Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/222/2018 z 29. 5. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. mája 2019, sp. zn. 3Co/222/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7117203665.1 Krajský súd Košice | 3Co/222/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7117203665.1 | 2019-05-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/209f2da8-bdba-4e0f-813b-d6bde7af1f6e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7117203665.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/222/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117203665
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117203665.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a
členov senátu JUDr. Ladislava Duditša a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu Wüstenrot stavebná
sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 77, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., so sídlom, v Bratislave, Štefánikova 8 proti žalovanej: E.. J. P.Á., nar. X.X.XXXX,
trvale bytom v P., Q. XXX/XX, o zaplatenie 2.702,14 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 38Csp 20/2017-100 zo dňa 16. februára 2018

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch pod č. II. a III. a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení :
I. Žalovaná je povinná z a p l a t i ť žalobcovi sumu 1.893,10 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 1.893,10 EUR od 28.9.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. III. Žalobca m á p r á v o na náhradu trov konania v rozsahu 40 %.

2. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 16.2.2017, ktorou sa
žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy vo výške 2.702,14 EUR spolu so zmluvným úrokom
vo výške 7,29 % ročne zo sumy 2.702,14 EUR odo dňa 28.9.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.702,14 EUR odo dňa 28.9.2016 do zaplatenia, titulom zmluvy o
stavebnom sporení. Súčasne požadoval náhradu trov konania.

3. Žalobca žalobu odôvodňoval tým, že so žalovanou uzavrel zmluvu o stavebnom sporení č.
XXXXXXXX/XXXX na cieľovú sumu 3.000,-eur a na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru
úverovú zmluvu k č. účtu 29304390/7930, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru v zmysle
všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) pre stavebné sporenie FLEXIBIL v sume
3.000,-eur pri úrokovej sadzbe 7,29 % ročne. Finančné prostriedky vo výške 3.000,-eur boli žalovanej
poskytnuté na základe písomnej požiadavky žalovanej s tým, že žalovaná sa zaviazala splácať
poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami splatnými vždy v prvý deň príslušného kalendárneho
mesiaca so začiatkom splácania dňa 1.10.2011, pričom žalovanej bol poskytnutý aj medziúver a splátka
medziúveru vo výške 32,-eur bola prerozdelená tak, že v súlade s úverovou zmluvou bolo 0,44 % cieľovej
sumy použitých na sporenie, pričom prostriedky boli preúčtované na sporiaci úver pre účely vytvorenia
kapitálu na dosporenie a pridelenie cieľovej sumy t.j. vzniku nároku na riadny stavebný úver; 0,61%
cieľovej sumy bolo použitých na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru a poplatkov súvisiacich
s medziúverom. Žalovaná ale prestala uhrádzať riadne mesačné splátky, čím podmienky pridelenia
stavebného úveru nesplnila, nakoľko uhradila poslednú splátku dňa 12.4.2016. Žalovaná bola žalobcom
výzvou zo dňa 28.4.2016 písomne upozornená, že mešká so zaplatením 2 splátok a v prípade, ak



nezaplatí niektorú zo splátok, môže žalobca požadovať okamžité splatenie celého úveru. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaná nerešpektovala predmetnú výzvu, žalobcu ju dňa 27.9.2016 vyzval na okamžité
splatenie celého zostatku úveru vo výške 2.702,14 eur a od uvedeného dátumu došlo k zvýšeniu
úrokovej sadzby zostatku o 5%.

4. Žalobca pripojil k žalobe okrem uvedených zmlúv listiny - Úverová zmluva, Príloha 4. 1 - výška, počet a
termíny splátok, Príloha č. 2 - Súhrnný prehľad, Všeobecné obchodné podmienky pre stavebné sporenie
FLEXIBIL, Požiadavka na čerpanie finančných prostriedkov, Oznámenie o výplate, Začiatok splácania
úveru, Výpisy z účtu SPORENIE, Výpisy z účtu MEDZIÚVER, Výzva pred žiadosťou o okamžité splatenie
úveru, Žiadosť o okamžité splatenie úveru a doručenku.

5. Žaloba spolu s procesným poučením bola žalovanej doručovaná dňa 5.4.2017 avšak súdu sa
zásielka vrátila dňa 6.4.2017 z dôvodu „adresát neznámy.“ Súd vykonal šetrenie pobytu žalovaného
prostredníctvom MEO, REGO, OOPZ, Sociálnej poisťovne s tým, že pobyt žalovanej sa nepodarilo zistiť.
Preto súd doručoval žalobu v zmysle ust. § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“),
žalovaná sa k žalobe nevyjadrila ani neoznámila súdu žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

6. Súd v súlade s § 297 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) nariadil pojednávanie na deň
16.2.2018, predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené dňa 19.12.2017, žalovanej bolo
predvolanie na pojednávanie doručené postupom podľa § 116 ods.3 CSP dňa 27.12.2017.

7. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil
v zmysle článku 169 ods. 1 zmluvy o fungovaní Európskej únie s odkazom na Smernicu Rady č.
93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách, článku 6 bod 1 Smernice
Rady č. 93/13/EHS, § 488 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) § 491, § 457, § 458, § 39, § 52
ods. 1,2, § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k/, § 53 ods. 5 OZ § 4 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 14.6.2014, § 2
písm. a/,b/, ods. 2 , §9 ods.1,2, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších zmien a doplnkov, článku 8 Civilného
sporového poriadku, s odkazom na ust. § 132 ods. 1, 3, § 150 ods. 1, § 185 ods. 2, § 470 ods. 1,2 CSP,
§ 517 ods. 1,2 OZ, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom
konštatoval, že aj keď predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená podľa zákona č. 310/1992 Zb. o
stavebnom sporení a § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) , úver má spotrebiteľský charakter ,
t.j. žalovaná má postavenie spotrebiteľa a preto aplikoval právne normy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd za nesporne preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola
dňa 31.8.2011 uzatvorená úverová zmluva, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru vo výške
3.000,-eur s tým, že žalovaná túto sumu čerpala 2 výplatami medziúveru a to dňa 16.9.2011 výplatou
vo výške 2.400,-eur a dňa 28.12.2012 výplatou vo výške 600,-eur, výška skutočne čerpanej sumy
úveru nebola sporná a z dôvodu, že medziúver prestala riadne a včas splácať, žalobca dňa 27.9.2016
vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru a požiadal žalovanú na splatenie celého zostatku úveru vo
výške 2.702,14 eur (viď oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti doručené fikciou žalovanej dňa
5.10.2016).

10. Nakoľko súd prvej inštancie mal za preukázaný nárok na zaplatenie istiny v sume 1.893,10
eur, pričom po vyhlásení mimoriadne splatnosti bola istina pohľadávky v sume 3.000,-eur znížená o
vykonané vklady v celkovej sume 715,19 eur, istina predstavuje sumu 2.284,10 eur , vo zvyšnej časti
istiny súd žalobu zamietol, pričom dospel k záveru, že poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 30,-eur a
vo výške 50,80 eur (poplatok za schválenie úveru), odpočítal od výšky poskytnutého úveru (viď v tomto
znení rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.11.2012 sp.zn. 18Co 109/2011).

11. Súd prvej inštancie žalobu zamietol nielen čo sa týka poplatkov za uzavretie zmluvy a poplatku za
schválenie úveru, t.j. vo výške 30,-eur a 50,80 eur, zamietol žalobu aj v časti požadovaných zmluvných
úrokov odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, keďže tento nárok súd považoval za absolútne



nedôvodný s odkazom na § 503 ObZ a keďže ku dňu splatnosti úveru t.j. dňa 27.9.2016 boli splatné aj
úroky z istiny úveru, od 28.9.2016 už žalobcovi zmluvné úroky neprislúchajú, nakoľko po splatnosti dlhu
nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti
dlhu zaniká (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.10.2013 sp.zn. 3Co 85/2013, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 143/98). Preto súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania v
uplatnenej výške 5% ročne a v uplatnenom rozsahu od 28.9.2016, nakoľko žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru dňa 27.9.2016, odkedy už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.

12. Uviedol, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu
či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda
o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za
užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti
a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného
plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

13. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti požadovaných nezaplatených poplatkov ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 310,20 EUR.

14. Poukazoval na to, že podľa výpisu z účtu zosplatneného medziúveru žalobca evidoval v podobe
pasív na tomto účte dňa 29.7.2011 evidovaný poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 30,-eur a poplatok
za vedenie účtu vo výške 14,90 eur, dňa 11.8.2011 evidovaný poplatok za schválenie úveru vo výške
50,80 eur (spolu 95,70 eur), dňa 11.8.2011 evidovaný poplatok za vedenie účtu vo výške 31,50 eur, dňa
1.1.2012 poplatok za vedenie účtu vo výške 12 eur, dňa 1.1.2012 poplatok za vedenie účtu vo výške
42,-eur, dňa 17.7.2012 poplatok za upomienku vo výške 3,30 eur, dňa 10.8.2012 poplatok za zmenu
v poistení vo výške 10,-eur, dňa 1.1.2013 poplatok za vedenie účtu vo výške 12,-eur, dňa 1.1.2013
poplatok za vedenie účtu vo výške 42,-eur, dňa 11.2016 poplatok za vedenie účtu vo výške 12,-eur dňa
31.5.2016 poplatok za upomienku vo výške 19,-eur, dňa 30.6.2016 poplatok za upomienku vo výške
19,-eur, dňa 31.7.2016 poplatok za upomienku vo výške 19,-eur dňa 24.8.2016 poplatok za upomienku
vo výške 19,-eur a dňa 27.9.2016 poplatok za upomienku vo výške 19,-eur.

15. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí neopomenul spotrebiteľský charakter právneho vzťahu
a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách účinného k 26.6.2006 a
uviedol, že žalobca nemá nárok na poplatky, keďže vedenie účtov je v záujme žalobcu a keďže žalobca
nepreukázal na základe akých ustanovení zmluvy poplatky účtoval, tak mu ich nepriznal, keďže sa
to prieči dobrým mravom s odkazom na citované uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011 sp.zn.
IV.ÚS 55/2001-19, nakoľko predmetný poplatok predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania
spotrebiteľa s úhradami dlhu, uplatňovanie poplatku je možné považovať za priečiace sa dobrým
mravom v zmysle § 3 a § 39 OZ s odkazom na § 52 až 54 OZ a s apelom na uznesenie Ústavného
súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/2011-19 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 350/2012 zo
dňa 22.5.2014 ako aj z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle
smernice Rady č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá si stanovila za cieľ
vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

16. Žalobca úver zosplatnil ku dňu 27.9.2016, teda týmto dňom sa stal splatným celý úver, čím žalobcovi
vzniklo právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 28.9.2016 do zaplatenia, nakoľko
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania bola 0,00 %.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP s odkazom na § 263 ods.1
CSP a § 255 ods. 1.

18. Podľa zásad o náhrade trov konania súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania
podľa pomeru jeho úspechu v spore, t.j. vo výške 40 % (čo predstavuje konečný úspech žalobcu v spore,
pretože zo 100 % žalovanej sumy 2.702,14 EUR súd prisúdil žalobcovi sumu 1.893,10 EUR, čo je 70
% a neúspech vo výške 30 %).



19. Proti výrokom rozsudku pod číslom II a III. podal odvolanie žalobca, keďže rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

20. V podanom odvolaní sa žalobca konkrétne pod bodom a/ vyjadroval k istine, b/ k poplatkom, c/
k riadnemu úroku po splatnosti úveru. Navrhoval, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil v
napadnutej časti výroky rozsudku tak, že žalobe žalobcu aj vo zvyšku vyhovie a prizná mu nárok na
náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

21. K priznanej istine uviedol, že prvoinštančný súd znížil žalobcom uplatnený nárok o sumu vo výške
809,04 eur (2.702,14 eur - 1.893,10 eur) pozostávajúcu z poplatkov vo výške 310,20 eur a zvyšnej sumy
vo výške 498,84 eur. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení vychádzal z toho, že v čase zosplatnenia
úveru bola istina vo výške 3.000,-eur znížená jednotlivými kladmi o sumu spolu vo výške 715,90 eur (bod
50 napadnutého rozsudku) s tým, že v odôvodnení ale súd bližšie neuviedol, na základe akého dôvodu
vychádzal pri uvedenom tvrdení a to s poukazom aj na to, že splátka medziúveru žalovanej vo výške 32,-
eur bola v zmysle ustanovení zmluvy o úvere prerozdelená tak, že 0,44% z cieľovej sumy bolo použitých
na sporenie a 0,61 % cieľovej sumy použitých na úhradu úrokov. Preto časť splátky žalovanej bola
použitá na úhradu úrokov a poplatkov medziúveru a časť na sporenie za účelom dosporenia a pridelenia
cieľovej sumy. Dňom 27.9.2016 žalobca požiadal o okamžité splatenie celého zostatku úveru, čím došlo
k zúčtovaniu zostatkov a príslušných obratov na spotrebiteľskom a medziúverom účte a k vytvoreniu
dlžnej istiny vo výške 2.702,14 eur. Súd prvej inštancie ale nerešpektoval špecifickosť poskytnutého
úveru a započítal všetky splátky na výšku poskytnutej pohľadávky, bez bližšieho odôvodnenia tohto
postupu.

22. K nepriznaniu poplatkov v celkovej výške 310,20 eur žalobca poukazoval na citované články zmluvy
a príslušné obchodné podmienky, pričom spoplatnenie upomienok je priamo upravené v článku 5 ods.
1 zmluvy o úvere s predložením Sadzobníka poplatkov účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere,
pričom poplatok za vystavenie upomienky je v bankovej praxi bežne účtovaným poplatkom. Apeloval
na to, že upomienka bez súčasného postihu v podobe jednorázového paušálneho poplatku za jej
vystavenie by nemala požadovaný efekt, nakoľko jej úlohou je zabezpečiť, aby bol dlžník motivovaný
splniť konkrétny záväzok riadne a včas, t.j. aby omeškanie so zaplatením dohodnutej splátky úveru bolo
pre neho ekonomicky nevýhodné (viď rozsudok Krajského súdu v Plzni zo dňa 12.6.2013 sp.zn. 25Co
60/2013) ako aj citovaný nález Ústavného súdu ČR. Súd prvej inštancie ale nepriznal žalobcovi nárok
na zaplatenie poplatkov za vedenie účtu a rovnako nepriznal žalobcovi ani nárok na zaplatenie poplatkov
za uzavretie zmluvy a to s odkazom na § 13 ods. 2 a § 4 ods. 1 VOP ako aj § 9 ods. 10 zákona o
spotrebiteľských úveroch účinného od 10.6.2013.

23. K dôvodnosti priznania riadnemu úroku po splatnosti úveru uviedol, že neobstojí záver súdu v
tomto smere, dávajúc do pozornosti aj citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj ČR, z ktorých
vyplýva povinnosť dlžníka platiť úroky až do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi, čo
potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia krajských súdov SR, ktoré konkrétne citoval s odkazom aj na citáciu
ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 ObZ s tým, že ustanovenie § 503 ods. 3 ObZ simultantné úročenie
pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa § 502
ObZ nie je zákonom vylúčené s tým, že legitímnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov
po okamžitom zosplatnení úveru vyplýva zo samotného znení ust. § 502 a § 503 ObZ , bez potreby
duplicitných dojednaní v zmluve o úvere.

24. Uviedol, že protiprávny stav vyvolala žalovaná svojím nezodpovedným správaním a žiadosťou o
okamžité splatenie úveru nedochádza k zániku (predčasnému ukončeniu) zmluvy a stav, keď žalovaná
naďalej užíva poskytnuté finančné prostriedky a žalobca nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom
na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov, keďže inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR
dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov. Preto má dlžník
zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru) t.j. do
doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi s odkazom aj na citované komentáre Obchodného zákonníka
a Občianskeho zákonníka. Uviedol, že na základe absurdného záveru súdu prvej inštancie by bolo
postavenie dlžníka lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácania úveru), než v prípade riadneho
plnenia povinnosti. Ak totiž dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver spláca, tento sa mu úročí
dojednanou sadzbou, v danom prípade 7,29 % a pokiaľ svoj úver svojvoľne prestane splácať, tak
paradoxne dochádza k ekonomickému výhodnejšiemu postaveniu dlžníka, keď namiesto povinnosti



zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 7,29% p.a., popri úrokoch z omeškania (ako
zákonom stanovenej sankcie), je žalovaná povinná zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške
5% p.a., čo je neprijateľné a radikálne znevýhodňuje všetkých klientov banky, ktorí svoje úvery splácajú
riadne, finančne motivuje každého úverového klienta, čím skôr prestať riadne splácať svoj úver a
absolútne devastuje úverové podnikanie bánk.

25. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

26. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP t.j. v danom prípade výroky pod číslom II. a
III., ktorými súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 40% , z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP s tým,
že dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

27. Keďže z obsahu odvolania vyplýva aj odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ktorý
je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutej časti rozsudku, ide o inú vadu konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho
súdu z 3.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR 1/2016), odvolací
súd aj v tomto smere poukazuje na dôvodnosť odvolacej námietky žalobcu.

28. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

29. Odvolací súd uvádza, že štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je od 01.07.2016 upravená v
ust. § 220 CSP.

30. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Podľa § 220 ods. 3 a 4 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie
rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku
sa označujú arabskými číslicami.

32. K odvolacej námietke žalobcu vyplývajúcej z nepriznania aj zmluvných úrokov po zosplatnení
úveru, odvolací súd apeluje na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia v tejto časti (viď v tomto
smere Zápisnicu z občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7.2.2017) a potrebu
posudzovania konkrétnej dohody strán sporu z dôvodu, že „pokiaľ v spotrebiteľskej zmluve je dohodnuté
platenie zmluvných úrokov až do doby vrátenia úveru, ako je to aj vo veciach Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1Co/223/2015 a 2Co/224/2015, nemožno bez ďalšieho, teda bez ohľadu na exitujúcu dohodu,
nepriznať úrok po zosplatnení, okrem prípadov, že takéto zmluvné dojednania sú neplatné, čo však je
vždy vecou posúdenia konkrétnych skutkových okolností. Z ust. § 503 Obchodného zákonníka (ďalej len
„ObZ“) bez ďalšieho nie je možné uzavrieť, že úrok patrí len do splatnosti úveru, keďže toto ustanovenie
upravuje otázku splatnosti úrokov pre prípad, že si ju zmluvné strany nedohodli inak, nie otázku doby
trvania povinnosti platiť úroky. Doba trvania povinnosti platiť úroky je upravená len určením jej začiatku



v § ust. 502 ObZ a koniec doby je ponechaný na vôľu zmluvných strán. V zásade je možné dohodnúť
zmluvný úrok až do doby vrátenia úveru“, s poukazom aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
3Co/346/2017 v tomto smere.

33. Preto je záver súdu prvej inštancie (viď bod 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že dohodnuté
zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu
zaniká nepreskúmateľný, keďže neobsahuje konkrétne odôvodnenie skutkových zistení, z ktorých súd
prvej inštancie v tomto spore vychádzal.

34. Odvolací súd v kontexte posudzovania priznania zmluvných úrokov z úveru aj po zosplatnení úveru,
poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. 3Co/210/2018 zo dňa 09. mája
2019 a 6Co/167/2018 s odkazom na skutočnosť, že platenie dohodnutých úrokov z úveru nemusí
byť upravené priamo v texte zmluvy ale postačuje, ak je uvedené v obchodných podmienkach, na
ktoré zmluva ale musí výslovne odkazovať, pričom zmluva musí byť podpísaná a všeobecné obchodné
podmienky musia byť spotrebiteľovi pri podpise zmluvy známe, alebo sú k návrhu zmluvy priložené, a
to v okamžiku akceptácie zmluvy s tým, že obchodné podmienky sa stávajú súčasťou uzavretej zmluvy,
ak sú v rámci zmluvného dojednania vyhlásené za súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané s
tým, že musia byť dojednané v súlade so zákonom (viď rozsudok Súdneho dvora zo dňa 09. novembra
2016 vo veci C-42/15 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. I.ÚS3512/11 zo dňa 11.11.2013, čo sa
týka dojednaní obsiahnutých vo všeobecných obchodných podmienkach).

35. Čo sa týka nepriznania poplatku za uzavretie zmluvy a schválenie úveru, ako aj za vedenie účtu, v
tomto smere odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v bode 64 (§387 ods. 2
CSP), nakoľko ide o neprijateľné nároky spočívajúce v úkonoch žalobcu a v jeho prospech, vyplývajúce
z formálnych dojednaní, ktoré spotrebiteľ nemôže ovplyvniť a preto sú v rozpore s dobrými mravmi § 3
OZ s odkazom na § 39 OZ, a to so zreteľom aj na účinné ust. § 37 ods. 21 zákona č. 182/2013 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 403/2001 Z.z. o bankách.

36. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd zrušil napadnutý výrok rozsudok o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a v zmysle § 391 ods. 1 CSP
v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a to v spojení
s výrokom o trovách konania, ktorý so zrušujúcim výrokom úzko súvisí s tým, že v novom rozhodnutí
rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

37. V zmysle § 391 ods. 2, 3 CSP bude povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní odstrániť
vytýkané nedostatky a vo veci rozhodnúť v zmysle od 01.07.2016 účinných procesných ustanovení
CSP, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, so zreteľom na konkrétne odvolacie námietky žalobcu
a potrebu preskúmania konkrétneho dojednania strán sporu v úverovej zmluve č. 29304390/7930,
vychádzajúc zo sporného nároku žalobcu týkajúceho sa priznania zmluvného úroku aj po čase
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v znení záverov vyplývajúcich so Zápisnice z občiansko-
právneho kolégia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07.02.2017 a s apelom na citované rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach ako aj s odkazom na ust. § 220 CSP.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).