Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/103/2013 z 29. 10. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. októbra 2013, sp. zn. 17CoE/103/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6809201138.1
Krajský súd Banská Bystrica | 17CoE/103/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6809201138.1 | 2013-10-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6deb93d5-2868-453f-b9fc-c0af5cf019a8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6809201138.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/103/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809201138
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6809201138.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25 a súčasne právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
v Q., M. č. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského
úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod sp. zn. EX 1297/2009, o vymoženie sumy 916,13 € s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/137/2009-26
zo dňa 30.05.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu   p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v
nadväznosti na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1 a 2, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5 a §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka  a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že poverením č. 5608015800 zo dňa
17.04.2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky
oprávneného v sume 916,13 € s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s., IČO: 35922761, Bratislava, Karloveské rameno č. 8, zn. SR 09084/2008 zo dňa 29.09.2008.
Okresný súd po predložení preskúmal zmluvu o úvere so všeobecnými podmienkami k nej, na základe
ktorej bol vydaný exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere,
ktorú okresný súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko
ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný mal postavenie
spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej
činnosti); predmetná zmluva musí spĺňať zákonné podmienky, predovšetkým nesmie obsahovať
neprijateľné podmienky. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluvy sa považujú aj ustanovenia, ktoré vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Predmetná zmluva o úvere obsahuje v článku
17 všeobecných podmienok rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory zo zmluvy rozhodne Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s. alebo príslušný súd SR. Rozhodcovská
doložka bola upravená vo všeobecných podmienkach, s ktorými sa mohol povinný oboznámiť pred
podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Všeobecné podmienky boli vyhotovené oprávneným
vopred pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období. Povinný pri



podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohol
len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne.
Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný
súd SR alebo rozhodcovský súd, v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa
spotrebiteľ tomuto konanie podrobiť. Okresný súd mal za to, že toto ustanovenie spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného.
Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd a tým povinný stratil možnosť vybrať si, ktorý súd bude
vec rozhodovať a bol nútený podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. V uvedenom obmedzení
možnosti výberu súdu, ktorý bude rozhodovať spor vzniknutý zo zmluvy, videl okresný súd nerovnováhu
v právach  zmluvných strán v neprospech povinného. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka uvedená v článku 17 všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, keďže nebola s
povinným dohodnutá individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak
oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Toto ustanovenie zmluvy o úvere je preto zo zákona
neplatné. Rozhodcovský súd  rozhodoval o pohľadávke oprávneného voči povinnému zo zmluvy o úvere
a dňa 29.09.2008 vydal rozsudok sp. zn. SR 09084/08 a to napriek tomu, že rozhodcovská doložka je
neplatná, keďže ide o neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol teda vydaný rozhodcovským súdom na
základe neplatného ustanovenia zmluvy a teda celý exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom. Ide
teda o nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať. Nie je teda naplnená podmienka vykonateľnosti
exekučného titulu. Na tento nedostatok súd prihliada z úradnej moci. Vzhľadom na skutočnosť, že
exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcie, nie je vykonateľný, okresný súd exekúciu zastavil
z úradnej moci v súlade s citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Trovy
exekúcie okresný súd súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože tento si ich do rozhodnutia súdu nevyčíslil
ani na základe výzvy.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený včas odvolanie zo dňa 17.06.2013 (č.l. 34-57
spisu). Namietal, že exekučný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil vedenie
kontradiktórneho konania, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym
otázkam nastoleným samotným okresným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Aplikácia smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
okresným súdom odporuje správnej aplikácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý
vyžaduje v rámci aplikácie smernice vedenie spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie
záruky kontradiktórnosti v základnom konaní ako aj v exekučnom konaní; z tohto hľadiska exekučný
súd nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku
a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému
stanovisku povinného. Ďalej oprávnený uviedol, že exekučný súd sa mal obrátiť na súdny dvor vo veci
výkladu smernice v zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí riešiť spory s dodávateľom v
rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadaní na relevantnú judikatúru
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu v Českej republike by exekučný súd
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair a to, že výklad a správna aplikácia smernice musia
byť úplne zjavné, čo vyžaduje okrem zohľadnenia jazykových verzií textu, používania terminológie,
právnych pojmov komunitárneho práva so zreteľom na odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj
ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov, keď
exekučný súd si túto povinnosť nesplnil, pretože uvedené komunitárne súdy rozhodujú zásadne odlišne
ako exekučný súd, resp. slovenské súdy (oprávnený poukázal na dve konkrétne rozhodnutia uvedeného
nemeckého súdu a dve konkrétne rozhodnutia českého ústavného súdu). Oprávnený namietol aj
skutočnosť, že exekučný súd prihliadal na neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve bez toho,
aby dal priestor povinnému ako spotrebiteľovi dovolať sa neprijateľnej zmluvnej podmienky s tým že
ak by tento neprijateľnosť zmluvnej podmienky nenamietal, mal na ňu exekučný súd prihliadať ako na
prijateľnú zmluvnú podmienku (na túto otázku navrhol položiť aj prejudiciálnu otázku). Ďalej oprávnený
ako dôvod odvolania uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ustanovenia §
205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju
právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu
veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a
meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovení § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,



ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v
zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochrana práva, pre ktorú existovala
právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských
súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní
stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného
súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu
právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na
skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej
účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť
právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a
uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd
mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom.
Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou
to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie
uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská
republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani
v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže
exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil
s ústavnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a
podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p. Všeobecný súd podľa jeho názoru
interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45  ds. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
špecifikované v ustanovení § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený
však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1
písm. d) O.s.p. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a
ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom



postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom
aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci
je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj
jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci
nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom
stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci
konania nenavrhli. Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Poukázal
na ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť
prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ustanovení
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh
prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne
neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská
doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho
orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak
na základe zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s
úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných
podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru
oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok
má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený
ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné
záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť.
Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu
exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Súčasne s odvolaním oprávnený alternatívne navrhol okresnému súdu, pokiaľ jeho odvolaniu nevyhovie,
aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európske únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval v závere
podania. Poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože
sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica
prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských
zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ



v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s
poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu
textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú
podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom na
požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/
ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských
konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne
a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov),
keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku
je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny
dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudicálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný ani súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý sa k doručenému (č.l. 61 spisu) odvolaniu oprávneného
nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca v zmysle § 374 ods. 4
druhá veta O.s.p. odvolaniu oprávneného nemienil v celom rozsahu vyhovieť (č.l. 63 spisu) a okresný
súd vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (č.l. 65 spisu).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že exekúcia v danom prípade bola dôvodne
zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol okresný súd.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil.
K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), že súd



nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale aj počas celého
exekučného konania je oprávnený a súčasne povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá (je povinný sa zaoberať) tým, či rozhodnutie, ktoré
má predstavovať exekučný titul, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej
ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad v uzneseniach sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa
13.10.2011 a sp. zn. 3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné
sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv
a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna
vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže súčasne v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v
prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať
súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania uznesením o zastavení exekúcie, mal
právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal Ústavný
súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23.11.2011, v ktorom
uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto
rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.
Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto
tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok), že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať
exekučný titul, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá
záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010.
Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle
článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie



je tzv. prekážkou res iudicata, t.j. veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho
exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou
úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva
z článku 6 citovanej smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne
vzťahy.

V exekučných konaniach, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu
spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú
exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať
tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo
postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že
ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 02.04.2008 (č.l. 17 spisu) vyplýva, že oprávnený
poskytol povinnému úver v sume spolu 464,71 €. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov -
rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské
rameno č. 8, 841 04  Bratislava, IČO: 35922761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to
jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným
súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu
(zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach               v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy). Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného
textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami
vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe
štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a
v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od
počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy,
boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje



neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy), pričom výkon práv a povinností z doložky odporuje dobrým mravom.
Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či
nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby
spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd
osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že v konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne,
pretože okresný súd mu neumožnil vyjadriť sa k možnosti posúdenia rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací súd uvádza, že je mu známe rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, v posudzovanej veci však podľa názoru
odvolacieho súdu uvedený postup okresného súdu neukrátil oprávneného o možnosť vyjadriť sa, pretože
z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní,
ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne
informovaný o názore okresného a odvolacieho súdu ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch; uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade
nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť už priamo v návrhu na
vykonanie exekúcie.

Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade
je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že spotrebiteľa núti, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu. Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom, preto nikoho nezaväzuje a nie
je vykonateľný. Uvedená skutočnosť je zákonným dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. a) Exekučného poriadku. Odvolací súd poznamenáva, že povinný mal pri uzavieraní zmluvy
o úvere postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu komunitárneho práva tak, ako to požadoval
oprávnený.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny
dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka
nemá reálny základ v prejednávanom spore. Na uvedenom základe potom odvolací súd posudzoval
oprávneným formulované prejudiciálne otázky.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, krajský súd uvádza,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal
konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných
zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka ne/
predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu zakotvujúcu
rozhodcovskú doložku. Na základe uvedeného skúmania dospel súd k záveru, že nakoľko rozhodcovskú



doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si spotrebiteľ preukázateľne osobitne
nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,  dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil
význam rozhodcovskej doložky rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, či pravidlá, podľa
ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber
rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a neplatnou podmienkou. Otázka
odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická,
ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.
Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza
svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje
k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to,
či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto
Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky
používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom
nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič
nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd
poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie
je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku
ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.
K tretej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd poukazuje
na ustálenú judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro
Móvil Milenium SL (C168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C240/98 až C244/98).
Je zrejmé, že pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Podľa slovenského práva je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe
existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky
z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii
judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v



čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré
už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej
otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.