{"guid": "380efeed-31a4-4445-ae51-e5d4cd1000a9:30d5c0bc-75a0-497d-9982-2c1da6dbb822", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4", "spisova_znacka": "19Co/915/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/915/2014 z 4. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 4. marca 2015, sp. zn. 19Co/915/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4", "identifikacne_cislo": "3512210527", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2015-03-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30d5c0bc-75a0-497d-9982-2c1da6dbb822", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/915/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210527
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa N., zastúpeného F. proti
odporcovi I., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 6C/230/2012-91 zo dňa 19. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania       n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom a odporcovi náhradu trov konanie nepriznal. Zároveň návrh navrhovateľa
na prerušenie konanie zamietol z dôvodu, že  navrhovateľ žiadal nariadené pojednávanie zrušiť a
opätovne navrhol konanie prerušiť, a to             z tých istých dôvodov, ako navrhol prerušenie konania dňa
28.10.2013, pričom o tomto jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté. Návrh na prerušenie konania bol
uznesením tamojšieho súdu zo dňa 07.11.2013, č.k. 6C/230/2012-45 zamietnutý. Na základe odvolania
navrhovateľa preskúmal predmetné rozhodnutie odvolací súd, ktorý ho ako vecne správne potvrdil
uznesením zo dňa 11.02.2014, č.k. 17Co/985/2013-63. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
26.02.2014. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť                    o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora S. bola doručená exekučnému súdu dňa
24.11.2010 a exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Uznesením Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18.02.2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 105,41 Eur zamietol. Na vymoženie pohľadávky
vo výške 332 Eur spolu so zmenkovým úrokom 105,41 Eur a zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 332
Eur                   od 25.03.2010 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 148,07 Eur, ako aj trov
exekúcie, súd udelil exekútorovi poverenie dňa 04.03.2011. Súd po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z. z. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť pre naplnenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci              pri výkone verejnej moci
splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie,                 resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani             v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani
jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade súd uviedol,
že ak by                 pri vybavovaní predmetnej exekučnej veci došlo k prieťahom, navrhovateľ mal možnosť
domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci                          bez
zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej



republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom                     na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Navrhovateľ nepodal účinne ani sťažnosť na
prieťahy konaní predsedovi súdu s vybavením sťažnosti tak, aby bolo konštatované, že v exekučnom
konaní došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje
právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky pre porušenie základného práva na
súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva                        na ochranu majetku a podobne.
Je teda zrejmé, že navrhovateľ v predmetnom konaní neurobil žiadne úkony, ktoré by viedli k snahe
docieliť urýchlené konanie vo veci.  Ďalej mal za to, že navrhovateľ vznik majetkovej škody nepreukázal.
Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok                    z titulu majetkovej škody z titulu nemajetkovej ujmy
sumu ako následok nesprávneho úradného postupu súdu. S týmto okresný súd nesúhlasil, keďže jeho
skutkové tvrdenie                      o konaní, ktoré malo vyvolať zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo
k postupu, ale                              k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. vyplýva, že právo                             na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené                      pre nezákonnosť príslušným orgánom. Skutkové tvrdenia navrhovateľa,
že súd rozhodol                  o žiadosti o udelenie poverenia dňa 04.03.2011, pričom k rozhodnutiu
došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako 10 mesiacov, sa ukázali
ako nepravdivé. Zo spisu tamojšieho súdu, sp. zn. 11Er/1912/2010, Ex/13659/10 okresný súd zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 24.11.2010, pričom podanie
návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi je z pohľadu rozhodnutia               o žiadosti o
udelenie poverenia bezvýznamné. Súd vydal uznesenie o čiastočnom zamietnutí žiadosti 18.02.2011 a
na vymoženie zvyšku vymáhanej pohľadávky udelil exekútorovi poverenie. Za tohto stavu nemohla ani
reálne v súvislosti s postupom súdu vzniknúť navrhovateľovi  škoda a jeho tvrdenia o vzniku majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy okresný súd považoval za absurdné. V zmysle uvedeného okresný súd návrh
v celom rozsahu považoval za neopodstatnený, a preto ho zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2             písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal              o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd                       o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení                na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu             na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom                  a prednesom vyjadriť



a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa               k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal                       z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je                     v odôvodnení rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla            v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému                   a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné             a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ             v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody,                 a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci  bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie            o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd prvého stupňa
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť,                    v
súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby
krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom                v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvého
stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko                v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa.



Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 04.03.2011, a to rozhodnutím o poverení, to znamená,
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 10 mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá na
pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 24.11.2010. Uznesením Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18.02.2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 105,41 Eur zamietol. Na vymoženie pohľadávky
vo výške 332 Eur spolu                      so zmenkovým úrokom 105,41 Eur a zákonným úrokom 6 % ročne
zo sumy 332 Eur              od 25.03.2010 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 148,07 Eur, ako
aj trov exekúcie, súd udelil exekútorovi poverenie dňa 04.03.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu
v exekučnom konaní              s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v náväznosti                     na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku,
Zákone                      o spotrebiteľských úveroch, bol exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi. Exekučný súd tento prieskumu vykonal a dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenie
na vykonanie exekúcie je z tohto dôvodu potrebné čiastočne zamietnuť. Spotrebiteľské právo jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno
sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej  veci sa nejednalo
po právnej stránke                 o zložitú vec.

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny
exekútor podal na exekučný súd dňa 24.11.2010 žiadosť o udelenie poverenia. Exekučný súd uznesením
zo dňa 18.02.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne zamietol a následne
vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Nie je teda pravdou, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný,
pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 86 dní od doručenia tejto žiadosti. Súd za
predpokladu, ak nezistí rozpor                       v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného titulu                       so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu
potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov                     v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03,             1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci                   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.                        S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že vydanie poverenie na vykonanie
exekúcie, za stavu, kedy exekučný súd riadnym procesným postupom zistil nesúlad exekučného titulu so



zákonom a zároveň žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením čiastočne zamietol,
v lehote 100 dní od doručenia žiadosti, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ani za rozhodnutie                         v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona                         č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.10.2012 pod                 sp. zn. 4NcC/392/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu                        Nové Mesto nad Váhom JUDr. Barbara Plaskurová nie je vylúčená z
prejednania                               a rozhodovania veci. Následne bola vec na základe pokynu Spr 299/2014
C - I. náhodným výberom dňa 30.04.2014  pridelená sudkyni Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
JUDr. Lenke Pavlovičovej, pričom Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 04.06.2014,            č.k.
4NcC/37/2014-68 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom                JUDr. Lenka
Pavlovičová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Dôvodom               na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv                     na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil
všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec                 v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa                        ust. § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení                     v rozsudku zaoberal,
z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie
nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania, resp. zrušenia pojednávania a prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v celom
rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 4 napadnutého
rozsudku.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 27.08.2014. Termín
pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený                          na 28.10.2013, ktoré bolo súdom
odročené na neurčito z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, ktorý súd prvého
stupňa uznesením zo dňa 07.11.2013 zamietol a toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v
Trenčíne uznesením zo dňa 11.02.2014. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ
v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ v priebehu
konania podal celkovo dvakrát v totožnom znení, nerozhodol osobitne, keď uznesenie                    o



zamietnutí návrhu na prerušenie konania bolo navrhovateľovi riadne doručené                          a navrhovateľ
proti nemu podal odvolanie. V danej súvislosti teda nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred
súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania samostatne a poskytol
navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu
prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil. Okrem uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že
o totožnom návrhu navrhovateľa                    na prerušenie konania súd prvého stupňa rozhodol jeho
zamietnutím opakovane aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku, preto námietka navrhovateľa v
tomto smere nemôže obstáť. Následne bol druhý termín pojednávania, vytýčený na 19.09.2014, na ktoré
bol navrhovateľ opäť prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne predvolaný, teda navrhovateľovi
nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani
po poučení, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 27.08.2014, ako to vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Nedôvodne navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd doplnil skutkový stav dokazovaním
bez nariadenia pojednávania. Ako vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľ sa nezúčastnil pojednávania
nariadeného na deň 19.09.2014, a to ani napriek mailovému podaniu, ktorým súd (č.l. 88 spisu)
navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosť o zrušenie termínu pojednávania neakceptuje a pojednávanie
vo veci sa uskutoční.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo                    na
kontradiktórne konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov                  a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na
prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1                  v spojení s
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/230/2012", "guid": "1147ced7-00ee-4d6f-a0f9-f848e13dcf12:9076aeae-ff73-4830-b20d-81d85489dc1f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "380efeed-31a4-4445-ae51-e5d4cd1000a9:5fdfdc15-dd81-4ac8-a17f-0ca6c37f5280", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4", "spisova_znacka": "19Co/915/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/915/2014 z 4. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210527.4"}, {"guid": "5d72410e-04ba-492f-ab5c-2763e93cc9fc:3c74eb2f-23a8-475d-bde2-e3b5b53d5c26", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4412219175.1", "spisova_znacka": "9Co/174/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/174/2014 z 30. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412219175.1"}], "citovane_v": []}