{"guid": "384c8b23-4fa9-4f76-b02e-b315c72e5d12:ee95a9ca-e9ea-4489-ba69-3dd72c5c0343", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:5108209127.3", "spisova_znacka": "6Co/84/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/84/2012 z 25. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 25. novembra 2013, sp. zn. 6Co/84/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:5108209127.3", "identifikacne_cislo": "5108209127", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Badíková", "sudca_id": 348, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jarmila-badikova-348", "datum_vydania": "2013-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ee95a9ca-e9ea-4489-ba69-3dd72c5c0343", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:5108209127.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:5108209127.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:5108209127.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/84/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108209127
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:5108209127.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa: 1. Z.. K. K., narodený XX.XX.XXXX,
bytom J. S. O. XX, XXX XX L., 2. F.. P. Y., narodený XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX L., obaja
zastúpení advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, so sídlom Na Priekope 174/13, Žilina, proti odporcom:
1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, 2. Slovenská republika - Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu v 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo dňa 15. februára 2012, č. k. 5C/163/2009-604,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, vo výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi v 2. rade
zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy        6.638,82 eur a navrhovateľovi v 2.
rade náhradu nemajetkovej ujmy 6.638,82 eur,                   p o t v r d z u j e  .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v záhlaví uvedeným rozsudkom  uložil odporcovi v 2. rade: zaplatiť navrhovateľovi v 1.
rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,82 eur, v zákonnej       3-dňovej paričnej lehote;
zaplatiť  navrhovateľovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,82 eur, v zákonnej 3-
dňovej paričnej lehote. Návrh proti odporcovi v 1. rade v celom rozsahu  zamietol. Vymienil si  právo
rozhodnúť o náhrade trov konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151
ods. 3 O.s.p.). Rozsudok vychádza zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli  z výsledkov dokazovania,
podľa ktorých navrhovatelia v 1. a 2. rade boli odpočúvaní na základe príkazu  Krajskej prokuratúry v
Prešove zo dňa 23.03.2000 v trestnej veci obvineného  M. H. - odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky boli  nariadené na účastnícku telefónnu stanicu XXXX XXX XXX spoločnosti Y. s.r.o. F.. O.  S..
Následne bolo toto  odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky predĺžené príkazom Krajskej
prokuratúry v Prešove zo dňa 22.09.2000 do 31.12.2000. V spise Krajského súdu  v Prešove sp. zn.
1T/9/2001 sa nachádzajú doslovné prepisy zvukových záznamov vyhotovených použitím informačno-
technického prostriedku vo forme  odposluchov telefonických hovorov mobilných telefonických staníc
s číslami XXXX XXX XXX a XXXX XXX XXX.  V konaní bolo preukázané, že prvé telefónne číslo
užíva navrhovateľ v 1. rade, druhé navrhovateľ v 2. rade, ako to napokon vyplýva z nálezov Ústavného
súdu  III. ÚS/133/2010-67 zo dňa 27.09.2011, I. ÚS/117/08, III. ÚS 80/08. V trestnej veci obvineného
M. H. ani jeden z navrhovateľov nemal postavenie strán v trestnom konaní, resp. nemali v trestnom
konaní žiadne procesné postavenie.  Nálezom Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS/133/2010-67 zo dňa
27.09.2011 Ústavný súd SR vyslovil, že základné právo F.. P. Y. na súkromie podľa článku 22 ods.1,2
Ústavy SR a podľa článku 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa článku 46
ods.1 Ústavy SR a podľa článku 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 ods.1,2 Dohovoru o ochrane



ľudských práv a základných slobôd príkazom Krajskej prokuratúry v Prešove na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky z 23.03.2000 vydaný v konaní vedenom podľa sp.zn. IIKO 001-6/2000 a
príkazom na predĺženie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky z 22.09.2000 vydaným
v konaní vedenom pod sp.zn. IIKO 001-50/00 porušené boli. Tieto príkazy Krajskej prokuratúry v
Prešove boli zrušené. Zároveň Ústavný súd SR priznal F.. P. Y. finančné zadosťučinenie v sume 5.000
eur, ktoré je povinná Krajská prokuratúra v Prešove mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia. Z odôvodnenia vyplynulo, že sťažovateľ nemal možnosť sa proti odpočúvaniu brániť,
keďže o obsahu príkazu vydaného v r.2000 sa dozvedel so značným časovým odstupom. Taktiež z
namietaného príkazu nie je zrejmé, na základe akých dôvodov bol vydaný, čo sú kľúčové problémy
pri posúdení relevantnosti zásahov do práv sťažovateľa na súkromie, práva na spravodlivý súdny
proces. Ústavný súd SR uviedol, že v prípade odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky
ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa snúbi jeho právo na preskúmanie
opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu. Voči príkazu krajskej prokuratúry sťažovateľ takúto
možnosť nemal, nakoľko nemal status strany trestného konania. Samotný Trestný poriadok ustanovil
požiadavku riadneho odôvodnenia príkazu vydaného podľa § 88 Trestného poriadku. Dotknuté osoby
majú možnosť žiadať o preskúmanie až dodatočne, keď zásah do práva na súkromie bol realizovaný.
Preskúmateľnosť dôvodnosti jeho vydania si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu,
akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre zásah do práva na súkromie.
Vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli prokurátora k
vydaniu príkazu, boli konkrétne uvedené. Odôvodnenie príkazov krajskej prokuratúry Ústavný súd SR
považoval za nedostatočné a formálne, to znamená príkaz je považovaný za nelegálny, rovnako aj
nasledujúci príkaz z 22.09.2000.

Okresný súd na základe výsledkov skutkových zistení dospel k záveru, že ide o zásah do práva
navrhovateľov do ich súkromia, preto bolo potrebné sa zaoberať, či tento zásah do práva  na súkromie
navrhovateľov bolo legálny, legitímny a proporcionálny. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie je
determinovaná zákonom, zásah  musí byť vždy na základe zákona a v súlade so zákonom.   Vyžaduje sa
dostatočná presnosť právneho predpisu, existencia prostriedku na ochranu pred ľubovoľnými zásahmi
orgánov verejnej moci do záujmu, ktorému sa priznáva ochrana. Zásah do súkromia musí mať oporu
vo vnútroštátnom poriadku.

Otázka legality predmetných príkazov Krajskej prokuratúry v Prešove bola  zodpovedaná  definitívne
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 133/2010-67 zo dňa 27.09.2011, ktorý  okrem iného
konštatoval, že bolo porušené základné právo sťažovateľa - navrhovateľa v 2. rade na súkromie, jeho
právo na spravodlivé súdne konanie, právo  na súdnu ochranu pred týmito príkazmi.  Zároveň boli
tieto príkazy zrušené a sťažovateľovi F.. P. Y. boli priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000
eur, ktoré mu je povinná vyplatiť Krajská prokuratúra v Prešove, ktorá predmetné príkazy vydala. Na
základe uvedeného okresný súd konštatoval, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej  prevádzky,
vykonávanej na základe príkazov  Krajskej prokuratúry v Prešove, bolo nezákonné a predstavuje
závažný zásah do základných práv a slobôd oboch navrhovateľov. Platí ústavná zásada, že zásah do
základného práva človeka musí byť predvídateľný zákonom, ktorý  pre dosiahnutie svojho účelu  musí
voliť čo najšetrnejšie prostriedky. Z odôvodnenia vyššie označeného nálezu ústavného súdu vyplýva, že
z príkazu nie je zrejmé, na základe akých dôvodov bol vydaný, pričom ani jeden z navrhovateľov nemal
možnosť sa proti odpočúvaniu brániť, keďže nemali status strany trestného konania a nemohli využiť
svoje práva prostredníctvom trestného súdu, namietať zákonnosť tohto dôkazu. Predmetný príkaz nebol
odôvodnený podľa kritérií v ustanovení § 88 Trestného poriadku, v dôsledku nebol ani  preskúmateľný.
Príkaz Krajskej prokuratúry v Prešove z 20.03.2000 obsahoval len strohé odôvodnenie, jeho povaha je
považovaná Ústavným súdom SR za nedostatočnú a formálnu, pretože neodkryla súvislosti a okolnosti,
na základe ktorých by bolo možné  pochopiť odôvodnenosť tohto zásahu do práva na súkromie, a preto
je takýto príkaz považovaný za nelegálny.  Podľa názoru súdu, práve príslušný útvar policajného zboru,
ktorý vykonáva odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, má  prvotnú povinnosť sledovať, či
v danej chvíli  sú odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky dôvodné, či skutkové  okolnosti, na
základe  ktorých bol vydaný  (v tomto prípade nepreskúmateľné) trvajú a pokiaľ nie, ukončiť odpočúvanie,
aj keď doba odpočúvania neskončila, resp. prepisy zničiť, pokiaľ neobsahovali skutočnosti významné pre
trestné konanie. Príslušný  policajný útvar tak nepostupoval. Odporcovia nevysvetlili a neuviedli žiadny
dôvod na vykonávanie odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej  prevádzky, na ich  uchovanie
a založenie prepisov telefonických hovorov navrhovateľov do predmetného trestného spisu. Dôvod



na takýto postup nebol  zistený zo žiadnej skutočnosti, navrhovatelia neboli stranami predmetného
trestného konania, nemali žiadne procesné postavenie v tomto konaní, nebola zistená žiadna súvislosť
navrhovateľov s predmetným trestným konaním. Na základe uvedeného potom okresný súd dospel k
záveru, že je daná zodpovednosť  odporcu v 2. rade za neoprávnený zásah do práva navrhovateľov do
ich práva na ochranu súkromia, keďže je daná  priama príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom
štátu (odporcu v 2. rade) do práva na ochranu súkromia navrhovateľov a vzniknutou  nemajetkovou
ujmou navrhovateľov.

Na svoje skutkové závery okresný súd aplikoval  právnu úpravu vychádzajúcu z článku  22 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky a občianskoprávny systém právnej ochrany  osobnosti - § 11, 12 a 13
Občianskeho zákonníka.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku  sa vyporiadal s jednotlivými námietkami odporcov:

1. Namietanú aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov v nadväznosti na nariadené odpočúvanie a
záznam telekomunikačnej prevádzky na spoločnosť Y. spol. s r.o., F.. O. S., okresný súd  neakceptoval.
Je nepochybné, že bolo vykonané  odpočúvanie a záznam telekomunikačnej  prevádzky telefónnych
staníc - XXXX XXX XXX, ktorej užívateľom bol a aj je v súčasnosti navrhovateľ v 2. rade a XXXX XXX
XXX, ktorej  užívateľom bol a aj v súčasnosti je, navrhovateľ v 1. rade. Vzhľadom na uvedené, potom
nie je významné z hľadiska aktívnej legitimácie, že v príkaze je uvedená obchodná spoločnosť.

2. Nepovažoval ďalej za opodstatnenú námietku  nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v
2. rade. Zodpovednosť odporcu v 2. rade za neoprávnený zásah do práva na ochranu súkromia
navrhovateľov je daná priamo. Príslušný útvar PZ, ktorý realizoval odpočúvanie, bol povinný v každej
chvíli sledovať dôvodnosť tohto odpočúvania.  V tomto prípade preto nemožno  spájať zodpovednosť za
neoprávnený zásah do práva na súkromie s Krajskou prokuratúrou v Prešove na základe príkazu, keď
samotné vykonávanie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky bolo v rozpore so zákonom.
Nebola daná  žiadna relevantná vysvetľujúca argumentácia, z akého dôvodu boli navrhovatelia v
predmetnej trestnej veci odpočúvaní.

3. Okresný súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku nedostatku právomoci civilného súdu konať
v tejto veci. Práva navrhovateľov  chránené ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka, v dôsledku
zásahov odporcu v 2. rade, boli  nepochybne porušené.  Príkazy Krajskej prokuratúry v Prešove civilný
súd nepreskúmaval, tieto boli preskúmavané Ústavným súdom SR na základe sťažnosti navrhovateľa v
2. rade a tieto boli zrušené nálezom Ústavného súdu, ktorým je súd podľa § 135 ods. 1 O.s.p.  viazaný.

4. Za nedôvodne uplatnenú považoval okresný súd  aj námietku premlčania uplatneného nároku
navrhovateľov, ktorí uplatnil odporca v 2. rade. Vychádzal z ust. § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz podaním návrhu  na
súde, teda keď je actio nata.  Navrhovatelia sa o existencii neoprávneného zásahu odporcu v 2. rade
do ich práva na súkromie dozvedeli náhodne až v priebehu roka 2007, v dôsledku čoho právo mohli
uplatniť na súde až od tohto  momentu. Navrhovatelia podali návrh  na súde 10.04.2008, teda v priebehu
trojročnej  všeobecnej premlčacej doby, preto ich nárok nie je premlčaný.

Opodstatnenosť  uplatneného nároku navrhovateľov z hľadiska ochrany osobnostných práv podľa článku
22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovení § 11, 12 a 13 Občianskeho zákonníka, okresný
súd ustálil  na základe vyššie uvedených skutkových zistení a prezentovaných pocitov navrhovateľov,
keď sa náhodne dozvedeli, že boli odpočúvaní, že v konkrétnom trestnom spise sa nachádzajú prepisy
ich telefonických hovorov, tieto sú doposiaľ zachované. Boli pohoršení tým, že boli odpočúvaní v rámci
trestného konania,  v ktorom bol predmetom  o. i.  okrem iných aj trestný čin vraždy.  Prepisy ich
hovorov sa nachádzajú v predmetnom spise bez akejkoľvek logickej súvislosti. Uvedené skutočnosti
vyvolali u navrhovateľov pochybnosti, či  žijú v právnom štáte, ktorý by mal garantovať dodržiavanie
ľudských práv a základných slobôd, čo sa v konkrétnom prípade nestalo.  Výsledkom je pre nich pocit
sklamania, nedôvery. Priznaná náhrada za nemajetkovú ujmu, ktorej uplatnenú výšku 6.638,82 eur
považoval okresný súd za opodstatnenú, je súčasne aj  určitou sankciou  pre porušovateľa práva, aby
si  uvedomil následky svojho  nezákonného postupu a jeho dopad na navrhovateľov.



Proti tomuto rozsudku podal  odvolanie v zákonom určenej lehote odporca v 2. rade. Žiadal rozsudok
okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť, alternatívne konanie zastaviť.   Uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania.

Deklaroval, že uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), a f) O.s.p.  Odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. a) spojil s dôvodmi podľa § 221 ods. 1 písm. a),b),f) a h) O.s.p.  V odôvodnení
jednotlivých odvolacích dôvodov uviedol nasledovné:

Existencia odvolacieho dôvodu podľa  § 205 ods. 2 v spojení s ustanovením  § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p.
odôvodnil tým, že v prejednávanej veci  navrhovateľa nemali spôsobilosť byť účastníkmi konania (§ 19),
keď tento nedostatok je dôvodom na zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 O.s.p.   Podľa jeho názoru,
z listinných dôkazov vyplýva, že Krajská prokuratúra v Prešove dňa 23.03.2000 nariadila odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych hovorov účastníckej telefónnej stanice s koncovým
číslom XXX, vedenej na firmu Y. spol. s r.o., F.. O. S., a to na dobu 6 mesiacov, t. j. od 23.03.2000 do
23.09.2000 a predĺžila ho o 3 mesiace - do 22.12.2000. Nariadenie krajskej prokuratúry bolo vedené na
uvedenú spoločnosť a nie na navrhovateľov, preto navrhovatelia v 1. a 2. rade nie sú v tejto právnej veci
aktívne legitimovanými subjektmi  na podanie návrhu.

Nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa v 1. rade zdôraznil najmä preto, že nikdy nebol  a nie
je vlastníkom a súčasne  nikdy nebol ani užívateľom telefónnej stanice, na ktorú bolo nariadené
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych hovorov.  Navrhovateľ v 2. rade tiež nie
je vlastníkom  telefónnej stanice, na ktorú bolo vydané nariadenie Krajskej prokuratúry v Prešove a bol
za porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného  života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd odškodnený nálezom Ústavného súdu  Slovenskej republiky
ÚS 133/2010-67 z 27.09.2011, kedy mu bolo  priznané finančné  zadosťučinenie vo výške 5.000 eur.
Odporca v 2. rade vo svojom  odvolaní napádal aj v priebehu konania  namietaný nedostatok svojej
pasívnej vecnej legitimácie v tejto veci. Na podporu svojho názoru citoval  z rozhodnutí Krajského súdu v
Bratislave č. k. 9Co/307/09-182 zo dňa 04.12.2008, Krajského súdu v Košiciach č. k.  1Co/201/2007-219
zo dňa 28.10.2008.  S poukazom na závery v označených  rozsudkoch  a s poukazom na skutočnosť,
že štát nemôže zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby, trvá na svojej námietke nedostatku
vecnej legitimácie v tejto veci. do osobnostných práv fyzickej osoby je spôsobilý zasiahnuť jedine
konkrétny štátny orgán, nie však Slovenská republika. Zodpovednosť štátu, resp. Slovenskej republiky
by prichádzala do úvahy jedine na základe zákona 514/2003 Z. z.  o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov  v znení neskorších predpisov.

Odporca v 2. rade, teda štát, resp. Slovenská republika v žiadnom prípade nerealizovala po technickej
stránke odposluchy, ktoré boli  nariadené príslušnou krajskou prokuratúrou a štát ani toto nenariadil  a
nariadenie nepredlžoval.

O neoprávnený  zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde iba vtedy, ak existujú okolnosti vylučujúce
neoprávnenosť zásahu, t. j. v prípade kedy je zásah dovolený, resp. jeho možnosť predpokladaná.

Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku  tohto
konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených  zákonom  na ich začatie  a priebeh.
Pokiaľ je  teda v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané
zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do
osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo
vydané dôvodne (z 5MCdo 7/2010, 5MCdo 18/2010 z 23.02.2011).

Toto je  obdobný prípad, keď príslušný útvar Ministerstva vnútra  len po technickej stránke, v súlade s
Trestným poriadkom, na základe nariadenia Krajskej prokuratúry v Prešove, zabezpečil to, čo bolo v tom
čase príslušným a oprávneným orgánom nariadené v súlade s platnými predpismi Slovenskej republiky.



Uviedol ďalej, že k zásahu do osobnostných práv nemôže dôjsť  jedným úkonom, ale len súborom
niekoľkých úkonov, resp. krokov, bezprostredne po sebe nasledujúcich  a nadväzujúcich na seba.
Jednou z takých  okolností  môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom
uloženej povinnosti. Takýmito prípadmi sú najmä zákonné licencie, ako aj licencie stanovený inými
zákonmi, avšak iba za predpokladu, že takto  vykonané zásahy sú uskutočnené  v rámci a v medziach
týchto zákonov.  Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu  nemožno posúdiť na základe
výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených  zákonom pre ich
začatie a priebeh.  Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie,
v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané  rozhodnutie, nie je  vydanie takéhoto rozhodnutia
neoprávneným zásahom  do osobnostných práv účastníka konania a to ani v prípade, že po jeho vydaní
sa preukáže, že nebolo  vydané dôvodne (viď uznesenie NS SR 5MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010
z 23.02.2011).  To znamená, že ani existencia zásahu do osobných práv nemusí nevyhnutne viesť
k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu. Niektoré zásahy nemožno napriek tomu posúdiť ako
neoprávnené. Podstatou  toho je existencia okolností vylučujúcich  neoprávnenosť zásahu (viď vyššie
uvedené uznesenie NS SR).  Toto je obdobný prípad, kedy príslušný útvar Ministerstva vnútra SR len
po technickej stránke, v súlade s Trestným poriadkom, na základe nariadenia Krajskej prokuratúry v
Prešove zabezpečil to, čo bolo v tom čase príslušným a oprávneným orgánom  nariadené v súlade s
vtedy platnými predpismi SR.  Nariadenie Krajskej prokuratúry v Prešove bez jeho následnej realizácie
nepredstavuje  žiaden zásah  do osobnostných práv žiadneho subjektu. Po vydaní nariadenia Krajskej
prokuratúry v Prešove mal  príslušný policajný orgán v zmysle § 88 ods. 2 Trestného poriadku
povinnosť  toto nariadenie realizovať.  Nesplnením tejto povinnosti vyplývajúcej policajnému orgánu z
vtedy platného a účinného Trestného poriadku by sa bol príslušný policajný orgán vystavil sankčným
následkom za nesplnenie  si povinností  vyplývajúcich  mu z Trestného poriadku a záväzných pokynov
prokuratúry.  Podľa nálezu Ústavného súdu SR ÚS 133/2010-67 z 27.09.2011 bolo porušené právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl.  8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, pričom Ústavný  súd SR vo svojom náleze uviedol, že úlohou ústavného
súdu v danej veci bolo skúmať, či zásah do súkromia sťažovateľa vo forme odpočúvania a záznamu
telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice užívaného jeho osobou bol v súlade s
príslušnými právnymi predpismi.  Z uvedenej  citácie jasne vyplýva, že  Ústavný súd SR sa vo svojom
náleze zaoberal nielen otázkou zákonnosti vydaných samotných nariadení Krajskej prokuratúry  v
Prešove, ale aj otázkou realizácie samotných nariadení, ktoré jedine spoločne a nerozdelene by mohli
predstavovať zásah do súkromia fyzickej osoby v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane  ľudských práv
a základných slobôd. Ústavný súd SR v závere  nálezu uvádza, že je ústavný súd toho názoru, že
spôsobilým na zavŕšenie  ústavnej ochrany porušených práv sťažovateľa na súkromie bude príkaz
adresovaný porušovateľovi, a to zabezpečiť zlikvidovanie všetkých záznamov a ich doslovných prepisov
získaných realizáciou  jeho nezákonných príkazov. Cieľom  primeraného finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany  porušeného základného práva.  Nález Ústavného súdu SR  je zavŕšením
ústavnej ochrany porušených práv navrhovateľa v 2. rade.  Navrhovateľ bol v tejto veci jednoznačne
predmetným nálezom Ústavného súdu  SR už finančne odškodnený.   V zmysle ustálenej súdnej praxe
priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá  splnenie určitých zákonom kvalifikovaných
podmienok. Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú: a) morálne zadosťučinenie sa javí v
konkrétnom prípade nepostačujúce, b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu fyzickej osoby či jej
vážnosti v spoločnosti  v značnej miere (viď rozsudok  NS SR 5Cdo 202/2009 z 19.05.2010).  Z
obsahu  podmienok stanovených  v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zadosťučinenie v
peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, t. j. nastupuje potom, keď sa morálne zadosťučinenie
ukázalo nepostačujúce.  Zadosťučinenie v peniazoch  možno považovať za občianskoprávny prostriedok
výnimočného charakteru v zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy v tých kvalifikovaných prípadoch,
keď došlo k zníženiu dôstojnosti  fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
Nevyhnutnou  podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej
inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví  s ohľadom na okolnosti prípadu  postačujúcimi.  Ďalšou
podmienkou  je, že v dôsledku  neoprávneného zásahu došlo  ku zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti
fyzickej  osoby pôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy  hodnotiť tak podľa celkovej povahy, ako aj
podľa jednotlivých  okolností každého  konkrétneho prípadu zvlášť.  Nestačí len možnosť zníženia
dôstojnosti  či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto
zníženiu  skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto
prípade na navrhovateľovi).  NS SR poukazuje aj na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie, že
neoprávneným zásahom odporcu došlo k zníženiu  cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej



miere, zaťažovala navrhovateľa.  Ani jeden z navrhovateľov toto dôkazné bremeno  neuniesol a ani
jeden z nich nepreukázal, že by k zníženiu jeho dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti došlo v značnej
miere, či už v rodine, v mieste bydliska, na pracovisku, v odbornom svete, v politickom  či inom
verejnom živote, teda v ktorejkoľvek sfére jeho životného uplatnenia.  Samotné prepisy neboli nikde
zverejňované, a ak  sa s nimi niekto oboznamoval, tak len  kvalifikované subjekty, ktoré boli a sú viazané
povinnosťou mlčanlivosti.  Nemohlo teda ani reálne dôjsť k zníženiu dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti
navrhovateľov v značnej miere a to či už v rodine, v mieste bydliska, na pracovisku, v odbornom svete, v
politickom či inom verejnom živote, teda v ktorejkoľvek sfére jeho životného uplatnenia, pretože nemalo
ako. Navyše prvostupňový súd sa touto otázkou  ani nezaoberal a ani týmto smerom  nevykonával žiadne
dokazovanie.  Priznanú náhradu  nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,82 eur každému z navrhovateľov
považuje odporca v 2. rade za neopodstatnenú, nemajúcu  oporu vo vykonanom dokazovaní a v
porovnaní s výškou  finančného odškodnenia priznaného  navrhovateľovi v 2. rade za zásah do práva
podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznanú nálezom ÚS 133/2010-76
z 27.09.2011 za vysoko nadhodnotenú.  Podľa § 101 Občianskeho zákonníka premlčacia doba plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.  Z uvedeného vyplýva, že objektívne vymedzený
začiatok plynutia premlčacej lehoty sa odvíja od slova mohlo, z čoho vyplýva, že začiatok  plynutia
premlčacej lehoty sa neviaže na subjektívnu vedomosť subjektu  o neoprávnenom zásahu, ale viaže
sa na objektívnu právnu skutočnosť, ktorou je vykonanie neoprávneného zásahu.  Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo premlčané  už v čase podania samotného návrhu na Okresnom
súde  Žilina dňa 20.04.2007, a preto považuje uplatnený žalobný návrh za premlčaný.  Okresný súd
namiesto vlastných hodnotiacich záverov  z dôkazov vykonaných v prvostupňovom konaní za zistený
skutkový stav uvádza citáciu tvrdení a hodnotení navrhovateľov a tieto skutkové  zistenia vyústili do
nesprávneho právneho posúdenia veci.   V rozsudku  sa tiež neuvádza, k zásahu akej povahy došlo,
aký dopad mali  neoprávnené zásahy na ich  osobu a do ktorého z osobnostných  akým rozsahom
dopadu a s akými následkami  v nemateriálnej sfére  osobnosti navrhovateľov  bolo zasiahnuté.
Európsky  súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenie osobnostných práv dospel k záveru,
že dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa je samotné konštatovanie porušenia práva (rozsudky
Česky vs. Česká republika zo 06.06.2000, Malhous vs. Česká republika z 12.08.2001, Pavletič vs.
Slovensko z 01.02.2005).  Podľa názoru odporcu v 2. rade došlo v konaní k vadám v zmysle § 221 ods. 1
písm. a) O.s.p., nakoľko  okresný súd  rozhodoval o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.  Všeobecný
súd nemá právomoc rozhodovať opakovane o náhrade nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv v zmysle Občianskeho zákonníka, keď už o ústavných právach, ktoré majú širší záber, rozhodol
príslušný  Ústavný súd SR a za zásah do základných  práv a slobôd priznal náhradu nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi  v 2. rade. Všeobecný súd nemá právomoc priznávať náhradu nemajetkovej ujmy
za čiastkové osobnostné právo, ktoré je  časťou ústavného práva na ochranu súkromia.  Ústavný súd
SR nezúžil  vo svojom náleze ochranu súkromia s výnimkou  osobnostného práva a v tomto kontexte
ani náhradu nemajetkovej ujmy.  Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd
v občianskom súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým, že by posudzoval postup
orgánov činných v trestnom konaní.  Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  3
Cdo 106/2003 danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok. Súd musí jej
splnenie skúmať vždy ex offo, v každom štádiu konania a na každom stupni rozhodovania (§ 103 O.s.p.).
Nedostatok právomoci  je neodstrániteľnou  podmienkou konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.).  S poukazom na
vyššie uvedené dôvody zastáva odporca v II. rade jednoznačný názor, že v tomto konaní došlo k vadám
v zmysle  § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p.

Navrhovatelia využili svoju zákonnú možnosť vyjadriť sa k odvolaniu odporcu v 2. rade. V písomnom
vyjadrení, ktoré podali prostredníctvom  svojej zástupkyne, navrhli  rozsudok okresného súdu  ako
vecne správny potvrdiť. Navrhovatelia úplne bezpečne a nepochybne preukázali, že ich telefonické
hovory boli  odpočúvané na tel. č. XXXX . XXX XXX, ktoré mal  a má v užívaní navrhovateľ v 2. rade.
Telefonáty boli prepísané a bez vecného dôvodu rozširované. Námietka nedostatku  aktívnej legitimácie
navrhovateľov absolútne neobstojí.  Neoprávnený zásah do súkromia navrhovateľov je neoprávneným
zásahom  orgánu odporcu, za ktorý nesie zodpovednosť odporca. Pri nedostatku  špeciálneho právneho
predpisu, ktorý by umožňoval relatívnu satisfakciu, museli navrhovatelia využiť  všeobecný právny
predpis (Občiansky zákonník) na ochranu  svojich práv.  Pasívna legitimácia odporcu  vyplýva zo
zodpovednosti za nesprávny úradný postup a napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, ako aj
s judikatúrou všeobecných súdov.



Navrhovateľ v 2. rade nebol odškodnený na základe nálezu Ústavného súdu SR, pretože v konaní
pred Ústavným súdom  bol odporcom  úplne iný subjekt, rozdielny od odporcu. Úvahy vo vzťahu k
nemajetkovej ujme nezodpovedajú rozhodovacej praxi súdov a sú prekonané  uznesením NS SR sp.
zn. 3Cdo 137/2008, podľa ktorého „Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne
sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného
života sprístupnené  iným  alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v
prípade  neoprávneného  získavania vedomostí  a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj v prípade
neoprávneného  rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Dôvody priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch sú v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené len demonštratívne, zákon
ustanovuje jedinú podmienku  priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy,
keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce.  V prípade neoprávneného zásahu do práva
na súkromie navrhovateľovi nevzniká  procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil
difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.  V právnom štáte je
prejavom slušnosti a spravodlivosti zmierniť ujmu, ktorá vznikla občanovi  neoprávneným zásahom do
ústavou priznaných práv primeranou náhradou  nemajetkovej ujmy.  S právnym názorom  žalovanej vo
vzťahu  k plynutiu lehoty premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy sa žalobcovia nestotožňujú.
Všeobecný súd v občianskom súdnom konaní nemá kompetenciu posudzovať zákonnosť odposluchov,
ale môže poskytnúť len ochranu vo forme primeranej satisfakcie pri nezákonných odposluchoch
(III. ÚS 180/2010 zo 04.05.2010).  Poškodení - v prejednávanej veci žalobcovia - do rozhodnutia
príslušného orgánu  verejnej moci o nezákonnosti odposluchov nemali  skutkový  ani právny základ
pre podanie žaloby na odstránenie  alebo zmiernenie následkov neoprávneného zásahu do ústavných
práv.  Premlčacia lehota nemôže začať plynúť od posledného neoprávneného  zásahu do ústavných
práv poškodeného vo forme nezákonných odposluchov, ale  od rozhodnutia príslušného orgánu verejnej
moci o nezákonnosti odposluchov.  Ak existuje rozhodnutie príslušného orgánu, na základe ktorého
sa vykonáva odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačných činností, nemôže všeobecný súd v
občianskoprávnom konaní  rozhodnúť o jeho nezákonnosti. O nezákonnosti  môže rozhodnúť Ústavný
súd SR alebo  v inej naznačenej situácii všeobecný súd, ale v trestnom konaní.  Až po rozhodnutí
príslušných orgánov verejnej moci o nezákonnosti zásahu do súkromia sa môže domáhať poškodený
satisfakcie žalobou na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka alebo podľa zák. č.
514/2003 Z. z. O neoprávnenosti zásahu sa poškodený dozvie až z rozhodnutia príslušného orgánu
verejnej moci a od tohto rozhodnutia môže plynúť prípadne premlčacia lehota vo vzťahu k nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy.  Odvolaním napadnutý rozsudok  netrpí vadami, ktoré žalovaná vytýka v
bode V. odvolania. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv žalovanej a neosvojil si jej hodnotenia
skutkového a právneho stavu neznamená, že napadnuté rozhodnutie je svojvoľné či dokonca arbitrárne.
V prebiehajúcom konaní súd žiadnym spôsobom  nezasiahol  do právomoci iného súdu a nepreskúmaval
rozhodnutia iného súdu.  Opis postupu predsedu senátu v konaní pred súdom po podaní obžaloby v
trestnej veci je k prejednávanej veci úplne irelevantný.

Navrhli preto  rozsudok okresného súdu  potvrdiť a priznať  im náhradu trov odvolacieho konania, ktorá
predstavuje náklady na právne služby advokátky vo výške 98,91 eur.

Krajský súd  preskúmal vec v intenciách ustanovenia § 212 ods.  1 O.s.p., v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu  je potrebné podľa   § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdiť.  O odvolaní odporcu  v 2. rade rozhodol bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu  podľa § 214 ods.  2 O.s.p., v zmysle ktorého  pojednávanie nebolo potrebné
nariaďovať.

Právna úprava v ust. § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorej, ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením  napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie  správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že rozsudok okresného súdu vychádza zo správnych skutkových
a právnych záverov, jeho odôvodnenie zodpovedá kritériám v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., je správne, úplné



a presvedčivé, preto v zmysle vyššie citovanej právnej úpravy v ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd
sa plne identifikuje s odôvodnením  rozsudku  okresného súdu a v podrobnostiach naň poukazuje.

Vo veci  nepodal odvolanie odporca v 1. rade, na  neho nedopadajú suspenzívne účinky odvolania
odporcu v 2. rade, preto rozsudok okresného súdu  vo vzťahu k odporcovi v 1. rade nadobudol
právoplatnosť a odvolací súd sa tohto výroku rozsudku okresného súdu  nedotýkal.

Súčasne považuje za významné  akcentovať nasledovné závery  k dôvodom odvolania odporcu v 2.
rade.

Názor odporcu v 2. rade, že v dôsledku nedostatku vecnej legitimácie v konaní ide o nedostatok
podmienok konania podľa § 103 O.s.p.  a vedie k zastaveniu konania podľa § 104 ods. 1 O.s.p., neobstojí.

Procesná legitimácia - spôsobilosť byť účastníkom konania vyplýva síce z hmotného práva, ale zo
všeobecných predpisov, upravujúcich spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti (§ 19 Občianskeho
zákonníka).

V prípade, ak účastník síce má procesnú legitimáciu - spôsobilosť byť účastníkom konania, nemusí mať
vecnú aktívnu  legitimáciu, v dôsledku čoho bude v konaní neúspešný, ak nepreukáže, že je nositeľom
práv podľa hmotného práva, ktoré v konaní uplatňoval.  Nedostatok aktívnej  vecnej legitimácie nemá
preto za následok zastavenie konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.), pretože nejde o nedostatok podmienky
konania (§ 103 O.s.p.), za ktorú ako neodstrániteľný nedostatok, sa považuje nedostatok spôsobilosti
byť účastníkom konania.  V prípade nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, čo bude v prípade, ak sa
preukáže, že odporca nemá podľa hmotného práva tie povinnosti, ktorých splnenia sa voči nemu domáha
navrhovateľ v konaní, bude odporca v konaní úspešný, keďže návrh navrhovateľa súd zamietol.

Vzhľadom na uvedené, nedostatok aktívnej alebo pasívnej legitimácie nie je neodstrániteľným
nedostatkom podmienok konania (§ 103 O.s.p.), v dôsledku ktorého súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1
O.s.p.), ako sa odvolateľ mylne domnieva.

Vychádzajúc z ust. §  7 ods. 1 O.s.p.  o právomoci súdu prejednávať a rozhodovať právne veci
z občianskoprávnych vzťahov, prejednanie  a rozhodnutie o nárokoch vyplývajúcich z práva na
ochranu osobnosti podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má právomoc prejednávať a
rozhodovať všeobecný súd.

Odporcom namietaný nedostatok právomoci všeobecného súdu v posudzovanej veci potom tiež nie je
opodstatnený.

Z vecného aspektu  sú závery okresného súdu  v otázke zodpovednosti odporcu v 2. rade za
neoprávnený  zásah do osobnostných práv navrhovateľov, ktoré spočívali  v nelegálne vykonávaného
odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky účastníckych  telefónov navrhovateľov a
jeho následných  prepisoch a umiestnení v trestných spisoch, v ktorých navrhovatelia neboli stranami
v konaní (spis Krajského súdu  v Prešove sp. zn. 1T/9/2001, spis Okresného súdu  Žilina sp. zn.
9T/90/2006),  správne.  Správne vychádzal okresný súd pri posudzovaní tejto  otázky z nálezu Ústavného
súdu SR zo dňa 27. septembra 2011, č. III. ÚS 133/2010-67, ktorý konštatoval porušenie   základného
práva navrhovateľa v 1. rade na súkromie podľa článku 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa článku 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na rešpektovanie súkromného  a rodinného života podľa článku  8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd  príkazom Krajskej prokuratúry v Prešove na odpočúvanie a záznam



telekomunikačnej prevádzky z 23. marca 2000 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. II KO 001-50/00.
Uvedeným rozhodnutím je všeobecný súd v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p.  viazaný.

Zásah do osobnostných práv navrhovateľa v 2. rade v dôsledku záverov Ústavného súdu o zásahoch do
týchto práv navrhovateľa vyššie uvedeným postupom, je preukázaný aj na strane navrhovateľa v 2. rade.
Nejde totiž o zásah do práva na súkromie iba  o držiteľa odpočúvanej  telefónnej stanice, ale táto ochrana
patrí aj osobám, ktoré sú v tejto linky volané, resp. na ktorú volajú.  V zmysle uvedeného záveru vychádza
aj judikatúra  Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj súdna prax súdov v Slovenskej republike v
analogických prípadoch, ktoré napokon  sú účastníkom konania známe, keďže ich predložili  na podporu
svojich argumentov. S poukazom na uvedené potom neobstojí námietka odvolateľa, že príkaz Krajskej
prokuratúry v Prešove sa dotýkal účastníckej linky obchodnej spoločnosti a nie navrhovateľa v 2. rade,
ktorého hovory na odpočúvaní linke boli zaznamenané.

Okresný súd  správne posúdil aj otázku  subjektu, ktorý je zodpovedný za neoprávnený zásah do práv
navrhovateľov na ochranu  jeho osobnostných práv - v tomto prípade práva na súkromie.

Ako správne konštatoval  okresný súd, príslušný útvar policajného zboru, ktorý vykonával odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej  prevádzky navrhovateľov, mal prvoradú povinnosť sledovať,
či odposluchy a zaznamenávanie prevádzky  telekomunikačného zariadenia je dôvodné, či existujú
skutkové okolnosti, na základe ktorých bol vydaný príkaz (ktorým však došlo k zásahu do osobnostných
práv podľa nálezu Ústavného súdu), prípadne prepisy  zničiť, pokiaľ tieto neobsahujú  skutočnosti,
významné pre trestné stíhanie a nie, ako v tomto prípade, prepisy  umiestniť v trestných  spisoch,
v ktorých navrhovatelia neboli stranami v konaní, resp. nemali ani žiadne procesné postavenie. Za
uvedený postup príslušných policajných zložiek, ktorý bol nezákonný, zodpovedá štát, za ktorého v tomto
prípade koná  jeho ústredný orgán štátnej správy v tejto oblasti správy (§ 21 ods. 4 O.s.p., resp. § 25
ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., keďže uvedené nároky nie je možné  posudzovať podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. s poukazom  na intertemporálnu úpravu v  § 28 ods. 2 cit. zákona).

K zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo v roku 2000, keď v tom  čase upravoval nároky
poškodených voči štátu v dôsledku nesprávneho úradného postupu zák. č.  58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu  štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý
osobitný nárok na náhradu za nemajetkovú ujmu, v dôsledku  neoprávnených zásahov do osobnostných
práv neupravoval, potom je možné poskytnúť túto  právnu ochranu  porušovanému právu všeobecnou
úpravou  v ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a v danom prípade aj satisfakciou v
relutárnej forme podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom  na spôsob  zásahu do
osobnostných práv, dĺžku jeho trvania (9 mesiacov), umiestnenie záznamov v trestných veciach so
závažnými skutkami, keď s týmito záznamami mohlo prísť do styku  viacej osôb. Zistenie ich existencií
v týchto konaniach objektívne bolo spôsobilé  vyvolať u navrhovateľov nepriaznivé pocity, obavy, ale aj
nedôveru v inštitúcie štátu, ktoré majú zabezpečovať a garantovať dodržovanie základných ľudských
práv a slobôd, teda aj právo na súkromie. Odvolací súd preto  považoval výšku priznaného nároku  za
adekvátnu.

S poukazom na uvedené, keď odvolacie dôvody neboli uplatnené  dôvodne, bolo potrebné rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

Okresný súd  si vymienil právo rozhodnúť o náhrade trov konania v zákonnej lehote podľa § 151 ods.
3 O.s.p., preto podľa § 224 ods. 3 O.s.p.   rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré
navrhovatelia uplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e    j e    p r í p u s t n é     .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/163/2009", "guid": "eb3ec32c-de36-4f93-9b5d-d5e50c94ceba:b97f1da1-dbcb-4f8f-964e-367898e2f978", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66"}, {"guid": "ussr:75491f57-c3b1-442a-b36f-84d8cb077c45", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75491f57-c3b1-442a-b36f-84d8cb077c45"}, {"guid": "ussr:54210a8a-8088-4cb2-989a-d9518f3966c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-27", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54210a8a-8088-4cb2-989a-d9518f3966c2"}], "citovane_v": []}