{"guid": "380c0607-2947-408b-bc59-01f489805b32:b216b595-bdd8-4626-92da-56cbc300dbcd", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3112225827.1", "spisova_znacka": "4Co/681/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/681/2015 z 17. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 17. februára 2016, sp. zn. 4Co/681/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3112225827.1", "identifikacne_cislo": "3112225827", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2016-02-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b216b595-bdd8-4626-92da-56cbc300dbcd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3112225827.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3112225827.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3112225827.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/681/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225827
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225827.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa G., s.r.o., so sídlom J., G. XX, W.: XX
XXX XXX, zastúpeného S. kanceláriou V. G., s.r.o. so sídlom J., N. 4, proti odporcovi D. O., so sídlom
J., X. L. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. marca 2015, č.k. 22C/303/2012-111 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ uviedol, že ako oprávnený
navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX uzavretej s dlžníkom S. G., nar. XX.XX.XXXX. Exekútor požiadal
Okresný súd Trenčín o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci vedenej pod EX 17578/2010).
Napriek úplnosti a formálnej bezchybnosti žiadosti exekútora a povinnosti exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora do 15 dní od doručenia žiadosti, bolo v tomto prípade o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté až dňa 10.05.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. Podľa názoru navrhovateľa k rozhodnutiu o žiadosti o poverenie došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 160 dní). Navrhovateľ tvrdil, že vyvinul
enormné úsilie, aby docielil posun v konaní a to tak, že opakovane spísal a podal žiadosť o informáciu
o stave konania( dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010) a sťažnosti na prieťahy v
konaní ( dňa 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011). Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade
podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu uplatňoval náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková  škoda vo výške 125,- Eur pozostávala z paušalizovaných administratívnych výdajov,
funkčných výdajov, mzdových výdajov a výdajov spojených so stratou času zamestnanca. Zároveň si
ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 295,04 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných



prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu bol podľa  názoru navrhovateľa dôsledkom
nesústrednej činnosti takej intenzity, že má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Medzi ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti
o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu; úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné
časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo zánik plánovaných podnikateľských
aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov a vniesla neistotu do podnikateľských
plánov navrhovateľa. Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 EUR za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu,  t.j.  660,- EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55 EUR
za mesiac vychádzajúc z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy
v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 22.12.2010
súdny exekútor JUDr. O. T. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci, vedenej
na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX 17578/2010 v prospech oprávneného  G., s.r.o., W.: XX XXX
XXX, so sídlom v J., G. ul.č. XX proti povinnému S. G., nar. XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu,
ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a.s., so sídlom J., T. O., IČO: XX XXX XXX zo dňa 26.10.2010, sp.zn. SR 10306/10. Okresný súd Trenčín
dňa 12.04.2011 vydal uznesenie č.k. 61Er 3341/2010-10, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por, pretože rozsudok priznáva oprávnenému
plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom a zároveň je nevykonateľný. Rozhodcovský
súd sa v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím
porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi
prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené a keďže proti nemu nepodal odvolanie,
nadobudlo právoplatnosť dňa 09.05.2011.  V exekučnom spise sa nenachádzala žiadna urgencia zo
strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Súd prvého
stupňa v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré
musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho
exekútora, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. V ustanovení  § 44 Exekučného poriadku  zákonodarca stanovil lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v dĺžke 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, pričom podľa názoru
súdu prvého stupňa uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd
vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná
lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Navyše od
1.6.2010 zákonodarca zrušil túto lehotu pre prípady, keď súd rozhoduje o delení poverenia pre súdneho
exekútora, kde exekučným titulom je titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku t.j.
aj v prípade že ide o vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Pokiaľ by sa dané ustanovenie malo vykladať tak, že lehota 15 dní platí aj pre rozhodnutie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potom je pravda, že súd
rozhodol 96 dní po uplynutí stanovenej lehoty. Súd poukazuje na to, že oneskorenie v rozhodnutí
o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku
a z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp.z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch  vždy
ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v
rozpore s dobrými mravmi. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke
nešlo o zložitú vec. Vo vzťahu ku vzniku škody na strane navrhovateľa, súd prvého stupňa uviedol, že
navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia vo výške 125 Eur, pričom malo ísť o náklady vynaložené výlučne v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v
sume 70,- €, na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- €, na administráciu listín a



komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 €, na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde v sume 15 €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú
skutočnú škodu alebo ušlý zisk, čím neuniesol bremeno tvrdenia. Súd prvého stupňa uviedol, že
skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a
subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Súd prvého stupňa  uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom
nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Súd ďalej zdôraznil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 22.12.2010 a exekučný súd o nej rozhodol
dňa 12.04.2011, preto nemôžu byť pravdivé tvrdenia navrhovateľa v návrhu, že zasielal exekučnému
súdu žiadosti o informáciu o stave tohto exekučného konania v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009,
13.11.2009 a 25.2.2010) a rovnako bezpredmetné je i tvrdenie o údajnej sťažnosti na prieťahy zo
dňa  30.08.2010 a 23.11.2010 a 25.05.2011. V danej veci nebolo možné konštatovať ani existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd prvého stupňa
mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na udržiavanie
a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. žeby mu náklady nevznikli aj za situácie, ak
by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej lehote. Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia si navrhovateľ v konečnom dôsledku zavinil sám, a to tým, že do predmetnej
úverovej zmluvy vložil rozhodcovskú doložku, hoci ako dodávateľ poskytujúci úvery vo veľkom rozsahu
už niekoľko rokov, musí poznať spotrebiteľské právne normy s tým, že nešlo o neočakávané rozhodnutie,
keďže exekučné súdy nepovažovali rozhodcovské rozsudky za spôsobilé exekučné tituly, zamietali
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodcovské konania i podľa zistenia Európskej
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Navrhovateľ potom musí znášať následky takéhoto vlastného výberu, pričom mu nič nebránilo
obrátiť sa so svojím nárokom nie na rozhodcovský súd, ale na všeobecný súd, ktorý by o pohľadávke
navrhovateľa rozhodol podľa právnych noriem na ochranu spotrebiteľa a získal by tým vykonateľný
exekučný titul, na základe ktorého by exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.    Pretože
neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvého stupňa
návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak, že  hoci
bol odporca v konaní plne úspešný, náhradu trov konania mu súd nepriznal,  nakoľko mu  žiadne trovy
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za



ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. X/XXXX o výške
vzniknutej škody. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.



III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 10.05.2011, a to zamietnutím žiadosti o udelenia
poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
15-dňovej lehoty (omeškanie o viac ako 160 dní).

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť
o udelenie poverenia dňa 22.12.2010, na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10306/10
zo dňa 26.10.2010. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 12.04.2011, č.k. 61Er/3341/2010-10
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Citované uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 09.05.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.



V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. X/XXXX o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo
majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 č.k.  17NcC/291/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín C.. C. P. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Následne bola
vec pridelená na základe Pokynu č. 21/13-II. Spr 214/2013 sudkyni tamojšieho súdu I.. C. K.. Zákonná
sudkyňa I.. C. K. nebola ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci sudkyňou
Okresného súdu Trenčín ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania
Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v
tomto konaní.  Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa, týkajúce sa skutočnosti, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 25.03.2015, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101    ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.



Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/303/2012", "guid": "292d9583-824c-4e60-903d-9591074eb008:0babcaea-7581-4b50-9c53-5ec37cf238e0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}