Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/335/2018 z 21. 5. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 21. mája 2019, sp. zn. 17Co/335/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6618203859.2 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/335/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6618203859.2 | 2019-05-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 493 OZ, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/351d5a33-6f9a-41e5-b40c-9870d1d38182 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6618203859.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/335/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618203859
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6618203859.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast.
Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01
Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému A. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom R. XXX/X, XXX XX B. nad D., v konaní o zaplatenie 390,44 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 12Csp/84/2018-125 zo dňa 22. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku, ktorým súd žalobu čiastočne zamietol p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov konania mení tak, že
žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 71,60 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
390,44 Eur, úroky z omeškania vo výške 71,16 Eur, úroky z úveru vo výške 321,49 Eur, poplatky vo výške
1,15 Eur, spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 390,44 Eur od 01.06.2018 do zaplatenia,
všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Žalobu v časti zaplatenia úroku vo
výške 124,81 Eur, poplatkov vo výške 4,26 Eur a 29,50 % ročného úroku z úveru zo sumy 390,44 Eur od
01.06.2018 do zaplatenia zamietol (druhý výrok). Žalobcovi priznal od žalovaného náhradu trov konania
v pomere 71,60 % (tretí výrok).
1.1 Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie a obsahu spisu vyplýva, že pôvodný žalobca
Poštová banka, a.s., Bratislava so žalovaným ako spotrebiteľom uzavreli dňa 22.11.2012 zmluvu o úvere
č. 3751477712 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol pôvodný žalobca žalovanému
spotrebiteľský úver vo výške 400,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať 72 mesačnými splátkami po
12,- Eur od 11.12.2012 do 11.11.2018. Žalovaný si povinnosti zo zmluvy o úvere neplnil, úver riadne a
včas nesplácal, preto pôvodný žalobca vyhlásil úver dňa 07. 09. 2015 za predčasne splatný. Súd prvej
inštancie uviedol, že z výpisu z účtu má za preukázané, že žalovaný zaplatil z úveru vo výške 400,- Eur
sumu 9,56 Eur (na istinu).
1.2 Právny vzťah medzi stranami sporu posúdil súd prvej inštancie ako záväzok zo spotrebiteľskej
zmluvy, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010
Z. z.“). Súd prvej inštancie uviedol, že žaloba žalobcu je dôvodná len z časti. Priznanie zmluvného
úroku z úveru len vo výške 321,94 Eur ako kvantifikovaného úroku do 07. 09. 2015 odôvodnil tým, že



žalobcovi patria zmluvné úroky z úveru len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Záväzok
dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom, úrokový záväzkový vzťah
je vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku
alebo iným spôsobom jeho zániku, zaniká i akcesorický záväzok úrokový. Pri vyslovení tohto záveru
poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/85/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Obo/143/1998, a rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/163/2017 a sp.
zn. 16Co/255/2017. Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru podľa názoru súdu prvej inštancie nastal
stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať a preto niet
dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby
prostriedkov spotrebiteľom. Dlžník v prípade zosplatnenia úveru už nemá po zosplatnení povinnosť
platiť úroky z úveru, stráca však možnosť výhody splátok, je povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr ako
bolo dojednané. Ak by okrem toho bol povinný naďalej platiť aj po zosplatnení úroky z úveru, došlo
by zhoršeniu postavenia spotrebiteľa dvojnásobným úrokovým zaťažením spotrebiteľa, ktoré zákon
č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej aj „O. z.“) neumožňuje. Z ustanovenia § 517 ods. 2 O.
z. vyplýva, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania. Ak napriek tomu existuje zmluvné dojednanie, ktoré s
protiprávnym stavom spája aj nárok na zmluvné úroky, teda na odplatné nároky patriace len pre prípad
splácania úveru v splátkach, je takéto dojednanie podľa § 52 ods. 2 O. z., resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 O.
z. absolútne neplatné. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 71,16 Eur,
keďže žalobca listinným dôkazom preukázal, že do 07.09.2015 na úroku z omeškania dlhoval žalovaný
sumu 15,17 Eur a následne od 08.09.2015 do 31.05.2018 sumu 55,99 Eur. Žalovaného súd tiež zaviazal
na zaplatenie istiny poskytnutého úveru vo výške 390,44 Eur a 5,25 % ročného úroku z omeškania
zo sumy 390,44 Eur od 01.06.2018 do zaplatenia v zmysle § 517 ods. 1, 2 zákona č. 60/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O. z.“). Žalobcovi priznal aj poplatok vo výške 1,15 Eur, keďže listinným
dôkazom preukázal zaplatenie poštových výdavkov z titulu výzvy pred zosplatnením, ktorú posielal
žalovanému. Vyslovil názor, že žalobca má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru
vo výške 29,50 % ročne len do 07.09.2015, kedy bola vyhlásená pohľadávka za splatnú. „Vo zvyšku čo
do zaplatenia úroku vo výške 124,81 Eur a čo do zaplatenia úroku z úveru po vyhlásenej predčasnej
splatnosti úveru vo výške 29,50 % ročne od 01.06.2018 do zaplatenia ako aj v časti požadovaných
poplatkov vo výške 4,26 Eur, ktoré neboli preukázané žiadnym listinným dôkazom,“ žalobu zamietol.
1.3 O nároku žalobcu na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 a
podľa § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“). Uviedol, že
žalobca a žalovaný boli v konaní úspešní pomerne, avšak žalobca v prevažne väčšej miere a preto trovy
konania pomerne rozdelil. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 913,31 Eur (390,44
Eur + 517,46 Eur + 5,41 Eur), súd prvej inštancie mu priznal sumu 784,24 Eur (390,44 Eur + 392,65 Eur
+ 1,15 Eur) a teda úspech žalobcu je 71,60 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (druhý výrok)
a proti tretiemu výroku o nároku na náhradu trov konania podal odvolanie pôvodný žalobca. Súdu prvej
inštancie vytýkal, že neboli splnené procesné podmienky [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. f/ C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.).
2.1 Pôvodný žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je
zrejmé, z akého právneho predpisu súd prvej inštancie vychádzal, keď dospel k záveru, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. V prípade zmluvného
úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Takéto plnenie je nevyhnutne spojené
s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za
poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky,
pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal
uhrádzať. Podľa § 503 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka („ďalej aj „Obchodný
zákonník“) je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou zmluve. Úroky
je povinný platiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Uvedené znenie §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje obdobie, za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už z
jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru
je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil,



dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak
platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej
zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho
poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť
platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho
vrátenia poskytnutého úveru. V prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol
bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú
splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými
mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v
právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval
ochranu. Oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o
dvojité sankcionovanie žalovaného. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti
tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti.
Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo
v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so
splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní
s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania
môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda
veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah.
Zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku.
Na podporu svojej argumentácie poukázal na viacero rozhodnutí slovenských aj českých súdov. Na
základe uvedeného pôvodný žalobca navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a alternatívne navrhol, aby odvolací súd žalobe vyhovel
v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaný sa k odvolaniu pôvodného žalobcu nevyjadril.

4. V priebehu odvolacieho konania dňa 04.01.2019 navrhol pôvodný žalobca zmenu strany sporu
na strane žalobcu, nakoľko zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 25.10.2018 došlo k postúpeniu
pohľadávky s prísl., ktorá je predmetom tohto konania na spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 692 . Táto spoločnosť vyslovila so vstupom do konania namiesto pôvodného žalobcu súhlas.
Odvolací súd uznesením č. k. 17Co/335/2018-184 zo dňa 25. 04. 2019 pripustil vstup danej spoločnosti
do konania namiesto pôvodného žalobcu Poštová banka, a. s. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňom 02.05.2019. V zmysle § 80 ods. 3 C. s. p. nový žalobca prijal stav konania ku dňu jeho vstupu.

5. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec
len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodu vymedzeného v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.
s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem a dospel
k názoru, že napadnutý druhý aj tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne (obsahovo) správne
a prvý výrok je potrebné podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť, ale tretí výrok zmeniť (z formálnych
dôvodov) podľa § 388 C. s. p. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu na zdôraznenie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

6. Žalobou doručenou Okresnému súdu Lučenec 28. 08. 2018 sa pôvodný žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia dlžnej sumy z úveru poskytnutého na základe zmluvy zo dňa 12.11.2012. Dlžná
suma bola špecifikovaná ako istina 390,44 Eur, dlžné úroky z istiny vo výške 210,11 Eur a 307,35 Eur a
zmluvný úrok vo výške 29,50 % ročne zo sumy 390,44 Eur od 01. 06. 2018 do zaplatenia a zákonný úrok
z omeškania vo výške 5,25 % ročne z istiny 390,44 Eur od 01. 06. 2018 do zaplatenia a poplatky vo výške
5,41 Eur. K žalobe pripojil zmluvu o úvere, z ktorej súd prvej inštancie správne zistil, že výška úveru
sa rovná 400,- Eur a mala sa splatiť v 72 mesačných splátkach do 11. 11. 2018. Úroková sadzba bola
dojednaná na 29,50 % p. a., poplatky vo výške 5,41 Eur. Prvá splátka bola splatná 11. 12. 2012 vo výške
12,- Eur a každá nasledujúca 11. dňa v mesiaci. Pôvodný žalobca vyhlásil úver za predčasne splatný
ku dňu 07. 09. 2015 s vyčíslením zostatku: dlžná istina 390,44 Eur, úroky dokopy vo výške 517,46 Eur.
V oznámení o zosplatnení úveru vyzval pôvodný žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote



10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému odoslaná na adresu jeho bydliska, ale
žalovaný ju neprevzal; podľa kópie doručenky na č. l. 68 spisu sa zásielka vrátila pôvodnému žalobcovi
dňa 02. 10. 2015 s oznámením, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR z 28. 01. 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010 všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo
možné písomnosť považovať za doručenú, je, že adresát mal objektívnu možnosť sa s ňou oboznámiť.
Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím,
ale aj vtedy, ak jej adresát mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom
vyjadrenej (keď sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície). Oznámenie o zosplatnení úveru sa preto
považuje za doručené žalovanému. Žalovaný zostal v konaní nečinný. Na doručenú žalobu a žiadosť o
vyjadrenie k žalobe žiadnym spôsobom nereagoval. Súd prvej inštancie prejednal vec bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 297 písm. b) C. s. p. nakoľko mal za to, že ide o otázku jednoduchého právneho
posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán sporu nie sú sporné, pretože ich žalovaný nepoprel. Dňa 22. 11.
2018 súd verejne vyhlásil rozsudok. Žalobcovi priznal nárok na zmluvné úroky z úveru len do dátumu
zosplatnenia úveru a žalobu vo zvyšku o zaplatenie riadnych úrokov z úveru na čas od 08. 09. 2015
do 31. 05. 2018 (zmluvné úroky kvantifikované sumou 124,81 Eur), poplatky vo výške 4,26 Eur a 29,50
% ročný úrok z dlžnej istiny 390,44 Eur od 01. 06. 2018 do zaplatenia zamietol. Uviedol, že žalobca
nedôvodne uplatňuje voči žalovanému úroky vo výške 29,50 % ročne po zosplatnení úveru, teda po
dátume 07. 09. 2015. Odvolaním proti tomuto rozsudku sa žalobca domáha zaplatenia dlžných úrokov
z úveru až do zaplatenia dlžnej istiny.

7. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností
strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky
z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré
sú predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“).
Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy
o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného
zákonníka o zmluve o úvere § 497 a nasledujúce.

8. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd sa síce nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,
že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru má vplyv na nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok z
úveru (t.j. že by dohodnutý úrok patril veriteľovi len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a od
tohto okamihu by mal nárok len na úroky z omeškania), preskúmaním veci však dospel k záveru,
že v tomto konkrétnom prípade je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Pri rozhodovaní vychádzal odvolací
súd zo skutkového stavu zisteného zo strany súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním, ktorý
bol dostatočným podkladom aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní. Z dôvodu, že
odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C. s. p.; § 380 C. s. p.), pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej
inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú
procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C. s. p.).
8.1 Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie
vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia
úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014),
čím odvolací súd poukazuje na to, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru
po jeho zosplatnení je rozdielna.
8.2 Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných
strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej
výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník
nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného



zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného
vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa § 657
Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z.
8.3 Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru
aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka
neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a dispozitívne
v odseku 3 poslednej vete povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia
peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou
určenou v zmluve. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či
zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o
povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj
z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom
na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V
rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že
nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas
ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu,
počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe
splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú
odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie zo zaplatením
istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej
pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O
možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky
môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o
občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 z 25. 09.
2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 z 24. 07. 2014) Najvyšší súd
Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014 dal jednoznačnú odpoveď, že
„dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou
za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť
veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva
bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní
so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri
omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú
príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ
ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti
výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania
nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.
8.4 V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom)
možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 od. 3 Obchodného zákonníka) alebo
postupom v súlade s právnou úpravou (dohodou zmluvných strán). Obchodný zákonník, Občiansky
zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z. nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v
prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa; preto podľa
odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako
v čase jeho dojednania v zmluve, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to,
či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Aj keď sú vyššie citované ustanovenia
Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného
postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania
dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník
zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského
úveru, by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená
judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je použiteľná.
Dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde
by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho predčasnej splatnosti,
je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré
je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch; avšak v prípade



omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho predčasnej splatnosti,
je pre neho nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Tento názor odvolacieho súdu v spleti
rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len
na prípady, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru s výškou úroku,
ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal
istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak neučinil.
8.5 Z dôvodu, že rozhodnutie najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky k otázke, dokedy prináleží
veriteľovi úrok z istiny po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru neexistuje, odvolací súd rešpektujúc
zmluvne dohodnuté podmienky úveru medzi účastníkmi úverovej zmluvy o výške úveru a výške úroku
má za to, že žalobca má nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z úveru aj po predčasnom zosplatnení
úveru do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na úrokoch zaplatil.
8.6 Z amortizačnej tabuľky odvolací súd zistil, že ak by bol žalovaný zaplatil dohodnuté anuitné splátky
vo výške 12,- Eur v počte 72 v období od 11. decembra 2012 do 11. novembra 2018, bol by zaplatil na
úrokoch z úveru dohodnutého sadzbou 29,50 % p. a. celkom 424,42 Eur. Z prehľadu splácania úveru
do predčasného zosplatenia bolo zistené, že zo splátok úveru poskytnutých žalovaným bolo na úrok
započítaných 189,70 Eur. Rozdiel medzi sumou, na ktorú by žalobcovi vznikol nárok z titulu úrokov
z úveru pri riadnom plnení dohodnutých zmluvných podmienok splácania úveru a sumou, ktorú zo
splátok úveru si žalobca na zmluvné úroky započítal, je 234,72 Eur. K tejto sume dospel odvolací súd
tak, že od dohodnutých úrokov z úveru 424,42 Eur odpočítal úroky zaplatené žalovaným dobrovoľne
splátkami úveru vo výške 189,70 Eur. Žalobca by tak mal nárok na zaplatenie zmluvných úrokov vo
výške 234,72 Eur. Napadnutým rozsudkom bola už žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na
úroky z úveru sumu 321,49 Eur (prvý výrok napadnutého rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním
a nadobudol právoplatnosť), žalovaným zaplatená suma spolu s právoplatne prisúdenou sumou tak
predstavuje sumu 511,19 Eur (321,49 Eur + 189,70 Eur). Nakoľko žalovaný mal podľa amortizačnej
tabuľky povinnosť zaplatiť žalobcovi spolu sumu 424,42 Eur, nemožno odvolaniu žalobcu vyhovieť,
pretože po zohľadnení zaplatenej sumy (189,70 Eur) a právoplatného výroku rozsudku o čiastočnom
vyhovení žalobe (321,49 Eur) je v celom rozsahu pokrytá povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi
úroky z úveru. Suma 321,49 Eur priznaná súdom prvej inštancie je navýšená z dôvodu, že súd prvej
inštancie v rozsudku opomenul zohľadniť sumu 189,70 Eur, ktorú žalovaný dobrovoľne zaplatil na úrok;
suma úrokov 321,49 Eur, ktorú súd prvej inštancie priznal s odôvodnením, že ide o sumu úrokov do
zosplatnenia nie je správna, aj z dôvodu, že zosplatnenie nastalo dňa 07.09.2015 a suma 321,49 Eur,
ktorú uviedol pôvodný žalobca v podaní zo dňa 24.09.2018 ako sumu zmluvných úrokov do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru je vyrátaná ako suma úrokov ku dňu 24.02.2016 a nie do zosplatnenia dňa
07.09.2015. Čo sa týka zamietnutia žaloby v časti poplatkov vo výške 4,26 Eur odvolací súd uvádza,
že sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, nakoľko žalobca nepreukázal v prvostupňovom
konaní a ani v odvolacom konaní žiadnym listinným dôkazom dôvodné uplatnenie týchto poplatkov.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

9. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania podľa pomeru
jeho úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v
ktorom neuviedol, v akej lehote má žalovaný povinnosť ju zaplatiť žalobcovi. Zmena výroku rozhodnutia
súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania teda súvisí s nesprávne formulovaným výrokom, v
ktorom absentoval tento údaj. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na
plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 ods. 1 C. s. p. V
druhom výroku bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by žalobcovi
vznikla povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu
žalovaného v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanému odvolací
súd nepriznal z dôvodu, že mu preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu
žiadne jeho trovy v odvolacom konaní nevyplývajú (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10.2016).



11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).