Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/20/2017 z 5. 4. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 5. apríla 2017, sp. zn. 4To/20/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1416010248.1 Krajský súd Bratislava | 4To/20/2017 | ECLI:SK:KSBA:2017:1416010248.1 | 2017-04-05 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: TP, § 319 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ddcc3131-1cb9-4fc9-a79c-bb3ded2cfb06 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1416010248.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/20/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010248
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416010248.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka v trestnej veci proti obžalovanému J. O. T. Q.., stíhaného pre zločin krádeže
podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods.4 písm. b) Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaných J. O. a M.
Š. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/95/2016 zo dňa 10.01.2017, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 06.apríla 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných J. O., nar. XX.XX.XXXX a M. Š., nar. XX.XX.XXXX z
a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/95/2016 zo dňa 10.01.2017 boli
obžalovaní J. O. a M. Š. uznaní za vinných a to obžalovaný J. O. zo spáchania zločinu krádeže podľa
§ 212 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. b) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. a prečinom neoprávneného vyrobenia a používania
platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a
obžalovaný M. Š. zo spáchania prečinu podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorých sa mali
dopustiť na tom skutkovom základe, že

obžalovaný J. O. dňa 04.05.2016 v nočných hodinách v čase asi o 02.30 hod. najskôr prineseným
skrutkovačom vypáčil vchodové dvere bytového domu na K. ulici č. XX v B. a následne s použitím kľúča
nachádzajúceho sa v zámke dverí bytu č. 5 tieto otvoril, vošiel dnu a odcudzil z neho notebook zn. Dell
Inspiton 13, výr. č. Q.-XXXXXXXXA-X., tašku na notebook zn. Samsonite, fotoaparát zn. Nikon FE 2,
laserový merač zn. Leica, dámsku koženú kabelku zn. Calvin Klein s obsahom slnečné okuliare značky
Ray Ban, zväzok kľúčov, občiansky preukaz, vodičský preukaz, zdravotný preukaz, kreditná karta Visa
Electron, čím spôsobil poškodenej D.. T.. E. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., K.Á. ul. Č. XX, škodu
krádežou vo výške X.XXX,- euro a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že rozsudkom Okresného
súdu Bratislava IV, sp. zn. 2T/140/2014, zo dňa 26.01.2015, právoplatným dňa 29.09.2015, bol odsúdený
za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a trestným rozkazom Okresného súdu
Bratislava II, sp. zn. 1T/136/2013, zo dňa 02.02.2015, právoplatným dňa 18.02.2015, bol odsúdený za
prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, následne tieto veci
odniesol do podchodu X. v B., kde ich ukryl u obžalovaného M. Š.Č. a odcudzenou platobnou kartou
sa v ten istý deň neúspešne pokúsil o výber hotovosti z bankomatu UniCredit, č. Q., na L. ceste v B.
vo výške XXX,- euro, v čase o 05.57 hod., v čase o 06.05 hod. realizoval neúspešný pokus o platbu v
sume XX,XX,- euro, v čase o 15.40 o platbu v sume X,XX,- euro, pričom obžalovaný M. Š. prevzal od
obžalovaného J. O. notebook a fotoaparát vediac, že pochádzajú z krádeže s cieľom tieto speňažiť.

Za to bol obžalovanému J. O. podľa § 212 ods. 4, § 38 ods. 4, § 36 písm. l), § 37 písm. h), m), § 41 ods.
1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa
§ 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so



stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. bolo obžalovanému uložené aj ochranné
protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Obžalovanému M. Š. bol podľa § 231 ods. 1, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zák. uložený trest odňatia
slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu
odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods.
2 písm. d) Tr. zák. bolo obžalovanému uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou
formou.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolania obžalovaní J. O. a M. Š..

Obžalovaný J. O. podané odvolanie odôvodnil osobitným písomným podaním prostredníctvom svojho
obhajcu. V odvolaní namieta výrok o treste s tým, že v záverečnej reči priznal spáchanie trestných činov,
ktoré mu boli kladené za vinu v obžalobe. Obžalovanému nebolo umožnené urobiť vyhlásenie o vine
skôr, než v záverečnej reči, nakoľko súd oboznamoval spisový materiál. Pri ukladaní trestu preto mala
byť zohľadnená poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák., nakoľko napomáhal pri objasňovaní
trestnej činnosti. Krajský súd v Bratislave už v obdobných trestných veciach priznal túto poľahčujúcu
okolnosť. Ak by mu bola táto poľahčujúca okolnosť priznaná, mal by pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností vyrovnaný a súd by mu nemohol uložiť neprimerane vysoký trest odňatia slobody, ale ukladal
by ho v základnej trestnej sadzbe. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a uložil mu trest
na spodnej hranici trestnej sadzby.

Obžalovaný J. O. doručil dňa 15.03.2017 krajskému súdu podanie nazvané „doplnenie dôvodov
odvolania“, v ktorom uvádza, že v prílohe zasiela žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú založil
do spisu dňa 06.10.2016 a o ktorej súd do dnešného dňa nerozhodol a ani sa ňou nezaoberal. Má za
to, že týmto postupom okresného súdu bol porušený zákon a preto navrhuje zrušiť rozsudok a prepustiť
ho na slobodu.

Obžalovaný M. Š. podal odvolanie do výroku o vine a treste, ktoré do dňa rozhodovania odvolacieho
súdu bližšie neodôvodnil. Obžalovaný M. Š. doručil na krajský súd písomné podanie, ktoré označil ako
„námietka zaujatosti proti všetkým sudcom krajského súdu a odňatie a prikázanie veci“. V uvedenom
podaní namieta postup orgánov činných v trestnom konaní počas prípravného konania, nakoľko mala
byť obvinená svedkyňa F. I. ako aj to, že priateľka obžalovaného J. O. s menom I. C. pracuje na krajskom
súde a má prístup k sudcovi a komerčným pracovníkom.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného J. O. uviedol, že sa pridržiava písomne
podaného odvolania. Navrhol, aby krajský súd vo vzťahu k obžalovanému O. zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku o treste a sám rozhodol spôsobom, že mu uloží trest odňatia slobody na spodnej hranici
trestnej sadzby.

Obhajca obžalovaného M. Š. uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil produkované dôkazy.
V danej veci absentuje preukázanie subjektívnej stránky žalovaného prečinu. Navrhol, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Alternatívne navrhol, aby krajský súd po zrušení rozsudku sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného
spod obžaloby oslobodí.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla, aby krajský súd zamietol odvolania obžalovaných ako
nedôvodné.

Obžalovaný J. O. uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností. Pri správnom postupe mu mal priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák.
Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a priznal mu vyššie uvedenú
poľahčujúcu okolnosť a uložil mu trest na spodnej hranici trestnej sadzby, teda sa domáha zníženia
trestu.

Obžalovaný M. Š. uviedol, že sa pripája ku konečnému návrhu svojho obhajcu, pričom predkladá
podanie, v ktorom navrhuje, aby bol vypočutý svedok F. K..



Skôr ako krajský súd pristúpil k rozhodovaniu o podaných odvolaniach obžalovaných musel sa
vysporiadať s písomným podaním obžalovaného M. Š., ktoré bolo nazvané ako „námietka zaujatosti
proti všetkým sudcom krajského súdu a odňatie a prikázanie veci“. Odvolací súd konštatuje, že podľa
§ 62 ods. 1 Tr. por. sa podanie posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Z
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že každé podanie doručené súdu musí súd vyhodnotiť
podľa jeho obsahu a nemôže len formálne vychádzať z označenia podania. Z obsahu uvedeného
písomného podania obžalovaného M. Š. vyplýva, že namieta procesný postup orgánov činných v
trestnom konaní, ktoré neobvinili svedkyňu F. I.. Táto námietka je z obsahového hľadiska odvolacou
námietkou, nakoľko obžalovaný v nej namieta konanie ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku
a spochybňuje výpoveď menovanej svedkyne. Ďalej obžalovaný M. Š. vo svojom písomnom podaní
uvádza, že priateľka obžalovaného M. O. menom I. C. pracuje na krajskom súde a má prístup k sudcovi
a komerčným pracovníkom. Krajský súd prostredníctvom trestnej kancelárie zistil, že žiadna osoba
menom I. C. na krajskom súde nepracuje. Tvrdenie obžalovaného tu teda nemá pravdivý základ a preto
logicky ani nemôže viesť k objektívnemu vzniku pochybnosti o nezaujatosti konajúcich sudcov. Krajský
súd uzatvoril, že z obsahového hľadiska nie je možné písomné podanie obžalovaného M. Š. považovať
za námietku zaujatosti sudcov krajského súdu, nakoľko z nej nevyplývajú žiadne relevantné informácie,
ktoré by mohli založiť pochybnosti o nezaujatosti konajúcich sudcov krajského súdu. Podľa názoru
krajského súdu išlo zo strany obžalovaného M. Š. o zneužitie práva (práva na namietanie zaujatosti
sudcov), t. j. o tzv. šikanózny výkon práva, ktorý bol zameraný na zmarenie nariadeného verejného
zasadnutia a nie na skutočné materiálne (t. j. nielen formálne) vyslovenie zaujatosti konajúcich sudcov.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa, nedošlo k
žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na
hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé
rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Pokiaľ ide o výrok o vine ohľadne obžalovaného J. O., tak ten nebol zo strany oprávnených osôb
napadnutý odvolaním. Vzhľadom k obmedzenému revíznemu princípu uplatňovanému v odvolacom
konaní nebol tento výrok preskúmaný odvolacím súdom. Krajský súd teda vychádzal z toho, že
obžalovaný J. O. sa dopustil zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. b)
Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr.
zák. a prečinom neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí
alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a to v podstate tak, že v Bratislave na Trhovej
ulici neoprávnene vnikol do uzavretného priestoru a z bytu odcudzil cudzie veci špecifikované v tzv.
skutkovej vete napaduntého rozsudku, pričom tohto konania sa dopustil napriek tomu, že už bol v
predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený za spáchanie trestného činu krádeže.

Veci získané predmetnou trestnou činnosťou obžalovaného J. O. (notebook, fotoaparát, kabelka s
obsahom slnečných okuliarov, kľúčami, osobnými dokladmi, kreditnou kartou) boli následne dané
obžalovaným J. O. do dispozície obžalovanému M. Š., ktorý ich ukryl a odcudzenou platobnou kartou
sa následne neúspešne pokúsil o výber hotovosti z bankomatu (spoločne s obžalovaným J. O.) s tým,
že obžalovaný M. Š. mal vedomosť o tom, že notebook a fotoaparát pochádzajú z trestnej činnosti.
Táto časť skutkovej vety napadnutého rozsudku sa týka obžalovaného M. Š. a popisuje konanie právne
kvalifikované ako prečin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný M. Š. odvolaním napadol aj výrok o vine ohľadne svojej osoby, odvolací
súd preskúmal tú časť skutkového deja, ktorý sa týka predmetného obžalovaného a znakov skutkovej
podstaty prečinu podielnictva.



Krajský súd je názoru, že o vine obžalovaného M. V. zo spáchania prečinu podielnictva podľa § 231
ods. 1 písm. a) Tr. zák. nie sú žiadne rozumné (dôvodné) pochybnosti a výrok o vine logicky vyplýva z
dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní.

V prvom rade poukazuje odvolací súd na výpoveď obžalovaného M. Š., ktorú vykonal ešte počas
prípravného konania a ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná. V tejto výpovedi obžalovaný
uviedol, že za ním prišiel obžalovaný O. s tým, že má notebook a chce ho predať za XXX,- euro. Mal ho
schovaný pod bundou. O. mal ešte na krku fotoaparát, ktorý chcel tiež predať. Z vrecka bundy vytiahol
bankomatové karty. O. povedal, že veci má z nejakej bytovky, že vo dverách jedného bytu našiel kľúče,
vošiel do bytu a odtiaľ zobral tie veci. O. si tieto veci schoval u neho. Išiel potom s O. k bankomatu s tým,
že O.K. povedal, že sa mu nepodarilo nič vybrať. O. mu dal notebook a fotoaparát a on ich išiel predať
osobe menom F.. Za notebook dostal od F. pervitín. V ďalšej svojej výpovedi urobenej v prípravnom
konaní potvrdil vyššie uvedenú výpoveď s tým, že žiadny nátlak na neho robený nebol.

Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní obžalovaný M. Š. uviedol, že o tom, že veci sú kradnuté sa
dozvedel asi až dva dni po krádeži. Notebook išiel len založiť osobe menom F..

Skutočnosť, že obžalovaný M. Š. disponoval s odcudzenými vecami možno zistiť aj z výpovede
obžalovaného J. O., ktorý uviedol, že fotoaparát predali v meste, bankomatové karty skúšal aj Š., ako aj
z výpovede svedkyne F. I., ktorá vypovedala, že keď prišla za Š., bol tam O., ktorý mal na krku fotoaparát
a chcel, aby mu ho pomohla predať. Bola pri pokuse o výber z bankomatu O. so Š.. Pokiaľ obžalovaný
M. Š. v odvolaní namietal, že mala byť obvinená svedkyňa F. I., tak krajský súd konštatuje, že súd nie
je oprávnený vznášať obvinenie žiadnej osobe, pričom jeho povinnosťou je len rozhodnúť o osobách a
skutkoch, ktoré sú uvedené v obžalobe prokurátora.

Krajský súd konštatuje, že z výpovedí obžalovaného M. Š. je zrejmé, že mal v dispozícii veci vlastnícky
patriace poškodenej E. H. pochádzajúce z konkrétnej trestnej činnosti, ktorej sa dopustil obžalovaný
J. O.. Obžalovaný M. Š. mal tieto veci od obžalovaného J. O.. Ani odvolací súd neuveril zmenenej
výpovedi obžalovaného M. Š. na hlavnom pojednávaní, že o veci pochádzajúce z trestnej činnosti sa
dozvedel až neskôr. Obžalovaný M. Š. sa totiž opakovane v prípravnom konaní priznal k tomu, že mal
vedomosť o tom, akým konkrétnym spôsobom obžalovaný J. O. odcudzil veci poškodenej E. H.. Navyše
obžalovaného J. O. poznal, vedel o ňom, že nie je zamestnaný, že nemá žiadny pravidelne sa opakujúci
legálny príjem, že už páchal majetkovú trestnú činnosť (svedkyňa F. I. dokonca uviedla, že obžalovaní J.
O. a M. Š. vykonávali spolu krádeže s tým, že zisk z predaja odcudzených vecí si delili) a že ide o osobu
závislú na návykových látkach. Krajský súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa taktiež konštatuje,
že obžalovaný M. Š. pri poznaní vyššie uvedených okolností týkajúcich sa osoby obžalovaného J. O.
musel vedieť, že obžalovaný J. O. nemôže mať veci (notebook a fotoaparát) z legálnej činnosti, ale práve
naopak, že ide o veci pochádzajúce z trestnej činnosti.

Krajský súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že na hlavnom pojednávaní neboli
produkované dôkazy, ktoré by nepochybne preukazovali účasť (či už vo forme spolupáchateľstva alebo
účastníctva) obžalovaného M. Š. na spáchaní trestného činu krádeže zo strany obžalovaného J. O..
Vzhľadom k tomu, že obžalovaného M. Š. nie je možné považovať za páchateľa hlavného trestného
činu (trestného činu krádeže) je možné jeho nadväzujúce konanie (ukrývanie odcudzených vecí a iné
disponovanie s odcudzenými vecami z jeho strany) právne kvalifikovať ako prečin podielnictva podľa §
231 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z hľadiska subjektívnej stránky išlo zo strany obžalovaného M. Š. o konanie
úmyselné (§ 15 písm. a) Tr. zák.), nakoľko tak, ako to už bolo popísané vyššie, obžalovaný musel vedieť,
že veci donesené obžalovaným J. O. pochádzajú z trestnej činnosti a dokonca vedel aj to, že pochádzajú
konkrétne zo spáchania trestného činu krádeže. Tieto skutočnosti napokon priznal aj sám obžalovaný
M. Š. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní, ktorej nie je dôvod neveriť.

Obžalovaný M. Š. na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhol, aby bol k veci vypočutý ako svedok F.
K., ktorý môže potvrdiť jeho nevinu, teda, že sa dozvedel dva až tri dni po predaji vecí, že tieto pochádzajú
z trestnej činnosti. Dozvedel sa to od F. I. a pri tom bol aj F. K.. Odvolací súd je názoru, že vykonanie
tohto dôkazu je nadbytočné a neprinieslo by nič zásadné do ustaľovania skutkového stavu veci.

V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009
sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č.



7) podľa ktorého, právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom
konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať
sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Vzhľadom na uvedené, nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd
odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už
považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť
súdu vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán
v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade
dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok 6
ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje absolútne právo
na výsluch každého svedka, ktorého menovite uviedla obhajoba (primerane judikatúra Ústavného súdu
ČR sp. zn. ÚS 40/1996 - n).

Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané všetky relevantné dôkazy,
pričom už z ich vykonania bol spoľahlivo zistený a ustálený skutkový stav veci a to bez rozumných
(dôvodných) pochybností. Vzhľadom k uvedenému, považuje odvolací súd za nadbytočné vypočúvať
osobu menom F. K., pretože vinu obžalovaného M. Š. ustálil najmä na podklade jeho výpovedí z
prípravného konania, ktorým neodporujú ani výpovede spoluobžalovaného J. O., či svedkyne F. I.. Na
týchto výpovediach nemôže nič zmeniť ani prípadný výsluch osoby F. K.A.. Podľa názoru krajského súdu
ide navyše o účelový dôkazný návrh zo strany obžalovaného, nakoľko ak by sa skutočne obžalovaný M.
Š. mal dozvedieť o tom, že veci donesené obžalovaným J. O. pochádzajú z trestnej činnosti až niekoľko
dní od ich predaja, celkom určite by sa v prípravnom konaní k spáchaniu trestnej činnosti nepriznal,
respektíve by navrhol výsluch tohto svedka už počas prípravného konania alebo počas konania hlavného
pojednávania pred okresným súdom. Je nelogické, aby obžalovaný M. Š. vyčkával s predložením
tohto dôkazného návrhu až na verejné zasadnutie odvolacieho súdu a tajil tohto svedka počas celého
predchádzajúceho trestného stíhania. Napokon o F. K. sa nezmieňujú vo svojich výpovediach či už
obžalovaný J. O., alebo svedkyňa F. I.. Krajský súd opakuje, že obžalovaný M. Š. musel mať nepochybnú
vedomosť o tom, že veci donesené obžalovaným J. O. pochádzajú z trestnej činnosti, čo vyplýva nielen
z výpovede obžalovaného M. Š. z prípravného konania, ale aj z okolností prípadu, t. j. z toho, že
obžalovaného J. O. poznal, vedel, že pácha trestnú činnosť, vedel o jeho konzumácii drog ako aj to, že je
bez pravidelne sa opakujúceho príjmu a svoje životné potreby si uspokojuje prostredníctvom páchania
trestnej činnosti.

Odvolací súd k uvedenému dodáva, že súd nie je pomocníkom prokurátora alebo obhajoby a aktivita
v predkladaní dôkazov by mala byť hlavne na stranách trestného konania. To napokon vyplýva aj z
ustanovenia § 277 ods. 3 Tr. por. Pokiaľ teda obžalovaný M. Š. považoval výsluch F. K. za podstatný,
mohol prostredníctvom svojho obhajcu zabezpečiť jeho prítomnosť na verejnom zasadnutí odvolacieho
súdu. V tomto smere poukazuje odvolací súd aj na ustanovenie § 119 ods. 3 Tr. por. podľa ktorého
dôkazy môžu obstarať aj strany.

Pre úplnosť odvolací opakuje a dopĺňa, že súd nie je povinný vykonať každý dôkaz, ktorý bol stranou
konania navrhnutý. Neakceptovanie dôkazného návrhu obžalovaného možno pritom ospravedlniť tromi
dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu
je dôkaz navrhovaný, nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa
ktorého, navrhnutý dôkaz nie je spôsobilý overiť a ani vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, teda vo väzbe na
toto tvrdenie nedisponuje potrebnou vypovedacou hodnotou. A napokon tretím je argument, týkajúci
sa nadbytočnosti navrhovaného dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, k overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už v doterajšom konaní bez dôvodných (rozumných) pochybností
overené alebo vyvrátené (primerane napríklad nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3320/2009 zo
dňa 18.03.2010). Do tejto tretej skupiny patrí aj obžalovaným M. Š. navrhované vypočutie osoby menom
F. K..



Pokiaľ ide o podanie obžalovaného J. O., doručené na krajský súd dňa 15.03.2017, tak v ňom primárne
namieta, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa
06.10.2016 s tým, že túto žiadosť pripojil k svojmu podaniu. Vzhľadom k tomu, že išlo o námietku proti
väzobnému rozhodovaniu, zaoberal sa touto námietkou krajský súd vo svojom väzobnom uznesení sp.
zn. 4To/20/2017 zo dňa 23.03.2017, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného J. O. o prepustenie
z väzby na slobodu. Z uvedeného väzobného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že predmetná
žiadosť obžalovaného sa v spise nachádza, pričom o nej bolo rozhodnuté okresným súdom uznesením
zo dňa 06.10.2016 a to po výsluchu obžalovaného. Išlo o uznesenie, ktorým okresný súd okrem
rozhodovania o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval aj podľa § 238 ods.
3 Tr. por. o ďalšom trvaní väzby. Toto rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2016. K žiadnemu porušeniu zákona zo strany
súdu prvého stupňa tu preto nedošlo.

V súlade so zákonom je aj výrok o treste a to vo vzťahu k obidvom obžalovaným.

Pokiaľ ide o výrok o treste ohľadne obžalovaného J. O., tak okresný súd správne vychádzal pri ukladaní
trestu z trestnej sadzby uvedenej v kvalifikovanej skutkovej podstate žalovaného zločinu (§ 212 ods. 4
Tr. zák.), nakoľko ide o najprísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov s tým, že správne u obžalovaného
J. O. zistil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný sa k spáchaniu trestnej činnosti
priznal (§ 36 písm. l) Tr. zák.). Priťažujúce okolnosti boli ustálené dve a to, že obžalovaný J. O. už bol
v minulosti súdne trestaný (§ 37 písm. m) Tr. zák.) a spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h) Tr.
zák.). Vzhľadom k uvedenému, súd prvého stupňa správne upravil trestnú sadzbu podľa § 38 ods. 4 Tr.
zák. tak, že zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (trestná sadzba
uvedená v ustanovení § 212 ods. 4 Tr. zák. je v rozpätí tri roky až desať rokov s tým, že jedna tretina z
rozdielu hornej a dolnej hranice je 28 mesiacov, ktoré sa pripočítavajú k dolnej hranici trestnej sadzby).
Po tejto úprave musel súd obžalovanému J. O. ukladať úhrnný trest v trestnej sadzbe v rozpätí 5 rokov
a 4 mesiace až 10 rokov.

Vzhľadom k uvedenej zvýšenej trestnej sadzbe neprichádzalo do úvahy, s poukazom na ustanovenia
§ 34 ods. 6, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 Tr. zák., uloženie iného druhu trestu než trestu odňatia slobody
a to v jeho nepodmienečnej forme. Súd prvého stupňa nepochybil ani ohľadne výmery trestu, keď
obžalovanému J. O. uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, nakoľko v osobe
obžalovaného ide o tzv. špeciálneho recidivistu, ktorý sa opakovane dopúšťa majetkovej trestnej
činnosti. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že páchanie trestnej činnosti je spôsobom života
obžalovaného, ktorý už bol doposiaľ 19 krát súdne trestaný a ktorého nedokázal napraviť ani výkon
trestov nespojených s odňatím slobody a ani výkon kratších nepodmienečných trestov odňatia slobody.
Vzhľadom k uvedenému, je nevyhnutné obžalovanému uložiť dlhšiu dobu trvajúci nepodmienečný trest
odňatia slobody, nakoľko vzhľadom na osobu obžalovaného možno dôvodne predpokladať, že trest
kratšieho trvania by opätovne nemal na obžalovaného žiadny pozitívny (nápravný) účinok.

Obžalovaný J. O. v odvolaní namietal, že mu mala byť priznaná aj poľahčujúca okolnosť v zmysle
§ 36 písm. n) Tr. zák., t. j. napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti tým, že sa priznal k
spáchaniu stíhanej trestnej činnosti. Krajský súd sa s týmto názorom obžalovaného nestotožnil. V tejto
súvislosti je nevyhnutné uviesť, že priznanie sa obžalovaného vo výpovedi a dokonca ani vyhlásenie
obžalovaného o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné mechanicky (formálne)
stotožňovať s poľahčujúcou okolnosťou uvedenou v § 36 písm. n) Tr. zák. Medzi vyhlásením viny
zo strany obžalovaného, či jeho priznaním sa vo výpovedi a predmetnou poľahčujúcou okolnosťou
neexistuje žiadna spojitosť. Skutočnosť, že priznanie viny obžalovaným, či prípadné jeho priznanie sa
k stíhanej trestnej činnosti počas hlavného pojednávania zjednodušilo súdne konanie je pri ustaľovaní
poľahčujúcich okolností bez právneho významu, pretože skrátenie súdneho konania nemožno zamieňať
s pomocou obžalovaného pri odhaľovaní vlastnej trestnej činnosti. Poľahčujúca okolnosť uvedená v
ustanovení § 36 písm. n) Tr. zák. sa totiž viaže na hmotnoprávnu úpravu (a nie na procesnoprávnu
úpravu), t. j. na to, že páchateľ pomáha objasňovať znaky skutkovej podstaty trestného činu, prípadne
aj pomáha usvedčovať svojich spolupáchateľov (nič také sa nestalo ani počas prípravného konania).
Objasňovanie trestnej činnosti sa teda týka trestného činu a jeho možného páchateľa a žiadnym
spôsobom sa neviaže a ani nedotýka procesnej úpravy týkajúcej sa vyhlásenia viny, či usvedčujúcej
sa výpovedi obžalovaného. Ak by sa prijal názor obžalovaného, tak by nebol pri vyhlásení viny
obžalovaného, respektíve pri priznaní sa obžalovaného vo svojej výpovedi žiadny rozdiel medzi



poľahčujúcou okolnosťou spočívajúcou v priznaní trestného činu a jeho oľutovaní (§ 36 písm. l) Tr. zák.) a
poľahčujúcou okolnosťou uvedenou v ustanovení § 36 písm. n) Tr. zák. To by však odporovalo koncepcii
tzv. racionálneho zákonodarcu, ktorý by celkom zjavne nevytváral dve poľahčujúce okolnosti, ak by mali
mať rovnaký obsah.

Pokiaľ ide o výrok o treste ohľadne obžalovaného M. Š., tak okresný súd aj tu správne vychádzal pri
ukladaní trestu z trestnej sadzby uvedenej v skutkovej podstate žalovaného prečinu (§ 231 ods. 1 Tr.
zák.), s tým, že správne u obžalovaného M. Š. nezistil ani jednu poľahčujúcu okolnosť, pričom priťažujúcu
okolnosť zistil jednu a to, že obžalovaný M. Š. už bol v minulosti súdne trestaný (§ 37 písm. m) Tr. zák.).
Vzhľadom k uvedenému, súd prvého stupňa správne upravil trestnú sadzbu podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. tak,
že zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (trestná sadzba uvedená
v ustanovení § 231 ods. 1 Tr. zák. je až tri roky, teda jedna tretina z rozdielu hornej a dolnej hranice je 1
rok, ktorý sa pripočítava k dolnej hranici trestnej sadzby). Po tejto úprave musel súd obžalovanému M.
Š. ukladať trest v trestnej sadzbe v rozpätí 1 rok až 3 roky.

Aj pri obžalovanom M. Š. súd prvého stupňa správne ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody,
nakoľko obžalovaný je recidivista, ktorý sa opakovane dopúšťa úmyselnej trestnej činnosti, pričom
páchanie trestnej činnosti je spôsobom jeho života. Obžalovanému už v minulosti boli ukladané tak tresty
nespojené s výkonom trestu odňatia slobody, ako aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktorých
výkon zjavne neviedol obžalovaného k tomu, aby začal viesť riadny život. Vzhľadom k uvedenému, bolo
nutné aj obžalovanému M. Š. uložiť trest odňatia slobody v jeho nepodmienečnej forme. Z hľadiska
výmery trestu uložil súd prvého stupňa trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, teda v polovici zvýšenej
trestnej sadzby, čo krajský súd považuje za trest primeraný tak okolnostiam prípadu, ako aj osobe
obžalovaného.

V súlade so stavom veci a zákonom je zaradenie obžalovaných J. O. a M. Š. do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko obaja obžalovaní už boli v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie úmyselného
trestného činu.

Opodstatneným je aj výrok súdu prvého stupňa o uložení ochranného protitoxikomanického
liečenia ambulantnou formou obidvom obžalovaným, ktorý vychádza zo znaleckého psychiatrického
dokazovania, ktoré u obidvoch obžalovaných potvrdilo závislosť na drogách, pričom obžalovaní
trestnú činnosť spáchali v súvislosti s ich užívaním. Uloženie ochranného liečenia obžalovaným je
opodstatneným aj z hľadiska ich resocializácie, nakoľko vhodne dopĺňa trest odňatia slobody, ktorý im
bol uložený. Okresný súd vo výroku o uložení ochranného liečenia mal však citovať aj ustanovenie §
74 ods. 1 Tr. zák., ktoré sa týka formy výkonu ochranného liečenia, avšak nešlo tu o také podstatné
pochybenie, ktoré by muselo byť apelačným dôvodom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.