Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/205/2013 z 24. 6. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 24. júna 2014, sp. zn. 10Co/205/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2013899065.1
Krajský súd Trnava | 10Co/205/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2013899065.1 | 2014-06-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 143 OZ, § 154 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/65bdc1c6-2d59-44d0-9870-519824defeca
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2013899065.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/205/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013899065
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2013899065.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: D. T., nar. X. D. XXXX, bytom R. XXX, zastúpeného
advokátom: JUDr. Peter Arendacký, Bratislava, Čapkova 2, proti odporkyni: D. T., rod. Y., nar. X. J. XXXX,
bytom ako navrhovateľ, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaniach oboch
účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. februára 2013 č. k. 17C/2/2000 - 429 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov
konania ako bývalých manželov (ďalej tiež „BSM“) tak, že prikázal 1/2-icu rodinného domu súp. č. XXX aj
s príslušenstvom, zapísaného na LV č. XXXX, postaveného na parcele č. XXX/X - zastavaná plocha (bez
uvedenia výmery), v kat. úz. R. do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania každému v 1/2-ici z
tejto polovice rodinného domu a zriadil pre odporkyňu vecné bremeno  (právo prechodu do predmetnej
nehnuteľnosti cez pozemok parcelné č. XXX/X a vecné bremeno na  predmetnom   pozemku  na užívanie
odporkyňou jej podielu na predmetnej nehnuteľnosti) a do výlučného vlastníctva navrhovateľa prikázal
dom súp. č. XX, zapísaný na LV č. XXXX, na parcele č. XX/X - zastavaná plocha o výmere 183 m2,
pozemok - zastavaná plocha, parc. č. XX/X a garáž zapísanú na LV č. XXXX, na parcele č. XXX/X, v kat.
úz. R. s tým, že cena nehnuteľnosti, ktorá pripadla do výlučného vlastníctva navrhovateľa činí 362.757,68
Sk. Do výlučného vlastníctva navrhovateľa potom prikázal hnuteľné veci bližšie označené vo výroku
napadnutého rozsudku a predstavujúce 83 položiek v celkovej hodnote 49.910,69 Sk. Do výlučného
vlastníctva odporkyne prikázal ďalšie hnuteľné veci, taktiež bližšie označené vo výroku a predstavujúce
13 položiek v celkovej hodnote 31.462 Sk. Navrhovateľovi uložil povinnosť vyplatiť (správne zaplatiť)
odporkyni „jej podiel z vyporiadaného BSM“ (správne len „na vyrovnanie“) v sume 6.326,87 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi aj odporkyni uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť súdny poplatok z návrhu v sume 1.389 eur na (neoznačený) účet súdu prvého stupňa do troch
dní od právoplatnosti rozsudku; navrhovateľovi povinnosť zaplatiť na (rovnako neoznačený) účet súdu
prvého stupňa „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania štátu „titulom znalečného“ v sume 129,82 eur
a odporkyni v sume 295,79 eur, obom do troch dní od právoplatnosti rozsudku a napokon rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil ust. § 135c ods. 3, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne nedostatkom dohody účastníkov konania
o vyporiadaní BSM zaniknutého rozvodom ich manželstva (dňom 10. júna 1999), v dôsledku čoho
vyporiadať BSM musel súd (napadnutým rozsudkom). Polovicu rodinného domu súp. č. XXX v kat.
úz. R. ponechal v ich podielovom spoluvlastníctve (každému v 1/2-ici z takejto polovice), majúc za
to, že v predmetnej veci ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, pretože odporkyňa vzhľadom k jej
dôchodkovému veku by z finančných prostriedkov, ktoré by jej mal vyplatiť za jej podiel navrhovateľ,
nebola schopná nadobudnúť vlastné bývanie, pričom sa v značnej miere pričinila o nadobudnutie
nehnuteľnosti, ktorú celú počas manželstva účastníkov prestavali. Z manželstva pochádzali 3 deti, o
ktoré sa aj počas výstavby v prevažnej miere musela postarať odporkyňa a druhá nehnuteľnosť (súp. č.



XX, postavená na parc. č. XX/X v kat. úz. R.), ktorú nadobudli tiež účastníci konania, nie je obývateľná
(keďže rodičia navrhovateľa, ktorí nadobudli druhú polovicu prestavovanej nehnuteľnosti, boli v čase
jej prestavby už starší, takže hlavná ťarcha pri realizácii bola na navrhovateľovi a odporkyni). Zriadenie
vecného bremena k pozemku patriacemu navrhovateľovi nevyhnutné na výkon  spoluvlastníckeho práva
odporkyne za náhradu 0 eur odôvodnil tým, že účastníci konania už pri prestavbe boli uzrozumení
s tým, že pozemok pod stavbou nie je vo vlastníctve odporkyne, s tým aj predmetnú nehnuteľnosť
prestavili a bez takého vecného bremena by odporkyňa svoj podiel nemohla užívať. Prikázanie ďalších
nehnuteľností do výlučného vlastníctva navrhovateľa, ako aj iných hnuteľných vecí do vlastníctva
navrhovateľa a odporkyne (tak, ako to vyplýva z výroku rozsudku) odôvodnil (okresný súd) tak, že mal
za to, že vzhľadom na podiel na nehnuteľnosti, ktorý zostane navrhovateľovi a to v celkovej výške 3/4
(nakoľko nadobudol podiel na tejto nehnuteľnosti aj po svojich rodičoch), aj väčšia časť hnuteľných
vecí zostane (a môže byť využívaná) na tejto väčšej časti nehnuteľnosti. Odporkyni, vzhľadom na
veľkosť jej podielu (vo výške 1/4 k celku) bol dôvod prikázať iba nevyhnutné veci, o ktoré požiadala.
Zostatkovú cenu hnuteľných vecí súd určil podľa znaleckých posudkov, vypracovaných v konaní a pri
rozsahu hnuteľných vecí vychádzal z ich skompletizovaného zoznamu navrhovateľom doručeného súdu
6. októbra 2003, avšak zo znaleckých posudkov zistil rozsah BSM (čo do hnuteľných vecí) iba tak, v
akom rozsahu ich vyporiadal (nakoľko vo zvyšku do zoznamu boli navrhovateľom zahrnuté aj veci, ktoré
boli súčasťou budovy a takto už ocenené s budovou, ďalšie veci boli uvádzané duplicitne a ostatné
veci sa v nehnuteľnosti už nenachádzali). Celková hodnota BSM predstavovala sumu 14.742,43 eur
(13.698,08 + 1.044,35), z toho polovica je 7.371,22 eur, preto navrhovateľa „zaviazal“ na vyplatenie
odporkyni sumy 6.326,87 eur. Neprihliadol na námietky navrhovateľa ohľadom platenia ním po rozvode
manželstva nákladov na energie, pretože BSM sa vyporadúva ku dňu rozvodu manželstva a taktiež
neprihliadol na splácanie ním pôžičiek po rozvode, pretože nepreukázal (navrhovateľ), že tieto pôžičky si
zobrali účastníci konania, v ktorej banke, na aký účel a koľko z nich zostalo nesplatených ku dňu rozvodu
manželstva. V časti o súdnom poplatku rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č.
71/1992 Zb. (o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,  ďalej len „poplatkový zákon“)
a vecne tak, že súdny poplatok vypočítal z celkovej „masy“ vyporiadaného BSM v sume 1.394.967 Sk,
v sume 1.389 eur. V časti o trovách štátu svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 148 ods. 1 O. s.
p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom
úspechom účastníkov konania (každého v 1/2-ici), trovami konania štátu na znalečnom a zaplatením
len navrhovateľom na preddavku sumy 5.000 Sk, takže jemu vznikla povinnosť doplatiť sumu 3.911 Sk
(129,82 eur) a odporkyni v plnom rozsahu zaplatiť podiel na ňu pripadajúci, teda 8.911 Sk (295,79 eur),
pretože ona preddavok nezložila.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľ i odporkyňa, obaja vo veci samej a odporkyňa
aj v časti o súdnom poplatku a trovách konania.

Navrhovateľ navrhol zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
namietajúc nevykonateľnosť a neurčitosť výroku rozsudku, ale aj to, že z jeho výroku nie je zrejmé, aké
vecné bremeno odporkyni bolo zriadené. Namietal tiež, že hodnota jednotlivých prikazovaných vecí bola
uvedená v neexistujúcej mene (SKK) a ak v priebehu konania vyšlo najavo, že účastníci nie sú schopní
riadnej vzájomnej komunikácie a dohody ohľadom spoločného majetku, napriek tomu súd prvého stupňa
svojím rozhodnutím založil nové (tento raz podielové) spoluvlastníctvo. Na základe toho budú opäť
nútení rozhodovať o nakladaní s nehnuteľnosťou spoločne (hoci s váhou hlasu podľa veľkosti podielov)
a je odôvodnený predpoklad, že to zbytočne povedie k ďalším súdnym sporom. Dom súp. č. XX, ktorý
bol využívaný na prevádzku cukrárne, nikdy nemal v súlade so zákonom zmenený účel jeho využitia
ako rodinného domu a podkrovie tohto domu je upravené na bývanie, ako ho aj účastníci používali v
minulosti. Preto argument súdu o nemožnosti zakúpenia si bytu odporkyňou zo sumy vyplatenej jej v
prípade prikázania domu súp. č. XXX do výlučného vlastníctva navrhovateľa je absolútne irelevantný,
keďže získané peňažné prostriedky by odporkyni bohato stačili na úpravy domu súp. č. XX na bývanie.
Vytkol súdu prvého stupňa, že zriadil vecné bremeno k nehnuteľnosti, ktorá nebola vôbec predmetom
vyporiadania BSM, čím prekročil zákonom vymedzené oprávnenie, umožňujúce mu autoritatívne zriadiť
vecné bremeno a tiež, že postup podľa § 135c ods. 3 O. z. je možný iba v rámci konania o vyporiadanie
neoprávnenej stavby a analógia práva je pri zriaďovaní vecných bremien vylúčená. Súd prvého stupňa
tiež nedal vypracovať geometrický plán na určenie, kadiaľ môže odporkyňa prechádzať cez pozemok
domu, hoci pri zriaďovaní vecného bremena právom prechodu musí byť riadne vymedzené, po ktorej
časti pozemku môže oprávnený cez pozemok prechádzať. Mal za to, že súd nerovnomerne rozdelil
nielen jednotlivé hnuteľné veci do vlastníctva účastníkov, ale aj zostávajúce nehnuteľnosti. Prikázanie



ostatných nehnuteľností navrhovateľovi súd neodôvodnil ani len formálne ako pri hnuteľných veciach
a nie je tu vôbec zrejmé, z čoho súd vychádzal, keď prikazoval nehnuteľnosti reprezentované domom
súp. č. XX, pozemkom parc. č. XX/X a garážou na parc. č. XXX/X, všetko v kat. úz. R. do výlučného
vlastníctva navrhovateľa a to nielen z pohľadu zásady čo najnižšej výplaty medzi bývalými manželmi v
peniazoch, ale aj s poukazom na skutočnosť, že samotná odporkyňa mala záujem o tieto nehnuteľnosti
a vzhľadom na svoje vzdelanie by mohla pokračovať v cukrárskej prevádzke, ktorá v nich predtým bola.
Pokiaľ už súd rozdelil podiely k domu súp. č. XXX, mal odporkyni prikázať do vlastníctva dom súp. č. XX
s tým, že pokiaľ ho odporkyňa nepotrebuje, môže ho predať. Pri vyporiadaní však najmä bola porušená
zásada, podľa ktorej sa pri vyporadúvaní BSM vychádza z hodnoty majetku ku dňu vyporiadania, keď
súd vychádzal zo znaleckých posudkov z roku 2004, resp. 2006, ktorých závery sú dávno absolútne
neaktuálne.

Odporkyňa navrhla zmenu rozsudku tak, že súd aj dom súp. č. XX, zapísaný na LV č. XXXX a
parcelu č. XX/X prikáže do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania (každému v podiele 1/2),
motorové vozidlo Škoda 1203 prikáže do výlučného vlastníctva navrhovateľa a v závislosti od takéhoto
vyporiadania uloží navrhovateľovi povinnosť vyplatiť odporkyni finančné vyrovnanie, pričom sa bude
vychádzať z cien nehnuteľností v čase vyporiadania BSM. Namietala, že súd pri rozhodovaní vychádzal
z hodnoty nehnuteľností podľa znaleckého posudku Ing. Eriky Nemčekovej, ktorý bol vypracovaný ešte
podľa vyhlášky č. 86/2002 Z. z., účinnej len do 1. septembra 2004. Nový oceňovací predpis (publikovaný
pod č. 382/2004 Z. z.) nadobudol účinnosť 1. septembra 2004 a niekoľkokrát bol zmenený, pričom
cena nehnuteľností narástla cca o 30%. Preto na pojednávaní navrhovala (odporkyňa) vypracovať nový
znalecký posudok, čo však súd prvého stupňa neakceptoval napriek tomu, že zásadou pri vyporiadavaní
BSM je, že sa vychádza zo stavu nehnuteľnosti v čase zániku BSM a z ceny nehnuteľnosti v čase
vyporiadania BSM. Súd prvého stupňa podľa nej nezohľadnil ani finančné prostriedky patriace výlučne
odporkyni, vynaložené na dom, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľa. Motorové vozidlo Škoda 1203
navrhovateľ predal v priebehu súdneho sporu, finančné prostriedky z predaja si ponechal a preto
aj v konaní navrhoval, aby vozidlo bolo prikázané do jeho výlučného vlastníctva. Požiadala tiež o
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (pozn. odvolacieho súdu - súd prvého stupňa jej návrhu
vyhovel vydaním t. č. už právoplatného uznesenia z 30. júla 2013 č. k. 17C/2/2000-475) a o to, aby
povinnosť na zaplatenie trov štátu „titulom znalečného“ bola uložená len navrhovateľovi, ktorý ako
podnikateľ má dostatok finančných prostriedkov.

Obaja účastníci v rámci vyjadrení k odvolaniam protistrany v spore prakticky len popierali dôvodnosť
argumentácie toho - ktorého odvolateľa, drukujúc pritom v prospech verzie ponúkanej vlastným
odvolaním.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p. celú vec, pretože rozsah
prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa odvolaní účastníkov mal mať za následok
faktické zvrátenie výsledkov konania na súde prvého stupňa, z právneho predpisu tu vyplýval aj určitý
spôsob vyrovnania vzťahu účastníkov a od rozhodnutia vo veci samej boli závislými i ostatné výroky
napadnutého rozsudku (o poplatkovej povinnosti účastníkov aj o trovách konania) a to podľa § 214
ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
nemožno považovať za vecne správny predovšetkým v dôsledku nesprávneho (nie celkom úplného)
posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke a tým daného i nie celkom úplne zisteného
skutkového stavu veci. Najmä to boli dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok bol vydaný nielen v rozpore
s ustanovením § 154 ods. 1 O. s. p., ale navyše podobou písomného vyhotovenia takéhoto rozhodnutia
súd prvého stupňa zaťažil konanie aj vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (spočívajúcou v odňatí
účastníkom reálnej možnosti konať pred súdom).

I keď výroková časť rozsudku o vyporiadaní BSM obsahuje vždy viacero výrokov (medziiným o tom,
čo sa z BSM prikazuje tomu - ktorému účastníkovi konania a o tom, či a čo má jeden z nich plniť
druhému na ich úplné vyrovnanie), treba na toto rozhodnutie hľadieť ako na jednotný celok, ktorý má
komplexne vyporiadať doterajšie práva účastníkov konania z BSM a konštituovať ich nové práva. Ak
účastník konania napadne odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa o vyporiadaní BSM (či už ako celok,
alebo niektorý z jeho výrokov, pokiaľ pravda nejde len o napadnutie inej časti rozsudku, než tej, ktorou
sa rozhoduje vo veci samej), odvolací súd nie je v zmysle § 212 ods. 2 písm. d/ O. s. p. viazaný
rozsahom odvolania. V takom prípade žiaden z výrokov odvolaním napadnutého rozhodnutia vo veci
samej nenadobúda oddelene právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O. s. p.); odvolací súd musí preskúmať celé



rozhodnutie súdu prvého stupňa (všetky jeho výroky vo veci samej) a v nadväznosti na výsledkoch
svojho odvolacieho prieskumu môže toto rozhodnutie len ako celok buď potvrdiť (§ 219 O. s. p.), zmeniť
(§ 220 O. s. p.), alebo zrušiť (§ 221 O. s. p.), v ostatnom uvádzanom prípade spravidla i s vrátením veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Bolo potom namieste prisvedčiť odvolaniam (obom) v tom, že napadnutý rozsudok skutočne trpí
viacerými vadami na ujmu jeho správnosti, pre existenciu ktorých bolo treba zároveň považovať za
vylúčené, aby takto odvolací súd mohol o veci rozhodnúť s konečnou platnosťou (kedy jedine by potom
malo prísť do úvahy i nariadenie pojednávania - za účelom prípadného doplnenia či zopakovania
dokazovania).

Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že pri rozhodovaní napadnutým
rozsudkom v prejednávanej veci sa súd prvého stupňa vyššie uvedenými ustanoveniami neriadil.
Vo vzťahu k rozhodnosti stavu pre súd v čase vyhlasovania ním rozsudku síce konanie o vyporiadanie
BSM vykazuje určité odchýlky od zákonom definovaného pravidla (z ktorých najdôležitejšou je zásadná
povinnosť vyporiadavania vecí a iných majetkových hodnôt podľa stavu k času zániku BSM, teda k času
často podstatne predchádzajúcemu rozhodnutiu o vyporiadaní), v tejto súvislosti však tunajší súd už
neraz zdôraznil (tu por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 6. marca 2002 vo veci sp. zn. 11
Co 224/01), že vyporiadať (prikázaním tomu - ktorému účastníkovi rozsudkom súdu) možno len veci
existujúce nielen k času zániku BSM, ale aj k času rozhodovania súdu o jeho vyporiadaní (čiže veci
do BSM patriace a v ňom sa i naďalej nachádzajúce), pričom na ostatné veci a iné hodnoty (vrátane
tých opustivších masu BSM v čase medzi zánikom BSM a jeho vyporiadaním) je možné prihliadnuť len
(nanajvýš) v rámci tzv. širšieho vyporiadania.

Možnosť vyporiadania (prikázania niektorej strane sporu) len niektorých z vyššieho počtu v minulosti
existujúcich vecí (tvoriacich súčasť tzv. masy BSM k času jeho zániku) nemá za následok, žeby v rámci
širšieho vyporiadania (teda v rámci rozhodovania o povinnosti na vyrovnanie) nemala byť zohľadnená aj
hodnota vecí už nevyporiadavaných a prospech z toho získaný (resp. na druhej strane sporu stratený)
tým - ktorým účastníkom konania (užívajúcim vec z BSM až do opustenia ňou takejto majetkovej sféry).
Opačný výklad dovedený ad absurdum by totiž mohol viesť aj k obludnej konštrukcii, pri ktorej by bývalý
manžel užívajúci všetky veci z BSM po ich vyvedení z rámca BSM nemal byť povinný poskytnúť druhému
bývalému manželovi žiadnu náhradu.

Súd  prvého stupňa v prejednávanej veci pochybil tým, že pri založení vyporiadania v časti
hnuteľných vecí napadnutým rozsudkom ešte na záveroch znaleckých posudkov spred viacerých
rokov a navrhovateľovom zozname vecí patriacich do BSM z roku 2003 (z času bezmála 10 rokov
predchádzajúceho rozhodnutiu) prakticky žiadne dokazovanie nevykonal na otázku existencie vecí
majúcich sa takto vyporiadať k času jeho rozhodovania (hoci z tvrdení účastníkov aj na ostatnom
pojednávaní vyplynulo, že masu BSM nepovažujú za ustálenú) a ich aktuálneho držiteľa. Ako už bolo
totiž spomenuté vyššie, existencia vecí aj v čase rozhodovania súdu bola (a je) rozhodujúcou z hľadiska
možnosti vyporiadať tieto veci alebo už len (v rámci tzv. širšieho vyporiadania) hodnoty takto z masy
vyvedených vecí (s ich samozrejmým pripísaním na vrub toho účastníka, ktorý príslušnú vec užíval a
prípadne ešte pred vyporiadaním ju aj určitým spôsobom realizoval) a osoba držiteľa potom z hľadiska
potreby pripísania aj straty hodnoty (tzv. amortizácie) na vrub jej doterajšieho užívateľa (čo inak prakticky
má význam len v prípade prikázania veci tomu z manželov, ktorý ju pred vyporiadaním neužíval).
Ďalším pochybením potom bolo, že väčšina hnuteľných vecí nebola dostatočne identifikovaná (napr.
traktor aspoň typom a výrobcom) a niektoré veci boli označené identicky (napr. viaceré stolíky), čo
nezodpovedalo požiadavke na zabránenie možnosti vzájomnej zámeny takýchto vecí.

Pri oceňovaní (hnuteľných a nehnuteľných) vecí patriacich do vyporiadavaného BSM sa vychádza zo
stavu veci ku dňu zániku BSM, avšak z ceny v čase, kedy dochádza k vyporiadaniu (viď R 42/1972).



V prejednávanej veci sa súd touto zásadou dôsledne neriadil, keď vyporiadanie v časti nehnuteľných
vecí založil na záveroch znaleckého posudku spred viac ako 8 rokov (!), vypracovaného navyše podľa
dôvodne namietaného, už neaktuálneho oceňovacieho predpisu (zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov bola s účinnosťou od 1.
septembra 2004  zrušená vyhláška č. 86/2002 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku), čo z
pohľadu rešpektovania zákonného pravidla o významnosti stavu v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods.
1 O. s. p.) z podstaty správnosť rozhodnutia vylučovalo.

Súdu prvého stupňa bolo treba vytknúť i to, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva ako prišiel k záveru
o dostatočnej solventnosti navrhovateľa (rozumej spôsobilosti tohto účastníka učiniť zadosť povinnosti
uloženej mu napadnutým rozsudkom vyplatiť odporkyni na vyrovnanie sumu presahujúcu 6-tisíc eur),
zvlášť ak okresným súdom zvolený spôsob vyporiadania znamenal i zásadný odklon od ďalšieho
pravidla, podľa ktorého vyporiadaním by sa mali medzi účastníkov rozdeliť najmä nimi nadobudnuté
majetkové hodnoty a to či už bez povinnosti na výplatu alebo s minimalizovaním výšky sumy určenej
na výplatu protistrany v spore.

Neprijateľným bolo i použitie vo výroku napadnutého rozsudku starej meny (Sk), namiesto aktuálnej
meny (euro), budiace dojem zabudnutia sa súdu prvého stupňa v roku 2008.

Vada konania vymedzená v druhom z ustanovení O. s. p. citovaných zhora odvolacím súdom (a
inak aj ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je potom vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky
(ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I.
ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku
súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené ako aj všetky im na roveň
postaviteľné prípady vnútornej nesúdržnosti odôvodnenia rozsudku či rozpornosti jeho jednotlivých častí.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

O taký prípad šlo aj v prejednávanej veci, keď pri charakteristike odôvodnenia napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa najprimeranejšími výrazmi boli by zrejme slová „zmätené“ či dokonca „chaotické“.



Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku vyplýva, že ani týmto ustanovením sa súd prvého stupňa
neriadil.

Neposkytnutie takmer žiadnych konkrétnych vlastných záverov či úvah súdu prvého stupňa v predmetnej
veci muselo byť i dôvodom, pre ktorý odvolací súd nemal možnosť sa ani vyjadriť k prípadnej správnosti
okresným súdom zvoleného spôsobu rozhodnutia (pretože by tu v skutočnosti musel všetky otázky,
majúce sa najskôr zodpovedať v konaní pred súdom prvého stupňa, zodpovedať sám a prakticky tým
suplovať všetku činnosť okresného súdu).

Všetky vyššie spomenuté vady tak bránili tomu, aby sa napadnutý rozsudok mohol stať predmetom
rozhodovania o ňom odvolacím súdom s konečnou platnosťou a odvolaciemu súdu preto neostávalo
iné, než o odvolaniach rozhodnúť (podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. i odseku 2 takého istého
ustanovenia) spôsobom podávajúcim sa z výroku tohto jeho uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania doplniť v naznačenom smere dokazovanie, podľa
§ 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o
trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. Ak vec dospeje
do takéhoto štádia, potrebné je mať samozrejme na zreteli i čo najpresnejšiu a najstručnejšiu formuláciu
výroku rozsudku (kam patrí identifikácia všetkých vecí avšak spôsobom vylučujúcim ich zámenu s inými
vecami; pri pozemkoch  od roku 2010 aj uvedenie registra parcely) a samozrejmou   povinnosťou súdu
prvého stupňa bude nové rozhodnutie vypraviť dostatočne podrobným a podľa možnosti aj presvedčivým
odôvodnením.

Pritom bude inak potrebné mať na zreteli, že napadnutý rozsudok nebol správnym ani v tzv. závislých
výrokoch. U poplatkovej povinnosti okrem poplatku za návrh (plateného zásadne navrhovateľom na
začiatku konania, por. položku č. 6 písm. a/ Sadzobníka v poplatkovom zákone) sa pri skončení konania
ukladá povinnosť na poplatok za konanie, resp. vyporiadanie (tu por. položku č. 6 písm. b/ Sadzobníka
v poplatkovom zákone), pričom povinnosť sa ukladá spravidla obom účastníkom konania (§ 2 ods. 1
písm. a/ poplatkového zákona), každú výnimku z pravidla treba riadne odôvodniť a zohľadniť aj prípadné
oslobodenie niektorého účastníka od platenia súdnych poplatkov. Rozhodnutie o trovách konania štátu
opomínalo rozdiel medzi platením trov a ich náhradou (trovy platí štát a priznáva sa mu ich náhrada, tu
por. aj § 141 ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie o nedostatku práva účastníkov konania o vyporiadanie BSM
na náhradu trov konania je potom síce možným, nie však jediným do úvahy prichádzajúcim riešením a
nejde ho (bez ďalšieho) odôvodniť len získaním každým z účastníkov polovice majetku (keďže toto má
byť pravidlo) a súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti (trov konania účastníkov) neodôvodnil
vôbec (právne ani vecne).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.