 180/1995 Z.z.
- Metodický návod na ROEP. Nestanovenie prídelovej ceny vo Výmere PPPR taktiež nespôsobuje jeho
neplatnosť, čo súd dostatočne vysvetlil v písomnom zdôvodnení rozsudku. Navyše dnes už všeobecný
súd nie je oprávnený skúmať správne rozhodnutie po vecnej stránke, ktoré bolo vydané pred 63 rokmi.
K takémuto záveru dospel NS SR v mnohých rozsudkoch. Za mnohé, ktoré už uviedol vo vyjadrení
z 29.3.2012, spomenul aspoň rozsudok NS SR 5Cdo/198/2008. V súvislosti s touto problematikou sa
žalobca odvoláva na rozsudok NS SR 1MCdo/8/2009, že žalobca uviedol práve tento judikát, ale nie je
totiž analogický s prejednávanou vecou. NS SR v ňom však pripúšťa oprávnenosť držby odvodenú od
nulitného aktu, ako aj spochybnenie dobrej viery nulitným aktom. Žalobca práve u O. Š. spochybňuje
vydržanie s tým, že držba odvodená od nulitného aktu nie je oprávnená. Taktiež tu zástupca Generálnej
prokuratúry SR opomenul existenciu intertemporálneho ust. § 566 zák. č. 141/1950 Zb., ktoré sa pri
vydržaní O. Š. plne uplatňuje. Keďže žalobca vie, že ním tvrdené skutočnosti (absencia pečiatky a



absencia prídelovej ceny) nemajú oporu v právnych normách, začal zrazu dokazovať, že manželia
A. sa prídelu vzdali. Potom je na mieste otázka, ako sa mohli vzdať prídelu, keď ho na základe
neplatného výmeru nemohli vlastniť. Ak bol predsa Výmer neplatný (nebol verejnou listinou) podľa vtedy
platných noriem, nemohli sa takého niečoho vzdať podľa § 132 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb., ba ani
podľa vl. nar. č. 8/1928 Sb. v správnom konaní do 1.1.1951. Žalobca vlastne ani neuvádza, kedy malo
dôjsť k vzdaniu sa prídelu. Svoje tvrdenia zakladá na podľa neho podporných (nepriamych) dôkazoch:
zoznam odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954 a list od Štátnej sporiteľne Odboru poľnohospodárstva
ONV Michalovce.

Takéto dôkazy nie sú ani pseudodôkazy. Zoznam odchádzajúcich prídelcov by bolo možné prižmúrenými
očami považovať za akúsi nepodarenú pracovnú verziu bez označenia Výmerov PPPR, prídelov a
parcelného čísla. Nie je na ňom uvedené, kto zoznam vyhotovil, kedy, kde a za akým účelom pod
hlavičkou akej organizácie. Zoznam má 14 strán (príloha č. 2). Žalobca pravdepodobne disponuje úplnou
fotokópiou tohto zoznamu, keďže uvádza aj počet odchádzajúcich prídelcov - 426. Je to však nepresné
číslo. Na zozname je 420 „odchádzajúcich“ prídelcov. Ide pravdepodobne o chybu spôsobenú žalobcom
pri písaní odvolania, čo je však z celkového pohľadu na vec pri hodnotení dôkazov bezvýznamné.
Tragikomické na tom je však to, že na poslednej strane zoznamu odchádzajúcich prídelcov je aj meno
otca a matky súčasného riaditeľa Regionálneho odboru SPF Michalovce L.. O. S., Š. S. V. O.I. V. A..
Prídel má pán riaditeľ už dávno prededený. Takto to je aj vo väčšine prípadov, ktoré vychádzajú z tohto
zoznamu.

Z listu Štátnej sporiteľne nie je možné určiť, že užívací poplatok 240 Kčs je za prídel A 488. Žalobca
uvádza ako dôkaz existenciu konečného prídelového plánu z r. 1954. V tejto súvislosti poukázal na to,
že ešte pred vyhotovením konečného prídelového plánu muselo dôjsť k vyhotoveniu Výmerov, alebo
prídelových listín a k ich odovzdaniu novým vlastníkom. Až keď sa tieto správne rozhodnutia stali
právoplatnými a vykonateľnými, mohlo dôjsť k vyhotoveniu konečného prídelového plánu. Keďže takéto
rozhodnutia neexistujú, existencia konečného prídelového plánu z r. 1954 nemá pre toto konanie žiadnu
výpovednú hodnotu a pre posúdenie veci, kedy sa jedná o vlastníctvo nehnuteľnosti je z pohľadu čl.
20 Ústavy SR toto právne bezvýznamné. Vzdanie sa prídelu je individuálny (jednostranný) právny úkon
podľa § 132 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. Na túto právnu normu sa odvoláva aj žalobca. Avšak tento
jednostranný úkon musí byť urobený v súlade s § 40 spolu s § 38 zák. č. 141/1950 Zb. To znamená,
že vzhľadom k tomu, že sa jedná o nehnuteľnosť, musel byť tento právny úkon urobený písomne
vzdávajúcim sa a predovšetkým v texte vzdania sa prídelu musela byť jasne a zreteľne vyjadrená vôľa
prídelcu, že sa prídelu vzdáva, v ich prípade listina vzdania sa prídelu nie je k dispozícii.

Žalobca ako účastník konania a člen komisie ROEP teraz v tomto konaní napáda rozhodnutie správneho
orgánu. Konanie o ROEP je zložitý technický a právny proces, ktorý sa skladá z dvoch častí: 1.
Zhotovenia registra. 2. Schválenia registra obnovenej evidencie pozemkov správnym orgánom. Znenie
§ 6 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z.z. je nasledovné: Podklady potrebné na zostavenie registra sa zisťujú
z údajov poskytnutých nájomcami pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými
osobami z katastrálneho operátu, štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z
výpovedí svedkov a z iných dôkazov získaných najmä pri prešetrovaní v obci. Zhotoviteľom ROEP bol
geodet L.. M. N. a je odbornou autoritou na regionálnej úrovni. Zhotoviteľ okrem iného pri identifikácii
parciel vychádzal aj zo súdneho znaleckého posudku, ktorý pre účely iného súdneho sporu.

V rozsudku 2Co/279/2005 súd uznal Výmer PPPR za neplatný z dôvodu absencie pečiatky. V rozsudku
4Co/46/2007 už KS v Prešove pripustil, platnosť Výmeru PPPR aj bez pečiatky, avšak uznal vzdanie
sa prídelu na základe zápisnice so zoznamom dlžníkov užívacích poplatkov. V obidvoch prípadoch súd
posúdenie veci nepodoprel právnou normou. Konal len na základe vlastného názoru. Takéto konanie
je v príkrom rozpore s čl. 144 Ústavy SR. Podobné rozsudky nemôžu slúžiť iným súdom ako návod na
správne posúdenie veci. Súd nie je druhý zákonodarca. Rozsudok súdu nie je prameňom práva, ani jeho
tvorbou. Je iba hľadaním práva. Naopak musel konštatovať, že pri rozsudku, ktorý je predmetom tohto
odvolania, prvostupňový súd vec správne posúdil, keďže svoje rozhodnutie podoprel ustanoveniami
zákonov platiacimi v rozhodnom období, ktoré nepotrebujú výklad (§ 68 ods. 3 vl. nar. 8/1983 Sb. a §§
132, 40, 38 zák. č. 141/1950 Zb.



Vážený súd! Z uvedených vyplýva, že otázku platnosti predmetného Výmeru PPPR, resp. či je verejnou
listinou a či došlo k právoplatnému vzdaniu sa prídelu M. A. a jeho manželkou nie je potrebné riešiť
ako otázku zásadného významu v dovolacom konaní, pretože tieto otázky riešia, resp. sú vyriešené
vyššie uvedenými právnymi normami. Navrhol, aby tejto požiadavke žalobcu pri prípadnom zamietnutí
odvolania sa žalobcu a potvrdení prvostupňového rozsudku odvolací súd nevyhovel, nakoľko už
prvostupňový súd sa s uvedenými otázkami vysporiadal, keď pri ich posudzovaní aplikoval správne a
správny právny predpis. Napokon žalobca si tieto pre neho otázky zásadného významu môže vyriešiť
aj sám, a to prehĺbením si vedomostí z oblasti pozemkového práva, čo mu úprimne odporúčal.

V konečnom prídelovom pláne bola parc. č. 6383/a (môžeme sa len domnievať, že išlo o parc. č. 6383/1)
pridelená ŠM Strážske, dal do pozornosti súdu, že výsledkom prídelového konania podľa nar. SNR
104/1945 Sb., bolo pridelenie nehnuteľného majetku - v tomto prípade poľnohospodárskej pôdy do
vlastníctva fyzických a právnických osôb, ktoré spĺňali podmienky uvedené v § 6 písm. f) a § 9 ods. 1
uvedenej normy. ŠM Strážske sa preto nemohol stať platným prídelcom.

Vážený súd! Žalobca priznáva, že navrhované dokazovanie, ktoré súd odmietol ako účelové a
nadbytočné, bolo za účelom posúdenia splnenia podmienok vydržania zo strany štátu k predmetnej
parcele (6383/1), teda aj k sporným parcelám, prípadne postup podľa reštitučných predpisov (či v
danom prípade neprešla predmetná parcela na štát niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučných
predpisoch a to v zák. č. 87/1991 Zb., v zák. č. 229/1991 Zb., resp. v zák. č. 503/2003 Z.z., napr. bez
právneho dôvodu, a teda navrátenie vlastníckeho vzťahu aj v prípade prídelcov bolo možné len cestou
reštitučných predpisov).

Tak toto považoval veľmi mierne povedané za niečo, čo je o dosť viac ako fantasmagória. Veď predsa, ak
štát získal sporné parcely bez právneho dôvodu, nemohol by splniť minimálne podmienku oprávnenosti
držby. To znamená, že sám žalobca uznáva, že štát bol celý čas iba detentor. Navyše v tomto konaní
nie sú sporné iné parcely vzniknuté z parc. č. 6383/1, ani celá parc. č. 6383/1, ale iba parc. č. 6383/9 a
6383/13, ktoré boli konkrétnymi parcelami určeného operátu pri zostavovaní registra ROEP. M. A. nikdy
nikto bez právneho dôvodu vlastníckeho práva k sporným parcelám nezbavil. Veď takéto vlastníctvo
bolo predsa predmetom dedenia aj za najtvrdšieho socializmu. Hospodárske zmluvy takisto obsahovali
klauzuly, že ak sa o vlastníctvo prihlási prídelca, štátny podnik sa s ním bude musieť majetkoprávne
vysporiadať. Pri tomto by som poprosil žalobcu aspoň o percento stavovskej cti.

Žalobca konštatoval, že súd vo vzťahu k uvedenému nepostupoval v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. a súd týmto postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ja tvrdím, že
prvostupňový súd dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané pre vyriešenie
základnej otázky žaloby, t.j. platnosti Výmeru PPR, resp. vzdanie sa prídelu. Pritom súd nevychádzal
iba z vlastného názoru, ale pre posúdenie veci použil správne právne normy. Dôsledne zhodnotil, prečo
nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. Zdôrazňujem, že odmietnutie vykonávania ďalších navrhovaných
dôkazov neznamená odňať účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a vzhľadom na výsledok
dokazovania, súd veľmi správne vyhodnotil otázku naliehavého právneho záujmu vo vzťahu žalobcu
k vydržaniu sporných parciel O. Š.. V tejto súvislosti žalobca uvádzal, že naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe sa viaže na konkrétny určovací petit.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania, ako aj na základe toho, čo doteraz vyšlo najavo navrhol ,aby
odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil a odvolanie žalobcu, ako
nedôvodné zamietol bez možnosti dovolania a uplatnil si aj trovy odvolacieho konania.

Vyjadrením zo dňa 3.12.2012 poukázal žalovaný na vydržanie a riešenie vydržania podľa zoznamu
odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954, vydržacia doba by desaťročná vydržacia doba, nie je možné ani
aplikovať obyčajové právo s použitím § 566 zák. č. 141/1950 Zb., lebo žalobca priznáva, že manželia
A. pozemky užívali a pre takéto vydržanie bolo potrebné nepretržité užívanie. Vydržanie žalobcom
nebolo možné ani podľa zák. č. 509/1991 Zb. (napr. rozsudok NS SR 5Cdo/234/2009, lebo prebiehalo



konanie o ROEP a podľa zák. č. 131/1982 Zb. mohol štát vydržať vlastnícke právo k pozemkom len za
pomoci občana, ktorý takto vydržal právo osobného užívania - § 135a ods. 3 OZ, pozemky boli v užívaní
socialistickej organizácie. Súd nemohol riešiť otázku vydržania vlastníckeho práva žalobcom, ak by to
riešil, vznáša námietku z dôvodu, že by došlo k porušeniu ústavného princípu dvojinštančnosti súdneho
konania. SPS ako žalovaný by sa mohol brániť takým tvrdením (ak by M. A. V. O. Š., resp. ich dedičia)
nemohli nadobudnúť pozemky podľa reštitučných zákonov. Nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa a ďalšie dôkazy taktiež nie je potrebné vykonať k otázke vydržania sporných pozemkov.
Opätovne žiadal priznať trovy konania a ohľadne vzdania sa prídelu, tento inštitút je v danej veci
neakceptovateľný podľa zák. č. 141/1950 Zb. Nie je potrebné ani prípustnosť dovolania podľa § 238
ods. 3 O.s.p., trovy konania nevyčíslil a pripojil vyžiadanie podkladov k usporiadaniu majetkových
vzťahov Slovenským pozemkovým fondom, Regionálny odbor v Michalovciach dňa 10.9.2010 v kópii od
Katastrálneho úradu Košice, Správa katastra Michalovce.

Odvolací súd postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. (keď súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho
pojednávania, musí oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O.
s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový
stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a
odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne.

Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd
prvého stupňa použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania), pričom použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho
správne priradenie k zistenému skutkovému stavu.

Súd  použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.

Ďalší odvolací dôvod uplatnený podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., že súd nedostatočne zistil skutkový
stav vo veci, tento odvolací dôvod nebol zistený, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že
súd sa zaoberal vykonanými dôkazmi, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov
vyplynulo, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, a nie je tu logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynulo
z prednesov účastníkov, resp. ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
vyplývajúcim z § 132 až 135 O.s.p.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, zavedenej zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výklad a
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou.

Z ust. § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.



Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým
a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto
konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní
nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná
tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To
znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť
označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O.s.p.) a
povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej
pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej súčasťou nášho civilného procesu
a je vyjadrená v ust. § 153 ods. 1 O.s.p.

Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov
odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,
účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich
nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu
konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu
vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie
povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné
dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného
teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania
najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí
súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov
konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. Súd správne ďalšie dôkazy nevykonal
aj keď ich žalobca navrhol, lebo neboli nevyhnutné.

Ešte k samotnému vydržaniu vlastníckeho práva je treba uviesť, že podmienky pre vydržanie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zák. č. 141/1950 Zb.) v ust.
§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ust. § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť
držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu
právnemu stavu (vydržanie podľa obyčajového práva do 31.decembra 1950) došlo k podstatnému
skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo,
pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo
vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom
bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v
pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Z intertemporálneho ust. § 566 vyplývalo
a vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ
vydržacia doba začala bežať pred 1.januárom 1951, najneskoršie 1.januára 1961, t.j. najneskoršie
uplynutím kratšej vydržacej doby ustanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od
1.januára 1951, vydržacia doba mohla však uplynutím aj skôr pred 1.januárom 1961, keď napríklad
predchádzajúca 32 ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1.januára 1961, pre vydržanie
vlastníctva nehnuteľnosti platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej
doby; ak tá by však do 1.januára 1961 nestihla uplynúť, potom najneskôr v 10 ročnej dobe počítanej od
1.januára 1951, uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj
napr. R65/1982, str. 496, Sborník IV bývalého Najvyššieho súdu, Praha, 1986, str. 517). V prípadoch
vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť pred 1.januárom 1951, t.j. podľa obyčajového práva
a mala byť uplynúť až po tomto dni, museli by však už byť splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré
boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.

Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že
obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že
kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho
predchodcu.



Súd prvého stupňa správne rozhodol a jeho rozhodnutie je zákonné.  Treba súhlasiť s vyjadrením
žalovaného, že žalobca vzhľadom na podmienky vydržania zo strany štátu k parc. č. 6383/1, teda aj s k
sporným parcelám, s použitím reštitučných predpisov nemohol splniť podmienky vydržania a minimálne
podmienku oprávnenosti držby vzhľadom na vykonané dokazovanie nemohol splniť.

Právny argument žalobcu neobstál v tom, že vlastníctvo M. A. a jeho manželky k prídelu, ktorý je
predmetom žaloby bolo odňaté, prípadne sa ho tieto osoby vzdali s predložením konečného prídelového
plánu s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom zo skonfiškovaných pôdohospodárskych
majetkov z 2.5.1954, v ktorých mená prídelcov Juraja Poláka a manželky sa nenachádzali a ktorý
označuje označenie Pov. Pôdohosp. Správu štátnych majetkov v Strážskom, ako znovu navrhovaných
prídelcom parc. č. 6383/A o výmere 9 ha, 13 á (árov), 22 m2, návrh prídelového plánu, v ktorom sú tieto
mená prečiarknuté pod poradovým číslom 697 v zozname odchádzajúcich prídelcov k 1.6.1954 a ani
list Štátnej sporiteľne v Bratislave stratu vlastníctva k prídelu jednoznačne nepreukázali. Napokon podľa
§§ 5, 26, 27 Vl. nar. (nariadenia) č. 8/1928 Sb. o konaní vo veciach náležiacich pôsobnosti politických
úradov, sa rozhodnutie o prídele doručovalo prídelcom, čo nebolo v konaní spochybnené.

Preto správne aj keď nevykonal ďalšie dokazovanie súd prvého stupňa, ktorého pominutie navrhovaných
dôkazov zo strany žalobcu nemôže zvrátiť zistený skutkový stav pred súdom prvého stupňa a odvolací
súd považuje za potrebné nereagovať na úvahy podľa rozsudkov Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 2Co/289/2005 a 4Co/46/2007, kde bol diametrálne zistený odlišný skutkový stav a kde sa malo
uznať vzdanie sa prídelu na základe zápisníc so zoznamom dlžníkov užívacích poplatkov, nie je
možné zmiešavať rôzne skutkové stavy pri podobnosti rozsudkov, tobôž ešte ak nejde o rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR (podobne aj rozsudok NS SR sp. zn. MCdo/55/01 z 29.4.2003).

Súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal všetkými dôkazmi potrebnými pre rozhodnutie vo veci,
rozsudok je preskúmateľný podľa § 157 O.s.p. a odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na dôvody
uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.

Zároveň so zreteľom na judikatúru v riešenej veci a na nepreukázanie otázky zásadného význame
pre pripustenie dovolacej otázky podľa § 238 ods. 3 O.s.p. (náležitosti Výmerov o vlastníctve pôdy
ako verejných listín pri chýbaní odtlačku pečiatky kompetentného orgánu) odvolací súd pominul návrh
žalobcu, aby pripustil v danej veci dovolanie. Nejde tu o otázku zásadného významu, ktorá by nebola
vyriešená vzhľadom na rozhodnutie vo veci samej inými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR pri
určovacích žalobách /napr. uvedené rozhdnutie MCdo/55/01).

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaný žiadne
trovy nevyčíslil, teda ani ich neuplatnil.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).



Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/136/2010", "guid": "717e1709-a611-42f9-b230-12e7ae8dab03:3a559029-2475-40ba-af4c-42160a230032", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}