{"guid": "37882909-7c93-4d23-85ab-4c5135a7cae6:cd704483-f9b2-471c-8909-5c0399058498", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6705204905.1", "spisova_znacka": "5CoE/110/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5CoE/110/2014 z 26. 1. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. januára 2015, sp. zn. 5CoE/110/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6705204905.1", "identifikacne_cislo": "6705204905", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Mária Podhorová", "sudca_id": 237, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-podhorova-237", "datum_vydania": "2015-01-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cd704483-f9b2-471c-8909-5c0399058498", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6705204905.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6705204905.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6705204905.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/110/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6705204905
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Chovanko
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6705204905.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom: R. XX, C., prechodne bez nahlásenia bytom: R. XX, C., vedenej pod sp. zn.: EX 1048/05,
súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01
Zvolen, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 265,65-Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č.k. 11Er/908/2005-22 zo dňa 15.02.2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného  súdu  vo výrokoch č. I  a č. II  p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný v danej veci podľa § 57 ods.1 písm. g)
zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“)
v prvom výroku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v druhom výroku zastavil. V treťom výroku uznesenia
zaviazal oprávneného podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku na náhradu trov exekúcie súdneho
exekútora vo výške 10,63-Eur, v lehote  do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti daného uznesenia.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci je
notárska zápisnica č. N 123/2005, NZ 1552/2005, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa
16.01.2005, v ktorej advokát Mgr. Tomáš Kušnír uznal v mene povinného dlh voči oprávnenému
a vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.  V zmluve o úvere zo dňa
30.03.2004, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, je obsiahnuté splnomocnenie pre advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Určením osoby konajúcej
za povinného vopred v splnomocnení, došlo k spochybneniu základného predpokladu pri udelení plnej
moci, a to, že splnomocnenec bude  jednoznačne hájiť záujem povinného ako aj slobodnej voľby pri
voľbe splnomocnenca. Ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, nemohol v tom čase povinný realizovať svoje právo dlh
uznať alebo nie a taktiež nemohol splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na takéto právo, takáto dohoda je
neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“). Na základe uvedeného, uznanie dlhu
ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca
povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým svojim účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle
§ 39 OZ absolútne neplatné. Na základe uvedeného exekučný súd uzavrel, že notársku zápisnicu
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, preto rozhodol podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného
poriadku.  Uviedol, že  doposiaľ nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
nakoľko v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, zmena súdneho exekútora by bola neúčelná. Súd
priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 10,63-Eur, o ktorých rozhodol podľa § 203 ods.1
Exekučného poriadku.



Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote
odvolanie. Uviedol, že notárska zápisnica ako exekučný titul už bola predmetom skúmania zo strany
súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, na čo následne bolo vydané poverenie
na vykonanie exekúcie. Po uzatvorení zmluvy o úvere povinný ako dlžník mohol kedykoľvek udelené
plnomocenstvo odvolať (§ 33b OZ v platnom znení). Pokiaľ sa zákonodarca rozhodol do právneho
poriadku zaviesť notársku zápisnicu ako exekučný titul, nepochybne tým prejavil svoj záujem o
posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov predovšetkým mimosúdnym spôsobom.
Ak by mal exekučný súd skúmať hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi, muselo by to byť v zákone
výslovne uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na § 392 ods.1 Obchodného zákonníka, v prípade
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia súdu, ktorým sa predmetná exekúcia vyhlásila za neprípustnú
a zároveň zastavila,  nastane situácia, kedy  oprávnený si už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný
titul, keďže jeho pohľadávka bude už premlčaná, hoci v danej veci počas celého trvania exekučného
konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Vzhľadom na uvedené sa nestotožňuje ani
s priznanými trovami exekúcie súdneho exekútora.

V závere odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu  zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 03.09.2012
na prerušenie konania  postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj ako „O.s.p“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu
dvoru Európskej únie  prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal  v rámci zmluvy o úvere  dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť  exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca
predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4
O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 O.s.p. ako vecne správne vo výrokoch č. I a č. II potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že
poverenie na vykonanie exekúcie  pre súdneho exekútora  vydal exekučný súd dňa 19.05.2005.
Súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul - notárska zápisnica  č. N 123/2005, NZ
1552/2005, spísaná dňa 16.01.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, na žiadosť advokáta  Mgr.
Tomáša Kušníra, konajúceho na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal, aby do notárskej



zápisnice bolo spísané osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s
vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.2 zákona č. 233/1995
Z.z.. V uvedenej notárskej zápisnici splnomocnený zástupca povinného uznal dlh voči oprávnenej
osobe v celkovej výške 14483,-Sk (480,75-Eur), vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne
od 18.10.2004 do zaplatenia; pričom vyhlásil, že tento vyššie uvedený dlh splatí k rukám oprávnenej
osoby do 24.01.2005. V opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Z obsahu zmluvy o úvere č.XXXXXXX  uzatvorenej dňa 30.03.2004 vyplýva, že povinný splnomocnil
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho
mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z.
na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia
dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou
osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť
aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 31 ods. 4 OZ ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Krajský súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere
bola vypracovaná ako predtlačená,  pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.j. pri
uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a
určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad
pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá
už pri vypĺňaní  predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie
záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok.

Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 574 ods.2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je
neplatná.

Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú
náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje.
Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový
rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku je potrebné
kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná
za svoj určitý záväzok, čím potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania.  Pri súdnom spore dôkazné bremeno
o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v
budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.
Z predmetného ustanovenia obchodného zákonníka teda vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda (resp. zmluvné zastúpenie ako
dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol v deň uzatvorenia zmluvy o úvere) je preto neplatná podľa § 39
OZ  s poukazom na § 574 ods.2 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase
uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy
o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tom čase nemohol realizovať



svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a preto nemohol následne povinný ani splnomocniť advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na uvedené právo.

Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na tieto skutočnosti ex offo.
Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť
konvalidácie) je potrebné zastaviť exekúciu pre absenciu relevantného exekučného titulu.

Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva
podľa § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra pred notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného a o súhlase s vykonateľnosťou. Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči každému,  nepremlčuje  sa  a  súd
na ňu prihliada ex offo.

Odvolací súd opiera  rozhodnutie  o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ  v odvolaní poukazuje  aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie  odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania  súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie  v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by  exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod  neprípustnosti  exekúcie  spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať.  Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre  rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia  prax súdov.

Odvolací súd  poukazuje tiež na judikatúru  Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v
odôvodnení rozhodnutia  bola daná odpoveď  na každý argument strany. Ak však ide o argument,  ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový,  vyžaduje sa osobitná odpoveď  práve na tento argument. Za podstatné pre
rozhodnutie  odvolací súd  považuje  tie argumenty, ktoré už boli predmetom  posudzovania  súdov,
a výsledkom ktorého  bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj
konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd  v odôvodnení  svojho rozhodnutia  podrobnejšie
nevenuje  všetkým odvolacím argumentom.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s výrokom č. III uznesenia okresného súdu, týkajúcim sa náhrady trov
exekúcie, nakoľko zastavenie exekúcie bolo zavinené oprávneným, pričom samotný oprávnený vo
svojom odvolaní výšku trov exekúcie nijakým spôsobom nenamietal. Odvolací súd dodáva, že o výroku č.
III uznesenia okresného súdu, vzhľadom na znenie § 243b ods.3 Exekučného poriadku nemá oprávnenie
rozhodovať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne
vo výrokoch č. I. a č. II  potvrdil podľa § 219 O.s.p..

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;



Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj
práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku
267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej
únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva,
ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho
súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená
v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca
sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT,
C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267
ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177.
Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom
rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí
odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či
rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie
sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to
znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv
na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267
ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba
vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.
novembra 2010, C-76/10,  bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a
irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra



Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie
je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie
už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Podľa  § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
03.09. 2012.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
dôvod uvedený v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania, teda nie je potrebné obrátiť
sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z uvedeného dôvodu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu  pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/908/2005", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}