Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/109/2016 z 17. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 17. januára 2017, sp. zn. 18Co/109/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8115221710.1 Krajský súd Prešov | 18Co/109/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8115221710.1 | 2017-01-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/100e41d4-e48a-43d2-8ce3-a77a14f58288 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8115221710.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/109/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115221710
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115221710.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov
JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C 352/2015-24
zo dňa 4. januára 2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu tak, že žalobu
zamieta.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu vo výške 500 € v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté v lehote 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

2/ Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že poukázal na celý rad rozhodnutí týkajúcich sa porušenia
povinností orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
Citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/3271/2012, 30Cdo/344/2014, rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 606/2012, celý rad exekučných konaní týkajúcich sa postupu
exekučných súdov na súde prvej inštancie. Následne sumarizáciou týchto rozhodnutí dospel k záveru,
že vo vzťahu k náhrade škody žalobu zamietol. Pokiaľ majetková škoda mala žalobcovi vzniknúť z
dôvodu administratívnej činnosti v súvislosti so správou pohľadávky, z tvrdení žalobcu je zrejmé, že
správa pohľadávky sa vykonáva aj v priebehu jej exekučného vymáhania. Tieto náklady tak vznikajú
bez ohľadu na to, či súdny exekútor je AB alebo XY. Zároveň je zvláštne, že rovnaká výška škody
mala žalobcovi vzniknúť správou pohľadávky aj pri rozdielnom čase rozhodnutí o návrhu na zmenu
súdneho exekútora. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie priznal vo výške 500,- Eur z
dôvodov vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré poukázal, a to NS ČR sp. zn. 30Cdo 2681/2014, 30Cdo
3412/2011, 30Cdo 3908/2009, 30Cdo 958/2009, 30Cdo 763/2009. V prejednávanej veci považoval
za nesporné, že exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora v lehote určenej štátom nerozhodol. K
nesprávnemu úradnému postupu formou porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote tak došlo. Je potrebné potom vychádzať z rozhodnutí
ESĽP, že nedodržanie zákonnej lehoty spôsobilo žalobcovi morálnu ujmu. Pri rozhodovaní o forme
zadosťučinenia a výške peňažného zadosťučinenia vychádzal zo zložitosti prípadu, osobe a chovaniu



poškodeného, postupu príslušného orgánu a významu konania pre poškodeného. Na základe toho
dospel k záveru, že pokiaľ predmetom exekučného konania bola suma cca 1.000,- Eur, považoval
nečinnosť v rozsahu 28 mesiacov za neprimerané, a preto určil za jeden rok odškodnenie vo výške
200,- Eur a za nečinnosť 28 mesiacov 500,- Eur celkovo. Výrok o náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 151 O.s.p..

3/ Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote, pokiaľ išlo o výrok, ktorým žalovanému bola
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, podal odvolanie žalovaný. Poukázal na to,
že súd ignoroval skutočnosť, že uznesením zo dňa 5. 4. 2012 Okresného súdu Humenné na jednej
strane zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, na druhej strane exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Teda rozhodol, že exekúcia nemala byť ani začatá. Na skutočnosť, že exekučné
konanie vôbec nemalo byť vedené ani začaté súd neprihliadol, hoci podľa názoru žalovaného ide o
skutočnosť zásadnú pre posúdenie uplatneného nároku. Pri zistení a zohľadnení skutočného obsahu
uznesenia OS Humenné zo dňa 5. 4. 2012 nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že v
súvislosti s oneskoreným rozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora žalobcovi
ako oprávnenému žiadna ujma nevznikla a vzniknúť nemohla. Keďže súd z oboznámeného exekučného
spisu OS Humenné dospel k opačnému záveru, z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, resp. nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP.
Súd síce správne uvádza, že § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne zavádza i skutkové podstaty
nesprávneho úradného postupu spočívajúce v porušení povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie, resp. zbytočné prieťahy v konaní, ich existenciu ale neposudzoval z hľadísk
podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Ustanovenie § 9 ods. 2 zák. é. 514/2003 Z. z. pre súd záväzným
spôsobom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, alebo v zbytočných prieťahoch v konaní,
zavádza možnosť vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní. Právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca existenciu
ktorejkoľvek zo skutočností vyčerpávajúco uvedených v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v konaní
netvrdil a súd ich existenciu neposudzoval, napriek tomu dospel k záveru, že v namietanom exekučnom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaný tento záver považuje za nesprávny a to
práve s ohľadom na absenciu vybavenia sťažnosti, resp. na absenciu rozhodnutia podľa § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z. z., z ktorého by súd mohol vychádzať. Odkazy na konkrétne rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 3oCdo/327i/20i2 a30Cdo/344/2Oi4) podľa názoru žalovaného spôsobujú
zmätočnosť odôvodnenia. Teda kým citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR hovoria, že omeškanie
súdu pri vydaní rozhodnutia po uplynulí zákonom ustanovenej lehoty automaticky zakladá osobitný
prípad prieťahov v konaní, nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 471/2012 v pasáži, ktorá
v napadnutom rozsudku nie je odcitovaná, dospel k inému záveru, a síce že porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že orgán štátu
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovenej lehote. Vnútorný rozpor medzi týmito závermi sa súd
snaží rozptýliť, podľa názoru žalovaného neúspešne, na str. 9 rozsudku (v druhom odseku), kde uvádza,
že závery citovaného nálezu je možné na prejednávaný prípad aplikovať len obmedzene, a s odkazom
na skutkové podstaty nesprávneho úradného postupu zrozumiteľne rozčlenené v českej súdnej praxi,
dopĺňa: „...pri skúmaní, či konkrétny úkon, pre ktorý je stanovená zákonná lehota - rozhodnutie o zmene
exekútor, bol urobený v zákonnej lehote je dôležité práve to, či tento úkon v tejto lehote bol urobený
alebo bol spôsobený konkrétny prieťah nerozhodnutím v uvedenej lehote.“ Takéto vysvetlenie je pre
účastníka nezrozumiteľné a je neprípustné. Súd sa bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, ktorý by
účastníkom predostrel, priklonil k záverom rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, dokonca s odôvodnením,
ktoré je možné označiť za tautologické. I z naznačených dôvodov žalovaný považuje rozsudok za
nepreskúmateľný, navyše vnútorne rozporný, obsahujúci odôvodnenie nespĺňajúce nároky ustanovené
v § 157 ods. 2 OSP i v nadväzujúcej judikatúre (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008,
uverejnený v Zo súdnej praxe č. 48/2008), čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Žalovaný má v prvom rade za to, že v konaní pred vnútroštátnym



súdom náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nie je možné v žiadnom prípade vznik nemajetkovej
ujmy predpokladať. V druhom rade i keby sme prijali záver súdu, že vznik nemajetkovej ujmy pri
existencii zbytočných prieťahov v konaní sa predpokladá, ale môžu existovať osobitné okolnosti prípadu,
ktoré môžu viesť k opačnému záveru, žalovaný má za to, že práve také okolnosti sú v prejednávanej
veci dané. Za absolútne nepreskúmateľné, ale i vymykajúce sa princípom spravodlivosti pravidlám
nastoleným judikatúrou Ústavného súdu SR žalovaný hodnotí priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v sume 500,- €. A to za okolnosti, že súd dospieva k záveru, že samotné exekučné konanie
prebiehalo na vymoženie pohľadávky cca vo výške 1.000,- €, i to dokonca nedôvodne, išlo o neprípustnú
a napokon zastavenú exekúciu. Naviac, k prieťahom malo dôjsť pri parciálnej otázke, pri rozhodovaní o
návrhu na zmenu exekútora. Preto navrhoval žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
zamietnuť, resp. zrušiť vec a vrátiť na ďalšie konanie.

4/ Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

5/ Odvolací súd prejednal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených
v § 378 a nasledujúcich zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") bez
nariadenia pojednávania (a contrario § 385 CSP) a zistil, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Súd
prvej inštancie síce vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, no na základe zistených skutočností vec
nesprávne právne posúdil. Odvolací súd sa domnieva, že boli splnené podmienky pre zmenu súdneho
rozhodnutia podľa ust. § 388 CSP.

6/ Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bola nemajetková ujma uplatnená žalobcom, ktorá
mala vzniknúť v konaní vedenom pred Okresným súdom Humenné sp. zn. 15Er 305/2006. Z obsahu
pripojeného spisu je zrejmé, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie exekútorskému úradu K..
K. N. dňa 28.03.2006. Súdny exekútor dňa 06.04.2006 podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ako prílohu k tejto žiadosti pripojil návrh oprávneného, notársku zápisnicu N 5822/2005, Nz
52551/2005, zmluvu o úvere z 9.6.2005. Na základe uvedeného exekučný súd dňa 28.4.2006 vydal
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Dňa 20.7.2009 podal oprávnený návrh na
zmenu exekútora. Dňa 06.11.2009 exekučný súd vyzval povereného súdneho exekútora, aby predložil
v lehote 10 dní exekučný spis a tiež vyčíslil trovy exekúcie. Pôvodný súdny exekútor dňa 25.11.2009
predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Z podania exekútora zo dňa 20.11.2009 vyplýva,
že v priebehu exekučného konania bola od povinného vymožená suma 3.916,48 Eur. Následne súd
prvej inštancie uznesením č. k. 15Er 305/2006-21 z 5.4.2012 návrh oprávneného na zmenu exekútora
zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Oprávneného zaviazal na
úhradu trov exekúcie vo výške 950,58 Eur súdnemu exekútorovi K.. K. N. v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17.10.2012.

7/ Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

8/ Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v občianskom súdnom konaní.

9/ Podľa § 9 ods. 1 a 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

10/ Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.



11/ Podľa § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

12/ Podľa § 44 ods.7 exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 - Oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

13/ Súd prvej inštancie dospel k záverom, že nárok na úhradu nemajetkovej ujmy vzniká účastníkovi
konania ak nie je dodržaná zákonná lehota a táto môže spôsobiť žalobcovi morálnu ujmu. Zároveň
konštatoval v prejednávanej veci že išlo o exekučné konanie, ktoré má byť zavŕšením súdnej ochrany
žalobcu tým, že dôjde k vymoženiu priznaného nároku.

14/ Odvolací súd má však iný názor. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že išlo o nárok, ktorý žalobca
uplatnil v desaťtisícoch vecí na všeobecných súdoch. Pokiaľ súd prvej inštancie citoval rozhodnutie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 606/2012, toto jediné z citovaných rozhodnutí reagovalo na nároky žalobcu
vo vzťahu k priznaniu či už škody alebo nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, teda vo veciach,
kde na základe rozhodcovských rozsudkov uplatňoval si žalobca v exekučnom konaní nárok na
vymoženie rozhodcovským rozsudkom priznaných súm. V tomto rozhodnutí sa uvádza nerozhodnutie
o udelení poverenia v exekučnej veci v trvaní viac ako 13 mesiacov, no zároveň konštatuje, že v
prípade okolnosti týchto konaní (keďže aj ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že
žalobca podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie v rovnakom čase, kedy zaťažil
všeobecné súdy desiatky tisícmi podaní), za technicko-administratívneho zabezpečenia týchto súdov
lehotu a rozhodnutie aj s časovým odstupom je možné považovať za ústavne akceptovateľné. Ostatné
rozhodnutia, ktoré citoval súd prvej inštancie, či už NS ČR alebo Ústavného súdu ČR, reagujú na
všeobecný problém týkajúci sa prieťahov v súdnych konaniach, no nie už na konkrétny problém, ktorý
v súvislosti s podaniami žalobcu na všeobecných súdoch SR vznikol.

15/ Nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci išlo o konanie
exekučné, ktoré má zavŕšiť súdnu ochranu žalobcu vymožením nároku. V predmetnej veci je zrejmé,
že hoci súd prvej inštancie na základe žiadosti o udelenie poverenia v tejto zákonom stanovenej lehote
vyhovel, v priebehu troch rokov exekučné konanie aj prebiehalo a následne po ustálení judikatúry v
obdobných právnych veciach pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora dospel k záveru,
že ide o exekúciu neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Z tohto dôvodu nemožno potom hovoriť
o zavŕšení súdnej ochrany pre žalobcu za situácie, kedy bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú a
exekučné konanie bolo zastavené. S poukazom na viaceré rozhodnutia NS SR napr. sp. zn. 3Cdo
63/2009, 3Cdo 164/1996, Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2010, II. ÚS 498/2010 ale aj Európskeho
súdu C 20124/92, je možné konštatovať, že materiálnu stránku preskúmaného exekučného konania
vykonal súd prvej inštancie oprávnene a dospel k záveru, že nárok žalobcu v rámci tohto konania zo
zákona nie je prípustný uplatňovať. Naviac odvolací súd poukazuje na to, že zo správy pôvodného
exekútora K.. K. N., ktorý predkladal exekučný spis na výzvu súdu prvej inštancie spolu s vyčíslením
nároku na náhradu trov exekúcie vyplýva, že v priebehu exekučného konania bola vymožená v prospech
oprávneného suma 3.916,48 Eur za situácie, kedy nárok žalobcu predstavoval sumu 1.043,62 Eur. Túto
skutočnosť nemožno prehliadať pri rozhodovaní o nároku na nemajetkovú ujmu, ktorá mala podľa súdu
prvej inštancie predstavovať dovŕšenie uspokojenia práva žalobcu.

16/ V konečnom dôsledku lehota 13 mesiacov posudzovaná Ústavným súdom SR (sp. zn. IV. ÚS
606/2012) nebola konečnou prípustnou časovou lehotou, ale lehotou, ktorá bola konštatovaná v
predmetnej prejednávanej veci v konaní pred Ústavným súdom SR.

17/ Preto podľa ust. § 388 CSP zmenil súdne rozhodnutie v jeho napadnutej časti a zamietol nárok
žalobcu.

18/ O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom
k tomu, že v odvolacom konaní žalovaný mal úspech, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a



žalobca úspech nemal, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).