Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/166/2016 z 24. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. januára 2017, sp. zn. 6Co/166/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5915206204.1 Krajský súd Žilina | 6Co/166/2016 | ECLI:SK:KSZA:2017:5915206204.1 | 2017-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1ddf317-9ed6-4e83-991e-3b4d668a6d33 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5915206204.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/166/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5915206204
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5915206204.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,
sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobcu: P. W., nar. XX.X.XXXX,
bytom T. O., E. č. XXXX/XX, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Svrčekom, so sídlom H., T. č. XXXX/
X, proti žalovanému: Mestský futbalový klub, a. s., so sídlom Ružomberok, Žilinská cesta č. 21, IČO: 36
412 970, zastúpený spoločnosťou Aequitas, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná č. 19, o zaplatenie
2.760,- Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok
č. k. 7C/225/2015-85 zo dňa 12. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 7C/225/2015-85 zo dňa 12. mája 2016 mení tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.760,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
2.760,- Eur od 2.11.2015 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe
ústne uzavretej dohody medzi žalovaným a OŠK Istebné, ktorou došlo k predčasnému ukončeniu Zmluvy
o hosťovaní a prestupu hráča Y. W. do klubu AS Trenčín, a to so súhlasom žalovaného za splnenia
podmienky úhrady odstupného v zmysle § 355 Obchodného zákonníka, vo forme peňažného plnenia
vo výške 2.760,- Eur. Výšku odstupného zákon neobmedzuje. Strany sa dohodli na výške odstupného
s prihliadnutím na nesporný výrazný talent hráča Y. W., ako aj na náklady, ktoré MFK Ružomberok
investoval do hráča za obdobie platnosti dohody zo dňa 31.08.2009 (od 01.09.2009 do 30.06.2014
t.j. 60,- Eur x 5 rokov = 2.760,- Eur). Súd mal preukázané, že žalobca nesporne plnil do pokladne
žalovaného peňažnú sumu vo výške 2.760,- Eur. Žalobca sa v konaní snažil preukázať, že platí sumu
z titulu príspevku, pričom sám uviedol tento účel platby na pokladni žalovaného pred svedkyňou U. U..
Zároveň vyvíjal iniciatívu na zistenie výšky sumy na úhradu peňažného plnenia žalovanému vzhľadom
na to, že mal záujem na udelení súhlasu s prestupom hráča - jeho syna Y. W. do klubu AS Trenčín a s
predčasným ukončením Zmluvy o hosťovaní. Výpoveďou priameho svedka B. O., ktorý bol pri realizácii
platby žalobcu, sa preukázalo, že žalobca realizoval peňažné plnenie vo forme odstupného, na ktorom
sa žalovaný MFK Ružomberok a OŠK Istebné dohodli. Vzhľadom na to, že v konaní bolo preukázané,
že žalobca nepriniesol peňažné plnenie dohodnuté odstupné vo výške 2.760,- Eur za OŠK Istebné, ale
plnil zo svojho, to čo mal plniť OŠK Istebné, súd právne posúdil vec, že v prípade žalovaného sa nejedná
o pasívne vecne legitimovaný subjekt na plnenie, a preto žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie v celom rozsahu zamietol.



3. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny a vyhovenia žalobe. Uviedol, že súdom zistený skutkový stav nezodpovedá vykonanému
dokazovaniu a právne závery súdu sú v rozpore s právnymi predpismi. Súd sa nijako nevysporiadal
s tvrdeniami žalobcu prezentovanými v konaní, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci zásadný význam.
Žalovaný od začiatku konania tvrdil, že medzi ním a OŠK Istebné došlo k uzavretiu dohody o odstupnom
podľa § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka, na základe ktorej plnil žalobca za OŠK Istebné, pričom
súd si tieto tvrdenia osvojil. Odvolateľ zdôraznil, že právny inštitút odstupného podľa § 355 Obchodného
zákonníka predpokladá, že už pri vzniku právneho vzťahu si zmluvné strany dohodnú právo minimálne
jednej z nich jednostranne zrušiť zmluvu. Zrušenie zmluvy v prípade takéhoto dojednania predpokladá
prejav vôle oprávnenej strany adresovaný druhej strane, obsahom ktorého je oznámenie o využití
dohodnutého práva, ako aj zaplatenie dohodnutej sumy. Aby mohol byť aplikovaný inštitút odstupného,
muselo by byť preukázané, že už pri vzniku právneho vzťahu sa OŠK Istebné ako materský klub hráča
Y. W. a žalovaný ako klub, v ktorom mal hráč hosťovať, dohodli na tom, že OŠK Istebné môže zmluvu
jednostranne zrušiť oznámením o svojom úmysle a zaplatením dohodnutej sumy. Takéto skutočnosti
však v konaní preukázané neboli, a preto je inštitút odstupného v tomto prípade neaplikovateľný, čo
vyplýva z § 355 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže v danom prípade už plnenie zo zmluvy prebiehalo.
S uvedenými skutočnosťami sa však súd nijako nevysporiadal. Súd prvej inštancie rovnako nevysvetlil
právnu kvalifikáciu dohody medzi žalovaným (akciovou spoločnosťou) a OŠK Istebné (občianskym
združením), ktorá vyžadovala písomnú formu podľa § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okresný
súd sa tiež nevysporiadal s tvrdeniami svedka U. P., ktorý nemohol platne zaviazať OŠK Istebné na
zaplatenie odstupného, ani so skutočnosťou, že za žalovaného mali konať pri právnom úkone dvaja
členovia predstavenstva. Odvolateľ poukázal na komunikáciu p. P. (OŠK Istebné) a p. L. (žalovaný),
pri ktorej p. L. sľúbil, že syn žalobcu bude uvoľnený, ak „pán W. vráti všetky príspevky, ktoré boli jeho
synovi počas pôsobenia v MFK Ružomberok vyplatené a že je to nejaká suma 2.700,- Eur“. Svedok
U. P. jednoznačne poprel, že by bola uzavretá akákoľvek dohoda medzi OŠK Istebné a žalovaným, na
základe ktorej by bolo OŠK Istebné povinné čokoľvek plniť. Z jeho výpovede vyplynulo, že žalovaný
požadoval zaplatenie sumy od žalobcu a malo ísť o vrátenie príspevku podľa dohody zo dňa 31.8.2009.
Uvedený svedok tiež vysvetľoval SMS komunikáciu medzi ním a p. L., z ktorej vyplýva, že žalovaný
požadoval zaplatenie sumy od žalobcu, ktorý k tomuto kroku pristúpil len z dôvodu, aby ukončil
stav, čo traumatizoval jeho syna. Podľa okresného súdu bolo uzavretie dohody medzi OŠK Istebné a
žalovaným potvrdené svedkom B. O.. Ten sa však na žiadnych rokovaniach, ktoré medzi klubmi prebehli,
nezúčastnil. Nebol priamym svedkom akejkoľvek dohody a vypovedal len o tom, čo mu povedal predseda
predstavenstva žalovaného. Okresný súd považoval výpovede svedkov O. a U. za vierohodné, avšak
svedok P. mal z pohľadu súdu záujem na výsledku konania. V prípade svedkov O. a U. išlo pritom
o zamestnancov žalovaného. Rovnako je nejasné, že prečo sa ako dôvod zaplatenia sumy žalobcom
v príjmovom doklade uviedlo „vrátenie príspevku“, ak bolo potvrdené, že išlo o plnenie podľa dohody
o odstupnom. Naviac pokladničné doklady boli vystavené na meno žalobcu, čo odporuje skutkovému
záveru súdu prvej inštancie, že dohoda bola uzavretá medzi žalovaným a OŠK Istebné. Okresný súd
nijako nevyhodnotil fakt, že v elektronickom systéme Slovenského futbalového zväzu zo dňa 11.9.2015
nie je uvedené žiadne odstupné. Existenciu dohody o odstupnom podľa § 355 Obchodného zákonníka
potvrdil len zamestnanec žalovaného, pričom zástupca OŠK Istebné uvedené poprel. Podľa názoru
žalobcu, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie dohody, podľa ktorej sa malo
plniť, a preto bola žaloba opodstatnená.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že dohoda o odstupnom môže byť súčasťou zmluvy, ale môže byť dohodnutá aj
dodatočne. Ak žalobca tvrdil, že tu nebolo možné dohodnúť odstupné, pretože podľa zmluvy sa už
plnilo, táto argumentácia nie je v kontexte obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1ObdoV/80/2008
opodstatnená. Podľa názoru dovolacieho súdu je možnosť využitia inštitútu odstupného prípustná
v prípade tzv. manažérskych zmlúv, ktorých podstatou je opakujúce sa plnenie. Žalovaný upriamil
pozornosť na fakt, že aj zmluva uzavretá medzi OŠK Istebné a synom žalobcu Y. W. mala takúto povahu.
Aj keď dohodu uzatváralo OŠK Istebné ako občianske združenie, uvedené neznamená nemožnosť
aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, keďže aj občianske združenie vykonáva viacero aktivít,
ktoré treba považovať za podnikanie. V konaní bolo preukázané, že klub OŠK Istebné požiadal
žalovaného o predčasné ukončenie zmluvy o hosťovaní hráča Y. W.. Žalovaný podmienil ukončenie tejto
zmluvy zaplatením sumy 2.760,- Eur, čo žalobca akceptoval, keďže určenú sumu zaplatil. Žalovaný sa
vyjadril, že obsah právneho úkonu bol zrejmý - na jednej strane bola povinnosť zaplatiť sumu vo výške
2.760,- Eur a na druhej strane povinnosť uvoľniť hráča do klubu OŠK Istebné. Z právneho hľadiska



bolo irelevantné, podľa ktorého ustanovenia právneho poriadku bola táto dohoda kvalifikovaná, keďže
z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva zásada preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho
platnosti. Žalovaný tiež upriamil pozornosť na fakt, že právne úkony sa v slovenskom futbale vykonávajú
neformálne prostredníctvom informačného systému. Žalobca po celú dobu trvania rokovaní medzi
žalovaným a OŠK Istebné aktívne vystupoval ako osoba konajúca za OŠK Istebné, ktorá má snahu
dohodnúť skončenie zmluvy o hosťovaní medzi OŠK Istebné a žalovaným. Nedôveryhodnosť svedkyne
U. nebola odôvodnená ničím iným, ako je jej zamestnanecký vzťah u žalovaného. Skutočnosť, že
informácia o odstupnom nie je evidovaná vo výstupe z elektronického systému Slovenského futbalového
zväzu nepreukazuje neexistenciu dohody o odstupnom. Žalovaný od počiatku tvrdil, že právnym
základom poskytnutia odstupného bola dohoda o odstupnom podľa § 355 Obchodného zákonníka.
Žalovaný na záver poukázal na kvality hráča Y. W., do ktorého investoval prostriedky a tieto mu mali
byť sumou odstupného kompenzované.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 388 CSP zmenil spôsobom
uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

6. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z. z., účinný od 1.7.2016), bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods.
1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
Z uvedeného dôvodu použil pri odôvodňovaní rozhodnutia aj novú terminológiu - označenie „žalobcu“ a
„žalovaného“ namiesto pojmov „navrhovateľ“, „odporca“ uvádzaných v napadnutom rozsudku.

7. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v občianskom súdnom konaní má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p., aktuálne § 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP).
Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení
k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní.
Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení
žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p., § 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.
8. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
9. Pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo,
že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno
spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
10. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

11. Predmetom sporu je v posudzovanej veci vydanie bezdôvodného obohatenie vo výške 2.760,- Eur s
príslušenstvom, ktorého sa žalobca domáha voči žalovanému tvrdiac, že žalovaný nedisponuje právnym
titulom opodstatňujúcim požadovať danú sumu. Je nesporné, že žalobca túto sumu plnil dobrovoľne
dňa 11.9.2015, pričom v pokladničných dokladoch vystavených žalovaným sa uvádza ako účel „vrátenie
príspevku“. Rovnako nebolo sporné, že medzi synom žalobcu Y. W. a žalovaným bola uzavretá dohoda,
predmetom ktorej bol záväzok žalovaného uhrádzať Y. W. ako hráčovi cestovné náklady na dochádzku



na tréningy z Dolného Kubína do Ružomberka a späť a záväzok Y. W. zúčastňovať sa tréningového
procesu podľa pokynov trénerov. Dohoda bola uzavretá na dobu určitú od 1.9.2009 do 30.6.2014. Y.
W. ako hráč materského klubu OŠK Istebné hosťoval v klube žalovaného podľa dohody označených
futbalových klubov, ktorá bola podľa tvrdenia žalovaného uzavretá do 30.6.2018.

12. Keďže žalobca vo svojej žalobe postavil svoju argumentáciu na skutočnosti, že žalovanému zaplatil
určenú sumu, hoci na to neexistoval dôvod, bolo jeho povinnosťou iba preukázať, že tu došlo k
finančnému plneniu, keďže následná neexistencia právneho titulu na plnenie nemohla byť predmetom
jeho dôkaznej povinnosti (negatívna dôkazná teória). Preto sa dôkazné bremeno následne presunulo
na žalovaného, ktorý v spore upriamil pozornosť na fakt, že od žalobcu požadoval zaplatenie 2.760,-
Eur, pretože syn žalobcu mienil opustiť Mestský futbalový klub Ružomberok, a.s., čo bez súhlasu nebolo
prípustné. Právnym titulom plnenia žalobcu mala byť dohoda uzavretá podľa § 355 ods. 1 Obchodného
zákonníka medzi žalovaným a materským klubom Y. W. OŠK Istebné. Keďže, ako to vyplynulo z
argumentácie žalovaného, odstupné bolo dohodnuté ústne, predmetom dokazovania na okresnom súde
bolo zistenie, či dohoda a jej záväznosť pre žalobcu vyplýva z obsahu vykonaných dôkazov.

13. Svedok L. (zástupca žalovaného) pri výsluchu tvrdil, že hráča Y. W. uvoľnili z hosťovania v klube,
avšak s tým, že im bude „zo strany klubu (pozn. OŠK Istebné) vyplatené odstupné vo výške príspevkov,
ktoré hráč dostal“. Pri SMS komunikácii so zástupcom OŠK Istebné p. P. oznámil, že „nech pán W. príde
na klub a dá peniaze v hotovosti“, čo bolo podmienkou pre vyslovenie súhlasu s prestupom hráča do
iného klubu. Žalovaný vo svojich vyjadreniach zotrvával na stanovisku, že dohodu o odstupnom uzavrel
s klubom OŠK Istebné. Svedok P. (zástupca klubu OŠK Istebné) naopak pri výsluchu negoval dané
tvrdenia žalovaného a zdôraznil, že k žiadnej dohode o odstupnom v spojitosti s ukončením hosťovania
Y. W. medzi klubmi nedošlo. Poukazoval na fakt, že „bola to záležitosť pána W. a klubu MFK Ružomberok
a pán W. vlastne musel len vyplatiť tie peniaze, ktoré boli vo výške toho príspevku poskytnutého synovi
za celé obdobie, čo hrával v MFK Ružomberok“. Svedok P. navyše tvrdil, že sa doposiaľ nikdy nestretol v
prípade mládežníckych hráčov s požiadavkou na zaplatenie odstupného. Svedok O. (manažér pracujúci
u žalovaného) k mechanizmu platby žalobcu poukázal len neurčito na fakt, že žalobca sa dohodol
so žalovaným „alebo sa dohodli kluby“; konkrétne a jasné stanovisko k existencii dohody nezaujal.
Svedkyňa U. (zamestnankyňa žalovaného) k skutkovým okolnostiam veci uviedla, že nepoznala účel
platby, vedela len, že príde žalobca s peniazmi, ktorá následne prevzala a vypísala pokladničné doklady
s údajmi podľa pokynu žalobcu.

14. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. (§ 191 ods. 1 CSP).
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97).

15. V duchu uvedených zásad krajský súd konštatuje, že takto ustálený skutkový stav nebol postačujúci
k priznaniu ochrany právu žalovaného, ako to učinil súd prvej inštancie. Ak žalobca poprel existenciu
právneho dôvodu plnenia v sume 2.760,- Eur, potom sa dôkazné bremeno na preukázanie tejto
skutočnosti presunulo na žalovaného, ktorého obrana v spore ostala len na úrovni nepostačujúcich
tvrdení. V prospech žalovaného vypovedal konzistentne len svedok L., ktorý poukázal na dohodu klubov
o uvoľnení hráča Y. W. a zaplatení odstupného. Existenciu tejto dohody poprel svedok P. (s ktorým mal
L. o výške odstupného rokovať), z ktorého dôvodu, možno konštatovať, že žalovaný dôkazné bremeno
na preukázanie tvrdenia o uzavretí dohody neuniesol. Jej vznik nemohli potvrdiť ani výsluchy svedkov
O. a U., ktorí ponúkli len sprostredkované a neurčité informácie neumožňujúce súdu vyvodiť spoľahlivý
záver o jasnej a zrozumiteľnej dohode o odstupnom medzi športovými klubmi. Rovnako sa žiada uviesť,
že aj argumentácia žalovaného o tom, že žalobca mal pri platení „odstupného“ konať v mene OŠK
Istebné ostala bez akéhokoľvek rozumného dôkazu, najmä za situácie, keď uvedené poprel svedok P.
poukazujúc na výlučnú dohodu medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ ide o ďalšie dôkazy - výpisy z
informačného systému ISSF a Registračný a prestupový poriadok SFZ, tieto nedali žiaden obraz o tom,



že žalovaný bol oprávnený požadovať predmetnú sumu od žalobcu. Naviac na týchto dôkazoch nebola
ani argumentácia žalovaného postavená, keďže v spore opakovane zdôrazňoval uzavretie dohody podľa
§ 355 ods. 1 Obchodného zákonníka.

16. Krajský súd na základe záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia
o uzavretí dohody o odstupnom, vyhovel žalobe tak, že uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka a úroky z omeškania podľa § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. od 2.11.2015 (teda od uplynutia lehoty na plnenie určenej výzvou žalobcu zo dňa
9.10.2015).

17. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, keď vychádzal
z úspechu žalobcu v súdnom spore. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.



Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).