Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/379/2012 z 18. 12. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 18. decembra 2012, sp. zn. 9Co/379/2012, ECLI:SK:KSBA:2012:1211227197.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/379/2012 | ECLI:SK:KSBA:2012:1211227197.1 | 2012-12-18 | Uznesenie Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 93 ods. 2 OSP, § 93 ods. 4 OSP, § 25 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8413e643-acfc-4e3d-b016-7b587248d6a5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1211227197.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/379/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227197
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1211227197.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného : TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, so
sídlom Údernícka 5, IČO: 36 613 843, Bratislava, proti odporkyni : C. T.Á., C. XXXX/XXX, J., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne : Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká
16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného : JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, Stropkov, o
zaplatenie 598,78 € s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 04. júla 2012, č. k. 17C/79/2012-45, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka p o t v r d z u j e.

Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania sa z a m i e t a .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho
zastúpenia vo výške 33,06 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a priznal navrhovateľovi vrátenie súdneho
poplatku vo výške 28,87 € prostredníctvom Daňového úradu Bratislava, a to po právoplatnosti uznesenia.
Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal, aby
súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 598,78 € s príslušenstvom. Pred začatím pojednávania vo
veci samej, podaním doručeným súdu dňa 29.06.2012, navrhovateľ zobral svoj návrh v celom rozsahu
späť a žiadal konanie zastaviť. Súd prvého stupňa preto konanie podľa § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. zastavil
a vrátil navrhovateľovi krátený súdny poplatok v zmysle § 11 ods. 3, 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. veta
prvá O.s.p.

Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním vedľajší účastník na strane
odporcu; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým mu prvostupňový súd nepriznal právo na
náhradu trov konania. Vedľajší účastník zastával názor, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil,



že ak by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na náhradu trov konania, de facto by to
znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov združením. V množstve súdnych sporov pôsobil
už len jeho vstup do konania pre navrhovateľa odradzujúco, čo predstavuje účinný prostriedok
ochrany spotrebiteľa v súdnom konaní. Vedľajší účastník mal za to, že mu nemožno upierať právo na
právneho zástupcu vzhľadom na predmet jeho činnosti, nakoľko Občiansky súdny poriadok vo svojich
ustanoveniach nevylučuje, aby aj účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom
sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov
vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. V dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že súd
pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou
Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Účelnosť trov
vynaložených na právnu pomoc odvodzoval z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Do pozornosti dal aj znenie ust.
§ 137 O.s.p., tvrdiac, že podľa daného ustanovenia mu náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom
výslovne patrí. Ďalej dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-279/09, z ktorého podľa
vedľajšieho účastníka vyplýva, že združenie na ochranu spotrebiteľa má právo na advokáta aj na
náhradu trov konania. V dôvodoch svojho vyjadrenia okrem iného poukázal aj na čl. 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní EÚ, čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, komentáre k Občianskemu súdnemu poriadku,
na viaceré nálezy Ústavného súdu týkajúce sa práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom
súdnom spore, ako aj na viaceré rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných veciach, ktoré predložil
ako prílohu spolu s odvolaním.

Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil
tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške
113,93 € a trovy odvolacieho konania vo výške 33,06 €. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho
právnou argumentáciou žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil konanie
a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežných otázkach:

1. Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou
Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
rozumie aj právo na náhradu trov súdneho konania.

2. a) Či sa má čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vykladať tak, že Združeniu na ochranu spotrebiteľov
patrí náhrada trov konania ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie
súdneho sporu, ak zmyslom a cieľom ochrany na strane spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku
z neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky
podľa smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov
voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.

b) Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí náhrada trov v
súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania
argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania, alebo sa rozhodlo o späťvzatí
žaloby žalobcom po námietke premlčania v znesenej v konaní Združením.

3. Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 47
v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu na ochranu záujmov
spotrebiteľov napriek ich úspechu v súdnom konaní a nevyporiada sa s odlišnými súdnymi rozhodnutiami
v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne odlišne právne zdôvodnené.

4. Či právna úprava podľa § 142 až § 151 slovenského občianskeho súdneho poriadku odporuje právu
Európskej únie, ak neumožňuje Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov priznať plnú náhradu trov



konania, napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej strane dodávateľovi náhradu trov
konania umožňuje.

5. Či čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a články 38 a 47 Charty základných práv Európskej
únie treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii vnútroštátneho procesného práva, ktorá označuje
právne zastúpenie Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov za neúčelné napriek tomu, že po vstupe
Združenia do konania zobral žalobu späť.

Uvedené otázky odvolateľ (vedľajší účastník) považoval za otázky zásadného právneho významu,
pretože ide o otázku existencie a prežitia Združení.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka argumentoval tým, že vedľajší účastník -
združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie (a to aj s poukazom na jeho
cieľ) schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Združenia
na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z.z. majú pritom možnosť využívať aj určenú
podporu ministerstva. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka navrhovateľ považoval za nadbytočné
a neúčelné. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol
žiadny dôvod, podľa navrhovateľa navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa,
ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Prvostupňový súd
nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné právo na právnu pomoc
a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelne
vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným
postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Navrhovateľ zastával názor, že ustanovenia Charty
základných práv EÚ ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje, sa
týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa
združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je
vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Podľa navrhovateľa konaním
vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov
konania a nehospodárnosti konania. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho účastníka
uviedol, že má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania,
vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť vynaložených
trov konania. V zmysle práva Európskej únie je z prejudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo
členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne
právo alebo posudzovať jeho platnosť. Návrh vedľajšieho účastníka na predloženie prejudiciálnej otázky
preto navrhovateľ považoval za nedôvodný a účelový. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
napadnutý výrok o trovách konania potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 33,06
€ pozostávajúce z jednej polovice úkonu právnej služby vo výške 23,90 € s DPH a režijného paušálu
vo výške 9,16 € s DPH. V závere svojho vyjadrenia poukázal na viaceré rozhodnutia iných senátov
krajských súdov v obdobných veciach a predložil ich aj ako prílohu vyjadrenia.

Odporkyňa sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov
konania vedľajšieho účastníka, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.



V zmysle citovaného ust. § 93 ods. 4 O.s.p. má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastník. Za predpokladu, že účastníkovi konania na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje vznikne
právo na náhradu trov konania, môže byť náhrada trov konania priznaná aj samotnému vedľajšiemu
účastníkovi.

V prípade, ak súd zastavuje konanie, musí sa pri rozhodovaní o trovách konania najprv zaoberať tým, či
niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zo spisového materiálu súdenej veci je
zrejmé, že súd prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu, že podaním doručeným súdu prvého stupňa
dňa 29.06.2012, vzal navrhovateľ návrh v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu. Vzhľadom na
skutočnosť, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Analogicky podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov konania
vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne, ktorý do konania vstúpil podaním
doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.02.2012.

Podľa ust. § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší
účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, je oprávnený tzn. môže sa dať aj vedľajší účastník
v konaní zastupovať advokátom. V prejednávanej veci vedľajšieho účastníka zastupoval advokát na
základe plnomocenstva, pričom odvolací súd nepopiera ani nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka
resp. ústavné právo každého - vrátane vedľajšieho účastníka na právnu pomoc vyplývajúce z čl. 47
ods. 2 Ústavy SR. Však v prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí počítať
aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených
nákladov. Preto skutočnosť, že súd účastníkovi právo na náhradu trov konania neprizná, sama osebe
neznamená popretie rovnosti podmienok v konkrétnom súdnom konaní, a už vôbec to neznamená
odňatie procesného práva účastníka na zastúpenie advokátom.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Odvolací súd považuje záver prvostupňového súdu o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi za správny, keď v prejednávanej veci vzniklo v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
odporkyni a aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi. Ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť prvostupňové
rozhodnutie aj v prípade, ak je vecne správne vo výroku, nie aj v dôvodoch. Rozhodnutie prvostupňového
súdu o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi je podľa odvolacieho súdu vo výroku vecne
správne s neprávnym odkazom v dôvodoch rozhodnutia prvostupňového súdu na § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. Správne mal prvostupňový súd o trovách konania vedľajšieho účastníka rozhodnúť podľa § 146
ods. 2 veta prvá O.s.p v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania
nepriznať s odôvodnením, že tieto nespĺňajú podmienku účelnosti nevyhnutnú pre priznanie náhrady trov
konania s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pri rozhodovaní
o priznaní náhrady trov konania musí súd vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených
účastníkom. Účelnosťou je potrebné rozumieť vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa. Opodstatnená
je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vzhľadom na zmysel
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania je súd povinný posudzovať účelnosť
pri každom úkone právnej služby samostatne.

V predmetnej právnej veci vedľajší účastník resp. právny zástupca vedľajšieho účastníka spolu s
oznámením o vstupe do konania zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie návrhu na začatie
konania a jeho príloh a uplatnil si náhradu trov konania. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do
konania nepoznal predmet sporu a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú
vec. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že právny zástupca vedľajšieho účastníka si v podaní zo dňa
18.05.2012 označenom ako vyjadrenie vedľajšieho účastníka uplatnil trovy konania pozostávajúce z
trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie
zo dňa 18.05.2012 spolu vo výške 113,93 €. Odvolaciemu súdu však nie je jasné ako mohol právny
zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel,
do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe skutočnosti, že odporcom je



spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je
prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Odvolacia námietka vedľajšieho
účastníka, že navrhovateľ mnohokrát už len na základe jeho vstupu do konania vezme návrh späť
je podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatnená. V prejednávanej veci vedľajší účastník vo svojom
vyjadrení zo dňa 18.05.2012 taktiež vzniesol námietku premlčania. Nemožno však dospieť k záveru, že
navrhovateľ vzal návrh späť na základe tohto úkonu vedľajšieho účastníka, nakoľko späťvzatie návrhu
je dispozičným právom navrhovateľa, keď v predmetnej veci ku späťvzatiu návrhu došlo bez uvedenia
dôvodu. Vzhľadom na uvedené je potom potrebné sa prikloniť k tvrdeniu navrhovateľa uvedenému vo
vyjadrení, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo
bránenie práva. Dôvodný je aj argument navrhovateľa, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho
právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania.

Odvolací súd zastáva názor, že vedľajší účastník, ktorý je založený na ochranu práv podľa osobitného
predpisu by mal byť schopný poskytnúť odporcovi ako spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci vedenej
na súde odbornú pomoc sám. Tento názor má oporu v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS
78/03, v zmysle ktorého nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi,
ktorí majú právnické vzdelanie, súd neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, ak ich nepovažuje za
účelne vynaložené, a to práve preto, že vedľajší účastník bol na ochranu spotrebiteľa zriadený a teda
má byť schopný v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať. Preto odvolací súd
v neposlednom rade prihliadol aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia
na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci
zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane
koho vstupuje do konania. Zároveň je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší
účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako navrhovatelia vystupujú určité subjekty, a to bez
ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní
oznámení o vstupe do konaní, vyjadrení (vznesenie námietky premlčania), ide o identické typizované
úkony podľa vzoru, ktoré môžu byť generované aj automatizované, pritom nemožno v každej jednej
veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka
nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené.
Vyvoláva to skôr dôvodné podozrenie, že skutočným cieľom združenia nie je ochrana práv konkrétneho
spotrebiteľa, ale zárobková činnosť právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v podobe náhrady trov
právneho zastúpenia.

Právne irelevantná je odvolacia námietka vedľajšieho účastníka týkajúca sa toho, že podľa ust. § 137
O.s.p. mu náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom výslovne patrí. Podľa ust. § 137 O.s.p. medzi
trovy konania okrem iného patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať
v konaní podľa osobitného predpisu. V prípade, že by bol názor vedľajšieho účastníka správny, tak
by nepriznanie trov konania v každom jednom prípade znamenalo porušenie ust. § 137 O.s.p. Toto
ustanovenie pritom len exemplifikatívne vymenúva jednotlivé druhy trov konania, pričom na ich priznanie
je potrebné splnenie podmienok vyžadovaných § 142 a nasl. O.s.p., medzi ktoré patrí aj účelnosť
vynaložených trov konania. Navyše vedľajší účastník ako združenie na ochranu práv spotrebiteľa nie
je v prejednávanej veci právnickou osobu oprávnenou zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu.
Vystupuje len v pozícii vedľajšieho účastníka a v zmysle § 93 ods. 4 druhá veta O.s.p. koná sám za seba.
Ako právnická osoba oprávnená zastupovať v konaní by vystupovalo len v prípade, že by mu účastník
konania udelil plnomocenstvo na zastupovanie, čo však v prejednávanej veci nebolo preukázané a
vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu.

Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ, na obsah ktorého poukázal vo svojom odvolaní vedľajší
účastník, odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ v tomto rozsudku ustálil, že zásada účinnej súdnej
ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené,
aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať
najmä oslobodenie od platenia trov konania a/alebo zastupovanie advokátom. Z uvedeného rozsudku
však nevyplýva, že by vedľajší účastník ako právnická osoba založená na ochranu práv spotrebiteľa,
mal vo všetkých konaniach, do ktorých vstúpi, právo na náhradu trov právneho zastúpenia bez



splnenia podmienok vyžadovaných Občianskym súdnym poriadkom, a teda okrem iného aj účelnosti
vynaložených trov konania.

Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiam iných krajských súdov, na ktoré navrhovateľ vo svojom vyjadrení
a vedľajší účastník vo svojom odvolaní poukazujú, uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami iných
krajských súdov v obdobných veciach. Aj po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí zotrváva na
svojom právnom názore, že trovy vedľajšieho účastníka neboli účelne vynaložené, a preto mu nevzniklo
právo na ich náhradu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v
napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka je vo výroku vecne správne,
nakoľko navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, a preto odporkyni a aj vedľajšiemu účastníkovi
vzniklo právo na ich náhradu. Odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli a trovy uplatnené vedľajším
účastníkom neboli účelne vynaloženými trovami, nakoľko úkony, za ktoré si v konaní uplatnil právo na
ich náhradu, neboli nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. vedľajší účastník neposkytol odporkyni žiadne
služby, ktorých vykonanie by malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej
sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa ďalej zaoberal návrhom vedľajšieho účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v
dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie;
názov Súdny dvor Európskych spoločenstiev sa používal do 30.11.2009.)

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové
konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc
aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym
spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť,
že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s
predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa
proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom
rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej
iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade
povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho
konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy
súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným
podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol
o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a
obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou.

Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie, ktorého účelom je
poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného výkladu a uplatňovanie práva
Európskej únie v každom členskom štáte. Cieľom prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu komunitárneho práva
a nie riešenie konkrétnych sporov, ktoré sú v kompetencii vnútroštátnych súdov a ani posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s právom komunitárnym (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo
155/2011 ). Súdny dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným
súdom, ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva.



Vedľajší účastník svojim návrhom formuloval otázky, v zmysle ktorých sa domáhal, aby Súdny dvor EÚ
zodpovedal na otázku výkladu vnútroštátneho práva. V položených otázkach nejde o prípadný rozpor,
či v danom prípade pri priznaní trov konania konal súd v rozpore s komunitárnym právom, ale vedľajší
účastník sa v podstate domáhal zodpovedania, že mu trovy konania patria. Ustanovenie procesných
podmienok, ktoré sa uplatnia pri prejednávaní a rozhodovaní sporov (a teda aj rozhodovanie o trovách
konania) je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej
autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá
upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie
(zásada efektivity) (rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 70/2012).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol, že nepožiada Súdny dvor o rozhodnutie o
predbežnej otázke, čím nie je daný dôvod pre obligatórne prerušenie konania zo strany odvolacieho
súdu, a preto návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania zamietol.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal podľa podaného vyčíslenia
náhradu trov vynaložených v odvolacom konaní za podané vyjadrenie k odvolaniu vo výške 33,06 €,
ktoré uložil vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p.
zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní.

Trovy odvolacieho konania predstavujú teda odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné
vyjadrenie k odvolaniu doručené súdu dňa 27.08.2012, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby
predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 19,92 € a aj s poukazom na
ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 27,55 € (19,92 € + 1 x 7,63 € režijný
paušál). Táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 5,51 € (27,55 € x 20 % = 5,51 €), t.j. odmena spolu vo výške 33,06 €.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.