{"guid": "37e2e203-9aea-4e6f-9747-ca42c85237a6:fe3b50a6-df7b-40cc-bc11-f3bce880da29", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1112239839.1", "spisova_znacka": "8Co/120/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/120/2014 z 17. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. novembra 2014, sp. zn. 8Co/120/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1112239839.1", "identifikacne_cislo": "1112239839", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Helena Kosorínová", "sudca_id": 474, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-kosorinova-474", "datum_vydania": "2014-11-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-205.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 205 ods. 2 písm. d) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-205.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-205"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-205"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fe3b50a6-df7b-40cc-bc11-f3bce880da29", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1112239839.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1112239839.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1112239839.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/120/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112239839
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112239839.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a
členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci navrhovateľa: Mestská
časť Bratislava - Staré Mesto, so sídlom Vajanského nábrežie 3, Bratislava, zastúpeného LEGAL
CARTEL s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Ľubinská 18, Bratislava, proti odporkyni: X.. A. S., K..
XX.XX.XXXX, O. J. XXXX/XX, O., o zaplatenie 93,- Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. októbra 2013, č.k. 25C 102/2013-76, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací  súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 2. októbra 2013, č.k. 25C 102/2013-76 zamietol súd prvého stupňa
návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy          93,- Eur s prísl. titulom
náhrady nákladov za nútený odťah motorového vozidla;                       a navrhovateľovi uložil
povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume 16,50 Eur, keď vykonaným dokazovaním
zistil, že Mestská časť Bratislava - Staré Mesto ako správca miestnych komunikácií v správe Mestskej
časti Bratislava - Staré Mesto, podľa zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), prostredníctvom Mestskej polície hlavného
mesta SR Bratislavy, nariadila rozhodnutím o odstránení vozidla zo dňa 02.08.2011 - odstránenie vozidla
zn. I. D., A.: O.-XXXAA z dôvodu, že toto stálo na vyhradenom parkovacom mieste (§ 43 ods. 4 písm.
b/  zák. č. 8/2009 Z.z.), pričom fyzický odťah motorového vozidla vykonala spoločnosť Car Towing a.s.,
ktoré vozidlo bolo podľa protokolu o odovzdaní vozidla č. 4541080201 vydané odporkyni s tým, že táto
pri prevzatí vozidla neuhradila náklady za jeho odťah             v sume 93,-  Eur. Vychádzajúc z príslušných
ustanovení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „Cestný zákon“) v spojení
s ust. § 43 ods. 4 zákona o cestnej premávke a stotožňujúc sa s argumentáciou odporkyne dospel
k záveru, že jedine správca cesty; ktorým je obec alebo právnická osoba ňou na tento účel založená
alebo zriadená; je v uvedených prípadoch oprávnený odstrániť vozidlo na náklady prevádzkovateľa,
pričom o jeho odstránení môže rozhodnúť aj policajt. Pokiaľ navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na
zaplatenie nákladov za výkon  núteného odťahu zo zmluvy č. 48/2006 o výkone odťahovacej služby
zo dňa 13.11.2009 uzatvorenej medzi ním ako príkazcom a obchodnou spoločnosťou Car Towing, a.s.
ako príkazníkom, mal za to, že odťah vozidla vykonaný obchodnou spoločnosťou Car Towing, a.s.
na základe tejto zmluvy je protizákonný, a teda neoprávnený, nakoľko právne normy v ustanovení
zákona o cestnej premávke  upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva a
správa verejných komunikácií patrí jednoznačne do oblasti správneho práva, a v súvislosti so správou
týchto komunikácií tak nevznikajú súkromnoprávne vzťahy ale verejnoprávne vzťahy. Vzhľadom na
uvedené, odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy
zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský



subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov; správca cesty pri odstraňovaní vozidla
vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie              v plnom rozsahu zodpovednosť
za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo do samotnej
realizácie odtiahnutia vozidla); a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 3Cdo 70/2003, v ktorom tento uviedol, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa
je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona, a pretože § 43
zákona o cestnej premávke spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so
správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Pokiaľ navrhovateľ odvodzoval
oprávnenosť svojho nároku aj s poukazom na ust. § 124 ods. 6 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z., toto
už v čase vykonania odťahu motorového vozidla nebolo platné a účinné, mal preto vychádzať z ust.
§ 141 ods. 5 písm. b/ zákona o cestnej premávke, podľa ktorého, všeobecné predpisy o správnom
konaní sa nepoužijú na odstránenie prekážky cestnej premávky, nakoľko toto upravuje len vylúčenie
aplikácie uvedených procesných noriem na postup pri odstraňovaní prekážky cestnej premávky, avšak
verejnoprávny alebo súkromnoprávny charakter daného právneho vzťahu vyplýva z hmotnoprávnych
noriem, ktorým je tento vzťah upravený. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať neprípustne tak,
že by odstraňovanie prekážky cestnej premávky bolo vyňaté z verejnoprávnej normy hmotnoprávnej
povahy, ale toto ustanovenie je potrebné v súlade s pravidlami výkladu právnych noriem logicky,
gramaticky a systematicky vykladať len tak, že na odstránenie prekážky cestnej premávky sa nepoužijú
všeobecné predpisy o správnom konaní, ktorým je nepochybne predovšetkým zákon č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (Správny poriadok) a účelom tejto úpravy bolo vylúčiť pôsobnosť tohto procesného
predpisu pri odstraňovaní prekážok cestnej premávky v otázkach týkajúcich sa úpravy začatia správneho
konania, zisťovania skutkového stavu, vydávania rozhodnutia, opravných prostriedkov a pod., tzn.,
že sledovaným cieľom bolo zabezpečenie efektívneho odstránenia prekážok cestnej premávky bez
toho, aby toto mohlo byť zmarené, resp. predlžované využitím práv daných účastníkovi správneho
konania v iných prípadoch správneho konania, resp. v konaniach upravených normami Správneho
poriadku. Uviedol, že keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu, je orgán verejnej správy,
nevzťahuje sa na neho čl. 2 ods. 3 Ústavy SR; z ktorého vyplýva, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané; ktoré ustanovenie sa vzťahuje na súkromnoprávne vzťahy, ale vzťahuje sa na neho čl. 2 ods.
2 Ústavy SR; podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom ktorý ustanoví zákon; keďže každý orgán štátu má Ústavou alebo zákonom určený rozsah
právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu Ústava alebo zákon dovoľuje s tým,
že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví
zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným
spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol
konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom
ustanoveným postupom, pričom v zmysle uvedeného by správca verejných komunikácií mohol zákonom
jemu zverený výkon verejnej moci (správy) zmluvne preniesť na podnikateľské alebo iné subjekty len
vtedy, ak by mu to zákon dovolil alebo priamo ukladal. Podľa jeho názoru z ust. § 3d cestného zákona a
z ust. § 43 zákona         č. 8/2009 Z.z. nepochybne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo taxatívnym
výpočtom určiť, kto je oprávnený vykonávať správu komunikácií a kto je správcom cesty s tým, že
odtiahnutie je povinný vykonávať jedine správca cesty, tzn. že výkladom tohto ustanovenia možno
dospieť k záveru, že jeho úmyslom bolo vylúčiť iné osoby, ktoré by sa podieľali na správe komunikácie a
ktoré by boli oprávnené odstrániť prekážku cestnej premávky, okrem právnickej osoby správcom na tento
účel založenej alebo zriadenej. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že spoločnosť Car Towing a.s. bola
založená ako súkromná akciová spoločnosť za účelom podnikania, a teda nešlo o takú právnickú osobu
založenú alebo zriadenú obcou na účely výkonu správy pozemných komunikácií, a preto táto nebola
oprávnená vykonať odťah motorového vozidla odporcu, keď na tento úkon bola oprávnená len Mestská
časť Bratislava - Staré Mesto, t.j. navrhovateľ ako správca komunikácie. Pokiaľ teda navrhovateľ, ako
správca komunikácie, zveril zmluvou výkon núteného odťahu obchodnej spoločnosti Car Towing, a.s.,
postupoval v rozpore so zákonom č. 135/1961 Zb., a preto je zmluva o výkone odťahovacej služby
neplatná,  pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Obč. zák. a vzhľadom na to, že odťah bol vykonaný
v rozpore so zákonom na základe neplatnej zmluvy, nemohla potom odporcovi vzniknúť povinnosť
na náhradu nákladov takto neoprávnene vykonaného núteného odťahu a tým ani  nemohla správcovi
komunikácie na základe neplatnej zmluvy vzniknúť pohľadávka na zaplatenie náhrady nákladov tohto
nezákonného odťahu, keďže sám odťah motorového vozidla nevykonal a nemohol ho ani v jeho mene a
na jeho účet vykonať príkazník na základe zmluvy o výkone odťahovacej služby. Vzhľadom na uvedené
konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal oprávnenosť ním uplatňovanej náhrady nákladov za nútený
odťah motorového vozidla, ktorých výšku odvodzoval od znaleckého posudku             č. 3/2011, ktorý



si dala vypracovať spoločnosť Car Towing a.s.; keď tento síce stanovuje paušálnu sumu nákladov na
výkon odťahu jedného motorového vozidla zohľadňujúc pritom rôzne položky, ako napr. služby, spotrebu
energie, materiálu (napr. kancelárske potreby, ochranné pomôcky), zmluvné pokuty a penále, dane
a poplatky, úroky, náklady na hospodársku činnosť (náhrada škody, trovy konania) a pod., tieto však
nepredstavujú skutočné náklady vzniknuté pri konkrétnom a individuálnom odťahu motorového vozidla
odporcu; a zároveň odvolávajúc sa na zmluvu č. 48/2006 v znení jej dodatku č. 3, keď suma ním žiadaná
v tomto konaní zodpovedala odplate za výkon činnosti spoločnosťou Car Towing a.s., a nie skutočným
nákladom vzniknutým pri odťahu motorového vozidla odporkyne. V súvislosti s rozhodnutiami Krajského
súdu v Bratislave a Krajského súdu v Trnave; na ktoré poukazoval navrhovateľ a v ktorých bol odlišným
spôsobom posúdený navrhovateľom uplatňovaný nárok; uviedol, že tieto nie sú pre rozhodnutie v danej
veci právne významné, keď z ich odôvodnenia nie je zrejmé z akých právnych, resp. skutkových dôvodov
sa odchyľujú od právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v jeho rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo
70/2003. O trovách konania rozhodol  podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a plne
úspešnej odporkyni priznal právo na ich náhradu vo výške 16,50 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vyhovené. Namietal, že  súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci        (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dôvodil, že výklad
ust. § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a § 43 ods. 4 zákona č.
8/2009 Z.z. o cestnej premávke; spôsobom akým ho podal súd prvého stupňa; je prísne formalistický
a gramatický, keď má za to, že tieto ustanovenia by mali byť v danej veci vykladané predovšetkým
logicky                   a teleologicky, v prvom prípade aj historicky, pričom za kľúčový považuje v danej veci
teleologický výklad pojmu „výkon správy“. Aplikovaním pojmu „výkon správy“ na daný prípad odstránenia
vozidla v zmysle § 43 ods. 4 zákona o cestnej premávke dospel k záveru, že úmyslom zákonodarcu bolo
riešiť situáciu, v ktorej vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, a hlavným účelom tohto ustanovenia
je, aby toto vozidlo bolo odstránené                 z dôvodu, že ohrozuje alebo obmedzuje jazdu vozidiel
a pohyb chodcov, a teda že „výkonom správy“ je zabezpečenie bezpečnej cestnej premávky. Mal za
to, že úmyslom zákonodarcu  bolo predmetným zákonným ustanovením prikázať obciam ako správcom
komunikácií, aby zakladali špecializované právnické osoby, ale boli tými entitami, ktoré dohliadajú na
to            a starajú sa o to, aby cestná premávka bola bezpečná a plynulá, aby boli tými, ktorí za
zabezpečenie tejto úlohy priamo zo zákona preberajú zodpovednosť. Naplnenie účelu tohto zákona teda
podľa jeho názoru zabezpečil; keď identifikoval prekážku cestnej premávky          a rozhodol o tom,
že pre zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je potrebné vozidlo odstrániť; čím bola
zároveň poskytnutá vlastníckemu právu ochrana, keďže sa do neho nezasiahlo na základe svojvôle,
ale naopak na základe zákonného postupu; ktorý postup bol vykonaný ako následok porušenia zákona
a ako následok toho, že konaním, za ktoré nesie zodpovednosť prevádzkovateľ vozidla, sa zasiahlo
do bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky; a v prípade, že by nedošlo k odstráneniu vozidla hrozilo
by nebezpečenstvo, že dôsledkom ohrozenia bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky by došlo ku
škodám na živote, zdraví, či majetku. Podľa jeho názoru ust. § 3d ods. 5 písm. d/ zákona o pozemných
komunikáciách uvádza, že v konkrétnom prípade je to len obec alebo obcou zriadená osoba, ktorá môže
rozhodnúť o odstránení vozidlo, a toto rozhodnutie sa považuje sa „výkon správy“, avšak naloženie,
odvezenie, uskladnenie vozidla a vydanie dokladov sa zaň nepovažuje. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co 200/2011-49 zo dňa 02.10.2012, rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 9Co 150/2012-77 zo dňa 11.06.2013, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn.          25Cdo 4706/2009 zo dňa 26.01.2011 a sp. zn. 25Cdo 813/2007 zo dňa
24.09.2008. Zmluva       č. 48/2006 o výkone odťahovacej služby; uzatvorená dňa 23.10.2006 medzi
rozpočtovou organizáciou VEPOS Bratislava - Staré Mesto zriadenou navrhovateľom a obchodnou
spoločnosťou ASTER spol. s r.o. v znení dodatku č. 3 zo dňa 13.11.2009; podľa jeho názoru neodporuje
zákonu č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a ani inému právnemu predpisu SR,        a preto nejde o
neplatný právny úkon a v spore je aktívne legitimovaným subjektom. Ďalej uviedol, že náklady odťahu
motorového vozidla boli určené v súlade so skutočnými nákladmi na odťah motorového vozidla a v
súlade s cenami za odťah motorového vozidla stanovenými v danom mieste a čase, keď znalecký
posudok č. 3/2011 zo dňa 27.05.2011 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave bol založený
do súdneho spisu za účelom preukázania relevantnosti výpočtu nákladov paušálnym spôsobom, ako
aj za účelom preukázania samotnej výšky nákladov, ktorá ním bola stanovená na sumu 105,30 Eur.
Záverom si uplatnil trovy odvolacieho konania.



Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania,
vrátane konania ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa  § 214 ods. 2  O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.,  a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa
nie je možné vyhovieť.

Nesprávnym právnym posúdením veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový
stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Presnejšie pod
nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený
skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo
aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce
interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode podľa
§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie
súdu, a teda týka sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci,  a na základe ktorých súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke. Skutkové
zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. §
132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli             v
priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd
založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli
najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov,     z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti,
vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje                        s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dostatočné
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie
dôvodnosti návrhu navrhovateľa (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich
základe následne vyvodil aj správne právne závery,  keď  na  vec  aplikoval  zodpovedajúce ustanovenia
Cestného zákona (§ 3d ods. 2, 3 a 5 písm. d/,  § 4b       ods. 1) v spojení so zákonom č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke (§ 43 ods. 4 a 5), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a
výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce         k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj dostatočne v
súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti
vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho
rozhodnutie možno považovať v tomto smere  za presvedčivé.

So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za
správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje       v celom rozsahu a v
podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť
záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa  § 205 ods. 2     písm. d/ a f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli
zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového
stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho  právne
posúdenie veci.



V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).

Navrhovateľ vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom neuviedol a nepreukázal ani žiadne nové
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie danej veci a závery súdu prvého stupňa
sú v tomto smere dostatočne preukázané  výsledkami vykonaného dokazovania.

Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok navrhovateľa už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa,
ktorý z ich hľadiska vo veci rozhodol v súlade so zákonnou  úpravou.

S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané
v jeho odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov            k správnym skutkovým zisteniam a
správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Vzhľadom na uvedené  odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1         a § 142 ods.
1  O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporkyni ich náhradu nepriznal, keďže nepodala návrh
na rozhodnutie o povinnosti nahradiť jej trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1, vety prvej
O.s.p. a napokon jej ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25C/102/2013", "guid": "376f87ec-2320-4fb3-b436-4d5c60788cd1:3c521743-7f04-42bb-9860-f223a25dc783", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "678a375b-75c0-492b-87b4-f28b5de508ea:e6262f99-be0a-44b5-8176-6ba8048839f6", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4210203938.2", "spisova_znacka": "9Co/150/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/150/2012 z 21. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4210203938.2"}], "citovane_v": []}