Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoZm/89/2014 z 28. 1. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 28. januára 2015, sp. zn. 8CoZm/89/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3113208028.1 Krajský súd Trenčín | 8CoZm/89/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3113208028.1 | 2015-01-28 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 114 OSP, § 123 OSP, § 120 ods. 4 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d5067d77-0824-425b-a540-12183c107aa6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3113208028.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/89/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208028
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3113208028.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom Nagano Office Center, K
červenému dvoru 3269/25a, 130 00 Praha 3, IČO 264 29 705, Česká republika, právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864
421, proti žalovanej E. H., trvale bytom H. I., o zaplatenie 375 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 39CbZm/98/2013-41 zo dňa 17. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 375 eur,
zmenkového úroku 0,25 % denne, 6 % ročného úroku ako príslušenstva a zmenkovej odmeny, žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Právomoc slovenského súdu určil v súlade s čl. 2 bod 1 Nariadenia č.
44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach
(Brusel I). Za rozhodné právo určil súd prvého stupňa právny poriadok, použitie ktorého zodpovedá
rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, slovenský právny poriadok s poukazom na skutočnosť, že
obaja účastníci zmluvného vzťahu postupovali od počiatku podľa slovenského právneho poriadku a
nemali v úmysle sa riadiť iným právnym poriadkom. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o cezhraničný
spor a hodnota uplatnenej pohľadávky nepresahuje sumu 2 000 eur, posúdil súd predmetný spor z
hľadiska procesného podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Vychádzal zo zistenia, že zmluvou
o úvere č. 302900148 zo dňa 25.11.2009 poskytol právny predchodca žalobcu žalovanej ako fyzickej
osobe úver vo výške 250 eur za účelom povolania. Žalovaná mala úver splatiť v 12 mesačných splátkach
s poplatkom vo výške 218 eur, spolu vo výške 468 eur po 39 eur. Súčasťou zmluvy o úvere boli
všeobecné podmienky poskytnutie úveru, z ktorých poukázal súd prvého stupňa najmä na bod 4, 6, 17
a 20. Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka zo zmluvy o úvere vystavil dlžník voči veriteľovi
blankozmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začatia úročenia zmenkovej sumy.
Veriteľ a dlžník dohodli podmienky vyplnenia blankozmenky. Pôvodný veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o.
previedol zmenku indosamentom na veriteľa - žalobcu. Súd prvého stupňa posúdil právnu vec podľa
ním citovaných príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového
a šekového (ďalej len ZZŠ) a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov. Poukázal na to, že v zmysle platných právnych predpisov a judikatúry Európskej únie je
súd povinný v každom štádiu konania a v každom druhu konania z úradnej povinnosti skúmať, či vo
veci nejde o spotrebiteľský vzťah za účelom ochrany spotrebiteľa. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na
konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo zmenky. Napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov sa súd
prvého stupňa zaoberal aj kauzou, dôvodom vzniku zmenky, ktorou je zmluva o úvere. Zmluvu o úvere
posúdil súd prvého stupňa ako zmluvu spotrebiteľskú. Úver posúdil súd ako spotrebiteľský úver. V
danom prípade bol síce úver poskytnutý na výkon povolania, avšak na tomto mieste súd konštatoval,
že účel úveru uvedený v zmluve je zo strany veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa



právnemu režimu spotrebiteľských úverov. Je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel
použitia úveru, a preto v prípade pochybností je dôkazné bremeno na veriteľovi (uznesenie Krajského
súdu v Trnave zo dňa 23.2.2010, sp.zn. 10CoE/5/2010). Po preskúmaní zmluvy o úvere dospel súd
prvého stupňa k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená
rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne v
prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Súd
prvého stupňa vyvodil záver, že zmluva o úvere sa prieči dobrým mravom, čo spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť. Z tohto dôvodu nemohlo právnemu predchodcovi žalobcu zo zmluvy o úvere vzniknúť
právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 14 všeobecných podmienok, z čoho vyplýva, že ak aj
zmenka vyplnená bola, nie je možné sa na jej základe úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.5.2008, sp.zn. 4 Obo 161/2007). V čase indosamentu
zmenky na žalobcu nemal veriteľ práva a povinnosti zo zmenky. Záverom súd prvého stupňa zdôraznil,
že blankozmenka nie je skutočnou zmenkou, je len jej zárodkom a zmenkou sa stáva až po vyplnení.
Keďže blankozmenka pre neplatnosť zmluvy o úvere nemohla byť vyplnená, nemôže byť ani zdrojom
práv a povinností jej účastníkov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa §
142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná si právo na náhradu trov konania neuplatnila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol rozsudok
v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že v
prejednávanej veci došlo zo strany súdu prvého stupňa jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu článku
4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné a priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že v danej veci súd mal rozhodnúť len z
predloženej zmenky ako predpokladu vydania rozsudku v konaní, ktorá ako listinný cenný papier,
inkorporuje v listine samo právo. Súd prvého stupňa z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej, a
na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi,
ktoré účastníci nenavrhli a ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná
sa tejto obrany nedomáhala, pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju fakticky uznala, takže
uvedeným postupom súd prvého stupňa neobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu
prvého stupňa predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalovaná mohla na základe článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, čo
neurobila, takže napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje
odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť vyplýva jednak zo skutočnosti, že žalovaná uplatnený
nárok nepoprela, no napriek tomu súd prvého stupňa nárok zamietol, a jednak z rozporu rozhodnutia s
konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal v odvolaní. Žalobcovi
ako účastníkovi konania sa postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom aj tým, že
súd prvého stupňa porušil zásadným spôsobom zásadu kontradiktórnosti, keď mu znemožnil vyjadriť
sa ku skutočnostiam, dôkazom a právnym argumentom, na ktorých založil svoje rozhodnutie, s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch
platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb.
a žalovaná voči forme a obsahu zmenky ani nenamietala. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Žalobca je majiteľom
zmenky na základe indosamentu, a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom
ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je
možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd
prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb.
vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže
robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008). Súd prvého stupňa síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny
úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke. Uvedený záver súdu
prvého stupňa vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto nevzniesol ani ich nikto z



účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah
medzi remitentom a žalovanou je po indosovaní irelevantný. Žalobcovi nie je známy obsah údajného
zmluvného záväzku (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 1839/2000 z 22.8.2002,
uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5 Cmo 14/97). Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa a konanie pred ním je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané
bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie považuje žalobca za prekvapivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, dôkazoch a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohol
žalobca vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. Vnútroštátny súd musí pri
vykonávaní práva dodržiavať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv garantovanú aj v článku 47
Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je
súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd na jej dodržanie predovšetkým vtedy, keď rozhoduje
spor na základe dôvodu uplatneného ex offo (rozsudok z 2.12.2009, Komisia/Írsko a i., C 89/08 P, Zb.
s. U 11245, bod 50, 54, rozsudok Súdneho dvora EÚ u 21.2.2013, sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank
Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v
odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221 ods. 1
písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto
opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej
povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z úradnej moci odvolací súd
podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 375 eur, zmenkového
úroku 0,25 % denne za konkrétne obdobie, 6 % ročného úroku za konkrétne obdobie, zmenkovej odmeny
a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.



Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie tak, že do súdneho spisu založil
zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru bez toho, aby účastníkom umožnil zúčastniť
sa vykonania týchto dôkazov a vyjadriť sa k nim podľa § 123 O.s.p.

Ďalej z obsahu spisu vyplynulo, že súd prvého stupňa v podobe tlačiva B vyzval žalobcu na doplnenie
alebo opravu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky, keď žalobcovi oznámil, že je potrebné predložiť
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, splátkový kalendár a prehľad platieb realizovaných dlžníkom, ak bola
zmenka vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Odvolací súd konštatuje, že takto
realizovaná výzva nemá pre ďalší procesný postup súdu žiadne účinky. Pripojením konkrétnych listín
v podobe fotokópií z iného spisu súdu prvého stupňa (exekučného spisu), v ktorom mal remitent,
spoločnosť Pohotovosť s.r.o., postavenie oprávneného, vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia,
ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a vo veci podľa § 156 ods.
1 O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok.

Preskúmaním zákonnosti konania predchádzajúcemu verejnému vyhláseniu rozsudku odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa odňal žalobcovi procesné právo podľa § 123 O.s.p. vyjadriť sa ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali. V danej veci ide o listiny, ktoré súd prvého stupňa pripojil do konania bez
návrhu účastníkov konania. Procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, teda
k tým, ktoré navrhol niektorí z účastníkov, má svoje vyjadrenie v článku 5 ods. 2 - 5 Nariadenia.

S poukazom na závery vyjadrené v Náleze Ústavného súdu SR z 10. júla 2013, č.
k. II. ÚS 499/2012-47, predovšetkým na tie, ktoré je potrebné v praxi všeobecných súdov prijať ako
všeobecne uplatniteľné pokiaľ ide o zaujatie stanoviska ku kontradiktórnosti súdneho procesu, k pojmu
dokazovanie, k pojmu súdna (právna) vec a prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania, odvolací
súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa znemožnil žalobcovi uplatnenie jeho procesných práv.
Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je totiž práve možnosť ovplyvniť skutkové zistenia, na
ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo je účastníkovi nepochybne
známejšie ako súdu. Aktivita účastníka pri využití tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery
presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno očakávať, a
miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného bremena daného účastníka.
Vykonaným dokazovaním sa rozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o
rozhodujúcich okolnostiach a jeho podstatou je získanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých
dôkazných prostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií.

V prejednávanej veci z listinných dôkazov vykonaných bez návrhu účastníkov konania dospel súd
prvého stupňa k skutkovému stavu, na ktorom založil svoj právny záver o právnej povahe zmluvy o
úvere ako zmluvy spotrebiteľskej, keď plnenie povinností žalovanej ako dlžníka môže byť zabezpečené
zmenkou len za splnenia zákonných podmienok, a v prípade, že toto zabezpečenie zákonné podmienky
nespĺňa, nemôže veriteľ zmenku ako zabezpečovací prostriedok splnenia dlhu vôbec prijať. Rozsudok
súdu prvého stupňa vykazuje pre žalobcu nepochybne znaky prekvapivého rozhodnutia.

Za splnenia podmienky písomnosti európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu bolo podľa
názoru odvolacieho súdu povinnosťou súdu prvého stupňa dať žalobcovi a žalovanej priestor, aby sa
zoznámili s dôkazmi, ktoré vykonal a so skutkovými zisteniami, ktoré z nich súd prvého stupňa vyvodzuje,
spolu s priestorom na vyjadrenie sa k nim, prípadne aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto
skutkových zistení. Uvedený priestor v súlade s cieľom a účelom Nariadenia nevyžaduje nariadenie
ústneho pojednávania, vyžaduje však najmä písomné stanovisko žalobcu i žalovanej (bod 7, 8 a 9
preambuly Nariadenia). Týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva účastníkov konania
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvého stupňa nesplnil voči žalobcovi zákonnú poučovaciu
povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. O vykonaní poučenia v tomto konaní sa v spise nenachádzajú
žiadne listiny. Doručenka o zaslaní písomného poučenia žalobcovi založená v súdnom spise sa
týka konania Okresného súdu Trenčín sp.zn. 39CbZm/16/2013. Poučovacia povinnosť podľa § 120
ods. 4 O.s.p. je konkrétnym vyjadrením generálnej poučovacej povinnosti podľa § 5 O.s.p. a súd
je povinný ju vykonať aj v prípade, keď je účastník právne zastúpený. Ustanovenie § 120 ods. 4
O.s.p. je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania prejavujúcej sa v možnosti
účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia momentu na ich predkladanie.



Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť
napadnúť rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože znamená
významné obmedzenie na označovanie a predkladanie dôkazov v ďalšom konaní. V dôsledku absencie
poučenia ako povinnosti súdu nedošlo zo strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, pretože žalobca
nemohol splniť svoju povinnosť tvrdenia, a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k právnemu posúdeniu
veci, keď súd prvého stupňa nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako vzťah spotrebiteľský.

Pretože rozsudok súdu prvého stupňa nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. správny, odvolací súd ho podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.

Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o trovách prvostupňového konania, keďže tento výrok závisí od
výsledku sporu a od miery úspechu účastníkov konania v sporovom konaní.

Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p., vo veci opätovne
rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vady konania spočívajúce v procesnom postupe, tak ako ich
odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvého stupňa v ďalšom konaní
s tým, že podľa § 224 ods. 3 O.s.p. v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.