Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/22/2017 z 9. 4. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2018, sp. zn. 4Sžfk/22/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:2015200717.1
Najvyšší súd | 4Sžfk/22/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:2015200717.1 | 2018-04-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 191 ods. 1 písm. d) SSP, SSP, § 191 ods. 1 písm. e) SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/76ef295c-55d2-44fb-96d7-a501bd304070
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2015200717.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžfk/22/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200717
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2015200717.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a
zo sudcov JUDr. Jany Zemkovej PhD. a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcu: SPORTER
s. r. o., so sídlom Esterházyovcov 1595/16, Galanta, IČO: 35 935 979, právne zastúpeného: JUDr.
Ivan Rendek, advokát, so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1199130/2015 zo dňa 21.07.2015, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/155/2015-114 zo dňa 03.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave č. k. 14S/155/2015-114 zo dňa 03.11.2016   zamieta.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý  zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov kasačného konania na účet právneho
zástupcu žalobcu. O výške trov kasačného konania rozhodne Krajský súd v Trnave po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.

1.1 Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1199130/2015 zo
dňa 21.07.2015 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 370747/2015 zo dňa 29.04.2015 a vec
vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súd priznal žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania.

1.2 Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 370747/2015 zo dňa
29.04.2015 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“) vyrubil
rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 v sume 100.700,- € žalobcovi
- SPORTER s. r. o.

1.3 Správny súd (ďalej aj „krajský súd“) v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný nedostatočne zistil
skutkový stav na posúdenie veci, nakoľko žalovaný ani správca dane sa nevysporiadali so závažnými
rozpormi v jednotlivých výpovediach svedka R.. V. O. O. (ďalej len „R.. O.“) ohľadne prijatia finančných
prostriedkov od žalobcu, na základe ním vystavených faktúr č. 06/2009 a č. 09/2009. Tiež poukázal,
že žalovaný sa nevysporiadal s výpoveďou svedkyne R. zo dňa 14.01.2014, ktorá potvrdila, že bola pri
jednom stretnutí zástupcu žalobcu a R... O., pri ich obchodnom stretnutí, ktoré stretnutie inicioval R.. O.,
na ktorom si dohadovali potenciálne zákazky.



1.4 Krajský súd nezdôvodnil, prečo pri výkone kontroly u daňovníka R.. O. sa správca dane nezaoberal,
či služby deklarované na faktúrach č. 06/2009 a č. 09/2009 boli skutočne poskytnuté zo strany R.. O. a
napriek tomu vyrubil daňovníkovi rozdiel dane v sume 101.389,27 eura za prijaté finančné prostriedky
na základe sporných faktúr a vo vzťahu k žalobcovi tie isté skutkové okolnosti vyhodnotil odlišne, že
nebolo preukázané poskytnutie služieb vyfakturovaných faktúrami č. 06/2009 a č. 09/2009.

1.5 Správny súd zistený skutkový stav považoval za nedostačujúci pre posúdenie veci. Je názoru,
že žalovaný zistené skutočnosti nevyhodnotil tak, aby nespochybnili závery o nedôvodnosti daňovým
subjektom uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

1.6 Za danej situácie mal správny súd za to, že v novom konaní bude umožnené žalobcovi reálne
využiť jeho procesné práva účastníka správneho konania, žalovaný sa riadne vysporiada s vytknutými
nedostatkami uvedenými v bodoch 37, 38 a 39 rozsudku krajského súdu a v prípade potreby doplní
dokazovanie a pri ďalšom postupe dodrží procesné práva daňového subjektu v nadväznosti na základe
ústavnoprávne princípy.

1.7 Správny súd poukázal, že pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorou poukazoval na rozsudky Súdneho
dvora Európskej únie a domáhal sa toho, aby na jeho prípad boli aplikované, správny súd považuje túto
námietku za neopodstatnenú, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/19/2011
zo dňa 25.01.2012: „Pokiaľ sa právny predchodca žalobcu v daňovom konaní, alebo v súdnom
prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom
preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora,
a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len
všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať“.

1.8 Správny súd uznal žalobné námietky žalobcu ako dôvodné a napadnuté rozhodnutia zrušil postupom
v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. d/, e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)
a vec vrátil orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym
názorom správneho súdu. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP, pretože žalobca mal
vo veci celkom úspech.

2.

2.1 Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj „kasačný sťažovateľ“) v zákonnej lehote
kasačnú sťažnosť a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
zmenil tak, že žalobu zamietne a neprizná žalobcovi náhradu trov konania alebo zrušil rozsudok
Krajského súdu v Trnave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako dôvod kasačnej sťažnosti uviedol
nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP.

2.2 Kasačný sťažovateľ uviedol, že pri ústnom pojednávaní dňa 19.02.2013 za účasti konateľa žalobcu
svedok R.. O., ktorý mal objasniť obchodný vzťah so žalobcom, nevedel spomenúť, či bola zmluva
o spolupráci zo dňa 02.01.2008 uzatvorená, dokonca po nahliadnutí do predmetnej zmluvy tvrdil, že
podpis nie je jeho. Služby deklarované na faktúrach č. 06/2009 a č. 09/2009 nevedel konkretizovať,
nejaké sprostredkovanie vykonal, ale nevedel ho špecifikovať, sprostredkovanie bolo vykonávané ústne,
telefonicky a žiadne doklady k tomu neexistujú. Reklamu v sume 50.000,- € uvedenú v prílohe k
faktúre č. 09/2009 nezabezpečil a ani nevie kto ju zabezpečil. Uviedol, že podľa predložených dokladov
boli bankové úhrady zasielané R.. O. na jeho súkromný účet a vyplatené v hotovosti. Podľa spísanej
zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9101403/5/659937/2013 Ing. Vavrík uviedol, že zo zmluvného vzťahu
dostal iba 20.000,- € a obchodný vzťah so spol. SPORTER s.r.o. prebehol z jeho strany iba papierovo.
Žalovaný ďalej uviedol, že konateľ spoločnosti SPORTER s. r. o. Z.. W. J. síce s tvrdeniami R.. O.
nesúhlasil, nepredložil však žiadne relevantné doklady a dôkazy preukazujúce opak. Žalovaný poukázal
na skutočnosť, že na základe uvádzanej zmluvy zo dňa 02.01.2008, ktorú svedok spochybnil, žalobca
vyplatil po zrušení tejto zmluvy dňom 02.01.2009 na súkromný účet R.. O. v období od 17.04.2009
do 04.05.2009 sumu 249.900,- €. V ďalšom období okrem úhrady sumy 30.000,- € na súkromný účet
R... O.alobca v hotovosti uhradil celkovú sumu 350.400,- € bez bližšieho vysvetlenia, čo ho viedlo k
uvedenému postupu. Rovnako nie je zrejmé, prečo žalobca pristúpil k plneniu predmetných zmlúv,
ktorých platnosť sa viaže na obdobie rokov 2008 - 2009, v období apríl - jún 2009 (v prvom prípade po
polroku po platnosti zmluvy a v druhom prípade po polroku od podpísania zmluvy).



2.3 Žalovaný ďalej uviedol, že oslovil starostov a primátorov obcí a miest, v ktorých boli vybudované
viacúčelové ihriská a futbalové ihriská, deklarované v prílohách k predmetným faktúram č. 06/2009 a
č. 09/2009 a požiadal o poskytnutie odpovedí a dôkazov k otázkam spôsobu financovania výstavby
viacúčelového ihriska, resp. futbalového ihriska, uskutočnenia výberového konania na výber dodávateľa
a akým spôsobom sa predstavitelia mesta (obce) dozvedeli o spoločnosti SPORTER s.r.o., resp. či
boli oslovení treťou osobou. Podľa odpovedí od jednotlivých starostov a primátorov na dodávateľa
ihrísk, obce a mestá vypisovali výberové konania, na základe ktorých bol vybraný dodávateľ s najnižšou
cenovou ponukou, niektoré mestá a obce dostali odporučenia od komisie Úradu vlády na realizáciu
viacúčelových ihrísk spoločnosťou SPORTER s.r.o., niektoré osobne oslovil konateľ daňového subjektu.
Zistenia nepreukázali skutočnosť, že Ing. Vavrík reálne vyvíjal činnosť smerujúcu k tomu, aby spoločnosť
SPORTER s.r.o. mala príležitosť uzatvoriť zmluvu o dielo s treťou osobou, a teda skutočné dodanie
služieb spoločnosti SPORTER s.r.o. II. nebolo preukázané.

2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že vykonal u daňového subjektu R. kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za
rok 2009 a na základe zistených výsledkov vyrubil rozdiel dane v sume 101.389,27 €. Fyzická osoba R.
prijal peňažné prostriedky za vystavené faktúry č. 06/2009 a č. 09/2009 v celkovej sume 530.000,-€ bez
DPH čiastočne v hotovosti a čiastočne na jeho súkromný účet, avšak nevedel preukázať svoje tvrdenie,
že vrátil všetky finančné prostriedky konateľovi spoločnosti Športový klub SFM Senec F. W., z ktorých si
ponechal sumu 20.000,- €. Podľa výsledkov uvedených v protokole o kontrole R. faktúry č. 06/2009 a č.
09/2009 vystavil, nezahrnul ich však do účtovníctva, peňažné prostriedky prijal, ale nevedel preukázať
ich vrátenie. Správca dane preto postupoval v súlade s § 2 písm. b/ a h/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v nadväznosti na § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

2.5 Žalovaný ďalej poukázal, že na základe požiadavky žalobcu predvolal zamestnankyňu spoločnosti
SPORTER s.r.o. W.. W. J., ktorá v zápisnici zo dňa 14.01.2014 potvrdila, že bola prítomná iba pri jednom
obchodnom stretnutí, ktoré inicioval R.. O., a pri ktorom poskytol všeobecné informácie o miestach, kde
by sa mala výstavba ihriska uskutočniť. Následne bola dohodnutá odmena, ktorá sa odvíjala od veľkosti
zákazky. Po akceptovaní navrhnutej odmeny R.. O. uviedol konkrétny názov záujemcu a spoločnosť
SPORTER s.r.o. oslovila záujemcu o výstavbu ihriska, spracovala cenovú ponuku a zúčastnila sa
výberového konania. Preto sa žalovaný nestotožňuje so záverom správneho súdu, že sa nevysporiadal
s výpoveďou svedkyne W.. W. J., nakoľko pri ústnom pojednávaní s R.. J. neboli predložené dôkazy
a ani dostatočným predložením protokolu o odovzdaní diela - multifunkčné ihrisko pre Základnú školu
Špišská Nová Ves sa nepodarilo preukázať, že daňový subjekt R. službu - vyvíjať činnosť smerujúcu k
tomu, aby mal záujemca príležitosť uzatvárať zmluvy o dielo, skutočne poskytol.

3.

3.1 Žalobca v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd presvedčivo a
zrozumiteľne sa vysporiadal s obsahom doterajšej argumentácie žalobcu a žiada, aby kasačný súd
kasačnú sťažnosť v zmysle § 459 písm. e/ SSP odmietol z dôvodu, že nemá požadované náležitosti,
nakoľko dôvod podania kasačnej sťažnosti nebol uvedený dostatočne určito, resp. aby v zmysle § 461
SSP zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

3.2 Poukázal, že kasačný sťažovateľ nepostupoval v zmysle ust. § 440 ods. 2 SSP a procesná strana,
ktorá uplatnila kasačnú sťažnosť je povinná vymedziť právne posúdenie, ktoré pokladá za nesprávne a
tiež je povinná uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti
nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

3.3  Je názoru, že kasačný sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti len opísal niektoré závery konajúceho
súdu uvedené v napadnutom rozsudku a následne sa uspokojil s tvrdením, že predmetná vec bola
po právnej stránke posúdená nesprávne. Žiadne konkrétne zdôvodnenie v čom vidí nesprávnosť
jednotlivých záverov krajského súdu, resp. napadnutého rozsudku, neuviedol.

3.4 Poukázal, že právoplatným výmerom Daňového úradu Bratislava č. 9103403/5/5423407/2013 zo
dňa 06.12.2013, v spojení s rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 1100302/1/194945/2014/5113,



bol R.. O. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume
101.389,27 €. Správca dane pritom vychádzal z toho, že daňový subjekt R.. O. sa sám zmluvne zaviazal
k určitému plneniu, podpísal podklady k fakturácii, vystavil faktúry č. 06/2009 a č. 09/2009 a následne
prijal finančné prostriedky. Sám správca dane pritom vyslovil názor, že tieto skutkové tvrdenia považuje
za preukázané. Ide pritom o tie isté skutkové tvrdenia, ktoré uvádza aj žalobca v tomto daňovom konaní.
Nakoľko správca dane R.. O. dorubil rozdiel dane, tým fakticky uznal, že došlo k plneniu, nakoľko platby
R.. O. nevrátil a správca dane ich považoval za jeho príjem, ktorý logicky získal na základe nejakého
plnenia. Je pre žalobcu zarážajúce, že v tomto konaní (teda v konaní, ktoré sa týka obchodnej spoločnosti
SPORTER s.r.o.) správca dane uvádza presný opak, teda, že presne tie isté skutočnosti nepovažuje
za preukázané a z uvedeného dôvodu žalobcovi napadnutým rozhodnutím vyrubil rozdiel dane v sume
100.700,- € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009. Na jednej strane teda
správca dane zdanil príjem R.. O. (rozhodnutím, ktorého právoplatnosť predchádza rozhodnutiu v tejto
veci), na druhej strane nechce uznať tento žalobcov oprávnený výdavok.

3.5 Žalobca poukazuje, že návrhom, doručeným Krajskému súdu Trnava dňa 16.09.2014,
sa domáhal preskúmania rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 21.07.2014 č.
1100302/1/330204/2014/968, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa
17.04.2014 č. 9104408/5/1550489/2014/S1Ju, a ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 39.900,- € a zároveň rozhodnutia Finančného
riaditeľstva SR zo dňa 23.07.2014 č. 1100302/1/330399/2014/968, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava zo dňa 17.04.2014 č. 9104408/5/1550570/2014/S1Ju, a ktorým bol žalobcovi
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 60.800,- €. Išlo pritom
o úplne rovnaký obchodný prípad založený na tej istej Zmluve o spolupráci zo dňa 02.01.2008, ktorá
bola neskôr nahradená dňa 02.01.2009 Zmluvou o reklame a spolupráci s R.. O.. Jediným rozdielom
bolo, že zatiaľ čo v tejto veci ide o daň z príjmu, v uvedenej veci išlo o daň z pridanej hodnoty. Vec bola
vedená Krajským súdom Trnava pod sp. zn. 14S/157/2014. Aj v uvedenej veci krajský súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom uvedené rozhodnutie súdu už
nadobudlo právoplatnosť.

4.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1
SSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 písm. a/ SSP), s prihliadnutím na formálnu viazanosť posudzovania
kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 časť vety prvej pred bodkočiarkou), preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP)
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná (§ 461 SSP).

4.2 Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10.04.2018 (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

4.3 Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených
v § 453 SSP prieskum prípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný
súd primárne na základe dôvodov v kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu nedostatkov konania a
rozsudku krajského súdu v rozsahu sťažnostných bodov.

4.4 Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Bratislava
vykonal u daňového subjektu SPORTER s.r.o. daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. 9103403/5/4450821/2013 zo dňa 01.10.2013. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia
protokolu z daňovej kontroly dňa 02.10.2013. Dňa 18.10.2013 bolo na Daňový úrad Bratislava v zákonom
stanovenej lehote doručené vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly žalobcom. Z protokolu o daňovej
kontrole vyplynulo, že žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2009 priznal daň vo výške 11.245,24 €, čo predstavuje o 100.700,- € menej ako
zistil správca dane daňovou kontrolou. Daňový úrad neuznal v zmysle ust. § 2 písm. i/ zákona č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov v nadväznosti na § 19 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov
náklady zaúčtované dodávateľskými faktúrami č. 06/2009 (interné číslo FP29083) a č. 09/2009 (interné
číslo FP29159) vystavenými II., Senec za daňové náklady, preukázateľne vynaložené daňovníkom na



dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu. Prvostupňovým rozhodnutím č. 370747/2015 zo dňa
29.04.2015 Daňový úrad Bratislava podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 100.700,- € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009.
Daň vyrubená podaným daňovým priznaním.......................................... 11.245,24 €; daň zistená
správcom dane........................................................................ 111.945,24 € ;
rozdiel dane................................................................................................... 100.700,- €.

4.5 Proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie. Na základe odvolania rozhodoval druhostupňový správny orgán - Finančné riaditeľstvo SR
rozhodnutím č. 1199130/2015 zo dňa 21.07.2015 tak, že prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.
Žalobca proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonom stanovenej lehote na Krajský súd Trnava žalobu.
Krajský súd v Trnave rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti predmetnému
rozsudku Krajského súdu v Trnave podal žalovaný kasačnú sťažnosť na Najvyšší súd SR v zákonom
stanovenej lehote.

4.6 Podľa § 461 SSP, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná.

4.7 Najvyšší súd SR vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu
a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku. S týmito sa Najvyšší súd SR stotožňuje v celom rozsahu.

4.8 Podľa § 6 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy.

4.9 V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Na správnom súde sa môže domáhať
ochrany každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo
dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu
verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy a to za podmienok stanovených v
SSP. Rozhodnutím orgánu verejnej správy sa rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy
v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie
považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,

4.10 Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

4.11 Podľa § 3 zákona č. 563/2009 Z. z.,
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

4.12 Podľa § 24 zákona č. 563/2009 Z. z.,
(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.



(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
(5) Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom
konaní neprihliada.

4.13 Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.,  rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento
zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

1.14 Podľa § 74 zákona č. 563/2009 Z. z.,
(1) Odvolacím orgánom je druhostupňový orgán. Ak rozhodnutie vydalo ministerstvo, odvolacím
orgánom je minister, ktorý rozhoduje na základe odporúčaní ním určenej osobitnej komisie.
(2) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú
pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú
podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán
nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho
neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať,
odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením
primeranej lehoty.
(3) Odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje
za potrebné. Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní
umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania.
(4) Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak
napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a
rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a
rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom
odvolacieho orgánu.

1.15 Podľa  § 49  zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty,
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.

4.16 Podľa § 51 ods. 1 písm. a/  zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

5.

5.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že právoplatným výmerom Daňového
úradu Bratislava č. 9103403/5/5423407/2013 zo dňa 06.12.2013, v spojení s rozhodnutím Finančného
riaditeľstva SR č. 1100302/1/194945/2014/5113, bol R.. O. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 101.389,27 €. Správca dane vychádzal z toho, že daňový
subjekt R.. O. sa sám zmluvne zaviazal k určitému plneniu, podpísal podklady k fakturácii, vystavil faktúry
č. 06/2009 a č. 09/2009 a následne prijal finančné prostriedky. Sám správca dane vyslovil názor, že
tieto skutkové tvrdenia považuje za preukázané. Ide pritom o tie isté skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal aj
žalobca v tomto daňovom konaní. Nakoľko správca dane R.. O. dorubil rozdiel dane, tým fakticky uznal,



že došlo k plneniu, nakoľko platby R.. O. nevrátil a správca dane ich považoval za jeho príjem, ktorý
získal na základe určitého plnenia. V tomto konaní (teda v konaní, ktoré sa týka žalobcu) správca dane
uvádza presný opak, teda, že presne tie isté skutočnosti nepovažuje za preukázané a z uvedeného
dôvodu žalobcovi rozhodnutím vyrubil rozdiel dane v sume 100.700,- € na dani z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009.

5.2 Z uvedeného kasačnému súdu vyplýva, že napadnutým rozhodnutím správca dane vyrubil rozdiel
dane vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý v inom, už právoplatne skončenom konaní považoval
za vylúčený. Pokiaľ teda v inom už v právoplatnom rozhodnutí správca dane vychádzal z toho, že R..
O. so spoločnosťou žalobcu uzavrel zmluvný vzťah, zaviazal sa k plneniu, následne ho plnil, podpísal
podklady k fakturácii, vystavil predmetné faktúry a následne prijal plnenie, tak z rovnakých skutkových
tvrdení musel vychádzať aj v tejto prejednávanej veci, vtedy ešte neskončenej. Dôvody, ktoré viedli
k vyrubeniu dane voči R.. O. boli také, že správca dane a tiež nepochyboval o obsahu predmetných
zmlúv. Správca dane mal rovnako za preukázané, že R.. O. vystavil podklady k fakturácii, na ich základe
vystavil samotné faktúry a následne prijal plnenie uhradené spoločnosťou žalobcu. Správca dane teda
uznal existenciu  zmlúv, ktoré boli medzi spoločnosťou žalobcu a R.. O. uzatvorené. Pokiaľ správca
dane považoval za preukázané, že k vystaveniu podkladov k fakturácii, ako aj samotných faktúr došlo na
základe uzatvorených zmlúv, tak sám správca dane musí mať za preukázané, že k poskytnutiu služby
skutočne došlo, nakoľko len v takom prípade vznikol nárok na odmenu a právo na vystavenie podkladov
a faktúr samotných.

5.3 Tým, že R.. O. vystavil riadne faktúry, uznal a potvrdil, že došlo z jeho strany k riadnemu plneniu
svojho zmluvného záväzku. Faktúry č. 06/2009 a č. 09/2009 obsahujú text: „fakturujeme vám za
vykonané práce v zmysle zmluvy o reklame zo dňa 02.01.2009“. Teda zo znenia faktúry jednoznačne
vyplýva, že ich R.. O. vystavil po vykonaní svojho zmluvného záväzku. Daňový úrad Bratislava
rozhodnutím zo dňa 06.12.2013 č. 9103403/5/5423407/2013 v spojení s rozhodnutím Finančného
riaditeľstva SR zo dňa 25.04.2014 č. 1100302/1/194945/2014/511 zvýšil R.. O.iastkový základ dane z
príjmu z nulovej hodnoty na 529.602,- €, vychádzajúc zo súm:
pôvodne deklarované príjmy zo živnosti 12.099,- €; výdavky zo živnosti - 12.497,- €; navýšený základ
dane po daňovej kontrole o sumu 530.000,- €; základ dane po navýšení 529.602,- €. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že daňový úrad základ dane Ing. Vavríkovi navyšoval nie z prijatých platieb, teda zo sumy
skutočnej prijatej vo výške 630.700,- € (z čoho by vychádzal v prípade, keby neuznal existenciu a
oprávnenosť faktúr), ale zo sumy základov dane, t. j. zo sumy bez DPH na vystavených faktúrach.
Nakoľko aj správca dane vychádzal z vystavených faktúr (a nie z prijatej platby), najvyšší súd má za
to, že faktúry č. 06/2009 a č. 09/2009 uznal, je na ich základe možné si znížiť základ dane z príjmov,
nakoľko ide o oprávnené náklady spoločnosti. V prípade žalobcu správca dane de facto uviedol, že
ide o fiktívne faktúry, nakoľko nedošlo k plneniu a tým pádom peniaze vyplatené na ich základe neboli
oprávneným výdavkom.

5.4 V prípade R.. O. však vychádzal správca dane práve z týchto faktúr, keď to dokonca sám výslovne
uvádza v napadnutom rozhodnutí na str. 6 v poslednom odseku: „Daňový subjekt R.. V. O. -. prijal
peňažné prostriedky za vystavené faktúry č. 06/2009 a č. 09/2009 v sume 530.000,- € bez DPH...“.
Pokiaľ však u R. vyrubil daň z predmetných faktúr, čím ich uznal a takéto daňové konanie sa ukončilo
právoplatným rozhodnutím, nemohol správca dane v inom, ešte neprávoplatne skončenom konaní,
vychádzať z toho, že faktúry sú iba fiktívne, a naopak. Pokiaľ v prípade žalobcu správca dane tvrdí, že
ide o fiktívne faktúry, tak mal z tohto vychádzať aj u R. a nemal ho zdaniť. Pokiaľ to však spravil, a to
rozhodnutím, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci žalobcu, tak mal vychádzať v oboch prípadoch
z toho, že ide o reálne faktúry. Takýmto konaním správcu dane došlo k zdaneniu oboch subjektov, čo
je neprípustné. V prípade R. teda de facto správca dane uznal, že išlo o jeho oprávnený príjem, pri
spoločnosti žalobcu nechce uznať, že išlo o ich oprávnený výdavok. Ide o dva subjekty (žalobcu a R.. O.),
tieto dve veci pokiaľ ide o skutkové okolnosti spolu súvisia, nakoľko ide o jeden a ten istý obchodný vzťah.
Napriek tomu však správca dane v oboch prípadoch vychádzal z absolútne odlišného skutkového stavu.
Žalovaný nezdôvodnil, prečo pri výkone kontroly u daňovníka R... O. sa správca dane nezaoberal, či
služby deklarované na faktúrach č. 06/2009 a č. 09/2009 boli skutočne poskytnuté zo strany Ing. Vavríka
a napriek tomu vyrubil daňovníkovi rozdiel dane v sume 101.389,27 € za prijaté finančné prostriedky na
základe sporných faktúr a vo vzťahu k žalobcovi tie isté skutkové okolnosti vyhodnotil odlišne, že nebolo
preukázané poskytnutie služieb vyfakturovaných faktúrami č. 06/2009 a č. 09/2009.



5.5 Po vyhodnotení závažnosti kasačných dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky v zmysle § 461 SSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby vyhovel kasačnej
sťažnosti, pretože konanie pred finančnými orgánmi nebolo súladné so zákonom a krajský súd
postupoval preto vecne správne, keď zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho
orgánu v zmysle § 191 ods. 1 písm. d/, e/ SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5.6 Rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a
napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatočné odôvodnenie. Žalovaný je v ďalšom
konaní viazaný názorom kasačného súdu, jeho povinnosťou bude predovšetkým doplniť dokazovanie
za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci v naznačenom smere a po doplnení dokazovania
vo veci znovu rozhodne s tým, že rozhodnutie bude náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z. z.

5.7 O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s §
175 ods. 1, ods. 2 SSP a § 467 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania,
keďže bol v konaní úspešný.

5.8 O výške náhrady trov konania rozhodne krajský súd samostatným uznesením v súlade s § 175 ods.
2 a nasl. SSP.

5.9 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR jednohlasne (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s §
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   nie je  prípustný.