Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/145/2014 z 5. 8. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 5. augusta 2014, sp. zn. 10CoE/145/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2609203920.2 Krajský súd Trnava | 10CoE/145/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2609203920.2 | 2014-08-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9529bc41-64b6-4c79-80d1-63cb118cbd7a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2609203920.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/145/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609203920
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609203920.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava,
Grösslingova 4, proti povinnej: C. J., nar. XX. D. XXXX, bytom Y. XXX, o 238,97 eur s príslušenstvom, za
účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Senica zo 4. septembra 2012 č. k. 3Er 330/2009-14, EX 2570/2009 v znení
uznesenia tohto súdu z 2. decembra 2013 č. k. 3Er 330/2009-51, EX 2570/2009 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak,
že zastavuje exekúciu.

V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého uznesenia doplnením tam
označenia súdneho exekútora.

Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne z dôvodov uvedených
neskôr „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu) a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi
JUDr. Rudolfovi Krutému (ďalej len „exekútor“) náhradu trov exekúcie v sume 40 eur do 3 dní. Rozhodol
tak inak potom, čo exekútorovi bolo (ešte 19. júna 2009) udelené poverenie na vykonanie exekúcie a
takéto svoje uznesenie odôvodnil (pokiaľ šlo o zastavenie „exekučného konania“) právne ustanoveniami
§ 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“) a § 52 ods. 1, 3
a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako i bodom 17 všeobecných podmienok poskytovania
úverov oprávnenej (ďalej tiež len „VPPÚ“). Vecne mal potom (súd prvého stupňa) najmä za to, že
rozhodcovská doložka, pojatá do VPPÚ, tvoriaca súčasť tzv. úverovej zmluvy (uzavretej 6. mája 2008) a
predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho
tu za exekučný titul), nebola s povinnou (ako spotrebiteľkou) individuálne dojednaná a spotrebiteľka
mala len možnosť zmluvu (vrátane doložky) ako celok prijať alebo odmietnuť (bez možnosti ovplyvniť
obsah). Doložka dojednaná v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola potom neprijateľnou a preto i



neplatnou zmluvnou podmienkou, keď síce dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom,
avšak v prípade uplatnenia práva „oprávneným“ (v tom čase zrejme veriteľom alebo dodávateľom - pozn.
odvolacieho súdu) na rozhodcovskom súde núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul
nebol preto spôsobilý na vykonanie exekúcie; dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách
exekúcie odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a odkazmi na príslušné ustanovenia
exekútorskej tarify (vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v rozhodnom znení) a vecne riadne vyčíslenými
trovami exekútora (podľa odôvodnenia). Opravným uznesením potom došlo k oprave označenia prvej
splnomocnenkyne oprávnenej v úvodnej časti napadnutého uznesenia (uvedením tam tzv. advokátskej
obchodnej spoločnosti, čiže právnickej osoby namiesto pôvodne uvedenej fyzickej osoby advokáta) a
takéto rozhodnutie okresný súd odôvodnil právne ust. § 251 ods. 4 a § 164 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne potrebou opravy, na
ktorú upriamil pozornosť aj tunajší krajský súd (v tejto súv. pre prípad záujmu por. i list Krajského súdu
v Trnave v tejto veci z 30. októbra 2013 č. k. 10CoE/466/2013-49)

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne
i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať).
Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
veci, majúc predovšetkým za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný
titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej
a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva
účastníkov z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv.
obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky podľa nej (odvolateľky) neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej
doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi
celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice (smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) možno vyvodiť iba neprípustnosť
rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských
konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu
návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak súd
prvého stupňa v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenú tam za ústavne súladnú potom
navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušenie konania a predostretie problému
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), resp. s poukazom na ust. písm. c/
rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“,
ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej
únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?



3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie i jej trov) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec
samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako
ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie
treba považovať (až na jednu výhradu týkajúcu sa výroku takéhoto rozhodnutia, hoc aj pričítateľnú
nedostatkom v právnej úprave) za správne.

Súd prvého stupňa si totiž predovšetkým otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii
(teda otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i
rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho
súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom
konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno
považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD,



čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len
to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky
predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto
konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo
totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi).

Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou známou z
iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny (s ktorou sa
tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci inej oprávnenej, vedenej Okresným súdom Senica pod sp.
zn. 5Er/142/2010 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10CoE/329/2011, a s ktorou sa stotožnil
napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej
veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu
ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto
výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad
Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa
oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať
konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvého stupňa opretým
výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci
naplnený nebol (pre dôvody uvedené v skoršej časti ani byť nemohol).

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a
ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské
konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako
i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade
rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré
bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a
zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením smernice či Charty, ale uplatnením noriem
slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie
si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon



č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo
uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia
vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.
10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).
Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už
v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z.
(obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet
zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za
neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň
ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna
úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť
predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane
z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol
opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na
prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust.
§ 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo)
i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto
akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v
prejednávanej veci).

Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníkov z prejednávanej veci výlučne
noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova
zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod
ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu
ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy
javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy
a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska
dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného
stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí
na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za
použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské
úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo
uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako
podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). Práve to bol aj dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej
rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože
tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane
predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských
úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie



noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde
nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 9Er/1052/2008).

I s „argumentom“, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov
(a nie aj tovarov alebo služieb) a to „nie formou odloženej platby ale splátok“ by mala spôsobovať
nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania v prejednávanej veci (či dokonca vzťahov za
účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa tunajší súd už
v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci vyporiadal (tu por.
napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/5/2010-46, vo veci Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Er/1280/2008), čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským
charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako odmietnuť.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však
najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
(v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov
úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný
titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej
veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka
= relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len
formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá
do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu
zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ
podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru oponovala vlastným, podľa ktorého tzv.
nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo
kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom
súde) uplatní svoje právo.

Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky.

V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní
prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet
neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení § 53 ods. 4 O. z. je len demonštratívny,
teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie
rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných
partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad
záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne
vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda
najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo
najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok,
ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie
úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež
uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a
takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu
zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu



ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je
z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi
zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach opakovane uplatňovaného a
majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej
doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením tak rozväzovacej podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,
vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum
potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým
však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner
prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako
potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej
podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu
k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu
rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým
a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie
podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej verziou podsúvanou jej odvolaním v
skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby
ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť
vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania
prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by
vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by
vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu
aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa
spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia
oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i
rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať
si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.



Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na
ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajným
prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach
nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho
podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.

Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci
do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiež
povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom
prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu
ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie
bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že
„odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade
nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul).

Ak takto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
(keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu
spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná
polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo
k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať
nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie
exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.

Jedinou už vyššie naznačenou výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého
uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len
zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak
evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK,
ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo
narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd už vo
svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom inak v konaní za účasti oprávnenej
totožnej s tou z prejednávanej veci, vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5Er/658/2008) v
narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E.
p. takýto postup pozná len do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v prípade zistenia
samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno
vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí pritom platí,
že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej
rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).

Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický)
výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia
sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania
a druhá o trovách exekúcie).



Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia
exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu
(podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným
potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde oprávnená proti uloženiu jej tzv.
náhradovej povinnosti adresne nič nenamietala a odvolací súd viazaný aj odvolacími dôvodmi nezistil
žiadnu vadu tu diskutovanej časti napadnutého uznesenia na ujmu nemožnosti pretrvania spôsobu
rozhodnutia pojatého do takéhoto rozhodnutia, pričom napokon exekútorovi tu bola priznaná najnižšia
možná odmena podľa exekútorskej tarify v znení platnom a účinnom od 1. mája 2008).

Súdu prvého stupňa však zároveň bolo potrebné podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p.
nariadiť i potrebu ďalšej (takto už v poradí druhej) opravy úvodnej časti napadnutého uznesenia, keďže v
súvislosti so skorším vrátením spisu okresnému súdu bez rozhodnutia uniklo aj pozornosti odvolacieho
súdu to, že tam (okrem pôvodného uvedenia nesprávnej osoby zastupujúcej oprávnenú) nebol (vôbec)
označený exekútor (hoci tomuto v časti rozhodovania o trovách exekúcie, o aký prípad šlo aj u tentoraz
napadnutého uznesenia, prislúcha status účastníka konania - tu por. i ust. § 37 ods. 1 vety druhej E. p.).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a
preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníčkam (povinnej preto, lebo
bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jej a exekútorke pre zaručenie jej
práva na náhradu trov exekúcie právo výške ustálenej napadnutým uznesením). Pretože však týmto
účastníčkam v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadnej z nich
na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v ostatnej (štvrtej) vete výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.